Meče Petersenovho typu T : Časť I – Typ T1

Michal Viskupič
16. května 2026

Úvod

Nasledujúci článok, rozdelený na dve časti predstavuje zaujímavú skupinu mečov doby vikinskej, ktoré boli zaradené k jednému typu. Práca sa snaží v rámci “mečového seriálu” nadviazať na minulé štúdie, v ktorých sa dôraz kládol na Petersenove typy M, W, G (Vlasatý 2018a, b, c) a V (Viskupič 2025), pričom v poslednej štúdii sme okrajovo zmienili niekoľko exemplárov sledovanej skupiny mečov v tomto článku.

Článok si predovšetkým kladie za cieľ zmapovať meče Petersenovho “klasického” typu T z pohľadu ich konštrukcie, výzdoby ale aj rozšírenia a datovania. Nórsky výskumník Jan Petersen rozdelil tieto meče na dva varianty, kvôli čomu sú niekedy považované za jednu skupinu. Faktom však je, že ide o dva diferentné typy, ktoré sa od seba odlišujú tak po morfologickej stránke, ako aj výzdobou. Vzhľadom na tento fakt, sme sa rozhodli obidva varianty analyzovať separátne, v rámci dvoch článkov, aby sme na strane jednej zachovali príslušnosť mečov ku konkrétnemu typu ale s jasne vymedzenými kritériami, ktoré definujú ich odlišný vývoj.

V prezentovanej prvej časti sa pozrieme bližšie na prvý variant s úvodným prihliadnutím na stručnú charakteristiku typu T ako celku a následne sa zameriame na detailný opis jednotlivých častí meča samotného typu T1. Rozoberieme si predovšetkým konštrukčné časti rukoväte – hlavicu, tŕň a priečku z morfologickej stránky a kapitolu uzavrieme opisom čepelí. V druhej kapitole sa zameriame na výzdobu typu T1, ktorú môžeme rozdeliť na dva varianty. Tretia a štvrtá kapitola budú analyzovať rozšírenie, nálezový kontext a datovanie sledovanej skupiny mečov. Popri klasickom type T1 existujú aj varianty, ktoré sú vzhľadom na svoju blízku morfológiu či výzdobu k sledovanému typu označované ako jeho atypické formy. Rovnako si tak krátku pozornosť zaslúžia aj meče z baltského prostredia ktoré sú v literatúre taktiež označované ako typ T. Z tohto dôvodu sme sa rozhodli tieto meče spomenúť krátkym komentárom v záverečných kapitolách prvej časti. Záver bude patriť vyhodnoteniu a zároveň sme ho doplnili katalógom mečov typu T1 v tabuľkovej forme, ktorý obsahuje informácie k jednotlivým nálezom, ako napríklad názov lokality, inventárne číslo, nálezové okolnosti, metrické údaje, zachované nápisy na čepeliach a varianty výzdoby.

Stručná charakteristika mečov Petersenovho typu T

Jan Petersen charakterizoval typ T ako meče súvisiace s typmi R a S, pričom medzi sebou vykazujú odlišnosti v tvare priečky a podstavy. Pri sledovanom type sa tieto konštrukčné časti na koncoch nerozširujú do strán ako pri predchádzajúcich typoch, ale zhrubnutie hlavice majú rovnaké (Petersen 1919: 150). Ďalej ich opísal ich ako exempláre s rovnými podstavami a priečkami, ktoré môžu byť niekedy mierne ohnuté a dosahujú rovnakú výšku (Petersen 1919: 150). Taktiež poukázal na zrezanie bočných strán priečky a podstavy (Petersen 1919: 150). Koruny tohto typu sú trojlaločné s bočnými segmentmi štylizovanými do podoby zvieracích hláv (Petersen 1919: 150). Táto vlastnosť meče sledovanej skupiny spája najviac s typom R (C257), prípadne s typom Z (SHM 29122). Takýmto spôsobom delenia hlavice môžu disponovať aj niektoré meče typu V (Viskupič 2025: obr. 20). Nórsky výskumník rozdelil typ T do dvoch podtypov na základe výzdoby a neskôr ich ruský archeológ A. N. Kirpičnikov označil ako typy T-1 a T-2 (Petersen 1919: 150; Kainov 2012: 37).

Typ T1 sa vyznačuje masívnejšími priečkami s výzdobou zo striebra v zoomorfnom štýle reprezentujúcom rôzne prepletené, štylizované telá zvierat, čo ho spája s mečmi typu S alebo môžu byť konštrukčné časti rukoväte ozdobené jamkovou dekoráciou, čím sa zasa tento typ približuje mečom Petersenovho typu E (Petersen 1919: 150; Androshchuk 2014: 76; Hošek – Košta – Žákovský 2021: 320). Typ 2 je charakteristický ľahšími a užšími priečkami s polychrómnou geometrickou výzdobou konštrukčných častí rukoväte so vzorom striedajúcich sa trojuholníkov a kosoštvorcov, čím je blízky typu V (Petersen 1919: 151; Androshchuk 2014: 76). V prípade druhého variantu môžeme rozlíšiť taktiež dva spôsoby výzdoby.

Zároveň je vhodné spomenúť, že na obidva varianty by sa nemalo pozerať ako na typ jednej umelo vytvorenej skupiny Janom Petersenom. Ako poukazuje Sergej J. Kainov, vzhľadom na ich odlišné morfologické a dekoračné vlastnosti by meče týchto skupín mali byť vnímané ako dva odlišné typy s rozdielnou vývojovou líniou (Kainov – Novikov 2024: 199, pozn. 93).

Obr. 1. Chronológia rukovätí mečov doby vikinskej podľa typológie Jana Petersena (podľa Hjardar – Vike 2016: 169).

Meče typov R, S, T a V spolu s typom Z vytvárajú určité tvarové kontínuum na základe ich jasne definovaných typologických kritérií, vrátane rôznych prechodných variantov (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 319). Spoločným prvkom všetkých piatich typov je aj tauzovaná výzdoba (Martens – Astrup 2021: 26). Ešte pred vytvorením mečovej klasifikácie z územia Nórska Janom Petersenom ako prvý niektoré z mečov typologizoval Oluf Rygh (Rygh 1885). V jeho práci je typ so striebornou výzdobou a jamkovou dekoráciou označený ako Rygh 510.

Mikael Jakobsson zaraďuje typ T k svojmu druhému princípu – teda do skupiny mečov s úzkymi trojlaločnými a plasticky vypuklými korunami (Jakobsson 1992: 36-37). Zároveň ho spolu s typmi R, S a Z vníma ako meče mladšej doby vikinskej (Jakobsson 1992: 40). V rámci Geibigovej kombinačnej typológie obidva Petersenove varianty sledovaného typu absentujú, keďže z územia bývalého západného Nemecka nebol zaznamenaný ani jeden exemplár jedného či druhého variantu.

Obr. 2. Typologická schéme rukovätí mečov podľa Petersenovej klasifikácie z prostredia bývalej Kyjevskej Rusi (podľa Kirpičnikov 1966a: puc. 1).

V nižšie prezentovanej analýze sa budeme držať Petersenovho opisu mečov typu T1 a ako východiskový bod budú pre nás podstatné aj závery novších výskumov (Androshchuk 2014; Ščedrina 2018; Kainov – Novikov 2024). Pod mečmi Petersenovho typu T1 v tejto práci rozumieme: meče vyrobené zo železa s masívnymi dvojdielnymi hlavicami a korunami delenými na tri (ale aj päť) segmentov; s masívnymi priečkami, ktoré môžu byť mierne prehnuté; s výzdobou tvorenou zo strieborného drôtu s rytým ornamentom vyplneným niellom. Rozlišujeme dva spôsoby výzdoby – jamkovú dekoráciu s vyplnením buniek strieborným točeným drôtom a zoomorfný a/alebo pletencový motív v štýle Jelling a/alebo Mammen.

Typ T1

Opis konštrukčných častí

Hlavica

Už v úvode sme zmienili, že konštrukčné komponenty rukoväte mečov typu T1 pôsobia masívnejším dojmom. Hlavice tvoria vždy dve časti – podstava (príp. horná priečka) a trojlaločná koruna. Podstava alebo základňa je z čelného pohľadu rovná, so zaoblenými hranami a pri pohľade zhora má lentikulárny tvar. Najširšia je v strede a smerom k bočným hranám, ktoré sú oblúkovito ukončené, sa zužuje. Zvnútra je dutá. Stredom prechádza obdĺžnikový otvor určený pre prevlečenie tŕňa rukoväte. Môžeme konštatovať, že tvarovo sú takmer vo všetkých prípadoch identické.

Vrchná časť hlavice, koruna, je delená na tri segmenty. Tento konštrukčný prvok nadväzuje na hlavice mečov typu E a stojí blízko typov T2 a V. Najväčší a zároveň aj najvyšší je centrálny lalok. Ten je výrazne vyvýšený a má trojuholníkový tvar so zaobleným vrcholom. Zhruba pri piatich exemplároch môžeme pozorovať, že tvar stredného segmentu nie je výrazne vyvýšený, ale naopak, prechádza do pravidelného polkruhu ako pri type E alebo V (Bakay 1965: III. tábla; Pienimäki 2016: 26, appendix 8. 1-4; Kainov – Novikov 2024: 178-179, puc. 187, 189. 1-2).

Postranné laloky sú v porovnaní so stredným segmentom značne nižšie, pričom vo väčšine prípadov ich charakterizujú konkávne strany s vysokými hrebeňmi, čím pripomínajú štylizované zvieracie hlavičky. V dvoch prípadoch registrujeme zachované koruny z územia Ukrajiny, ktorých bočné segmenty vykazujú menej výrazný prechod medzi vrchnou a spodnou časťou (Kainov – Novikov 2024: puc. 189. 1-2).

Delenie koruny na tri časti je dosiahnuté v podobe hlboko zapustených šikmých drážok. Tie boli vyplnené krútenými striebornými drôtmi, umiestnenými tak, že vytvárali motív tzv. rybej kosti. Pri nami sledovanom type evidujeme iba jeden exemplár so zachovanými drôtmi; sú umiestnené vodorovne v dvoch radoch pod sebou, čím oddeľujú podstavu od koruny, a tri drôty aplikované zvislo v troch radoch vedľa seba oddeľujú jednotlivé segmenty (obr. 3). Pri troch mečoch registrujeme hlavice delené na päť segmentov. Medzi jednotlivými lalokmi sa nachádzajú široké drážky, ktorých stredom zvislo prechádza úzky šikmý lalok. Drážky sú tak nie dve, ale štyri, a pravdepodobne boli taktiež vyplnené krúteným drôtom (obr. 4).

Obr. 3. Detail hlavice meča z Dnepra s delením strieborným tordovaným drôtom (Komar 2014: puc. 8. 1).

Obr. 4. Koruna hlavice meča z Monastyrišče (autor fotografie Alexandra Ščedrina).

Konštrukcia hlavice je pri obidvoch variantoch typu T odlišná, na čo poukazujú aj rôzni výskumníci (Androshchuk 2014: 76; Kainov – Novikov 2024: 199, pozn. 93). Meče typu T1 majú spôsob upevnenia hlavice rovnaký ako typ E (Kainov – Novikov 2024: 199). Tŕň prechádza cez podstavu a korunu a na jej vrchole je následne roznitovaný (obr. 5. a). Koruny tohto variantu sú v strede vrcholu perforované kruhovým otvorom (obr. 5. b). Tento spôsob uchytenia je totožný s Geibigovým konštrukčným variantom I (Geibig 1991: 99, abb. 24). Konštrukčné prvky hlavice boli k sebe upevnené ešte pomocou dvoch kolíkov zapustených do otvorov na bočných stranách koruny a podstavy (obr. 5. b).

Najmenšia zistená dĺžka podstavy dosahuje 8,5 cm a najdlhšia 10,6 cm. Ich výška sa pohybuje zhruba od 3 do 3,8 cm. Dĺžka samostatnej koruny variuje medzi 7 až 9 cm a výška medzi 4 až 5,6 cm (vlastné pozorovania). Hlavice v kompletnom stave (koruna a podstava) sa zachovali na ôsmich exemplároch, samostatné koruny evidujeme v štyroch prípadoch a podstavy iba v dvoch.

Obr. 5. a. schéma montáže hlavice mečov typu T1 (kresba autor, podľa Ščedrina 2018: puc. 2. б); b. koruna hlavice meča z Hangastenmäki, Fínsko – KM 39993 (podľa Pienimäki 2016: appendix 8. 2-4).

Tŕň rukoväte

Základom úchopovej časti meča je železný tŕň čepele. Pre pohodlnú manipuláciu so zbraňou sa prekrýval prevažne organickým materiálom, ako napr. drevo, kosť alebo parožie. Výnimkou neboli ani kovové črienky (Vlasatý 2020). Organický povrch držadla býval následne prekrytý ešte ďalšou vrstvou materiálu, ktorú mohla tvoriť koža, textil, drôt alebo odlievané formy objímok a krúžkov (Vlasatý 2020). Samotný železný tŕň sa zachoval na jedenástich mečoch a iba v troch prípadoch evidujeme jeho obloženie iným materiálom.

Prekrytie tŕňa dreveným základom môžeme doložiť pravdepodobne iba pri jednom náleze (Kainov 2022: puc. 11. 1) a v dvoch prípadoch registrujeme navinutý strieborný drôt (Bakay 1965: III. tábla; 1967: abb. 8. 1; Schulze-Dörrlamm 1995: 28, abb. 10. 1; Komar 2014: puc. 6.1, 8. 3-4). Na náleze z maďarského Székesfehérváru boli spolu s drôtom pozorované aj stopy drevených vlákien (Bakay 1965: 12). Drôt je tu vinutý súvisle, avšak z fotografií sa nedá bližšie určiť presný spôsob jeho omotania. Najpravdepodobnejšou je možnosť striedania hladkého prútika s točeným, ako napríklad na meči Petersenovho typu S z Priladožia (ГЭ №895/3) (Minasjan 2017: puc. 1). Takýto spôsob vinutia zodpovedá typu 2.2 podľa Vlasatého (2020). Okrem toho na fotografii uverejnenej K. Bakayom je vidieť, že na spodnej strane tŕňa nad priečkou je omotávka ukončená v podobe pleteného prstenca. Môžeme predpokladať, že ide o dva pramene točených prútikov – typ 2 podľa T. Vlasatého (2020). Druhý exemplár, pochádzajúci z vôd Dnepra na Ukrajine má okolo tŕňa vinutý hladký strieborný drôt s približne 210 ovinmi (Komar 2014: 54). Tento spôsob omotávky zodpovedá typu 2.1a podľa Vlasatého a zdá sa byť najpoužívanejším variantom na mečoch severnej, strednej a východnej Európy (2020).

Obr. 6. Detailný pohľad na rukoväte mečov typu T1 a S:
a. Székesfehérvár-Rádiótelep (podľa Schulze-Dörrlamm 1995: abb. 10. 1);
b. Priladožie (podľa Minasjan 2017: puc. 1).

Celkovú dĺžku tŕňa sa nám podarilo overiť iba v dvoch prípadoch, z ktorých jeden dosahuje 9 cm a druhý 9,2 cm (kat. č. 3, 13). Tieto miery zodpovedajú priemernej dĺžke rukovätí mečov doby vikinskej, ktorá sa pohybovala zhruba od 8,5 do 9,5 cm, čo korešpondovalo so šírkou ľudskej dlane a zároveň to svedčí o výrobe na mieru (Androshchuk 2014: 105; Vlasatý 2018b).

Za zmienku stoji aj krátky komentár k dĺžke tŕňa čepele konštrukčných častí meča z nórskeho Kosgaardenu (C3210). Z popisu nálezu na portáli unimus vyplýva, že hlavica s priečkou sa pôvodne našli spolu s čepeľou, ktorá po vyzdvihnutí bola prítomná v niekoľkých kusoch. Nález od pôvodného objaviteľa, podľa informácii portálu, prešiel do rúk ďalšej osoby, ktorá údajne mala dať vyhotoviť repliku pôvodnej čepele, na ktorú boli následne pripevnené priečka s hlavicou. Dĺžka držadla (haandgrebets) repliky čepele údajne dosahovala 6,5 palca (6 1/2“), čo predstavuje približne 16,51 cm a mala byť podľa slov majiteľa vyrobená presne podľa dĺžky pôvodnej čepele. Tá istá čepeľ, ktorá je prítomná spolu s hlavicou a priečkou s inv. č. C3210 je podľa portálu unimus evidovaná v Kulturhistorisk museum v Osle ako „podozrivo dobre zachovaná dvojsečná čepeľ z mladšej doby železnej“ pod inv. číslom C18454, objavená údajne na lokalite Øverlien, Lesja, kraj Innlandet. Celková dĺžka čepele vrátane tŕňa má dosahovať zhruba 92 cm, z čoho dĺžka rukoväte (haandtaget) by mala mať 12,5 cm a samotná čepeľ 78,5 cm so šírkou 5,5 cm. Poznámka k popisu dodáva, že konštrukčné časti rukoväte C3210 boli pre účel stálej výstavy pripevnené k tejto čepeli a po demontáži výstavy na jar roku 2018 bola čepeľ zabalená samostatne. Na základe týchto informácií sa môžeme domnievať, že konštrukčné časti rukoväte (C3210) včasnostredovekého meča tvoria samostatný nález a čepeľ evidovaná pod inv. č. C18454 je separátny predmet, ktorého pôvod sa nedá nateraz spoľahlivo vysvetliť.

Obr. 7. Hlavica a priečka z Kosgaardenu – C3210 a dvojsečná čepeľ z inv. č. C18454 (podľa unimus.no).

Priečka

Meče typu T1 majú takmer vo všetkých prípadoch masívne priečky, ktorých dĺžka sa pohybuje približne medzi 9 až 13 cm a výška od 2,2 do 3,8 cm (vlastné pozorovanie). Zachované sú v jedenástich prípadoch. Tvarovo vykazujú odlišnosti: z čelného pohľadu sú väčšinou rovné, ale môžeme sa stretnúť aj s exemplármi, ktorých priečky majú obe strany mierne ohnuté, prípadne je ohnutá iba spodná strana, pričom horná zostáva rovná. Bočné hrany priečok sú ukončené do podoby oválu; na niektorých exemplároch sa tieto ovály smerom k čepeli zužujú a pôsobia, akoby boli mierne zrezané. Z horného pohľadu majú priečky člnkovitý tvar – od stredu sa smerom ku koncom zužujú a ich bočné hrany sú zaoblené.

Čepeľ

Kompletne zachované meče evidujeme iba v dvoch prípadoch, z ktorých jeden dosahuje celkovú dĺžku 96,2 cm a pri druhom nie je tento údaj známy (kat. č. 13, 15). Zachovanú čepeľ a/alebo jej fragmenty registrujeme pri desiatich exemplároch, z ktorých iba tri ju majú v kompletnom stave (kat. č. 9, 13, 15). Dĺžku kompletne zachovanej čepele sa nám podarilo zistiť iba pri jednom exemplári, ktorá dosahuje 75 cm (Komar 2014: 54; kat. č. 13). Pri ostatných mečoch sa nám dĺžku čepele nepodarilo overiť. Šírka všetkých analyzovaných čepelí pod priečkou sa pohybuje od 5 do 5,8 cm (vlastné pozorovanie), zároveň môžeme dodať, že všetky čepele tu analyzovaných mečov sú dvojbrité.

Najdlhšou čepeľou disponuje meč objavený v mohyle Gulbišče v Černihive. Dĺžka fragmentárne zachovanej čepele sa pohybuje okolo 104 cm a jej šírka pod priečkou má 6,5 cm (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 50). Celková dĺžka meča bola odhadovaná na približne sedem štvrtín, čo predstavuje zhruba 125 cm (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 50; Kainov 2022: 50). Meč tak patrí k najdlhším známym exemplárom zo staroruského prostredia. Pôvodne sa predpokladalo, že patril nadpriemerne vysokému jedincovi, avšak pravdepodobnejšia sa javí možnosť, že meč mal predĺženú čepeľ kvôli prispôsobeniu pešieho meča pre boj na koňoch (Rybakov 1949: 36; Dubinec 2006: 13; Kainov 2022: 50). Zároveň aj Sergej Kainov poukazuje na „bežnú“ dĺžku držadla meča, ktorá dosahuje v porovnaní s dĺžkou čepele iba 9,5 cm, čo je teda v rozpore s neobvyklou výškou jedinca z Gulbišče (Kainov 2022: 51).

