Úvod
V druhom pokračovaní článku venovanom mečom Petersenovho typu T sa zameriame na druhú podskupinu sledovaného typu. V prvej časti sme analyzovali meče prvého podtypu s krátkym komentárom venovaným skupinám mečov s tvarovo-dekoračnými vlastnosťami blízkymi tomuto podtypu, medzi ktorými sme rozlíšili nielen atypické formy mečov priradené pod typ T1, ale aj rôznorodé varianty mečov zrodených vo východobaltskom prostredí (Viskupič 2026a).
V nasledujúcej časti zachovávame rozdelenie článku do jednotlivých kapitol, v ktorých je naším primárnym cieľom zmapovanie druhého podtypu tak ako ho definoval Jan Petersen z pohľadu konštrukcie, výzdoby, rozšírenia a datovania. Záver už klasicky dopĺňa katalóg mečov v tabuľkovej forme.
Opis konštrukčných častí
Skôr než pristúpime k analýze samostatných častí tvoriacich meč ako celok druhého podtypu Petersenovho typu T, uveďme si krátkou rekapituláciou základné poznatky k prvému podtypu. Jan Petersen poznal na území Nórska šesť mečov typu T, ktoré rozdelil na dva varianty podľa ich spôsobu výzdoby a tvaru konštrukčných častí rukoväte (Petersen 1919: 150-153). Prvý variant definoval ako meče s masívnymi priečkami a hlavicou pokryté striebrom. V rámci podtypu vyčlenil dva spôsoby výzdoby – prvý, menej častý, zoomorfný, pozostávajúci z navzájom prepletených tiel zvierat; druhý variant s tzv. jamkovou dekoráciou, pre ktorý sú charakteristické kruhové bunky, ktorých dno je vyplnené strieborným tordovaným drôtom prevlečeným cez kanáliky pod železným povrchom konštrukčných častí rukoväte. Rozšírenejší podtyp T1 s jamkovou výzdobou sa považuje za vývojovú formu chronologicky starších mečov typu E, respektíve podtypu E-2, s ktorým má totožnú jamkovú výzdobu a točený drôt vo vnútri buniek (Kainov – Novikov 2024: 199). Obidve varianty prvého podtypu majú s typom E taktiež identickú montáž hlavice na tŕň čepele.
Vo všeobecnosti tento druh nepatrí k početným mečom doby vikinskej a ich geografická distribúcia sa týka pomerne malého počtu lokalít s najvýraznejším rozšírením predovšetkým v Nórsku a staroruskom prostredí (dnešné Rusko a Ukrajina). Dva ojedinelé nálezy sa vyskytli vo Fínsku a Maďarsku. Na Gotlande bola objavená nedokončená podstava meča, ktorú Fedir Androščuk označuje ako podstavu meča typu T1 (Androshchuk 2014: Go 138*).
Meče podtypu T1 s jamkovou dekoráciou mohli byť s najväčšou pravdepodobnosťou inšpiráciou pre vznik rozmanitej skupiny mečov vo východobaltskom prostredí, vyznačujúcej sa rovnakou montážou dvojdielnej hlavice s trojčlennou korunou a jamkovou dekoráciou. Napriek tomu, že sú tieto meče priradené k typu T prípadne sú niektoré z nich považované za priame formy prvého podtypu podľa Petersena, vykazujú v rámci tvaru hlavíc a priečok, ako aj dekorácie určité rozdiely ako nar. polychrómna výzdoba či absencia drôtu na dne jamiek, na ktoré je potrebné hľadieť ako na lokálne formy mečov s jedinečnou výzdobou.
Prvý aj druhý variant Petersenovho typu T predstavujú dve odlišné formy mečov s rozdielnou vývojovou líniou, ktoré však majú spoločný predovšetkým tvar hlavíc vyrobených z dvoch samostatných častí – podstavy a trojlaločnej koruny. Pri troch mečoch prvého variantu sa však stretávame s korunu delenou na päť segmentov. Okrem toho je spoločným prvkom obidvoch podtypov aj tauzovaná výzdoba. Tieto morfologicko-dekoračné vlastnosti tak spájajú podtyp T1 a T2 s ďalšími typmi mečov – R, S, V a Z (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 319; Martens – Astrup 2021: 26). Jan Petersen typy R, S a T s čepeľami zdobenými nápisom Ulfberht považoval za meče pochádzajúce z franských dielní; zároveň dodáva, že pôvod typu T ako celku je neistý (Petersen 1919: 153).