Na štyroch mečoch sledovaného typu môžeme pozorovať zachované nápisy a značky na čepeliach, vytvorené so vzorovo zváraných tyčí. S výnimkou jedného exempláru sú všetky tieto čepele opatrené kombináciou nápisu a geometrickej značky. V dvoch prípadoch môžeme doložiť prítomnosť niektorej z foriem inskripcie Ulfberht, pričom v celku sa zachoval iba jeden nápis. Vzhľadom na komplexnosť témy výzdoby čepelí nápismi a geometrickými značkami mečov včasného stredoveku (a nie len) sa obmedzíme iba na krátky komentár.

V súčasnosti je známych viac ako 200 čepelí z rozsiahlych oblastí severnej, východnej, strednej a západnej Európy, ktoré nesú inskripciu Ulfberht alebo jeden z jeho ďalších variantov (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 124). Pôvod čepelí s nápismi Ulfberht zo vzorovo zváraných znakov sa kladie do Franskej ríše, konkrétne do oblasti Porýnia (Williams 2012: 117). Predpokladá sa, že Ulfberht bolo meno franského kováča alebo išlo o kováčsku dielňu a meno mohlo byť skôr akousi značkou tejto dielne, keďže všetky vyrobené čepele nemohli byť produktom jednej osoby pretože prvé čepele s touto inskripciou sa datujú do obdobia okolo roku 850 a posledné exempláre sú známe zo začiatku 12. storočia (Peirce 2002: 7-8; Williams 2012: 117). Podrobnú typologickú analýzu nápisov Ulfberht a geometrických značiek vytvorila Anne Stalsberg, ktoré rozdelila do siedmich skupín (Stalsberg 2008: fig. 1). Podľa výskumníčky je najčastejší prvý typ (+VLFBERH+T) na približne 46-51 čepeliach a druhý (+VLFBERHT+) na zhruba 18-23 čepeliach, pričom rozdiel spočíva v polohe umiestnenia druhého kríža (Stalsberg 2008: 96, abb. 1. 1-2). Piaty typ je v podstate totožný s prvým, avšak s tým rozdielom, že vodorovné čiary písmena H a kríža (+) nie sú vytvorené ako samostatné znaky ale z jednej dlhej tyče (Stalsberg 2008: 96, abb. 1. 5). Varianty 3 a 4 sú podľa A. Stalsberg skôr menej časté a pod typom 6 sú uvedené unikátne varianty známe zo šiestich prípadov (Stalsberg 2008: 96, abb. 1. 6). Siedmy typ zohľadňuje také varianty nápisov, ktoré pre zlý stav zachovania čepele a/alebo nápisov/značiek nebolo možné zaradiť k jednému z vyššie uvedených typov (Stalsberg 2008: 96).

Jediný meč typu T1 s úplne zachovaným nápisom skupiny Ulfberht pochádza zo Spasského rajóna v Tatárskej republike v Rusku (kat. č. 9). Inskripcia je z dostupnej fotografie jasne zreteľná a dala by sa prečítať ako +VLFBERH+T, pričom písmeno T je otočené naopak (Kirpičnikov 1992: puc. 10). Na začiatku nápisu sa nachádza kríž, za ktorým nasleduje vertikálne umiestnený znak v podobe písmena I. Za týmto symbolom je umiestnená litera V; tá je s predchádzajúcim znakom spojená v jeho hornej časti a šikmo prechádza k písmenu L, s ktorým sa spája v jeho spodnej časti. Vrchná časť písmen E a H sa nezachovala. Vizuálne by sa dal nápis interpretovať približne nasledovne: +ΛLFBERH+⊥ (Kirpičnikov 1992: puc. 3. 1). Z typologického hľadiska podľa A. Stalsberg tento nápis patrí typu 4, teda k menej častej variante. Okrem Spasského meča ho nájdeme aj na ďalších piatich exemplároch rôznych typov: Aggsbach, Rakúsko, Geibig 12-I (Williams 2012: 144, kat. č. III. 5); Bolgar, Rusko, typ H/I (Izmajlov 1997: puc. 18. 3); Hämeenlinna Tuulos, KM 708, Fínsko, typ V (Moilanen 2015: 352); Røysehagen, C23643, Nórsko, typ R (Müller-Wille 1970: abb. 6. 18); Leonovo, Rusko, typ T2 (Kočkurkina – Summanen 2021).

Obr. 8. a. nápis Ulfberht; b. geometrická značka (podľa Kirpičnikov 1992: puc. 3. 1, 10).

Čepeľ nórskeho meča (C3867) nesie na jednej strane neúplný nápis VLFBERH (Kirpichnikov – Stalsberg 1998: fig. 1. 2). Vzhľadom na jeho fragmentárnosť môžeme tento variant priradiť k typu 7 podľa A. Stalsberg.

Podľa V. I. Ravdonikasa sa inskripcia Ulfberht zachovala aj ne meči z Dnepra (Ravdonikas 1933: 603). N. A. Černyšev spomína iba zachovaný nápis z obidvch strán čepele bez konkrétnej identifikácie (Černyšev 1963: 221, puc. 6). Môžeme však poznamenať, že jedna zo zachovaných inskripcií je blízka skupine nápisov LEUTLRIT. V súčasnosti je známych sedem mečov s touto inskripciou: dva pochádzajú z Anglicka – jeden meč typu Z (Z1 podľa Androščuka / Wallingforsdská skupina podľa Evison), objavený v rieke Witham v Lincolne na východe Anglicka (Maryon 1950: 178, plate XXII; Evison 1967: 180, plate XII. B), a druhý Petersenovho typu X z rieky Lea v Hertforde pár kilometrov severne od Londýna (Adams 1974: 154-158, fig. 54). Ďalej sú to meč Petersenovho typu V z estónskej lokality Tori, Pärnumaa (Mandel 1991: kat. č. 21, tahvel X. 2), meč typu H/I z Almetieva v ruskom Tatarstane (Kirpičnikov 1966a: 39, tab. XVII. 4; Izmajlov 1997: 36-37, puc. 13. 1, 18. 2), fragmentárny meč z neznámeho miesta v Nórsku možného typu Y podľa Petersena (T74?; Stalsberg 2008: kat. č. N29) a siedmy meč pravdepodobne Petersenovho typu R alebo S údajne zo zbierky, ktorý je údajne nálezom z bližšie neznámeho miesta na Britských ostrovoch (Hammond 2010: 74, fig. 1.8.2-c).

Čepeľ meča z rieky Witham má koncové písmeno T otočené opačne (LEUTLRI丄), dva nasledujúce meče majú nápis s obráteným prvým písmenom T a druhým písmenom L opačne (LEU丄ГRIT). V prípade dneperského meča sa zdá, že litera pripomínajúca T medzi domnelým U a L bez vodorovnej čiarky je taktiež otočená opačne (丄). Okrem toho, pred nápisom sa nachádza grécky kríž, tak ako na meči z Tatarstanu. Na čepeli meča z ruského Monastyrišča sa zachoval iba fragment nápisu v podobe písmen NRED, čo podľa A. N. Kirpičnikova môže byť skrátená forma nápisu Ingelred (Kirpičnikov 1966a: 39).

Opačné strany čepelí bývajú vo väčšine prípadov zdobené geometrickými značkami v podobe tzv. vzoru mriežky umiestneného medzi vertikálnymi čiarami. Počet čiar sa na jednotlivých exemplároch môže odlišovať, rovnako ako tvar mriežky. Vzor mriežky tvoria dve rovné zvislé čiary medzi ktoré sú umiestnené ďalšie dve dlhé prekrížené čiary; tie vytvárajú motív podobný presýpacím hodinám, medzi ktoré je zakomponovaný vzor kosoštvorca.

Anne Stalsberg rozdelila tieto vzory do siedmych variantov označených rímskymi číslicami, pričom pod číslom VI sú uvedené namiesto geometrických vzorov rôzne formy nápisov (Stalsberg 2008: abb. 1). Na nami sledovanom type mečov môžeme vzor mriežky a zvislých čiar doložiť iba na dvoch exemplároch (kat. č. 8, 9). V prípade meča s kat. č. 8. vzor pozostáva z troch čiar v podobe rímskej číslice III na obidvoch stranách vedľa mriežky (obr. 8. b) a na meči s kat. č. 9. sa zachovali fragmenty dvoch zvislých čiar pred a za mriežkou (obr. 9. b).

Obr. 9. Zachované varianty nápisov a geometrických znakov na čepeliach mečov typu T1:
a. Østre Alm – C3867 (podľa Kirpichnikov – Stalsberg 1998: fig. 1. 2);
b. Monastyrišče (podľa Kirpičnikov 1966a: tab. XVII. 1);
c. Dneprostroj (podľa Černyšev 1963: puc. 6).

V prípade dneperského meča boli na čepeli identifikované zvyšky látky, pravdepodobne z pošvy, čo podľa A. V. Komara naznačuje iný spôsob uloženia, než aký vykazujú ďalšie dva exempláre pochádzajúce z tej istej lokality. Výskumník zároveň uvádza, že sa na čepeli nachádzajú malé viacnásobné odštiepky, čo podľa výskumníka môže naznačovať použitie meča v boji (Komar 2014: 59).

Výzdoba

Meče Petersenovho typu T1 netvoria homogénnu skupinu, práve naopak, už pri opise konštrukčných častiach rukoväte sme si mohli všimnúť určité morfologické odlišnosti. To isté platí aj pre výzdobu. Rozlíšiť vieme dva varianty, pričom ich spoločným znakom je použitie striebra. Na rozdielne dekoračné vlastnosti poukázal už Jan Petersen pri opise jednotlivých nórskych nálezov (Petersen 1919: 150). Najčastejším vzorom je tzv. jamková dekorácia a menej častým vzorom, s ktorým sa pri tomto type stretávame, je zoomorfný motív, ktorý evidujeme iba na dvoch mečoch.

Spôsob výzdoby spočíval v technike šikmo zasekaných jemných rýh v dvoch alebo troch smeroch do železného podkladu (Môc 2018: 228; Ščedrina 2018: 21; Kainov – Novikov 2024: 192). Do takto zdrsneného povrchu sa následne pod uhlom vtepával tenký strieborný drôt priliehajúci tesne k sebe, čo viedlo k vytvoreniu súvislého monochrómneho poťahu (Môc 2018: 228-229, obr. 11-11c; Ščedrina 2018: 21). S podobným spôsobom výzdoby sa môžeme stretnúť aj pri niektorých mečoch typu S alebo Z (Môc 2018: 229; Bárta 2020: 34), prípadne aj na hlavici a priečke meča z ukrajinskej lokality Gluchovci (Shchedrina 2020: 211). Do jednofarebného povrchu bol následne rytý ornament vyplnený pravdepodobne niellom (Kirpichnikov – Stalsberg 1998: 509; Kainov – Novikov 2024: 192). Pod technikou niello, známou z viacerých stredovekých zdrojov, rozumieme vykladanie tmavých ozdôb na lesklý povrch sulfidmi striebra, medi a/alebo olova (Petersen 1994-1995: 133).

Obr. 10. Konštrukčné komponenty rukoväte meča z Kosgaardenu, Åsnes, Innlandet (C3210):
a. hlavica; b. detail výzdoby koruny; c. detail výzdoby podstavy; d.-f. vrchný, čelný a spodný pohľad na priečku; g. detail výzdoby vrchnej časti priečky; h. detail výzdoby bočnej časti priečky (prevzaté z unimus.no – Kulturhistoriskmuseum, Oslo).

Jamková výzdoba

Jamková dekorácia je prítomná na väčšine zachovaných mečov, čo predstavuje spolu trinásť nálezov (kat. č. 1, 2, 4-7, 9, 11-16). Na povrchu čelných častí priečky a podstavy sú prítomné kruhové jamky umiestnené po celej ich dĺžke v šachovnicovom vzore, najčastejšie v štyroch, prípadne troch radoch pod sebou. Počet jamiek sa na obidvoch komponentoch rukoväte môže líšiť. Na podstave je v štyroch prípadoch možné pozorovať 28 jamiek (kat. č. 4, 5, 7, 11). Podstavy mečov z Dnepra a Kosgaardenu majú 23 a 21 jamiek. Desiatimi jamkami by mala byť zdobená podstava meča zo Székesfehérváru, ktorý bol pôvodne priradený k Petersenovmu typu E (Bakay 1965: 13, 31).

Na priečkach pozorujeme odlišné počty jamiek, ktoré sa pohybujú od 22 do 39 buniek, pričom iba na dvoch nórskych mečoch je ich počet totožný (kat. č. 5 a 6).

Výzdoba na korunách sa sústreďuje výhradne na pohľadové časti centrálneho segmentu. Jamky sú vo väčšine prípadov formované do tvaru kosoštvorca, ktorý sme identifikovali na siedmich exemplároch. Ich počet sa pohybuje zhruba od 9 do 16 buniek. V troch prípadoch evidujeme výzdobu, kde osem jamiek umiestnených po okrajoch segmentu tvorí kosoštvorec a v jeho strede je umiestnená jedna kruhová jamka (kat. č. 4, 6, 14). Na ďalších troch exemplároch je situovaných šestnásť buniek, z ktorých dvanásť je umiestnených po okrajoch koruny do rombického tvaru a zvyšné štyri sú aplikované do jeho stredu tak, že tvarom kopírujú vonkajší obvod (kat. č. 1, 12, 13). V prípade meča z nórskeho z Finstad Søndre (kat. č. 5) sa na jednej strane zachovalo 15 kruhových otvorov, z ktorých 11 tvorí vonkajší rombus v strede ktorého je umiestnený menší, tvorený zo štyroch buniek. Koruna hlavice meča z nórskeho Kveste je zdobená podobne, s tým rozdielom, že centrálny vzor tvorí kruh z desiatich jamiek v ktorého strede sa nachádza jedna kruhová bunka.

Priemer jamiek na podstave hlavice z Charkova je 4,5 mm s hĺbkou 2-3 mm (Ščedrina 2018: 20). V prípade meča z Gulbišče má priemer jamiek 5,5 mm (Kainov 2022: 51). Bunky na priečka meča zo Spasského rajóna majú priemer 3-4 mm (Izmajlov 1997: 40).

Bunky sú navzájom pod povrchom železného podkladu prepojené kanálikmi, ktoré boli vyplnené strieborným tordovaným drôtom. Zachovaný ho evidujeme v deviatich prípadoch (kat. č. 1, 4, 5, 6, 7, 9, 11, 13, 16). Drôt je v centrálnych jamkách štyroch mečov (kat. č. 9, 11, 13, 16) prekrížený ( ⓧ ) a v prípade okrajových jamiek týchto mečov je stočený do podoby slučky (Komar 2014: puc. 8. 1-2; Ščedrina 2018: 20, puc. 2. a; Kainov – Novikov 2024: puc. 182. д). V bunkách na povrchu konštrukčných častí rukoväte meča z nórskeho By (C9530) vytvárajú motív kríža – ⊕ (obr. 11). Spodná časť jamiek na meči z Gulbišče bola vyplnená tenkými platničkami zo zliatiny medi (Kainov 2022: 51). S takýmto spôsobom výzdoby sa môžeme stretnúť napríklad na meči z ukrajinskej lokality Krasnianka (Shchedrina 2020: 206).

Samotné rozloženie drôtu v jamkách sledovaného typu meča nie je podľa našich dostupných informácií nikde presnejšie opísané. Predpokladáme však, že sa zásadne nelíšilo od vyplnenia jamiek drôtom na mečoch typu E-2. Najlepšie zdokumentovaným exemplárom je meč pochádzajúci z mohyly Л-210/2018 (Kainov – Novikov 2024: puc. 132-136). Jamky sú medzi sebou prepojené kanálikmi s priemerom 1,5 – 2,0 mm, cez ktoré bol pretiahnutý prameň z dvoch skrútených hladkých strieborných drôtov (Kainov – Novikov 2024: 140). Usporiadanie drôtov je možné pozorovať na základe RTG snímky (Kainov – Novikov 2024: puc. 149). Centrálna časť buniek má drôt vedený do podoby písmena X, zatiaľ čo vo vonkajších bunkách je sformovaný do slučky (Kainov – Novikov 2024: 140, puc. 150, 152). Schéma vedenia drôtov ukazuje, že pod povrchom centrálneho segmentu a priečky sa použili tri prútiky, na výzdobu podstavy dva a do buniek bočných segmentov iba jeden (Kainov – Novikov 2024: 140, puc. 151).

Technologický postup hĺbenia kanálikov a následného prevlečenia drôtov zostáva nateraz nezodpovedanou otázkou. Sergej Kainov a V. V. Novikov uvádzajú, že niektoré jamky na gnezdovskom exemplári majú takmer tvar štvorca, čo bolo spôsobené technologickými vlastnosťami rezania/hĺbenia kanálikov (Kainov – Novikov 2024: 140, puc. 150). Podľa nášho pozorovania jamky na väčšine mečov typu T1 vykazujú súvislý kruhový tvar bez zjavného narušenia tvaru. Toto pozorovanie však bolo možné vykonať iba pri tých mečoch, pri ktorých sme mali k dispozícii kvalitné fotografie. Možný technologický postup vyplnenia jamiek navrhol W. W. Arendt. Predpokladal, že obidve priečky a hlavicu tvorí akési puzdro alebo ulita, obsahujúce menšie, tvarovo identické vnútorné diely. Ty boli ovinuté strieborným drôtom umiestneným tak, aby jeho prekríženie bolo viditeľné cez kruhové otvory (Arendt 1936: 314, fig. 2). Z röntgenovej snímky gnezdovského meča sa však nezdá, že by komponenty rukoväte boli tvorené z niekoľkých častí spôsobom prekrytia tvarovo podobných prvkov. To sa ale nedá vylúčiť ani potvrdiť pri iných exemplároch typu E-2 a T1.

Obr. 11. a. rukoväť meča z By, Løten, Innlandet – C9530; b. detail jamkovej dekorácie s pohľadom na tordovaný drôt (prevzaté z unimus.no – Kulturhistoriskmuseum, Oslo).

Už vyššie sme uviedli, že povrch konštrukčných častí rukoväte bol pokrytý súvislou vrstvou strieborného drôtu, do ktorého bol následne vyrývaný požadovaný ornament, neskôr vyplnený technikou niello. Na väčšine priečok a podstáv môžeme pozorovať ich orámovanie horného a spodného okraja úzkym, prípadne hrubším strieborným pásom. V prípade dvoch nórskych mečov sú kontúry okrajových línií doplnené o malé trojuholníky smerujúce hrotmi k jamkám (C3210 a C24621). Spoločným rysom mečov typu T1 s jamkovou dekoráciou je orámovanie vonkajšieho obvodu kruhových buniek. Na štyroch mečoch (kat. č. 1, 6, 11, 13, 16) si môžeme všimnúť, že jednotlivé jamky sú navzájom poprepájané diagonálnymi párovými líniami. Na mečoch zo Spasského rajónu, z Kveste a Gulbišče sú vonkajšie jamky spojené s okrajovými líniami priečky a podstavy vertikálnymi zdvojenými čiarami. Orámovanie jamiek a ich prepojenie dvojitými čiarami sa nachádza aj na centrálnom segmente koruny (kat. č. 1, 6, 13). Na kresbe meča z Kveste (C24621), uloženej v Kultúrno Historickom múzeu v Osle, je zreteľne vidieť zachovanú striebornú inkrustáciu na spodnej časti stredného laloku hlavice – obrysy jamiek sú tu spojené s rovnými párovými líniami s okrajmi segmentu (obr. 12. d).

Okrem kruhových jamiek evidujeme pri tomto type mečov aj výzdobu v podobe prepletených línií. Tie sú v prípade dvoch nórskych mečov (C9530, C3210) umiestnené na bočných stranách hornej aj dolnej priečky. Zdá sa, že podobným ornamentom je zdobená pravdepodobne aj priečka meča zo Spasského rajóna (obr.13). Okrem toho sa výzdoba aplikovala aj na priestor konštrukčných častí rukoväte medzi tŕňom – teda na hornú stranu priečky a spodnú stranu podstavy. Vzor pozostáva zo slučkovito prepletených pásov na obidvoch koncových stranách podstavy a priečky, pričom dva pásy prechádzajú horizontálne po okrajoch komponentov rukoväte medzi otvorom pre tŕň čepele. Niektoré línie sú zdvojené, prípadne doplnené o malé trojuholníkové výbežky vystupujúce z vnútorných čiar. Tento spôsob výzdoby sme zachytili v štyroch prípadoch (kat. č. 4, 6, 7, 13). Fragmentárny pás pletencového motívu bol detekovaný aj na hornej strane priečky meča zo Székesfehérváru (Bakaj 1965: 13, 22. kép 1a-c).

Centrálny lalok koruny je taktiež zdobený motívom vzájomne prepletených pásov. Vzor sa zachoval na troch exemplároch (kat. č. 1, 6, 13). Výzdoba bola aplikovaná aj na postranné laloky; tu je vzor takmer identický na väčšine mečov. Pozostáva z rytých trojuholníkových priehlbín, ktoré pravdepodobne mohli obsahovať výplň (viď nižšie). Priehlbiny boli orámované tenkými striebornými pásmi kopírujúcimi ich tvar. Spodné a bočné okraje segmentov pri drážkach pokrýval strieborný motív zdvojených rámov v tvare rovných línií, ktorých stred bol zdobený prepletanými pásmi ukončenými do podoby špicatej slučky. Výzdoba sa najlepšie zachovala na korune hlavice z fínskej lokality Hangastenmäki a na meči z Dnepra (Pienimäki 2016: appendix 8, 2; Ščedrina 2018: puc. 5. 3). Tento motív bol rozpoznaný aj pod korozívnymi oxidmi na bočných segmentoch hlavice meča z Gulbišče, vďaka čomu sa prehodnotilo jeho zaradenie k typu T1 (Kainov 2022: 51, puc. 11. 1a; Kainov – Novikov 2024: 178).

Obr. 12. Schéma výzdoby hlavíc a priečok nórskych mečov typu T1 podľa Jana Petersena s jamkovou výzdobou:
a. By, Løten, Innlandet – C9530;
b. Finstad Søndre, Stange, Innlandet – C11318 (prevzaté z unimus.no – Kulturhistoriskmuseum, Oslo);
c. Kosgaarden, Åsnes, Innlandet – C3210 (prevzaté z unimus.no – Kulturhistoriskmuseum, Oslo);
d. Kveste, Valle, Agder – C24621.

Obr. 13. Priečka meča zo Spasského rajónu (Tatárská rep., Rusko) s pravdepodobným pletencovým motívom na bočnej strane (zdroj: commons.wikimedia.org).

K mečom typu T1 s jamkovou dekoráciou môžeme zaradiť aj úplný meč objavený počas nelegálnych vykopávok detektoristov, údajne niekde vo Volynskej oblasti na severozápade Ukrajiny, a následne vrátený ukrajinskému Ministerstvu kultúry (Ščedrina 2018: 25). Meč bol istú dobu reštaurovaný a z kreslenej rekonštrukcie hlavice a priečky sa dá usúdiť, že povrch týchto častí bol vyplnený jamkovou dekoráciou, avšak v jedinečnom vzore, ktorý nemá zatiaľ žiadne blízke analógie (Ščedrina 2018: 25, puc. 5. 1). Priečka je pokrytá štyrmi symbolmi pripomínajúcimi literu X a podstava tromi rovnakými znakmi. Medzi nimi sú umiestnené (pravdepodobne) priehlbiny v podobe gréckeho kríža – na priečke tri (X+X+X+X) a na podstave dva (X+X+X). Každý jeden znak v tvare písmena X obsahuje deväť kruhových buniek. Koruna je zdobená ôsmimi jamkami, ktoré sú usporiadané do rombického vzoru a jeho stred je vyplnený rovnakým krížom ako na priečke a podstave. Podľa informácií niektorých ukrajinských médií došlo k nálezu údajne niekde v dnes už neexistujúcom Brodskom rajóne v Ľvovskej oblasti na západe Ukrajiny, pričom pôvodne ako miesto nálezu figurovala oblasť Volyň. Skutočné miesto nálezu však nemožno definitívne potvrdiť ale ani vyvrátiť (zbruc.eu). Z dostupných fotografií meča na portáli Zbruč je zrejmé, že konštrukčné časti rukoväte sú zdobené bielym neželezným kovom a jednotlivé jamky, tak ako v prípade predchádzajúcich exemplárov, majú orámovaný obvod s prepojenými zdvojenými líniami. Spôsob dekorácie jamiek (a bočných segmentov) ako aj morfológia koruny meč jednoznačne spája s exemplármi z Kveste a Monastyrišča, ale samotný vzor je svojím prevedením v rámci sledovaného typu unikátny, bez zatiaľ známych analógií.

Obr. 14. Schéma výzdoby konštrukčných častí rukoväte mečov typu T1:
a. Dneprostroj (podľa Kirpičnikov 1966a: puc. 4. 3);
b. Volyňská oblasť (podľa Ščedrina 2018: puc. 5. 1).

S jamkovou dekoráciou sa však nestretávame iba na mečoch Petersenovho typu T1, ale vyskytovala sa už na chronologicky starších typoch E. Meče tohto typu sa vyznačujú masívnymi komponentmi rukoväte. Hlavice sú dvojdielne – pozostávajú z podstavy a koruny. Priečka s podstavou majú identický tvar, teda z čelného pohľadu sú rovné, v pôdoryse oválne a ku koncom sa zužujú (Petersen 1919: 75-76, fig. 61-63). Koruna je delená na tri segmenty. Bočné laloky sú modelované do podoby zvieracích hláv, ale nie sú tak výrazne konkávne ako pri obidvoch typoch T, skôr majú tento rys podobný s typom V (Petersen 1919: pl. III). Centrálny segment je viac oválny, podobne ako pri niektorých mečoch typu V (Ščedrina 2018: puc. 6. 1).

Jan Petersen predpokladal, že meče tejto skupiny sa vyvinuli z typu D, a na inom mieste poukázal na nejednotnosť tvarov priečok a hlavíc. Všimol si, že priečky mečov typu E môžu mať menšie rozmery a koruna stráca svoje výrazné tvary a trojčlenné delenie (Petersen 1919: 75). S mečmi typu D ich spájajú aj nity umiestnené na koncoch hornej a spodnej strany priečky. Jan Petersen taktiež upriamil pozornosť na výzdobu z neželezného kovu zo striebra alebo bronzu, podobnú ako pri type H v podobe drôtov zaklepávaných do drážok (Petersen 1919: 75-76).

Hlavice sú upevnené na tŕň čepele a v niektorých prípadoch sa môžeme stretnúť aj s fixáciou koruny a podstavy pomocou dvoch klinov na koncoch týchto komponentov (Petersen 1919: 76; Kainov – Novikov 2024: puc. 174, 175, 196.3 – T11677).

Spoločným znakom mečov typu E sú ozdobné jamky kruhového, oválneho alebo štvrocového tvaru na čelných plochách priečky a hlavice, aplikované husto vedľa seba (Petersen 1919: 75-76). Na základe rozmanitosti vzorov a usporiadania jamiek na staroruských exemplároch bolo navrhnuté rozdelenie typu E do štyroch variantov – E-1, E-2, E-3, E-4 (Kainov – Novikov 2024: 158, puc. 168). Z pohľadu našej analýzy je podstatný variant E-2, ktorý sa vyznačuje nasledovnými kritériami: okrúhle bunky s priemerom 3 – 4 mm sú usporiadané v šachovnicovom vzore v piatich radoch; jamky sú pod povrchom prepojené kanálikmi, cez ktoré bol prevlečený strieborný tordovaný drôt; vo vnútorných bunkách sa drôt kríži a vo vonkajších, pri okrajoch priečky a podstavy sa točí do podoby slučky (Kainov – Novikov 2024: puc. 168. E-2, puc. 171. 2).

Sergej Kainov predpokladá, že meče typu T1 s jamkovou dekoráciou sú vývojovým stupňom variantu E-2, čo dokladajú niektoré spoločné prvky, ako identická montáž hlavice na tŕň, bočné kolíky spájajúce podstavu s korunou či rovnaký spôsob výzdoby jamiek (Kainov – Novikov 2024: 199). Zároveň predpokladá, že nálezy z Gulbišče a Hangastenmäki môžu predstavovať rané štádium vývoja variantu E-2 na typ T1, keďže centrálne laloky koruny sa vyznačujú viac oválnejšou formou a nie sú tak výrazne vyvýšené (Kainov – Novikov 2024: 199). Na základe tejto úvahy by sme tak mohli za takéto včasné vývojové formy považovať aj meč zo Székesfehérváru ako aj nálezy dvoch vrchných častí hlavice z Černihivske a Charkovskej (kat. č. 2, 12, 14), ktoré sa taktiež vyznačujú menej vyvýšeným stredným segmentom.

Výzdoba centrálneho segmentu typu T1 je blízka s typom E-4 (prípadne E-1), ktorý je taktiež tvorený do podoby kosoštvorca, avšak bez výplne kanálikov a buniek drôtom (Martens – Astrup 2021: 45; Kainov – Novikov 2024: puc. 168 – E-4, puc. 204. Б).

V tejto súvislosti stoja za krátku zmienku aj meče s tzv. trubičkovou výzdobou rôznych typov (Altjührden, Mannheim, Mannheim-Speyer) z území dnešného Belgicka, Francúzska, Holandska, Švajčiarska a severozápadného Nemecka. Datovanie sa udáva približne do druhej pol. 8. až počiatku 9. storočia a môžu predstavovať akýsi predstupeň mečov Petersenovho typu E, T1 a baltských foriem mečov s jamkovou výzdobou (Gava – Vlasatý 2024).

Obr. 15. Jamková dekorácia mečov typu T1 a E-2:
a.-b. priečka meča zo Spasského ujezdu a detail výzdoby s tordovaným drôtom v jamkách;
c. schéma podstavy hlavice meča z Charkova;
d. rukoväť meča typu E-2 z gnezdovskej mohyly L-13 (podľa Kainov 2012: fig. 13. 2);
e. detail výzdoby s tordovaným drôtom v jamkách podstavy meča z mohyly L-13 (podľa Kainov 2012: fig. 15);
f. schéma jamkovej dekorácie a umiestnenia tordovaných drôtov mečov typu E-2 (podľa Kainov – Novikov 2024: puc. 168).

Mapa 1: Distribúcia mečov s jamkovou dekoráciou a drôtom v jamkách:
a. oranžová – meče Petersenovho typu T1; b. modrá – meče Petersenovho typu E-2.

Zoomorfný motív

Druhý variant výzdoby na mečoch typu T1 je menej častý a môžeme sa s ním stretnúť iba na dvoch exemplároch. Vzor nie je jednotný a aj spôsob jeho prevedia je rozdielny. Ani jeden z mečov nemá žiadne známe analógie, čo z nich v rámci typu robí unikáty. Ich spoločným prvkom je zoomorfný motív prepletených tiel zvierat.

Jeden z mečov pochádza z Nórska, objavený na farme Østre Alm v Stange, bývalý kraj Hedmark (dnes Innlandet, kat. č. 3) na východe krajiny. Z meča sa zachovali iba dve časti – časť čepele s priečkou a tŕňom (C3867/I) a druhá časť čepele s hrotom (C3867/II). Na masívnej, mierne ohnutej priečke sa na striebornom povrchu zachovala výzdoba v podobe rytého ornamentu vyplneného niellom (Shetelig 1920: 306, fig. 317). Horný a spodný okraj čelnej časti priečky lemujú po celej dĺžke horizontálne tenké línie. Priestor medzi nimi je vyplnený štyrmi špirálovito prepletanými zvieratami stojacimi na hlave (Müller-Wille 1972: 85). Ich telá sú zvnútra orámované dvomi tenkými líniami s trojuholníkovými výstupkami (hrotmi) smerujúcimi k sebe. Zo spodných pásov zvieracích tiel vybiehajú smerom k hornej časti priečky dve labky s tromi pazúrmi, zakliesnené do tenkých poloblúkovitých pruhov. Smerom k spodnej strane priečky vybiehajú z tiel každého zvieraťa schematicky znázornené hlavy. Vrchná časť priečky pri tŕni nesie taktiež výzdobu. Tá sa zachovala v podobe prepletených čiar na obidvoch bočných častiach, pričom pri obdĺžnikovom otvore pre tŕň prebiehajú v podobe rovných línií vyplnených točenými pásmi v podobe obráteného písmena Z. Takýto motív môžeme pozorovať aj na priečkach mečov zo Székesfehérváru či Dnepra. Napriek tomu, že sa meč z Østre Alm zachoval bez hlavice, Jan Petersen ho pravdepodobne na základe morfológie priečky a spôsobu výzdoby zaradil k prvému variantu typu T (Petersen 1919: 150, fig. 120).

Obr. 16. Priečka meča Østre Alm, Stange, Innlandet – C3867/I.
Prevzaté z unimus.no – Kulturhistoriskmuseum, Oslo.

Druhý meč pochádza zo západoruskej lokality Monastyrišče (kat. č. 8) v bývalej Orlovskej gubernii, dnes Brianska oblasť. Meč bol objavený roľníkmi počas hĺbenia priekopy (Drevnosti 1871: 176, tab. XIV; Ščedrina 2018: 25, puc. 5. 2). Meč sa zachoval s časťou čepele, masívnou priečkou a hlavicou bez podstavy. Obidva komponenty rukoväte nesú striebornú výzdobu so zoomorfným ornamentom. Ten pozostáva z komplikovane prepletených pásov, a na hornej strane priečky, ktorú lemujú dve horizontálne línie, môžeme pozorovať dva páry labiek otočené pazúrmi k sebe. Centrálny segment má taktiež striebornú výzdobu pozostávajúcu zo zložito pletených pásov. Tvar hlavice je identický ako pri mečoch z Kveste a Volynskej oblasti. Jediný rozdiel je zreteľný vo výzdobe šikmých segmentov, ktoré sú zdobené pletencovým ornamentom. Bočné segmenty, štylizované do podoby zvieracích hláv, majú výzdobu podobnú ako meče z Kosgaardenu, Hangastenmäki a Dnepra. Čelné časti priečky a hlavice majú priehlbiny v podobe prerušovaných čiar (Ščedrina 2018: 27). Priehlbiny sa nachádzajú aj na vrchnej strane priečky; tie boli v minulosti vyplnené zlatým drôtom a platničkami (Ščedrina 2018: 27, 29, puc. 6. 3).

Obr. 17. Koruna hlavice a priečka meča z Monastyrišče (podľa Drevnosti 1871: tab. XIV).

Obidva meče majú konštrukčné časti rukoväte zdobené motívmi v severskom umeleckom štýle Jelling (Shetelig 1920: 302; Kirpičnikov 1966a: 28; Müller-Wille 1972: 85). Pomenovanie štýlu vychádza z malého strieborného pohára so zoomorfným vzorom esovito prepletených zvierat. Pohár vyrobili zo striebra, pozlátili a vyplnili niellom (Graham-Campbell 2021: 82). Spolu s ďalšími predmetmi bol objavený v komorovom hrobe Severnej mohyly nachádzajúcej sa v dánskej obci Jelling na Jutskom polostrove, kde bolo v minulosti kráľovské sídlo (Androshchuk 2014: 132; Graham-Campbell 2021: 82). Predpokladá sa, že v mohyle bolo uložené telo dánskeho kráľa Gorma Starého, ktorému vystrojil honosný pohreb v znamení predkresťanských tradícii jeho syn Harald Modrozub (Androshchuk 2014: 132; Graham-Campbell 2021: 82). Umelecký štýl Jelling sa vyznačuje pásmi štíhlych zvieracích tiel zdobených bodkovaním a dvojitými kontúrami, navzájom prepletených do tvaru písmena S, nasledujúcich jedno za druhým s hlavami otočenými do profilu (Androshchuk 2014: 132). Okrem dvoch mečov typu T1 sa motív prepletených zvieracích tiel v štýle Jelling vyskytuje aj na niekoľkých mečoch Petersenovho typu S, ktoré sa vyskytujú prevažne v západnej časti vikinského sveta s centrom v Dánsku (Košta 2020: 40-41). Výzdoba však bola prevedená technikou plátovania striebornej plochy v kombinácii s medenými líniami (Košta 2020: 41). Dva takéto meče pochádzajú z Hedeby, ďalšie dva z Nórska (C237, T15496) a jeden z juhu Anglicka z rieky Temža a dva z Dánska (Müller-Wille 1972: 82, 85, abb. 4. 1-3, abb. 11. 1-3, abb. 27. 1-2, abb. 33; Košta 2020: obr. 2). Najčastejšie sa však s výzdobou v štýle Jelling môžeme stretnúť na rôznych šperkoch (Graham-Campbell 2021: fig. 86, 87, 92-94) alebo aj na tuľajkách kopijí, ako napr. na náleze hrotu kopije Petersenovho typu K z Gothemu na Gotlande (SHM 7314; Thunmark-Nylén 1998: tafel 246. a-e; 2000: 236; 2006: 304).

Obr. 18. Príklady výzdoby v štýle Jelling:
a. strieborný pohár z mohyly v Jellingu, Dánsko (podľa Graham-Campbell 2021: fig. 86);
b1. detail rukoväte meča zo Sandbu, Vågå, Innlandet, Nórsko – C237 (prevzaté z unimus.no);
b2. schéma výzdoby priečok meča zo Sandbu – C237 (podľa Müller-Wille 1972: abb. 27. 1);
c. schéma výzdoby konštrukčných častí rukoväte meča z Hedeby (podľa Müller-Wille 1972: abb. 7);
d. hrot kopije typu J. P. K Gothemu, Gotland, Švédsko – SHM 7314 (prevzaté z historiska.se).

Niektoré z konštrukčných častí mečov sledovaného typu boli ozdobené aj rôznymi plieškami či kruhovými platničkami. Na spodnej strane podstavy dvojdielnej hlavice meča z Charkova (kat. č. 11) sa zachovali dva trojuholníkové pliešky umiestnené v priehlbinách na obidvoch koncoch od otvoru pre tŕň (Ščedrina 2018: 22, puc. 3. б). Pliešky sú vyrobené zo zliatiny medi s cizelovaním a pozlátením. Ornament tvoria špirály v tvare písmena S, imitujúce pravdepodobne filigrán (Ščedrina 2018: 22). Trojuholníkovými priehlbinami je opatrená aj vrchná strana priečky meča z Monastyrišče, kde sa určite nachádzali zlaté platničky so vzorom a okrajový lem priečky má taktiež po obvode priehlbinu, ktorá bola zasa vyplnená zlatým drôtom (Ščedrina 2018: 27, 29, puc. 6. 3). Okrem toho v jednom z bočných segmentov koruny sa zachovala zlatá kruhová platnička s prispájkovanými krúžkami (Ščedrina 2018: 27, puc. 6. 3).

Obr. 19. a. umiestnenie plieškov na podstave meča z Charkova (podľa Ščedrina 2018); b.-c. meč z Monastyrišča – umiestnenie zlatého pliešku v korune a vyznačenie priehlbín na vrchnej časti priečky (podľa Ščedrina 2018).

Obr. 20. Tabuľka rozdielnosti a podobnosti výzdoby mečov Petersenovho typu T1 (autor).