Ako sme uviedli v prvej časti, v Geibigovej kombinačnej typológii nie je zahrnutý ani jeden z mečov prvého či druhého podtypu, keďže z územia bývalého západného Nemecka nie je známy ani jeden nález týchto mečov. Druhý variant, ktorému sa nižšie budeme venovať, nefiguruje ani v klasifikácii podľa Olufa Rygha. Dodať môžeme ešte, že v prípade Jakobssonovej typológie meče typu T výskumník priradil k druhému princípu, ktorý predstavuje skupinu mečov s úzkymi trojlaločnými a plasticky vypuklými korunami (Jakobsson 1992: 36-37).
Obr. 1. Meče s troj a päťčlenným delením koruny:
typ R, neznáma lokalita v kraji Innlandet, Nórsko – C257 (prevzaté z unimus.no);
typ S-T2, meče Dneprostroja, Ukrajina (podľa Kirpičnikov 1966a: puc. 4);
typ V, Šestovica, Ukrajina (podľa Kulakov 2019: puc. 3. 3);
typ Z, Bengtsarvet/Häradsarvet, Dalarna, Švédsko – SHM 22293 (prevzaté z historiska.se).
Meče typu T2 sú charakteristické ľahšími a užšími priečkami a trojlaločnou korunou, pričom v rámci typu vieme rozlíšiť dva spôsoby polychrómnej výzdoby s geometrickým vzorom (Petersen 1919: 151; Androshchuk 2014: 76). V nižšie prezentovanej práci budeme teda vychádzať z Petersenom definovaných kritérií pre meče typu T2 vrátane vyhodnotení na základe novších štúdií, pričom zohľadňovať budeme tvarové vlastnosti konštrukčných prvkov rukoväte a výzdobu (Kainov 2012; Androshchuk 2014; Maczek et al. 2024).
Zároveň v rámci analýzy skúmame aj také meče, ktoré síce vykazujú niektoré z definovaných vlastností, avšak pre ich zlý stav zachovania a/alebo nezachovanú výzdobu tieto exempláre nemôžeme jednoznačne zaradiť k sledovanému typu ale zvolili sme pre ne označenie neistý typ T2.
Hlavica
Hlavicu tvoria dva duté komponenty – podstava (základňa, báza alebo horná priečka) a trojlaločná koruna vyrobené zo železa. Podstava je vo všetkých známych prípadoch z čelného pohľadu rovná, často s výrazne šikmo zrezanými bočnými stranami smerom hore ku korune. Evidujeme aj exempláre so zaoblenými koncovými stranami. V pôdoryse majú podstavy šošovkovitý tvar s najväčším zhrubnutím v strede, odkiaľ sa smerom ku koncom zužujú a hrany sa zaobľujú. Stred podstavy je perforovaný obdĺžnikovým otvorom určeným pre tŕň rukoväte. Na pravej aj ľavej strane, bližšie k bočným hranám sú kruhové otvory slúžiace na upevnenie nitov držiacich podstavu s korunou.
Konštrukčné časti hlavice (ako aj spodnej priečky) vykazujú morfologické odlišnosti, čo si všíma aj Alexandra Ščedrina, a uvádza, že niektoré exempláre sa môžu vyskytovať s masivnejšími komponentmi a ďalšie zasa so štíhlejšími (Ščedrina 2023: 94).
Čo sa týka tvarovej kontinuity koruny jednotlivých variantov, tak si môžeme všimnúť ich diferentné vlastnosti. Vo všeobecnosti sa stretávame so strmo alebo mierne konkávnymi bočnými lalokmi štylizovanými do podoby zvieracích hlavičiek a s vysokými trojuholníkovo tvarovanými bočnými segmentmi so zaobleným vrcholom. Mnohé s bočných segmentov sa vyznačujú vysokými rebrami. V prípade niektorých exemplárov je postrehnuteľné, že stredný lalok je viac polkruhový, skoro ako pri type V avšak vyznačuje sa masívnejšími proporciami a naopak, v prípade iných nie je výrazne vysoký ale skôr nižší, čo podľa niektorých výskumníkov môže naznačovať prechodné varianty medzi typom V a T2 (Maczek et al. 2024: 293-294). Delenie koruny medzi lalokmi je dosiahnuté šikmo smerujúcimi vertikálnymi hlboko zapustenými kanálikmi ktoré boli vyplnené zvyčajne strieborným tordovaným drôtom usporiadaným v troch radoch vedľa seba. Na základe nášho pozorovania evidujeme iba jeden meč s takto zachovanou výzdobou, ktorý pochádza z nórskeho Utgårdenu v kraji Telemark (C1648). Podobne bolo riešené aj prepojenie medzi podstavou a korunou, čo môžeme pozorovať na väčšine mečov doby vikinskej, ktorých hlavica je formovaná z dvoch častí. Krútený drôt mohol byť spravidla umiestnený v troch radoch pod sebou ako to dokazuje nálezy mečov typu V z Kyjeva či Birky (Androščuk – Zocenko 2012: fig 61; Androshchuk 2014: plate 142. a), prípadne z dvoch čo máme doložené na meči typu T1 z Dneprostroja (Komar 2014: puc. 8. 