Distribúcia

Počet mečov Petersenovho typu T1 je v porovnaní s inými mečmi doby vikinskej výrazne nižší, pričom ich distribúcia naprieč kontinentom je obmedzená výhradne na Nórsko, východnú Európu a ojedinelé nálezy registrujeme vo Fínsku, Maďarsku a na Gotlande. Jan Petersen evidoval z územia Nórska šesť mečov typu T, z čoho štyri priradil prvému a dva druhému variantu (Petersen 1919: 150 -151). V staroruskom prostredí bolo podľa Kirpičnikova známych deväť mečov typu T, z ktorých k prvému podtypu priradil päť exemplárov (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 34-38) a k druhému štyri nálezy (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 39-42). V oboch prípadoch tieto skupiny obsahovali aj také exempláre, ktoré so sledovaným typom nemajú nič spoločné. Alexandra Ščedrina eviduje z Nórska päť mečov typu T1, jednu korunu hlavice z Fínska a zo staroruských oblastí štyri meče, vrátane mohyly Gulbišče (Ščedrina 2018: 23-26). Sergej Kainov eviduje päť mečov typu T1 z prostredia Kyjevskej Rusi a šesť kusov s jamkovou dekoráciou z ostatnej časti Európy (Kainov 2022: 51; Kainov – Novikov 2024: 192). Mikael Jakobsson vo svojej práci uvádza vyše 60 mečov typu T (Jakobsson 1992: 41, tabell 2, 213), pričom k tomuto počtu priradil oba Petersenom definované podtypy spolu s mečmi z východobaltského prostredia, ktoré niektorí bádatelia zaradili pod typ T (Volkaitė-Kulikauskienė 1964; Kazakevičius 1996). Mnohé meče z baltského prostredia však oproti klasickému typu T1 vykazujú zjavné odlišnosti nie len v tvare konštrukčných častí rukoväte, ale aj v spôsobe výzdoby (viď nižšie v časti Baltské formy mečov označené ako typ T).

Na základe nášho pozorovania vymedzeného morfologickými a dekoračnými vlastnosťami môžeme k tomuto typu priradiť 15 mečov, pričom jedenásť z nich vykazuje prvky charakteristické pre opis podľa Jana Petersena (kat. č. 2-9, 12, 13, 15) a zvyšné štyri by mohli byť považované za ranú variantu vývoja z typu E-2 na typ T1 (kat. č. 1, 11, 14, 16). Jeden exemplár zachovaný v podobe nedokončenej podstavy hlavice by mohol taktiež patriť sledovanému typu (kat. č. 10).

Najväčší výskyt mečov typu T1 je zaznamenaný v Nórsku a v staroruskom prostredí. Z Nórska poznáme päť nálezov, z ktorých štyri sú sústredené na východe krajiny v bývalom kraji Hedmark, dnes Innlandet. Tri boli objavené na farmách v blízkosti jazere Mjøsa – Østre Alm, Stange (C3867); Søndre Finstad, Stange (C11318) a By, Løten (C9530). Štvrtý pochádza z lokality Kosgaarden, Åsnes (C3210) v blízkosti rieky Glomma. Piaty exemplár pochádza z Kveste, Valle (C24621) na juhu Nórska, v bývalom kraji Aust-Agder (dnes kraj Agder). V zbierkach Arktického univerzitného múzea Nórska v Tromsø sa nachádza meč objavený v mohylovom hrobe na lokalite Tysnes, Hamarøy v kraji Nordland (Ts2606), a to spolu s hlavicou sekery, hrotom kopije a šípom (Nicolaissen 1920: 12; Sjøvold 1974: 80, kat. č. L333). Meč prvýkrát publikoval O. Nicolaissen, ktorý uviedol, že jeho výzdoba je podobná ako pri type R510 (ekvivalent Petersenovho typu T1 podľa nálezu z Kosgaardenu) a túto informáciu následne uvádza aj portál univerzitných múzeí Nórska (unimus.no). V práci O. Nicolaissena z roku 1920 sa pod číslom 4 na strane 13 nachádza fotografia meča s nezvyčajne dlhou čepeľou, masívnou priečkou a hlavicou oddelenou od tŕňa. Kvalita snímky žiaľ, nedovoľuje vyvodiť bližšie závery. Thorleif Sjøvold meč radí pod Petersenov typ E (Sjøvold 1974: 80, kat. č. L333), s čím sa dá na základe osobnej komunikácie s Bente Richardsen Isaksenovu, manažérkou zbierok múzea v Tromsø, súhlasiť. Tá pre potreby článku ochotne vyhotovila pár fotografií, na ktorých bolo možné overiť spôsob výzdoby hlavice. Napriek zlému stavu meča bolo možné rozpoznať jamkovú výzdobu na bočných segmentoch koruny, čo je charakteristické práve pre hlavice mečov Petersenovho typu E (Petersen 1919: fig. 65; Kainov – Novikov 2024: puc. 205).

Obr. 21. Meče Petersenovho typu T1 z územia Nórska:
a. C3867; b. C9530; c. C11318; d. C24621 (prevzaté z unimus.no).

Mapa 2: Mapa rozšírenia mečov typu T1 na území býv. kraja Hedmark v Nórsku.
Mapa prevzatá z commons.wikimedia.org, upravené.

Oblasťou s najvýraznejším výskytom mečov Petersenovho typu T1 je východná Európa, respektíve oblasti bývalej Kyjevskej Rusi, kde je evidovaných osem mečov a ich konštrukčných častí. Dva náhodné nálezy fragmentárnych mečov pochádzajú z Ruska, pričom jeden je známy zo západu krajiny, z Monastyrišče, ktorému sme sa venovali bližšie v časti o výzdobe (Drevnosti 1871: 176; Kirpičnikov 1966a: kat. č. 35; Ščedrina 2018: 25). Druhý exemplár sa dostal až na územie bývalého Volžského Bulharska a bol objavený v Spasskom ujezde (Спасский уезд) v bývalej Kazanskej gubernii, dnes Spasský rajón v Tatárskej republike (Kirpičnikov 1992: kat. č. 7; Izmajlov 1997: 34, puc. 14. 2, 15. 2, 17). I. L. Izmajlov meč zaradil k typu E (Izmajlov 1997: 40).

Podľa Wsewoloda Arendta a Anatolija N. Kirpičnikova by mal k sledovanému typu patriť aj meč pochádzajúci z Novgorodu (ГИМ 55421/1207; Arendt 1933: 163; Kirpičnikov 1966a: kat. č. 34). W. Arendt uvádza, že päťdielna hlavica je vyrobená z jedného kusu, pokrytá striebornou tauziou so zoomorfným motívom a priečkou s bočnými stranami zahnutými smerom nadol (Arendt 1933: 163, abb. 14). Podľa nášho uváženia by novgorodský meč mohol byť blízky niektorým exemplárom tzv. postriebreného typu. Alexandra Ščedrina uvádza, že výzdoba hlavice a priečky je polychrómna (Ščedrina 2018: 25). Blízkou analógiou novgorodskému exempláru by mohla byť dvojdielna hlavica s päťčlenným delením koruny z fínskej lokality Padasjoki v kraji Päijät-Häme (KM 41226:1) so stopami po výzdobe zo striebra. V prípade fínskeho exempláru je podstava mierne ohnutá smerom hore a bočné hrany nie sú výrazne vypuklé ako na novgorodskom meči. Hlavica z Padasjoki je podľa portálu finna.fi blízka mečom typu S a Z.

Obr. 22. a1-2. Pohľad na rukoväť a detail hlavice meča z Novgorodu (prevzaté z catalog.shm.ru); b. hlavica meča z Padasjoki (prevzaté z finna.fi).

Z územia Ukrajiny poznáme šesť nálezov mečov a ich fragmentov. Tri z nich pochádzajú z východu krajiny – podstava hlavice (Šramko 1962: 353, puc. 144. 2. a-б; Kirpičnikov 1966a: kat. č. 38; Ščedrina 2018: 18, puc. 1) a koruna hlavice (Kainov – Novikov 2024: 179, puc. 189. 1), ktoré boli objavené na rôznych miestach v Charkovskej oblasti. Jeden kompletný meč bol objavený v Dnepri v Záporožskej oblasti (Černyšev 1963: 211, 219-221; Kirpičnikov 1966a: kat. č. 36; Komar 2014: 54, kat. č. 1; Ščedrina 2018: 25). Spolu s týmto mečom boli objavené ďalšie štyri exempláre, z ktorých ešte jeden A. N. Kirpičnikov na základe proporcií jeho konštrukčných častí rukoväte priradil k typu T1 (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 37; Ščedrina 2018: 24-25). Tento meč však vzhľadom na polychrómnu výzdobu so vzorom striedajúcich sa trojuholníkov a kosoštvorcov patrí k typu T2.

Obr. 23. Meč z Dnepra (Dneprostroj). Podľa Komar 2014: puc. 5. 1.

Zo severu Ukrajiny, v Černihivskej oblasti, evidujeme jeden hrobový nález pochádzajúci z mohyly Gulbišče (ГИМ 76990/2549) a taktiež jeden nález koruny hlavice z bližšie neznámeho miesta Samokvasov 1916: 37, puc. 45. 3132/3137/3133, puc. 46; Kainov 2022: 50-51; Kainov – Novikov 2024: 176-178). Oba detektorové nálezy z Charkovskej a Černihivskej oblasti (obr. 24. b-c) majú oválny centrálny segment ako typ E, avšak bočné segmenty postrádajú jamkovú dekoráciu a miesto nej sú prítomné trojuholníkové priehlbiny, čím tieto koruny môžeme považovať za časti meča typu T1 (Kainov – Novikov 2024: 179). Šiestym nálezom je meč pochádzajúci z Volynskej alebo Ľvovskej oblasti (ktorému sme sa detailne venovali v časti Výzdoba).

Obr. 24. a. podstava hlavice meča typu T1 z Charkovskej oblasti (podľa Ščedrina 2018: puc. 1); b. koruna hlavice meča typu T1 z Charkovskej oblasti (podľa Kainov – Novikov 2024: puc. 189. 1); c. koruna hlavice meča typu T1 z Černihivskej oblasti (podľa Kainov – Novikov 2024: puc. 189. 2).

Okrem Nórska, Ruska a Ukrajiny evidujeme jeden náhodný nález meča typu T1 v podobe koruny hlavice z lokality Hangastenmäki (KM 39993:1), obec Janakkala na juhu Fínska (Pienimäki 2016: 20, 26), a rovnako taktiež iba jeden nález fragmentárneho meča pochádzajúceho zo staromaďarského pohrebiska v Székesfehérvári (Bakay 1965: 12-13).

Podľa Fedira Androščuka zo Švédska pochádza nález nedokončenej podstavy hlavice meča typu T1 z loklality Vall, Levide na ostrove Gotland (SHM 12283; Androshchuk 2014: 77, kat. č. Go 138*, plate 133. c). Ide o nález polotovaru na mieste, kde mala byť údajne kopa kameňov (Thunmark-Nylén 2000: 761-762). Vo vnútri podstavy chýba otvor pre tŕň. Podstava je z predného pohľadu na jednej strane mierne ohnutá, na druhej sa zdá byť rovnejšia. Jedna z bočných strán je oválna, druhá viac rovnejšia. V pôdoryse má šošovkovitý tvar. Podľa popisu predmetu dostupného v online katalógu Štátnych historických múzeí v Stockholme (Statens historiska museer) bol predmet objavený na poli, kde sa údajne nachádzala mohyla a neskôr bol múzeom odkúpený za 2 švédske koruny od osoby menom A. Lindgren. Popis ďalej uvádza, že “predmet pripomína časť rukoväte meča doby vikinskej, ktorým nie je…”. Fedir Androshchuk predpokladá, že vzhľadom na morfológiu predmetu a podobnosť s exemplárom z Nórska (C9530 – By, Løten, Innlandet) môže ísť o polotovar podstavy hlavice meča typu T1.

Ešte jeden meč typu T z územia Švédska uvádza Ulf Bodin, podľa ktorého by malo ísť o bližšie nešpecifikovaný exemplár z provincie Södermanland (Bodin 1987: 33, tab. 7; Jakobsson 1992: 213). Meč sa nepodarilo overiť a nie je teda jasné, či patrí prvému alebo druhému variantu, respektíve či vôbec patrí sledovanému typu. Podľa Fedira Androščuka však môže ísť aj o mylnú interpretáciu založenú na sekundárnych informáciách (osobná komunikácia s Fedirom Androščukom).

Obr. 25. Podstava hlavice meča z Vall, Levide, Gotland:
a. pohľad na hornú a spodnú časť podstavy (podľa Androshchuk 2014: plate 133. c);
b. čelný pohľad na podstavu (prevzaté z samlingar.shm.se).

Údajne jeden meč typu T1 by mal pochádzať z Brandenburgu, objavený v roku 1892 medzi starým a novým mestom v rieke Havel spolu s hlavicou sekery typu Lunow (Corpus 1979: 236, kat. č. 80/8, 1-2; Košta 2021: tab. 10, kat. č. 1024). Vzhľadom na to, že dostupná je iba kresba meča, jeho typologické zaradenie k typu T1 sa podľa nášho názoru javí ako otázne. Dvojdielna hlavica nepôsobí masívne, jedna z bočných častí podstavy je šikmo zrezaná. Z bočných segmentov sa úplne zachoval iba jeden, ktorý však na kresbe pôsobí viac oválny, rovnako tak oválny sa zdá aj centrálny segment. Priečka je rovná s podobnou výškou ako podstava hlavice. Nie sú známe informácie o zachovanej výzdobe. Podľa morfologických vlastností konštrukčných častí rukoväte sa skôr zdá, že meč je bližší Petersenovmu typu V, prípadne typu U. Meč bol po objavení prevezený do Mestského múzea v Brandenburgu an der Havel, kde mal byť uložený pod inventárnym číslom IV 939 (Corpus 1979: 236; osobná komunikácia s Annikou Waller).

Obr. 26. Meč z Brandenburgu (podľa Corpus 1979: 80/8, abb. 1).

Na záver kapitoly by som chcel upriamiť pozornosť ešte na jeden meč, prvýkrát publikovaný A. N. Kirpičnikovom v roku 1992 a neskôr V. N. Šitovom v roku 1994 (Kirpičnikov 1992: kat. č. 9; Šitov 1994: 46-47). Predmet je náhodným nálezom z roku 1972, údajne z močiara pri obci Lavrentjevo v Temnikovskom rajóne v Mordvianskej republike (Ruská federácia), ktorý bol po objavení skrátený a opätovne nabrúsený (Kirpičnikov 1992: kat. č. 9; Šitov 1994: 46). Hlavica meča je rozdelená na podstavu a trojlaločnú korunu. Centrálny segment koruny je výrazne vyšší oproti dvom bočným lalokom, od ktorých je oddelený dvoma plytkými drážkami. Má tvar trojuholníka, ktorý sa smerom k vrcholu zaobľuje. Z fotografie zverejnenej Kirpičnikovom sa zdá, že horný okraj podstavy a spodná časť koruny sú mierne prehnuté, zatiaľ čo na kresbe v práci V. N. Šitova je táto časť zakreslená rovnobežne (Kirpičnikov 1992: puc. 11; Šitov 1994: puc. XIX). Priečka meča je mierne ohnutá, bočné hrany smerujú k dvojbritej čepeli. Povrch priečky je perforovaný kruhovými otvormi usporiadanými v troch radoch šachovnicovým spôsobom (spolu 13 jamiek). Stredový žliabok čepele nesie na jednej strane znak v tvare gréckeho kríža a vo vzdialenosti 8,1 cm od neho písmeno H; na strane druhej bol identifikovaný opäť symbol v tvare gréckeho kríža a tri vertikálne čiary (Šitov 1994: 47). Podľa A. N. Kirpičnikova je hlavica na niektorých miestach zdobená striebrom a miestami sú zachované drážky pre výzdobu z neželezného kovu a na inom mieste dodáva, že hlavica je polychrómna. V. N. Šitov uvádza iba striebro (Kirpičnikov 1992; Šitov 1994: 47). Dno jamiek na priečke je podľa A. N. Kirpičnikova vyložené striebrom, čo V. N. Šitov neuvádza. Typologicky vníma Kirpičnikov tento meč ako variant T1, respektíve ako exemplár z ktorého sa vyvinul a podľa Šitova predstavuje priečka neskorý východoeurópsky variant mečov typu E (Kirpičnikov 1992; Šitov 1994: 47). Kirpičnikov taktiež predpokladá, že vzhľadom na rozdielnosť priečky a hlavice boli tieto komponenty vyrobené v rôznych obdobiach a v odlišných dielňach (Kirpičnikov 1992). Sergej Kainov sa nám v osobnej komunikácii zmienil, že hlavica môže byť tvarovo blízka typu T2 a priečka typu T1.

Obr. 27. Meč z Lavrentjeva, Mordovia, Rusko:
a1-2. pohľad na zachovaný meč a detail rukoväte (podľa Kirpičnikov 1992: puc. 11);
b1-2. pohľad na zachovaný meč a detail rukoväte – kresba (podľa Šitov 1994: puc. XIX);
c. zachované znaky a časti nápisu na obidvoch stranách čepele (podľa Kirpičnikov 1992: puc. 3.3).

Mapa 3: Distribúcia mečov Petersenovho typu T1.
Červená – Typ T1; modrá – meč s priečkou možného typu T1; čierna – meče atypického typu T1.

Nálezový kontext a datovanie

Šesť mečov typu T1 predstavuje hrobové nálezy a ďalších desať evidujeme ako náhodné objavy alebo je ich kontext neznámy, prípadne ide o predmety pochádzajúce z nelegálnych detektorových výskumov. Tieto skutočnosti nepredstavujú práve ideálne podmienky pre ich presnejšie chronologické zaradenie.

Všetky Petersenom zmienené nórske nálezy pochádzajú z hrobov, čo sa uvádza aj v popisoch portálu Unimus; v literatúre sú vzhľadom na ich povahu tieto hroby označené ako jazdecké (Braathen 1989: 141, 162-163; Iversen 2021; Martens – Astrup 2021). Podľa informácií Kultúrnohistorického múzea v Osle je iba meč C24621 náhodným nálezom. K jeho objaveniu došlo na farme Uppigarden Kvestad (Kveste, Valle). Podľa nálezovej správy zverejnenej na portáli ležal meč pod veľkým kameňom.

Nórske nálezy sa v hroboch objavujú v spojení s ďalšími militáriami, ako sú hlavice sekier a hroty kopijí niekoľkých typov. Štítové puklice sú prítomné v troch prípadoch a všetky boli identifikované ako typ Rygh 565 (ďalej iba R565). Doložené sú aj predmety slúžiace k jazdeckej výbave – uzdy a strmene.

Konštrukčné časti rukoväte meča s inv. č. C3210 objavené pôvodne aj s čepeľou vo farnosti Åsnes, sa nachádzali v hrobe, kde spolu s mečom ležala aj hlavica sekery Petersenovho typu M. Časové rozhranie sekier tohto typu je pomerne široké, prvé exempláre sa objavujú okolo roku 950 a ich používanie pokračuje až do roku 1300 (Vlasatý 2016).

Čepeľ meča a priečka s inv. č. C3867/I bola spolu s ďalšími predmetmi objavená v júni roku 1866 v okrúhlej mohyle na farme Østre Alm v Stange, býv. kraj Hedmark. Meč sa našiel ohnutý a neskôr sa rozpadol na tri kusy (v Kultúrnohistorického múzeu v Osle evidujú okrem časti čepele s priečkou ešte hrotovú časť čepele C3867/II). Spolu s ním sa v mohyle nachádzali aj ohnutý hrot kopije (C3868), hlavica sekery (C3869), dve štítové puklice (C3870), dvojkĺbová uzda (C3871), jeden pár strmeňov (C3872) a niekoľko ďalších predmetov ako napr. kostený hrebeň či kostená zoomorfná figúrka. Hrot kopije by mohol na základe dvoch nitov umiestnených v spodnej časti tuľajky patriť Petersenovmu typu I, respektíve typu VII. 2A podľa Bergljot Solberg (Petersen 1919: 152; Solberg 1984: 85, fig. 13). Jan Petersen tento typ datuje do prvej polovici 10. storočia (Petersen 1919: 31). Bergljot Solberg dodáva, že jeho používanie mohlo pokračovať ešte po roku 950, a ako príklad uvádza hrobový nález z Gjermundbu, Ringerike, Buskerud (C27317), kde sa spolu s mečom typu S (C27317/a) a ďalšími inými predmetmi našiel aj hrot kopije typu I s kratšou čepeľou (C27317/d), ktorý môže predstavovať mladšiu variantu tohto typu (Solberg 1984: 94-95). Helge Braathen pripúšťa, že okrem typu I by hrot mohol patriť aj typu K (Braathen 1989: 73). Hroty kopijí typu K (typ VII.2B podľa B. Solberg) by mali z väčšej časti pochádzať z obdobia rokov 900-950 avšak ďalej sa používali až do konca 10. storočia (Solberg 1984: 96).

Hlavica sekery podľa Petersena zodpovedá jeho typu L (Petersen 1919: 151-152). Ide o chronologicky mladší typ vyskytujúci sa od druhej polovice 10. storočia s presahom až do 11. storočia (Petersen 1919: 45; Hjardar – Vike 2016: 163). To isté platí aj o štítových pukliciach R565, ktoré sa podľa Petersena datujú zhruba podobne ako typ R563, teda približne od druhej polovice 10. storočia s presahom do obdobia stredoveku (Petersen 1919: 47). Iné zdroje uvádzajú výskyt puklíc R565 niekde okolo štvrtej štvrtiny 10. storočia a ich používanie pokračuje ďalej po roku 1000 (Pedersen 2014: fig. 5. 11; Hjardar – Vike 2016: 185). Helge Braathen na základe chronologicky mladších typov strmeňov typu D a hlavice sekery datuje hrob do mladšej doby vikinskej, respektíve na začiatok 11. storočia (Braathen 1989: 74).

Meč s inv. č. C9530 pochádza z mohyly na pozemku By, Løten, býv. kraj Hedmark preskúmanej Nicolaysenom v roku 1897 zahŕňajúcej pravdepodobne niekoľko hrobov (Braathen 1989: 76). Medzi predmety, ktoré spolu s mečom mohli patriť do jazdeckého hrobu boli hrot kopije (C9531) a hlavica sekery (C9532), obidva predmety patria pod Petersenov typ K, ďalej štítová puklica R565 (C9533/C9534) a dva páry strmeňov typu C podľa Braathena (C9539/a-b). Sekery typu K sú podľa Petersena datovateľné pre celé 10. storočie, tak ako hroty kopijí typu K, ale nie je vylúčené, že sa mohli používať ešte približne v prvej štvrtine 11. storočia (Petersen 1919: 44; Hjardar – Vike 2016: 163). Vzhľadom na výskyt puklice typu R565 tak hrob mohol vzniknúť niekedy v štvrtej štvrtine 10. storočia, prípadne v prvej štvrtine 11. storočia (Braathen 1989: 76). Zaujímavosťou tohto hrobu je aj výskyt množstva kováčského náradia, čo môže nazačovať, že muž pochovaný v hrobe mal okrem vysokého postavenia v spoločnosti aj kováčske zručnosti (Martens – Astrup 2021: 35-36).

Obr. 28. Predmety pochádzajúce z mohyly By, Løten, Innlandet (prevzaté z unimus.no).

Z mohyly na pozemku farmy Søndre Finstad v Romedale (býv. kraj Hedmark) pochádza meč s inv. č. C11318 s rituálne ohnutou čepeľou, dnes zlomenou na dve časti. Ide o žiarový pohreb. Mohyla pozostávala z kameňa, prevažne okrúhlych poľných balvanov a trochy zeminy. Spolu s mečom sa našli aj ďalšie predmety – hrot kopije (C11319), hlavica sekery (C11320), dve štítové puklice typu R565 (C11321) a jeden pár strmeňov typu C2 podľa Braathena (C11323). Hlavica sekery je podľa H. Braathena blízka typom K alebo L (Braathen 1989: 77); prvý typ ako sme si povedali vyššie, zaberá časový horizont celého 10. storočia a druhý typ patrí k chronologicky mladším, objavujúcim sa po roku 950. Vzhľadom na stav predmetu sa však nedá jasne určiť, o ktorý typ presne ide. Zaujímavým predmetom je hrot kopije, ktorý Bergljot Solberg zaradila k variantu 9 (Solberg 1984: 146-147). Ten sa vyznačuje dlhou čepeľou s ramenom a dlhým, mierne konkávnym krčkom. Niektoré exempláre môžu byť ozdobené prstencom medzi tuľajkou a čepeľou (C11503).

Z Nórska sú známe štyri nálezy takýchto hrotov, tie sa našli v kombinácii s mečmi ďalších typov, ako S a Q a hlavicami sekier typov E, K-L a M (Solberg 1984: 147). Exemplár zo Søndre Finstad má mať vzorovo zváranú čepeľ a jeho datovanie, tak ako aj ostatné hroty tohto variantu sa odhaduje na záver doby vikinskej, do 11. storočia (Solberg 1984: 147). Helge Braathen datuje hrob na začiatok 11. storočia (Braathen 1989: 78), s čím sa dá na základe výskytu štítových puklíc typu R565 a hrotu kopije súhlasiť.

Obr. 29. Meč a hrot kopije zo Søndre Finstad (prevzaté z unimus.no).

Ďalší hrobový nález meča typu T1 pochádza z mohyly Gulbišče v Černihive (Černihivská oblasť) na severe Ukrajiny. Mohyla patrí spolu s Čiernou mohylou ku skupine tzv. Veľkých mohýl a pravdepodobne boli určené pre členov kniežacej dynastie (Samokvasov 1916: 36; Kainov 2022: 46). Zloženie hrobového inventára naznačuje, že išlo o žiarový pohreb muža a ženy (Kainov 2022: 47). V mohyle bolo objavené množstvo predmetov, ktoré však z väčšej časti neboli reštaurované alebo ide len o zlepené kusy fragmentov doplnené o chýbajúce detaily reštaurátorským tmelom (Kainov 2022: 46). Z militárií a zbroje sa okrem meča v mohyle nachádzali hroty kopijí, šípov, pravdepodobne aj sekera, bronzové nákončie mečovej pošvy, prilba či krúžková zbroj (Kainov 2022: 46). Prítomné bolo aj jazdecké vybavenie (Kainov 2022: 46). Pôvodne sa datovanie mohyly odhadovalo na koniec 9. až začiatok 10. storočia v súvislosti s výskytom sasánovskej mince z 9. storočia a meča, ktorý V. V. Arendt datoval do prvej polovice 9. storočia (Kainov 2022: 50). Vhodným indikátorom pre približné datovanie vzniku mohyly môže byť z vyššie spomenutých predmetov bronzové prelamované nákončie mečovej pošvy. Zachovalo sa v niekoľkých častiach (Samokvasov 1916: 50. № 3140; Kainov 2022: puc. 12. 2). Typologicky ho je možné zaradiť do švédskej skupiny nákončí 10. storočia podľa Paulsena (Kainov 2022: 51, puc .12. 1). Táto skupina nákončí sa vyznačuje zobrazením dvoch prepletených štvornohých zvierat, ktorých telá môžu byť bodkované alebo vyplnené zdvojenými vnútornými líniami v štýle Jelling (Paulsen 1953: 45; Androshchuk 2014: 117). Peter Paulsen datoval tento typ do obdobia okolo roku 950 (Paulsen 1953: 47). Fedir Androščuk ho zaradil k svojmu typu 6 (podtyp 6b) s datovaním do druhej polovice 10. storočia (Androshchuk 2014: 117, 121). Blízkou analógiou môže byť dobre zachované bronzové nákončie z nórskeho Gjermundbu (C27317/b; Paulsen 1953: abb. 42; Androshchuk 2014: fig. 75). Datovanie vzniku mohyly z Gulbišče tak na základe výskytu meča a nákončia mečovej pošvy spadá podľa Sergeja Kainova do druhej polovice 10. storočia a Aleksij Komar na základe analýzy opaskových kovaní nachádzajúcich sa v mohyle stanovil jej vznik medzi roky 950-960 (Kainov 2022: 52; Komar 2018: 210).

Obr. 30. a.-b. meč a nákončie mečovej pošvy z mohyly Gulbišče (podľa Samokvasov 1916: puc. 45. № 3132, 3137, 3133; puc. 50. № 3140); c. kresba nákončia mečovej pošvy z Gulbišče T. J. Arneho (podľa Kainov 2022: puc. 12. 2); d. nákončie mečovej pošvy z Gjermundbu, Buskerud, Nórsko – C27317/b (prevzaté z unimus.no).

Šiestym hrobovým exemplárom sledovanej skupiny mečov je nález z maďarského Székesfehérváru. Meč pochádza z lokality Székesfehérvár-Rádiótelep, hrob A; objavený robotníkmi a situovaný v blízkosti cesty smerom k obci Úrhida, približne 100-150 m od staromaďarského pohrebiska (Bakay 1965: 12). Kornél Bakay usudzuje na základe hrobového inventára, že išlo o spoločensky vysoko postaveného jedinca, ktorého odev bol zdobený zlatými plieškami (Bakay 1965: 12). V hrobe sa nachádzalo ešte drevené vedierko so železnými obručami, 2 kusy strmeňov s vidlicovitými ramenami vykladané bronzom, zubadlo, hlavica sekery a kostené doštičky spojené bronzovým nitom (črienky noža?)(Bakay 1965: 12, III. tábla). Hlavica sekery je podľa tvaru blízka Kirpičnikovmu typu III (Kirpičnikov 1966b: puc. 6), respektíve typu IB.5.19 podľa Kotowicza (Kotowicz 2018: 95-96). Ide o skupinu ktorá má najčastejšie zastúpenie v strednej a východnej Európe, predovšetkým v oblasti Kyjevskej Rusi (Kotowicz 2018: 95). A. N. Kirpičnikov ich datoval do 10. – 11. storočia s možným presahom do 12.storočia (Kirpičnikov 1966b: 35-36, puc. 6, tab. XIII.2; Kotowicz 2018: 95). V Maďarsku sa tento typ objavuje pravdepodobne v druhej polovici 10. storočia a spája sa so staromaďarským osídlením s tým, že sekery sú v tomto prostredí považované za import z Kyjevskej Rusi (Kotowicz 2018: 95). Hrob pravdepodobne vznikol v priebehu druhej polovice 10. storočia.

Obr. 31. Inventár z hrobu A zo Székesfehérváru-Rádiótelep (podľa Bakay 1965: III. tábla)

Koruna hlavice meča z Hangastenmäki bola objavená na mieste, kde sa minulosti rozprestieralo hradisko (Pienimäki 2016: 20). Bližšie informácie o náleze nie sú známe. Predmet bol objavený spolu s ďalšími inými objektmi z neskorej doby železnej a stredoveku skupinou hľadačov kovov v apríli 2014 (Pienimäki 2016: 20, 26; 2017: 11).

Okrem vyššie spomenutých náhodných nálezov z Monastyrišče, Kveste, Gotlandu či detektorového nálezu z Volynskej/Ľvovskej oblasti evidujeme ďalších päť exemplárov bez bližšie známych nálezových okolností. V prípade meča z Dnepra vieme, že ide o vodný nález ku ktorému došlo roku 1928 na dne rieky Dneper v základových ryhách počas výstavby Dneperskej vodnej elektrárne – Dneproges/Dneprostroj (Ravdonikas 1933: 598, 614; Černyšev 1963; Komar 2014: 61). Meč sa našiel v úplnom stave spolu s ďalšími tromi mečmi typov R, S, T2 a dvojsečnou čepeľou meča bez rukoväte. Niektorí výskumníci tieto meče spájali s návratom kniežaťa Svjatoslava z ťaženia proti Bulharsku a Byzancii späť do Kyjeva, keď ho spolu s jeho družinou prepadli Pečenehovia alebo meče považovali za obchodný artikel zo škandinávskych kupeckých lodí ktoré sa potopili v dôsledku ozbrojeného konfliktu, prípadne tieto zbrane boli vnímané ako výkupné (Komar 2014: 47-48). Do úvahy sa berie aj rituálny motív obetovania zbraní do vody, doložený početnými archeologickými nálezmi na severe Európy, čo v spojení so správami Konštantína Porfyrogennéta o obetnom mieste Rusov na ostrove Chortycia umožnilo priradiť meče z Dneprostroja k stopám rituálu (Androščuk 2001, s. 130–132; Duczko 2004, p. 251; Komar 2014: 48-49).

Koruny hlavíc mečov z Charkovskej a Černihivskej oblasti sú detektorové nálezy bez bližšie známych nálezových okolností (Ščedrina 2018; Kainov – Novikov 2024), náhodným nálezom je aj podstava hlavice z Charkovskej oblasti, taktiež bez detailnejších informácií k nálezovej situácii (Ščedrina 2018).

Vzhľadom na nízky počet hrobových nálezov nie je datovanie mečov Petersenovho typu T1 také jednoznačné. Z nich najpočetnejšiu časť tvoria nórske nálezy sústredené v jednom kraji a ďalšie dva exempláre pochádzajú z hrobov z ktorých jeden je situovaný v strednej a druhý vo východnej Európe. K zaradeniu do bližšieho časového horizontu veľmi nepomáhajú ani náhodné/detektorárske nálezy.

Jan Petersen datoval nórske meče typu T do druhej polovice 10. až začiatku 11. storočia (Petersen 1919: 183). Irmelin Martens a Eva E. Astrup datujú meče typu T1 pred rok 950 kvôli ich typologickému prepojeniu s typom E (Martens – Astrup 2021: 45). Meče Petersenovho typu E môžeme datovať vo všeobecnosti od druhej polovice 9. do tretej štvrtiny 10. storočia, pričom exempláre vyskytujúce sa koncom 10. až začiatkom 11. storočia predstavujú archaické kusy (Kainov – Novikov 2024: 194). Typ E-2, ktorý je spätý s nami sledovaným typom, sa prvýkrát objavuje koncom 9. storočia a jeho používanie trvalo do prvej polovice 10. storočia (Kainov – Novikov 2024: 194, 200). Meče typu E sú najpočetnejšie vo Švédsku s počtom 41 kusov, z Nórska evidujeme 40 exemplárov a zo staroruského prostredia je známych najmenej 26 kusov, z čoho štyri patria druhému variantu (Kainov – Novikov 2024: 165-166, 186 – poznámky). Fedir Androščuk datuje meče typu T spolu s typmi R/S, L, N, X, Z/Æ do neskorej doby vikinskej, respektíve medzi roky 975-1050 (Androshchuk 2014: 172). Výskumník argumentuje predovšetkým absenciou týchto typov (s výnimkou typu X) v Birke a zároveň upriamuje pozornosť na výskyt niektorých z nich v kultúrnych vrstvách Sigtuny či v chronologicky mladších hroboch vo Valsgärde (Androshchuk 2014: 172) so zmienkou o absencii typu T na území Švédska (Androshchuk 2014: 77).

Niektorí ďalší výskumníci naznačujú, že tie meče, ktoré sú zdobené zoomorfnou výzdobou v štýle Jelling by mohli byť datované o niečo skôr, približne zodpovedajúce mečom typu S (Košta – Hošek – Žákovský 2021: 320). Typ S sa podľa Petersena datuje do prvej polovice 10. storočia, prípadne na prelom 10. až 11. storočia (Petersen 1919: 146-149; Androshchuk 2014: 75). Fedir Androščuk predpokladá, že meče Petersenovho typu S na základe nálezových situácií či výzdoby v štýle Jelling a Mammen treba datovať do obdobia po zániku Birky, teda niekde okolo rokov 970-1000, čo podporujú aj iluminácie z 11. storočia zobrazujúce takéto formy mečov (Androshchuk 2014: 75).

Datovanie umeleckého štýlu Jelling sa odhaduje do prvej polovice 10. storočia, pričom výstavba komory v Severnej mohyle v Jellingu bola dendrochronologicky stanovená na rok 958/959 (Shetelig 1920: 303; Wilson 1995: 29, 115; Androshchuk 2014: 133). D. M. Wilson však naznačil, že tento umelecký štýl mohol vzniknúť omnoho skôr, niekedy koncom 9. storočia podľa nálezu opaskového kovania v mohyle Gokstad, ktorej výstavba sa dendrochronologicky stanovila medzi roky 900-905 (Wilson 1995: 120). Štýl však podľa neho musel pretrvať až do tretej tretiny 10. storočia na základe nálezu pokladu z Tråen (C21858) v Nórsku obsahujúceho niekoľko predmetov zdobených v diskutovanom štýle s datovaním do obdobia po roku 991 (Wilson 1995: 120, bild 99). Rovnako tak aj poklad zo Södra Byrummet na Gotlande datovaný do polovice 11. storočia na základe mincí obsahoval poškodenú diskovú sponu zdobenú štýlom Jelling (Wilson 1995: 120). D. M. Wilson predpokladá, že štýl Jelling zaniká koncom 10. storočia a postupne prechádza do štýlu Mammen, s ktorým je úzko spätý (Wilson 1995: 120).

Helge Braathen datuje hroby z Hedmarku obsahujúce meče typu T1 medzi štvrtú štvrtinu 10. až prvú štvrtinu 11. storočia (Braathen 1989: fig. 39; Iversen 2021: figure 6). Hedmark, ktorý tvoril vo vikinskom období súčasť regiónu Oppland (Upplǫnd) bol podľa Frode Iversena rozdelený na štyri alebo päť malých kráľovstiev, o čom sa píše nielen v skaldskej poézii ale informuje o tom aj Snorri Sturluson (Iversen 2021: 25, 30-31). Región Oppland bol obklopený pobrežnými oblasťami v ktorých sa nachádzalo približne 300 lodných pohrebov, avšak miestne elity neboli pochovávané do lodí či lodných hrobov ale práve do bohato vybavených jazdeckých hrobov (Iversen 2021: 15). Jazdecké hroby z Hedmarku sa vyznačujú predovšetkým veľkým počtom a neskorým datovaním, pričom viac ako polovica z nich spadá do prvej štvrtiny 11. storočia (Iversen 2021: 27). Frode Iversen pripúšťa, že by mohli pochádzať z obdobia keď v rokoch 1018 – 1019 tento región dobyl nórsky kráľ Óláf Haraldsson (Ólafr Haraldsson) a začlenil ho do svojho kráľovstva (Iversen 2021: 31). Oppland v tej dobe ešte nebol obrátený na kresťanstvo a v odľahlejších častiach regiónu sa praktizovali predkresťanské pohrebné rituály zhruba do rokov 1050-1070 (Iversen 2021: 15, 27). Skaldská báseň Hǫfuðlausn od Óttara svartiho sa zmieňuje o úteku miestnych kráľov pred Óláfom a treste pre kniežatá z Hedmarku (Iversen 2021: 31). Frode Iversen usudzuje, že na farmách Finstad, Alm a By mohli sídliť niektorí z najdôležitejších protivníkov kráľa Olafa, aj keď v prípade hrobu z farmy By môžeme odhadovať skoršiu datáciu (Iversen 2021: 27). Je teda možné, že tieto hroby mohli patriť miestnym bojovníckym elitám lojálnym drobným kráľom a þingom (Iversen 2021: 37).

Staroruské nálezy A. N. Kirpičnikov nedatuje neskôr ako len do 10. storočia (Kirpičnikov 1966a: 28). A. V. Komar sa taktiež ako Fedir Androščuk prikláňa k neskoršej datácii mečov typu T1 spolu s typmi S a T2, presnejšie do obdobia poslednej tretiny 10. až začiatku 11. storočia (Komar 2014: 59).

Vo všeobecnosti platí, že meče Petersenovho typu T1 sa datujú od druhej polovice 10. do začiatku 11. storočia. V prípade hrobových nálezov z Hedmarku môžeme súhlasiť s datovaním podľa Helge Braathena a Frode Iversena do obdobia rokov 975 – 1025 na základe ich nálezových okolností, čo by korešpondovalo s teóriou a časovým obdobím neskorej doby vikinskej podľa Fedira Androščuka. Vznik mohyly z Gulbišče datovanej do druhej polovice 10. storočia, presnejšie medzi roky 950 – 960 by naznačoval, že rané varianty mečov typu T1 (s polkruhovými centrálnymi lalokmi na hlavici) sa mohli objaviť ešte niekedy pred rokom 950 ako prechodná forma z typu E-2.

Atypické formy mečov Petersenovho typu T1

Vzhľadom na to, že Jan Petersen svoju typológiu zostavil pred vyše sto rokmi a nie vždy stanovil jasné kritériá pre ten či onen typ, je potrebné pristupovať v rámci analýzy k jednotlivým mečom dôkladnejšie. Stretnúť sa tak môžeme aj s takými exemplármi, ktoré stoja blízko konkrétneho typu, avšak z morfologického a/alebo dekoračného hladiska nezapadajú do klasickej typológie. V rámci nami sledovanej skupiny mečov evidujeme tri exempláre s priečkou a hlavicou tvarovo blízkymi typu T1. Dva z týchto exemplárov majú konštrukčné časti vyrobené z organického materiálu a tretí nález predstavuje hybridnú formu sledovaného typu s Petersenovým typom E. Na základe týchto indícií sme sa ich rozhodli označiť ako meče typu T1 atypickej formy.

Praha, Metropolitná kapitula u sv. Víta – klenotnica, Česká republika; Eger, Maďarsko

Meč sa tradične spája s uhorským kráľom Štefanom I. (997 – 1038). Predpokladá sa, že slúžil ako relikvia sv. Štefana počas korunovácie uhorských kráľov z dynastie Arpádovcov (Košta – Hošek – Žákovský 2019: 220).

Prvá písomná zmienka o tomto meči uloženom v kráľovskej pokladnici v Prahe pochádza zo začiatku druhej polovice 14. storočia, avšak okolnosti, za kaých sa tam dostal nie sú úplne jasné a je možné ho spájať s tromi historickými udalosťami (Košta – Hošek – Žákovský 2019: 220). Meč sa zachoval v kompletnom stave (obr.32). Konštrukčné časti rukoväte sú vyrobené z organického materiálu, pravdepodobne z kosti alebo parohu (Vlasatý 2017; Hošek – Košta – Žákovský 2019: 221). Hlavica vyrobená z jedného kusu materiálu imituje dvojdielne hlavice s delením na tri segmenty v podobe rýh. Otvor na vrchole hlavice je pravdepodobne väčší ako tŕň prechádzajúci cez celú hlavicu a je upevnený pomocou štvoruholníkovej železnej fólie so zaoblenými rohmi (Hošek – Košta – Žákovský 2019: 221). Krátky tŕň rukoväte má drevené jadro prekryté navinutým drôtom niekoľkých druhov – striedajúce sa medené, železné a mosadzné drôty, z čoho železný hrubší a mosadzný tenší sú tordované (Hošek – Košta – Žákovský 2019: 221). Priečka je krátka, zato masívna, vysoká. Horný a spodný okraj je ohnutý so zaoblenými koncami smerujúcimi k čepeli. Čepeľ meča je krátka, dosahujúca iba 61,3 cm a nápisom identifikovaným ako Ulfberht (varianta +VLFBERHT+) zo vzorovo zváraných tyčí na jednej strane a geometrickou značkou na strane druhej (Vlasatý 2017; Hošek – Košta – Žákovský 2019: 222). Výzdoba hlavice sa zachovala iba na jednom z bočných segmentov, ktorú možno s opatrnosťou prirovnať k palmete (Hošek – Košta – Žákovský 2019: 222). Výzdoba priečky je na obidvoch stranách identická, hoci v detailoch sa môže líšiť a pozostáva zo zoomorfného motívu v štýle Mammen, pravdepodobne z navzájom prepletených mýtických zvierat (Hošek – Košta – Žákovský 2019: 222). Najbližšie paralely pochádzajú zo švédskej Sigtuny, kde sa našla parohová priečka mača typu Z s výzdobou v štýle Mammen a päťlaločná koruna z poľského Gniezna taktiež z podobného materiálu ako hlavica svätoštefanského meča (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 320, fig. 106. c-d; Graham-Campbell 2021: 103-105). Kolektív Hošek, Košta, Žákovský meč radia k typu T, konkrétne k variante T1 (Hošek – Košta – Žákovský 2019: 220; 2021: 320). Meč sa datuje do obdobia druhej tretiny 10. až začiatku 11. storočia a výzdoba v štýle Mammen môže poukazovať na škandinávsku výrobnú dielňu, kde mohli osadiť na čepeľ hlavicu s priečkou (Vlasatý 2017; Hošek – Košta – Žákovský 2019: 220; Graham-Campbell 2021: 105). Z hľadiska morfológie a výzdoby vykazuje priečka svätoštefanského meča podobné rysy ako priečke meča z Monastyrišče.

Obr. 32. Svätoštefanský meč (podľa Hošek – Košta – Žákovský 2019: 221).

Obr. 33. a. detail rukoväte svätoštefanského meča (podľa Hošek – Košta – Žákovský 2019: plate VII. a); b. priečka meča zo Sigtuny, Švédsko (podľa Hošek – Košta – Žákovský 2021: fig. 106. d).

Veľmi podobný meč sa nachádza v zbierkach Hradného múzea Istvána Dobó v severo maďarskom meste Eger, ktorého nálezový kontext je nám neznámy (Vlasatý 2017; Hošek – Košta – Žákovský 2021: 321). Meč sa zachoval v celom stave s dvojbritou čepeľou. Priečka má podobný tvar ako pražský svätoštefanský meč, avšak bez zjavného zachovania výzdoby. Hlavica je rovnako jednodielna, podobná predchádzajúcemu exempláru, akurát je o niečo špicatejšia (Vlasatý 2017; Hošek – Košta – Žákovský 2021: 321). Materiál z ktorého tieto komponenty boli vyrobené je údajne kosť (Vlasatý 2017; Hošek – Košta – Žákovský 2021: 321). Pre podobnosť s vyššie opísaným mečom sme sa rozhodli tento exemplár zaradiť do rovnakej skupiny.

Obr. 34. Meč z Hradného múzea Istvána Dobó, Eger, Maďarsko (podľa Vlasatý 2017).

Laitila, Varsinais-Suomi, Fínsko

Zaujímavým nálezom je fragment tŕňa čepele s hlavicou s jamkovou výzdobou a korunou delenou na päť lalokov. Nález pochádza z bližšie neznámej lokality v Laitile, kraj Varsinais-Suomi, provincia Západné Fínsko. Bližšie informácie k nálezovým okolnostiam nie sú známe. Predmet je dostupný v online katalóg spravovaný Národnou knižnicou Fínska v Helsinkách (finna.fi) pod inventárnym číslom KM2550 :98. Hlavica je pravdepodobne členená na podstavu a korunu. Podstava má rovný tvar pri prednom pohľade, nezdá sa že by jej horný a spodný okraj vykazovali ohnutie. Bočné strany sú šikmo modelované, jedna z nich výraznejšie. Koruna je ako sme vyššie zmienili delená na päť častí. Bočné segmenty sú nízke so zreteľne konkávnym stredom a hrubšími rebrami. Sú modelované do podoby zvieracích hlavičiek, pričom jedna z nich má dobre viditeľnú priehlbinu v podobe trojuholníka. Relatívne plytké šikmo idúce drážky oddeľujú bočné segmenty od dvoch úzkych lalokov, taktiež so šikmo tvarovanými hranami na obidvoch stranách. Ďalšie dve drážky oddeľujú úzke laloky od centrálneho segmentu, ktorý sa od stredu smerom hore rozširuje. Má tvar trojuholníka s oválnym vrchom. Po morfologickej stránke má tento exemplár priame analógie s hlavicami mečov z nórskeho Kveste, ruského Monastyrišča a detektorovým nálezom z Volynskej/Ľvovskej oblasti. Hlavica tak nepochybne patrí pod typ T1 avšak výzdoba je odlišná ako pri klasickom Petersenovom type T1. Jamky sú menšie, situované po celom povrchu podstavy v šachovnicovom vzore. Zlý stav stredného laloku nedovoľuje určiť presnejšie tvar v ktorom boli na tejto časti aplikované, no na tých miestach, kde sa zachovali je vidieť, že majú rovnaký obvod a hĺbku ako tie na podstave. Z fotografie online katalógu je zrejmé, že povrch bol pokrytý neželezným kovom bielej farby, avšak akou technikou, to nie je možné v tejto chvíli stanoviť. Na tých miestach, kde sa biely kov najlepšie zachoval okolo buniek nie sú zreteľné žiadne kontúry okolo nich. Rovnako tak jamky nemajú vyplnenie strieborným točeným drôtom. Spôsob prevedenia výzdoby je skôr bližší mečom Petersenovho typu E, respektíve E-1, ktoré sa vyznačujú jednoduchou jamkovou výzdobou s priemerom 1,5 až 3 mm a usporiadaním v šachovnicovom vzore v piatich až deviatich radoch (Kainov – Novikov 2024: 158). Počet jamiek na hlavici z Laitily sa nedá presnejšie overiť. Meč je podľa popisu na portáli finna.fi datovaný do obdobia rokov 800 – 1050. Jeho zasadenie do konkrétnejšieho časového horizontu je nemožné, keďže nepoznáme okolnosti nálezu a nemôžeme sa spoľahnúť ani na jeho analógie, pretože ani jeden z týchto mečov nepochádza z hrobu. Typ E-1 sa objavuje v druhej polovici 9. storočia a používal sa pravdepodobne až do druhej polovice 10. storočia (Kainov – Novikov 2024: 194, puc. 202). Pokiaľ zohľadníme závery z vyššie analyzovaného datovania mečov typu T1, tak môžeme predpokladať, že meč ktorej súčasťou bola hlavica s tŕňom z Laitila, môže byť v širšom zábere datovaný do druhej polovice 10. až začiatku 11. storočia. Predmet zároveň môže predstavovať akýsi hybridný variant mečov typu T1 po morfologickej stránke a typu E-1 po dekoračnej. Za podobne hybridné formy mečov s jamkovou dekoráciou sú považované dva exempláre – jeden predstavuje formu X/E z Skattebu Nedre, Øystre Slidre, Innlandet v Nórsku (C26494 /a) a druhý je prepojením typu H(V?) s typom E z Hattula, Vesunti, Mustalaismäki vo Fínsku (KM 11175:1; Moilanen 2018: 75; Kainov – Novikov 2024: 194, 199).

Obr. 35. a. hlavica meča atypického typu T1 z Laitila, Fínsko (prevzaté z finna.fi); b. hlavica meča typu E-1 z mohyly C-15 z Gnezdova, Rusko (podľa Kainov – Novikov 2024: puc. 170. 2).

Baltské formy mečov označené ako typ T

V 11. a 12. storočí sa vo východobaltskom a východoeurópskom prostredí objavujú meče ktoré niektorí výskumníci zaradili podľa ich troj- až päťlaločných hlavíc k typom S alebo Z (Salmo 1952: 381-382; Kivikoski 1973: 114). Ďalší ich zaraďujú pod typ T (Nerman 1929: 76-82; Żak 1960; Mandel 1991: 116-118; Kazakevičius 1996: 44-58; Pudło 2012a-b; Tomsons 2018: 58-65, 80-93). Ide však o rozmanitú skupinu mečov, ktoré sa často od seba odlišujú nielen morfológiou konštrukčných častí rukoväte, ale aj spôsobom výzdoby či materiálom, z ktorého boli vyrobené. Značná časť z nich nemá s klasickým typom T1 podľa Petersena nič spoločné (Kainov 2012: 37, 39). Vytautas Kazakevičius ich opisuje ako najrozšírenejší typ v baltských krajinách, kde eviduje až 67 známych mečov a ich konštrukčných častí (Kazakevičius 1996: 46). Okrem toho niektoré považoval za prechodné formy medzi typmi S-T a T-Z; taktiež k nim priradil aj skupinu mečov s päť- až sedemlaločnými hlavicami, ktoré označil ako typ T1 – kurónsky (Kazakevičius 1996: 53). Výskumník tieto meče považoval za výrobky baltských kováčov z východnej časti baltského mora s datovaním do 10. až začiatku 13. storočia (Kazakevičius 1996: 58). Množstvo mečov, ktoré zhromaždil, však má odlišné formy hlavíc a priečok, na čo poukazuje aj Sergej Kainov či Artūrs Tomsons (Kainov 2012: 37; Tomsons 2018: 58). A. Tomsons predpokladá, že niektoré Kazakevičiusom opísané meče možno považovať za prechodné varianty k iným mečom alebo za samostatné typy, pričom sa V. Kazakevičius týmto detailom nevenoval (Tomsons 2018: 58).

Vzhľadom na obsiahlosť témy a veľký počet mečov rôznych foriem sme sa rozhodli pre stručný komentár k tým exemplárom, ktoré majú najbližšie k typu T1 podľa Petersena.

Jednou z foriem baltských mečov, ktoré mnohí výskumníci radia k typu T, sú aj exempláre s jamkovou výzdobou. Tvarovo sú však pomerne nejednotné. Hlavice pozostávajú z podstavy a trojlaločnej koruny. Centrálny segment je vo všetkých prípadoch vysoký a trojuholníkového tvaru. Bočné segmenty sú nízke; pri niektorých exemplároch môžu byť hranaté, šikmo zrezané, čo imituje postranné laloky mečov typu T1, no chýba im ich charakteristické vydutie smerom dovnútra, alebo sú niektoré oválne. Podstavy a priečky sú buď rovné, alebo mierne zahnuté s oválnymi bočnými stranami modelovanými šikmo. Konštrukčné časti rukoväte niektorých exemplárov sú masívne a pri iných sa zasa užšie. Na území Lotyšska sa vyskytuje niekoľko nálezov, ktoré Artūrs Tomsons rozdelil podľa tvaru hlavíc a priečok k trom podtypom – T-I, -IV a -V (Tomsons 2018: 59-60, tab. 2, kat. č. 27-40, 83-88, tab. 7, kat. č. 7-13, 88-91, tab. 7, kat. č. 48-54). Pri prvom podtype, ktorý spája priamo s Petersenovým typom T1 podľa nálezu z Kosgaardenu, uvádza, že zdobenie môže byť trojuholníkové alebo jamkové (Tomsons 2018: 59). Podľa nášho názoru však Petersenovmu typu nezodpovedá ani jeden z mečov podtypu T-I podľa Tomsonsa. Priečky a podstavy niektorých z nich sú síce pomerne masívne, ale vo všeobecnosti vykazujú úplne odlišné tvary ako klasický typ T1; rovnako tak odlišné je aj ich jamkové zdobenie, na čo poukazuje aj Sergej Kainov (Kainov – Novikov 2024: 200, pozn. 95). Pri dvoch mečoch, ktoré zjavne nie sú pokryté bunkami môžeme na základe ich tvarových vlastností, ako aj vytŕčajúceho klinu spod koruny druhého exempláru predpokladať, že sa zdajú byť bližšie Petersenovmu typu T2 (Tomsons 2018: kat. č. 27, 25. att. 1, kat. č. 28, 25. att. 4).

Obr. 36. Detaily rukovätí a ich konštrukčných častí mečov s jamkovou výzdobou z územia Lotyšska: a. Kazdanga, T-I (podľa Tomsons 2018: 25. att. 7); b. Kuldīga, T-I (podľa Tomsons 2018: 25. att. 8); c. Matkules kapsēta, T-IV (podľa Tomsons 2018: 48. att. 2); d. Lībagu Sāraji, T-V (podľa Tomsons 2018: 53. att. 1).

Z územia Litvy by tejto variante mečov podľa nášho pozorovania malo zodpovedať šesť exemplárov (Janionis 2025: kat. č. 2, 21, 23, 37, 74, 87, 152). Z Estónska uvádza Mati Mandel desať mečov typu T s jamkovou dekoráciou (Mandel 1991: 116). V Poľsku sú známe tri meče s týmto spôsobom výzdoby zaradené k typu T (Pudło 2012a: 78-79; Wadyl – Misiuk – Karczewski 2020: 115-117).

Ich konštrukčné časti rukovätí – hlavica a priečka – boli vyrobené zo železa a vo väčšine prípadov pokryté striebrom, možno technikou plátovania (Pudło 2012a: 78-79; Tomsons 2018: 83, 88). Jeden meč z litovskej lokality Gintališkė má hlavicu a priečku vyrobenú zo zliatiny medi, ale tiež pokrytú striebrom (Janionis 2025: kat. č. 21). Ďalší litovský meč z Pavirvytė-Gudai má tŕň rukoväte prekrytý železnou striebrom zdobenou rúrkou (Janionis 2025: kat. č. 87), čím je tento exemplár bližší skupine mečov tzv. postriebreného typu. Umiestnenie jamiek na týchto mečoch prebieha v troch alebo dvoch radoch pod sebou v šachovnicovom vzore, prípadne v jednom rade, pričom je prítomné aj ich orámovanie tak ako aj spodného a horného okraja podstavy a hlavice (Tomsons 2018: 25. att. 2, 3, 5-8, 48. att. 1-4, 53. att. 1-5). Niektoré meče majú dokonca výzdobu doplnenú o inkrustovaný jemne splietaný medený drôt vo vzore rybej kosti (Mandel 1991: 117; Tomsons 2018: 88). Vnútorné polia jamiek boli v prípade niekoľkých exemplárov vyplnené okrúhlymi doštičkami z červeného/oranžového kovu, ktorý bol identifikovaný ako zliatina medi (Pudło 2012a: 78-79; Tomsons 2018: 25. att. 7).

V prípade nálezu podstavy hlavice z Gdańska je rámovanie spodného a horného okraju podstavy, vrátane okrajov buniek, pokryté úzkymi červenými pásmi, ktoré údajne mali slúžiť ako náčrt, do ktorého bol inkrustovaný kov zlatej farby. Ten bol detekovaný okolo štyroch buniek a na malej časti okrajového pása (Wadyl – Misiuk – Karczewski 2020: 116, fig. 6). Rovnako tak kov zlatej farby obsahuje aj jedna z buniek, pričom sa predpokladá, že ide o malý disk zo zliatiny medi a železa (Wadyl – Misiuk – Karczewski 2020: 116, fig. 6). Zdá sa teda, že podstava bola pokrytá striebornou vložkou a vnútro buniek s ich okrajmi, ako aj spodná a horná časť podstavy boli lemované kovom zlatej farby (Wadyl – Misiuk – Karczewski 2020: fig. 7). Podstava z Gdańsku je zmienená ako nález ktorý nemá žiadne bližšie analógie ale je pomerne blízka nórskym nálezom mečov typu T1 a môže tak predstavovať škandinávsky produkt (Wadyl – Misiuk – Karczewski 2020: 119). S touto teóriou je pomerne ťažké súhlasiť vzhľadom na fakt, že ani jeden z nórskych mečov nedisponuje výzdobou z červeného a/alebo zlatého kovu a rovnako tak na podstave z Gdańsku absentuje vnútorné vyplnenie buniek drôtmi či taktiež nie sú prítomné ryté línie vyplnené niellom. Okraj buniek pokrytý žltým(?) kovom môžeme pozorovať aj na meči z Anduliai v Litve (Janionis 2025: kat. č. 2).

Lotyšské meče podtypu T-I A. Tomsons datuje do obdobia 10. až 12. storočia, podtypy T-IV a -V datuje medzi 12. až 13. storočie (Tomsons 2018: 60, 84, 89). Mati Mandel zaraďuje estónske meče s jamkovou dekoráciou od 11. do 12. storočia (Mandel 1991: 116). Piotr Pudło datuje poľské meče typu T na druhú polovicu 10. až začiatok 11. storočia (Pudło 2012a: 85). Podstava z Gdańsku sa považuje za včasnostredoveký predmet objavený na mieste malej obdĺžnikovej budovy s datovaním do druhej polovice 13. storočia (Wadyl – Misiuk – Karczewski 2020: 111-112, 119).

Obr. 37. Detaily rukovätí a ich konštrukčných častí mečov s jamkovou dekoráciou rôznych tvarov: a. Gintališkė, Litva (podľa Janionis 2025: kat. č. 21); b. Pavirvytė-Gudai, Litva (podľa Janionis 2025: kat. č. 87); c. Viltina, Estónsko (podľa Mandel 1991: tahvel VIII. 2); d. Złotoria, Poľsko (podľa Pudło 2012b: tabl. X. 1); e. okolie Elblągu, Poľsko (podľa Pudło 2012b: tabl. X. 2); f1. Gdańsk, Poľsko (podľa Wadyl – Misiuk – Karczewski 2020: fig. 3); f2. schéma rekonštrukcie výzdoby podstavy z Gdańsku (podľa Wadyl – Misiuk – Karczewski 2020: fig. 7, autor kresby S. Wadyl).

K mečom s jamkovou výzdobou môžeme priradiť aj náhodný nález meča s fragmentárnou čepeľou a s nákončím mečovej pošvy, pochádzajúci z dna studne v blízkosti dediny Krasnianka v bývalej Kupianskej oblasti, dnes oblasť Luhansk na východe Ukrajiny (Shchedrina 2020: 205). Konštrukčné časti rukoväte pozostávajú zo železnej priečky, madla rukoväte, podstavy a koruny, ktoré sú pokryté inkrustáciou z farebných neželezných kovov (Shchedrina 2020: 206). Upevnenie hlavice je dosiahnuté roznitovaným tŕňom na jej vrchole (Shchedrina 2020: 206), teda tak ako v prípade mečov typu E, T1 a baltských foriem mečov s jamkovou dekoráciou. Priečka je mierne ohnutá smerom k čepeli, podstava smerom ku korune. Koruna je však modelovaná do polkruhu a jej delenie na tri časti je dosiahnuté pomocou výzdoby (Shchedrina 2020: fig. 2-3). Železný povrch všetkých častí rukoväte bol najprv zdrsnený jemnými drážkami, do ktorých sa zatĺkal tenký drôt z neželezného kovu – strieborný a červený zo zliatiny medi (Shchedrina 2020: 206). Jamky sú na podstave a priečke situované v troch radoch pod sebou v šachovnicovom vzore a na korune vytvárajú štyri jamky motív kosoštvorca. Horný a spodný okraj podstavy s priečkou je lemovaný tenkými líniami bielych pásov rybej kosti na červenom podklade a ten istý vzor delí korunu na tri časti, okrem toho kopíruje jej tvar po celom obvode (Shchedrina 2020: fig. 3). Lemovanie vonkajšieho obvodu jamiek bolo vytvorené z tenkých červených pásov. Kontúry buniek sú navzájom poprepájané úzkymi bielymi pásmi lemovaných zdvojenými červenými líniami. Vnútro buniek je vyplnené doštičkami zo zliatiny medi (Shchedrina 2020: 206). Meč bol typologicky priradený A. N. Kirpičnikovom k miestnemu typu A (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 82). Alexandra J. Ščedrina meč vníma ako akýsi medzistupeň medzi škandinávskymi mečmi typu T1 na základe morfologických čŕt podstavy a priečky a medzi baltskými mečmi s jamkovou dekoráciou podľa použitia polychrómnej výzdoby a absencie drôtu vo vnútri buniek (Shchedrina 2020: 241). Krasniansky meč je datovaný do obdobia prvej polovice 11. storočia (Shchedrina 2020: 241). Blízke analógie meču z Krasnianky pochádzajú aj z Poltavskej oblasti na Ukrajine. Ide o náhodný nález konštrukčných častí rukoväte – dve podstavy a jedna priečka, ktoré majú identickú výzdobu meča z Krasnianky (Shchedrina 2020: fig. 9).

Obr. 38. a-1. Detail rukoväte meča z Krasnianky (podľa Shchedrina 2020: fig. 2); a-2. schéma rekonštrukcie výzdoby rukoväte meča z Krasnianky (podľa Shchedrina 2020: fig. 3, autor kresby A. Ju. Shchedrina); b. podstava hlavice meča typu Krasnianka z Poltavy (podľa Shchedrina 2020: fig. 9. 1); c. podstava hlavice meča typu Krasnianka z Poltavy (podľa Shchedrina 2020: fig. 9. 2); d. priečka meča typu Krasnianka z Poltavy (podľa Shchedrina 2020: fig. 9. 3).

Z vyššie uvedeného opisu vyplýva, že východobaltské formy mečov s jamkovou dekoráciou, vrátane typu Krasnianka, predstavujú s najväčšou pravdepodobnosťou lokálne produkty vychádzajúce z niekoľkých prvkov kopírujúcich škandinávsku formu mečov T1. Ich spoločným znakom je v prvom rade samotná jamková výzdoba s usporiadaním buniek v šachovnicovom vzore, ďalej je to použitie striebornej inkrustácie, kontúry okolo jamkových otvorov ako aj nasekávanie rýh na povrch hlavice a priečky pre výzdobu. Jedným zo spoločných znakov je aj usporiadanie jamiek do podoby kosoštvorca na centrálnom segmente koruny, avšak ich počet je oproti mečom typu T1 nižší. Ďalším spoločným znak je montáž hlavice, ktorú majú rovnakú s Petersenovým typom E. Naopak rozdiely sú zjavné predovšetkým v tvare hlavíc. V prípade baltských foriem mečov postranné laloky koruny nemajú charakteristický konkávny tvar typický pre typ T1, čo spôsobuje absenciu ich štylizácie do podoby zvieracích hlavičiek. Ďalším odlišným znakom je použitie polychrómnej výzdoby. Vnútrom jamiek neprechádza tordovaný drôt, ale pri tomto type sa stretávame s jamkami vyplnenými kruhovými doštičkami, prevažne zo zliatiny medi, čo je výnimočne prítomné aj vo vnútri buniek meča typu T1 z mohyly Gulbišče.

Okrem mečov s jamkovou dekoráciou môžeme spomenúť ešte jeden typ, ktorý sa vyznačuje rastlinným a zvieracím motívom vytvoreným pravdepodobne technikou niello na striebornom povrchu konštrukčných komponentov rukoväte (Moilanen 2015: 267; Ščedrina 2023: 104). Rôzni výskumníci priradili túto skupinu mečov k Petersenvým typom S, T alebo Z kvôli ich trojlaločnej hlavici (Nerman 1929: 76; Salmo 1952: 381-382; Kivikoski 1973: 114; Mandel 1991: 117; Jets 2013). Hlavice sú tvorené trojdielnou korunou a podstavou. Centrálny segment je najvyšší a trojuholníkového tvaru. Bočné laloky sú nízke a relatívne dlhé s mierne vyvýšeným mostíkom smerom k strednému laloku, prípadne imitujú štylizované zvieracie hlavičky. Niektoré exempláre sa vyznačujú rovnou alebo mierne ohnutou podstavou. Približne dva exempláre majú priečku ohnutú k čepeli, pričom v strede je hrotovo ukončená. Tŕň je prekrytý úzkou železnou rúrkou. Priečky sú krátke, rovné alebo môžu byť mierne ohnuté so šikmo modelovanými koncami, čím sa ich tvar môže podobať na priečky mečov typu T1, rovnako tak aj podstavy. Tieto komponenty môžu byť masívne alebo užšie. Na základe týchto vlastností ich Mikko Moilanen radí k osobitnému postriebrenému typu (Moilanen 2015: 266). Tieto meče sú najrozšírenejšie vo Fínsku a v Estónsku; dva nálezy pochádzajú z lotyšskej lokality Turaidas Pūteļi (Tomsons 2018: 21. att. 7-8, 28. att. 1; Ščedrina 2023: fig. 6., 9. 1-2). Koruna takéhoto typu sa našla aj na mieste hradiska Paaso (Paasonvuori) medzi mestom Sortavala a dedinou Helyulä pri Ladožskom jazere v Karelskej republike, v Rusku (Ščedrina 2023: 98). Datovanie sa zvykne udávať medzi roky 1000 až 1100, prípadne až do roku 1150/1160 pre fínske nálezy (Moilanen 2015: 266), a estónske exempláre sú časovo ohraničené do obdobia rokov 1050 – 1110 (Mandel 1991: 118). Nález koruny z Paaso je podľa A. Ščedriny možné datovať do druhej polovice 11. až začiatku 12. storočia (Ščedrina 2023: 109). Okrem toho, jeden možný exemplár tohto typu pochádza v podobe koruny z neznámeho miesta na severovýchode Bulharska, pričom predmet bol do dnešných dní iba čiastočne publikovaný (Jotov – Pavlova 2004: 94, kat. č. 62; Kamburov 2023: 24, fig. 9. b; Viskupič 2023). Táto skupina mečov je považovaná za východoškandinávsku s možným miestom výroby na Gotlande (Moilanen 2015: 267, 268). Výzdoba pozostáva z rytých zvieracích motívov, ktoré sú podobné niektorým vyobrazeniam na runových kameňoch vo Švédsku, v provincii Uppland a na ostrovoch Gotland a Öland (Mandel 1991: 117; Moilanen 2015: 266). Zoomorfné vzory sú považované za prechodnú fázu medzi umeleckými štýlmi Ringerike a Urnes (Moilanen 2015: 267).

Obr. 39. Detaily konštrukčných častí rukovätí mečov postriebreného typu: a. Lieto-Hulkkunanmäki, Fínsko (podľa Ščedrina 2023: fig. 7. 1); Maaria-Taskula, Fínsko (podľa Ščedrina 2023: fig. 7. 3); c. Kullamaa Maidla V, Estónsko (podľa Ščedrina 2023: fig. 8. 1); d. Kullamaa Maidla VI, Estónsko (podľa Ščedrina 2023: fig. 8. 4); e. Paaso, Karelská rep., Rusko (podľa Ščedrina 2023: fig. 2); neznáme miesto na severovýchode Bulharska (podľa Jotov – Pavlova 2004: 81, kat. č. 62).

Zaujímavý exemplár tvarovo blízky tejto skupine pochádza z Estónska. Ide o náhodný nález tŕňa čepele s hlavicou z lokality Liiva-Putla na ostrove Saaremaa, ku ktorému došlo počas orby na mieste slúžiace v minulosti ako pohrebisko (Mandel 1991: 117). Hlavica je členená na podstavu a korunu prepletenými (striebornými?) drôtmi. Podstava je z pohľadovej časti rovná. Povrch je zdobený motívom prepletených zdvojených línií, ktorých vnútorná časť je vyplnená nahusto umiestnenými trojuholníky pripomínajúcimi vzormi s hrotmi otočenými k sebe. Výzdoba sa zachovala iba parciálne. Koruna je delená na päť častí štyrmi šikmými drážkami, ktoré sú vyplnené tromi radmi tordovaných drôtov. Bočné segmenty sú nízke, pripomínajúce zvieracie hlavy. Centrálny segment je najvyšší a od bočných sa dvíha smerom hore s hrotovo ukončeným vrcholom. Tu sa výzdoba zachovala tiež iba fragmentárne so vzorom podobným ako na podstave. Na tŕni čepele pod hlavicou je navinutý tordovaný drôt z hrubších prútikov pod ktorým prechádzajú striedajúce sa línie tenších hladkých a točených drôtov. Zdobenie hlavice je podľa Indreka Jetsa podobné ako na tuľajkách niektorých hrotov kopijí typu M, napr. exemplár z dánskeho Holbæk Løve Tissø, z nórskeho Bøen, Notodden v Telemarku (C29878/b.I) alebo zo švédskeho Fornvi, Ockelbo na Gästriklande (SHM 10694), ktoré v Estónsku nemajú žiadne priame analógie (Jets 2013: 68). Hroty kopijí typu typu M patria k chronologicky najmladším typom tohto druhu militárií a podľa Jana Petersena sa datujú na 11. storočie, pričom naznačuje, že pôsobia orientálnym dojmom s pomerne hojným výskytom na území Švédska, Fínska a Ruska (Petersen 1919: 35). Bergljot Solberg uvádza, že tento typ (u nej označený ako VII.3A) sa objavuje niekedy okolo roku 1000 a používal sa počas prvej polovice 11. storočia (Solberg 1984: 100). Niektorí výskumníci pripúšťajú, že sa tento variant objavil o niečo skôr, v závere 10. storočia (Hjardar – Vike 2016: 175). Datovanie umeleckého štýlu Ringerike sa tradične udáva do prvej polovice 11. storočia (Androshchuk 2014: 135), avšak D. M. Wilson pripúšťa, že sa mohol objaviť skôr, už okolo roku 990 vo vzťahu so štýlom Mammen (Wilson 1995: 183). Indrek Jets predpokladá, že zdobenie hlavice mohlo predstavovať zoomorfný ornament v tvare písmena S, podobný tomu na tuľajke hrotu kopije z nórskeho Nomelandu, Valle, Agder (B5207/e; Jets 2013: 68), ktorý však patrí Petersenovmu typu K a jeho výzdoba sa nesie v štýle Mammen (Fuglesang 1980: 34, kat. č. 1). Výzdoba hlavice tak podľa I. Jetsa môže pochádzať z prechodného obdobia medzi štýlmi Mammen a Ringerike (Jets 2013: 68). Blízke analógie tejto hlavici pochádzajú z estónskych lokalít Karja Lõpist a Kullamaa Maidlast, ktoré sú rovnako rozdelené na päť lalokov, s tým rozdielom, že vrchol stredného segmentu je viac zaoblený až rovný, zatiaľ čo hlavica z Liiva-Putla má segment viac špicatý (Jets 2013: joonis 33. 4-5). Mati Mandel a Indrek Jets hlavicu radia k typu T, pričom I. Jets naznačuje, že spolu s exemplármi z Karja Lõpist a Kullamaa Maidlast ide o meče podobné tým, ktoré sú zdobené v štýle Urnes (Jets 2013: 68-69).

Hlavica síce nevykazuje prvky charakteristické pre klasický typ mečov Petersenovho typu T1, ale môžeme predpokladať, že vzhľadom na podobnosť s niektorými päťlaločnými hlavicami mečov sledovaného typu (Kveste, Monastyrišče, Volyň/Ľvov) a výzdobu pripomínajúcou pletencový ornament meča z Østre Alm by tento estónsky exemplár mohol predstavovať lokálny produkt vychádzajúci zo škandinávskej výrobnej tradície. Uvažovať môžeme prípadne aj o vývojovej línii z mečov typu R a S.

Obr. 40. a. hlavica meča z Liiva-Putla, Estónsko (podľa Jets 2013: joonis 33. 1-2); b. koruna hlavice z Karja Lõpist, Estónsko (podľa Jets 2013: joonis 33. 4); c. konštrukčné časti rukoväte meča z Kullamaa Maidlast, Estónsko (podľa Jets 2013: joonis 33. 5); d. hrot kopije typu M s detailom výzdoby tuľajky z Fornvi, Ockelbo na Gästriklande, Švédsko (podľa historiska.se; Fuglesang 1980: plate 7. A); e. hrot kopije typu K s detailom výzdoby tuľajky z Nomeland, Valle, Agder, Nórsko (podľa unimus.no; Fuglesang 1980: plate 1. A).

Na záver chcem uviesť ešte dva meče z ktorých jeden je považovaný za formu blízku typu T a druhý mu je tvarovo pomerne blízky. Zo žiarového hrobu z pohrebiska Astala, Kakkulainen, Kokemäki na juhozápade Fínska pochádza meč, ktorého konštrukčné časti rukoväte mohli byť podľa Mikka Moilanena vymodelované na základe niektorého z Petersenových typov T (Moilanen 2018: 124). Priečka meča a podstava hlavice sú pomerne masívne so zaoblenými hranami a šikmo sa zvažujúcimi bočnými stranami. Koruna je však polkruhová a delená na tri segmenty iba pomocou výzdoby (Leppäaho 1964: tafel 39. 1, fig. 1b). Výzdoba pozostáva z akéhosi pletencového motívu v podobe úzkych čiar spojených do uzla tvoreného dvoma kruhmi, pričom z vonkajšieho, väčšieho kruhu vybiehajú štyri trojité ostne (Leppäaho 1964: tafel 39. 1, fig. 1a-c). Podľa M. Moilanena sú priečka a hlavica potiahnuté striebornými a medenými drôtmi, tak ako pri Petersenovom type S ale na mnohých miestach sa výzdoba v dôsledku pôsobeniu tepla z kremačnej hranice roztavila do podoby malých kvapôčok (Moilanen 2018: 124). Ide o jedinečný exemlár, ktorý čo sa výzdoby týka nemá žiadnu bližšiu známu analógiu. Mikko Moilanen ho datuje do 10. storočia (Moilanen 2018: 124). Tvarovo je tomuto meču podobný exemplár z hrobu č. 77 z litovskej lokality Dauglaukis (Viskupič 2025), ktorý sa však zachoval bez výzdoby z výnimkou malého fragmentu striebornej prerušovanej čiary (Kazakevičius 1996: 63). Meč je niektorými výskumníkmi ozančený ako Petersenov typ V (Kazakevičius 1996: 63, 114 – kat. č. 1; Janionis 2025: 208, kat. č. 15), s čím sa dá ťažko súhlasiť, keďže priečka meča je relatívne masívna a mierne ohnutá smerom k čepeli, zároveň je z röntgenovej snímky zrteľne vidieť, že tŕň čepele prechádza cez podstavu aj korunu. Meč je datovaný medzi 10. – 11. storočie (Janionis 2025: 208, kat. č. 15).

Obr. 41. a1. detail rukoväte meča z Astala, Kakkulainen, Kokemäki, Fínsko (podľa Moilanen 2018: 124); a2. schéma výzdoby konštr. častí rukoväte (podľa Leppäaho 1964: tafel 39.1, fig. 1b-c); b1. detail rukoväte meča z Dauglaukis, Litva (podľa Janionis 2025: kat. č. 15); b2. RTG snímok meča z Dauglaukis (podľa Janionis 2025: pav. 20).

Zhrnutie

Napriek ich relatívne malému počtu meče Petersenovho typu T1 predstavujú bezpochyby luxusné zbrane neskorej doby vikinskej, pochádzajúce predovšetkým z druhej polovice 10. až začiatku 11. storočia, s tým, že prvé exempláre sa možno objavili v závere prvej polovice 10. storočia prípadne na prelome prvej a druhej polovice 10. storočia ako vývojová línia chronologicky starších typov E-2, na ktorých môžeme pozorovať ešte zaoblenú strednú časť koruny. Podľa Alexandry J. Ščedriny tieto meče vznikali na pomedzí škandinávskych zbrojárskych a anglosaských šperkárskych tradícií (Ščedrina 2018: 31). Vzhľadom na to, že z bývalého kraja Hedmark na juhovýchode Nórska pochádzajú štyri hrobové nálezy sa nám tak natíska otázka, či tieto meče nemohli byť produktom miestnych kováčskych dielní. Nález nedokončenej podstavy hlavice z ostrova Gotland by taktiež mohol naznačovať prítomnosť výrobného miesta avšak problémom je úplná absencia typu T1 nie len na ostrove Gotland ale na celom švédskom území, takže otázka pôvodu tohto predmetu zostáva nateraz nezodpovedaná.

Predpokladá sa, že ich výskyt v staroruskom prostredí súvisí pravdepodobne so škandinávskymi prisťahovalcami a neskôr v tejto oblasti ako aj vo východobaltskom regióne vznikajú v miestnych kováčskych dielňach na základe tohto typu lokálne varianty s jamkovou dekoráciou (Ščedrina 2018: 31). Na druhej strane však musíme vziať do úvahy niekoľko faktov: počet mečov typu T1 s jamkovou dekoráciou z územia Nórska je napriek ich dobre zdokumentovanému nálezovému kontextu veľmi nízky oproti mečom tohto typu pochádzajúcim zo starej Rusi. Rovnako takisto výskyt mečov typu E-2 je v Nórsku nízky – môžeme uvažovať iba o jednom exemplári, ktorý však bol zaradený pod tento variant iba na základe veľkosti buniek (Kainov – Novikov 2024: 186), pričom to isté platí aj o Švédsku. Z celkového počtu päť mečov typu E-2 (Androshchuk 2014: 52, table II.3) zodpovedajú tomuto variantu len dva exempláre, pri ktorých bol spoľahlivo zdokumentovaný drôt vo vnútri jamiek (Androshchuk 2014: Up 31*, Up 179*; Kainov – Novikov 2024: 186, pozn. 90). Na území bývalej Kyjevskej Rusi sú evidované štyri exempláre, pričom tri pochádzajúce z územia súčasného Ruska môžeme s istotou priradiť tomuto podtypu (Kainov – Novikov 2024: 166-167, kat. č. 14-16) a jeden neistý typ E-2 pochádza z Ukrajiny (Kainov – Novikov 2024: 166-167, kat. č. 17). Ďalším faktom je skorý výskyt meča typu T1 s polkruhovým stredným segmentom v mohyle Gulbišče. To by mohlo naznačovať, že k vývoju sledovaného typu meča (T1) z variantu E-2 nemuselo prísť v Škandinávii, ale niekde v dielňach v staroruskom prostredí, čo mohlo mať za následok vznik nasledujúcich typov, ako napríklad Krasnianka či niektorých hybridných mečov. Osamotený exemplár tohto typu meča zo strednej Európy pochádzajúci zo staromaďarského pohrebiska v Székesfehérvári spolu s hlavicou sekery zasa dokazuje čulé kontakty staromaďarského prostredia so staroruským prípadne aj so škandinávskym elementom.

Na záver môžeme ešte spomenúť jednu zaujímavosť z dobových zdrojov, ktorá spája meč Petersenovho typu T1 s Britskými ostrovmi. V závete Æthelstana Æthelinga, syna anglického kráľa Æthelreda (978–1016) približne z roku 1015 je zmienka o dvanástich mečoch z ktorých jeden je opísaný ako meč s jamkovou rukoväťou („þæs swurdes mid þam pyttedan hiltan„), ktorý Æthelstan odkazuje svojmu bratovi Edmundovi (Whitelock 2011: 58; Androshchuk 2014: 196). Podľa Fedira Androščuka by sa táto zmienka dala interpretovať ako opis zbrane zdobenej jamkami, čo možno chápať aj ako meče typu E alebo T (Androshchuk 2014: 196). Faktom však je, že ani jeden zo zmienených typov sa na Britských ostrovoch nevyskytuje, z výnimkou Írska, odkiaľ je známych niekoľko kusov typu E (Androshchuk 2014: 196). Æthelstan Ætheling okrem tohto meča odkazuje Edmundovi ešte jeden meč. Opísaný je ako meč kráľa Offy („Ic geann Eadmunde minon breðer þæs swurdes þe Offa cyng ahte„), ktorý by mohol mať spojitosť s kráľom Offom vládnucim v rokoch 757–796 v Mercii (Androshchuk 2014: 196). Keďže tento meč bol považovaný za symbol moci a odovzdával sa z generácie na generáciu (Androshchuk 2014: 196), môžeme uvažovať o zbrani s jamkovou rukoväťou ako o meči typu E, ktorý sa mohol dostať do kráľovského majetku v priebehu 9. až 10. storočia. Samozrejme vzhľadom na datovanie mečov Petersenovho typu T1 sa nám ponúka aj verzia, že zmienený predmet môže predstavovať práve meč tohto typu, čomu by docela dobre zodpovedala aj doba datovania závetu. Bola by to tak prvá zmienka o výskyte meča sledovanej skupiny na Britských ostrovoch.

Obr. 42. Detail rekonštrukcie meča typu T1. Výroba a foto: Dmitrij Chramcov.

Príloha

Nižšie priložený odkaz na tabuľkový formát katalógu mečov Petersenovho typu T1 obsahuje informácie súvisiace s jednotlivými exemplármi mečov, ako sú metrické údaje, inv. č., nálezový kontext, typ použitej výzdoby, nápisy a značky na čepeliach, etc.

Poďakovanie

V samotnom závere by sme chceli srdečne poďakovať všetkým tým, ktorí prispeli svojou ochotou pomôcť a konzultovať s autorom niektoré zmienené meče, menovite Sergejovi Kainovovi zo Štátneho historického múzea v Moskve, Svenovi Kalmringovi a Fedirovi Androščukovi zo Štátneho historického múzea v Stockholme, Bente Richardsen Isaksenovej z Múzea arktickej univerzity v Tromsø, Annike Weller zo Štátneho archeologického múzea v Zossene (časť Wünsdorf) a veľká vďaka patrí samozrejme aj Tomášovi Vlasatému za možnosť zverejnenia článku na týchto stránkach, ako aj za konzultácie a cenné rady.

Literatúra

Adams, B. T. (1974). A Sword of the Viking Period from the R. Lea at Hertford. In: Medieval Archaeology 18, 154- 158.

Androščuk 2001 = Андрощук, Ф. А. (2001). Гнездово, Днепровский путь и финал Бирки // Гнездово: 125 лет исследования памятника. Труды Государственного исторического музея, Москва, 126-135.

Androshchuk, Fedir (2014). Viking Swords: Swords and Social aspects of Weaponry in Viking Age Societies, Stockholm.

Arendt, Wsewolod (1933). Das Schwert der Wäringerzeit in Rußland. In: Mannus 25, 155-175.

Arendt, W. W. (1936). Ett svärdsfästen från vikingatiden. In: Fornvännen 31, 313-315.

Bakay, Kórnel (1965). Régészeti tanulmányok a magyar államalapítás kérdéséhez, Pécs.

Bakay, Kornél (1967). Archäologische Studien zur Frage der ungarischen Staatsgründung. Angaben zur Organisierung des fürstlichen Heeres. In: Acta archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae 19, 105-174.

Bárta, Patrick (2020). Výroba repliky. In: Hergessel, Jan – Snítilý, Pavel (eds.). Příběh meče – Výjimečný archeologický nález z Lázní Toušeně, Čelákovice, 33-35.

Bodin, Ulf (1987). Vapengravar i mälarområdet. En studie i vapenfrekvenser och vapenkombinationer under folkvandringstid, vendeltid och vikingatid. Uppsats C/20, Uppsala.

Braathen, Helge (1989). Ryttergraver: politiske strukturer i eldre rikssamlingstid, Oslo: Universitet i Oslo.

Corpus 1979 = Corpus archäologischer Quellen zur Frühgeschichte auf den Gebiet der Deutschen Demokratischen Republik (7. bis 12. Jahrhundert) 3: Bezirke Frankfurt, Potsdam, Berlin, Berlin.

Černyšev 1963 = Чернышёв, Н. А. (1963). О технике и происхожде нии «франкских» мечей, найденных на Днепрострое в 1928 г. // Скандинавский сборник VI, 211-228.

Drevnosti 1871 = Древности. Труды Московского археологического общества. Том III. Вып. 2. – Москва.

Dubinec 2006 = Дубинец, Олег (2006). До питання про статуру похованого в курганi Гульбище в м. Чернiговi // Сіверянський лiтопис. № 5, 11–14.

Duczko, Wladyslaw (2004). Viking Rus – Studies of the Presence of Scandinavians in Eastern Europe, Leiden & Boston.

Evison, V. I. (1967). A Sword From the Thames at Wallingford Bridge. In: The Archaeological Journal 124, 160–189.

Fuglesang, S. H. (1980). Some Aspects of the Ringerike Style. A phase of 11th century Scandinavian art, Odense.

Gava, Gianni – Vlasatý, Tomáš (2024). Meč z belgického Maaseiku. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-04-23]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mec-z-belgickeho-maaseiku/

Geibig, Alfred (1991). Beiträge zur morphologischen Entwicklung des Schwertes im Mittelalter, Neumünster.

Graham-Campbell, James (2021). Viking Art, London.

Hammond, Brett (2010). British artefacts, Vol. 2 – Middle Saxon & Viking (AD 650-950), Witham.

Hjardar, Kim – Vike, Vegard (2016). Vikings at War, Oxford – Philadelphia.

Hošek, Jiří – Košta, Jiří – Žákovský, Petr (2019). Ninth to mid-sixteenth century swords from the Czech Republic in their European context. Part I, Praha – Brno.

Hošek, Jiří – Košta, Jiří – Žákovský, Petr (2021). Ninth to mid-sixteenth century swords from the Czech Republic in their European context. Part II, Praha – Brno.

Iversen, Frode (2021). The Four Petty Kingdoms of Upplǫnd: Equestrian Graves and the Political Integration of the Norwegian Highlands in Late Viking Age Norway. In: Iversen, Frode – Kjesrud, Karoline (eds.). Viking Wars, Oslo, 13–42.

Izmajlov 1997 = Измайлов, И. Л. (1997). Вооружение и военное дело и населения Волжской Булгарии X – начала XIII в., Казань–Магадан.

Jakobsson, Mikael (1992). Krigarideologi och vikingatida svärdstypologi, Stockholm: Stockholms Universitet.

Janionis, Andrius (2025). V–XV a. kalavijų raida Lietuvos archeologinės medžiagos archeometalurginių tyrimų kontekste, Vilnius: Vilniaus universitetas.

Jets, Indrek (2013). Lahingu maod: Skandinaavia 9.–11. sajandi kunstistiilid Eesti arheoloogilistel leidudel, Tallinn.

Jotov – Pavlova 2004 = Йотов, Валери – Павлова, Ваня. Българите и техните съседи през V–Х век – Каталог на изложба, Регионален исторически музей – Варна, Варна, 2004.

Kainov, S. Yu. (2012). Swords from Gnёzdovo. In: Acta Militaria Mediaevalia VIII, 7–68.

Kainov 2022 = Каинов, С. Ю. (2022). Шлем из кургана Гульбище. К вопросу об эволюции четырехчастевых боевых наголовий Восточной Европы в VIII-XI вв. // Военная археология 7: Сборник материалов Проблемного совета «Военная археология» при Государственном Историческом музее. Отв. ред. О. В. Двуреченский, Москва, 49–78.

Kainov – Novikov 2024 = Каинов, С. Ю. – Новиков, В. В. (2024). Новые находки мечей в Гнёздове (2017-2020 гг.), Москва.

Kamburov 2023 = Камбуров, Самуил. Чужди военни контингенти и войско по Долен Дунав в периода края на IX – средата на XI век – Foreign Military Contingents and Troops on the Lower Danube in the Period late 9th – mid 11th Century. In: Наследство БГ 5/2023, 12-35.

Kazakevičius, Vytautas (1996). IX–XIII a. baltų kalavijai, Vilnius.

Kirpičnikov 1966a = Кирпичников, А. Н. (1966). Древнерусское оружие: Вып. 1. Мечи и сабли IX–XIII вв, Москва – Ленинград.

Kirpičnikov 1966b = Кирпичников, А. Н. (1966) Древнерусское оружие. Вып. 2: Копья, сулицы, боевые топоры, булавы, кистени IX – XIII вв, Москва – Ленинград.

Kirpičnikov 1992 = Кирпичников, А. Н. (1992). Новообнаруженные клейма раннесредневековых мечей. In: Fasciculi Archaeologiae Historicae. Fasc. V, 61–81.

Kirpichnikov, A. N. – Stalsberg, Anne (1998). New investigations of Viking Age swords materials in Norwegian museums. In: Wesse, Anke (ed.). Studien zur Archäeologie des Ostseeraumes. Von der Eisenzeit zum Mittelalter, Neumünster, 507–514.

Kivikoski, Ella (1973). Die Eisenzeit Finnlands. Bildwerk und Text. Neuausgabe. Helsinki.

Kočkurkina – Summanen 2021 = Кочкуркина, С. И. – Сумманен, И. М. (2021). Средневековые древности. Каталог археологических коллекций ИЯЛИ КарНЦ РАН, Петрозаводск.

Komar 2014 = Комар, А. В. (2014). Мечи Днепростроя (к истории находки 1928 г.) // Русь в IX–XII веках: общество, государство, культура, Москва – Вологда, 47–61.

Komar, Olekszij (2018). История и археология древних мадьяр в эпоху миграции / A korai magyarság vándorlásának történeti és régészeti emlékei, Budapest.

Košta, Jiří (2020). Meče typu S a zrod nové Evropy. In: Hergessel, Jan – Snítilý, Pavel (eds.). Příběh meče – Výjimečný archeologický nález z Lázní Toušeně, Čelákovice, 37–43.

Košta, Jiří (2021). Early Medieval Swords from the Czech Republic (9th–10th Centuries), Praha.

Kotowicz, P. N. (2018). Early Medieval Axes from Territory of Poland, Kraków.

Leppäaho, Jorma (1964). Späteisenzeitliche Waffen aus Finnland, Helsinki.

Mandel, Mati (1991). Eesti 8. – 13.sajandi mõõkade tüpoloogiast ja dateerimisest. In: Muinasaja teadus 1, 101–133.

Martens, Irmelin – Astrup, E. E. (2021). Viking Age Swords from Telemark, Norway. An Integrated Technical and Archaeological Investigation, Oslo.

Maryon, Herbert (1950). A sword of the Viking period from the River Witham. In: The Antiquaries Journal XXX, 175-179.

Minasjan 2017 = Минасян, Р. С. (2017). Декор на рукоятях мечей IX-XII вв. In: История оружия и военного дела №1/2017. Часть 2. Эпоха Древней Руси, Київ, 26–36.

Moilanen, Mikko (2015). Marks of fire, value and faith: swords with ferrous inlays in Finland during the late Iron Age (ca. 700-1200 AD), Turku.

Moilanen, Mikko (2018). Viikinkimiekat Suomessa, Helsinki.

Môc, Róbert (2018). Príspevok k technológii výroby meča z Krásnej nad Hornádom. In: Zborník Slovenského Národného Múzea 112, 221–233.

Müller-Wille, Michael (1970). Ein neues Ulfberht-Schwert aus Hamburg. Verbreitung, Formekunde und Herkunft. In: Offa 27, 65–91.

Müller-Wille, Michael (1972). Zwei wikingerzeitliche Prachtschwerter aus der Umgebung von Haithabu. In: Das archäologische Fundmaterial 2, Berichte über die Ausgrabungen in Haithabu 6, Neumünster, 47–89.

Nerman, Birger (1929). Die Verbindung zwischen Skandinavien und dem Ostbaltikum in der jüngeren Eisenzeit, Stockholm.

Nicolaissen, O. (1920). Arkӕologiske undersøkelser samt Oldsamlingens tilvekst i Tromsø Museum i 1920. Årsh. 43, 1920:2.

Paulsen, Peter (1953). Schwertortbänder der Wikingerzeit: ein Beitrag zur Frühgeschichte Osteuropas, Stuttgart.

Peirce, I. G. (2002). Swords of the Viking Age, Woodbridge.

Petersen, Jan (1919). De Norske Vikingesverd: En Typologisk-Kronologisk Studie Over Vikingetidens Vaaben, Kristiania.

Petersen, K. S. (1994–1995). Danish niello inlays from the Iron Age. A technological investigation. In: Journal of Danish Archaeology 12, 133–149.

Pienimäki, Aleksi (2016). A comparison of alkaline sulphite desalination of dry, oxidised finds and fresh, moist ones, Helsinki: Helsinki Metropolia University of Applied Sciences.

Pudło, Piotr (2012a). Wczesnośredniowieczne miecze z terenu Polski na tle europejskim. Systematyka, technologia produkcji, zdobienia. T. I – tekst, Toruń: Nicolaus Copernicus University.

Pudło, Piotr (2012b). Wczesnośredniowieczne miecze z terenu Polski na tle europejskim. Systematyka, technologia produkcji, zdobienia. T. II – katalog i tablice, Toruń: Nicolaus Copernicus University.

Ravdonikas 1933 = Равдоникас, В. И., (1933). Надписи и знаки на мечах из Днепростроя. In: Известия Государственной академии истории материальной культуры. № 100, 598–616.

Rybakov 1949 = Рыбаков, Б. А. (1949). Древности Чернигова. In: МИА 11, 7–99.

Rygh, Oluf (1885). Norske oldsager, ordnede og forklarede, Christiania.

Salmo, Helmer (1952). Satakunnan historia II. Rautakausi. Vammala.

Samokvasov 1916 = Самоквасов, Д. Я. (1916). Могильные древности северянской Черниговщины. Москва.

Shetelig, Haakon (1920). Osebergfundet III, Kristiania.

Shchedrina, A. Yu. (2020). Sword from Krasn͡ianka. Complex of traditions and technologies. In: Acta Militaria Mediaevalia XVI, 205–224.

Schulze-Dörrlamm, Mechthild (1995). Das Reichsschwert. Ein Herrschaftszeichen des Saliers Heinrich IV. und des Welfen Otto IV., Sigmaringen.

Sjøvold, Thorleif (1974). The Iron Age settlement of artic Norway : a study in the expansion of European Iron Age culture within the arctic circle, Vol. II, Late Iron Age (Merovingian and Viking Periods), Tromsø.

Solberg, Bergljot (1984). Norwegian Spear-Heads from the Merovingian and Viking Periods, Bergen : Universitetet i Bergen.

Stalsberg, Anne (2008). Herstellung und Verbreitung der VLFBERHT-Schwertklingen. Eine Neubewertung. In: Zeitschrift für Archäologie des Mittelalters 36, 89–118.

Ščedrina 2018 = Щедрина, А. Ю. (2018). Новый взгляд на де таль меча из коллекции Харьковского историче ского музея. In: Харьковский историко-археологический сборник 23, 18–32.

Ščedrina 2023 = Щедрина, А. Ю. (2023). Деталь меча с карельского городища Паасонвуори (Паасо). In: Археологические вести 39, 98–111.

Šitov 1994 = Шитов, В. Н. (1994). Мечи X-XI вв. на территории Мордовии. In: Историко-археологическое изучение Поволжья, Йошкар-Ола, 44–53.

Šramko 1962 = Шрамко, Б. А. (1962). Древности Северского Донца, Харьков.

Thunmark-Nylén, Lena (1998). Die Wikingerzeit Gotlands II: Typentafeln, Stockholm.

Thunmark-Nylén, Lena (2000). Die Wikingerzeit Gotlands IV:1: Katalog, Stockholm.

Thunmark-Nylén, Lena (2000). Die Wikingerzeit Gotlands IV:2: Katalog, Stockholm.

Thunmark-Nylén, Lena (2006). Die Wikingerzeit Gotlands III: 1–2 : Text, Stockholm.

Tomsons, Artūrs (2018). Zobeni Latvijas teritorijā no 7. līdz 16. gadsimtam, Rīga.

Viskupič, Michal (2023). Včasnostredoveké dvojsečné meče z územia Bulharska (800 – 1100). In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-04-23]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/vcasnostredoveke-dvojsecne-mece-z-uzemia-bulharska-800-1100/

Viskupič, Michal (2025). Meče Petersenovho typu V. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-04-23]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mece-petersenovho-typu-v/

Vlasatý, Tomáš (2016). Sekery z Birky. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-04-23]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/sekery-birka/

Vlasatý, Tomáš (2017). Meče s organickým jílcem. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-04-23]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mece-s-organickym-jilcem/

Vlasatý, Tomáš (2018a). Meče Petersenova typu M. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-04-23]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mece-petersenova-typu-m/

Vlasatý, Tomáš (2018b). Meče Petersenova typu W. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-04-23]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mece-petersenova-typu-w/

Vlasatý, Tomáš (2018c). Meče Petersenova typu G. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-04-23]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mece-petersenova-typu-g/

Vlasatý, Tomáš (2020). Drátem omotané rukojeti mečů 9. – 11. století. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-04-23]. Dostupné tu: https://sagy .vikingove.cz/dratem-omotane-rukojeti-mecu -9-11-stoleti/

Volkaitė-Kulikauskienė, Regina (1964). IX-XII amžių kalavijai Lietuvoje. In: Iš lietuvių kultūros istorijos IV, Vilnius, 197–226.

Wadyl, Sławomir – Misiuk, Zbigniew – Karczewski, Jakub (2020). An upper-guard of a type T sword from Gdańsk. In: Acta Militaria Mediaevalia XVI, 7–14.

Whitelock, Dorothy (2011). Anglo-Saxon Wills, Cambridge.

Williams, Alan (2012). The Sword and the Crucible, Leiden – Boston.

Wilson, D. M. (1995). Vikingatidens konst, Lund.

Żak, Jan (1960). Problem pochodzenia mieczów tzw. “wikińskich” na ziemiach zachodniosłowiańskich, głównie polskich. In: Archeologia Polski, Tom 4, Zeszyt 2, 297–344.