1). Výnimkou nebolo ani ovinutie jedným krúteným drôtom, čo môžeme doložiť na jednom exemplári typu V z nórskeho Østabø v kraji Rogaland (S2266/a) ale častejšie sa s ním stretávame pri type H/I (Kainov – Novikov 2024: puc. 214. 4; 219. 1, 2, 4; 2; 221. 1-2). V rámci nami sledovaného typu však neevidujeme žiadny exemplár, ktorý by sa zachoval s drôtom deliacim korunu a podstavu. Okrem toho, v troch prípadoch máme doloženú absenciu šikmých drážok medzi lalokmi. Trojčlenné delenie koruny a samotné delenie koruny s podstavou je tu na jednom z nich znázornené pomocou vklepaného točeného drôtu z medi a striebra v podobe cik-cak vzoru a medeným a strieborným drôtom v klasovitom vzore (pozri nižšie v kapitole Výzdoba). S podobným spôsobom výzdoby sa môžeme stretnúť aj pri niektorých mečoch typu V – Gnezdovo (zničená mohyla) a Pidhirci (Kainov 2012: 46, 50, fig. 36; Viskupič 2025).
Obr. 2. Schéma niekoľkých príkladov rozdielnosti hlavíc mečov Petersenovho typu T2.
Horný rad z ľava do prava: Utgården, Kjølstad Vestre, Nórsko; Košice – Krásna nad Hornádom, Slovensko;
dolný rad z ľava do prava: Novinka a Vachruševo, Rusko; vizualizácia hornej/vnútornej a spodnej časti podstavy (kresba autor).
Spôsob montáže hlavice je pri podtype T2 odlišný ako pri prvom variante. Kým meče podtypu T1 majú hlavicu spolu upevnenú pomocou tŕňa čepele (a dvomi malými kolíkmi na bočných okrajoch koruny a podstavy), čo korešponduje s Geibigovým konštrukčným variantom I, tak upevnenie hlavice podtypu T2 je tu dosiahnuté ohnutým klinom pripomínajúci obrátené písmeno U (∩). V Geibigovej konštrukčnej typológii zodpovedá druhému variantu (Geibig 1991: abb. 24). Tento spôsob montáže je rozlíšiteľný pri troch mečoch na základe röntgenových snímok (Maczek et al. 2024: fig. 4; Janionis 2025: pav. 46; unimus.no – C1648). Celá konštrukcia spočíva v tom, že tŕň čepele je zasadený do vnútra koruny, na jej dno cez malý obdĺžnikový otvor, kde je jeho koniec roznitovaný. Pri meči zo slovenskej lokality Krásna nad Hornádom je vďaka RTG snímku zreteľne vidieť, že koniec tŕňa je tu fixovaný valcovitou kovovou podložkou (Môc 2018: 223; Maczek et al. 2024: fig. 4).
Ohnutý klin sa vsadil do vnútra koruny pravdepodobne pomocou spájky, ktorá bola v prípade meča typu V z Olomouca identifikovaná ako mosadz (Frait 2006: 98). Klin prechádzal z jednej strany na druhú upevnený vo vnútri koruny na vrchole centrálneho segmentu, pričom kopíruje jej tvar. Po upevnení koruny na podstavu boli kliny zapustené do otvorov v podstave, kde boli následne roznitované (Môc 2018: 223) a prekryté dvoma kruhovými železnými krytkami, čo môžeme pozorovať na dvoch mečoch z Ruska (Kainov 2012: 46, fig. 31; Ščedrina 2023: puc. 3. 2). Klin v hlavici meča z Krásnej nad Hornádom by mal mať priemer zhruba okolo 3 mm (Môc 2018: 223). Tento konštrukčný spôsob zodpovedá Geibigovmu druhému variantu (Geibig 1991: 99, abb. 24). Stretnúť sa s ním okrem typu T2 môžeme predovšetkým pri príbuznom type V (Androshchuk 2014: 78-79; Petri 2017: 139, abb. 1; Hošek – Košta – Žákovský 2021: fig. 107. b-c) ale taktiež aj pri typoch H/I (Androshchuk 2014: 57; Kainov – Novikov 2024: puc. 68. 1, 3-4, puc. 210. 3) či N (Androshchuk 2014: 69).
Obr. 3. Detail RTG snímkov hlavíc mečov typu T2 (a – c) a V (d):
a. Viešvilė, Litva (podľa Janionis 2025: pav. 46);
b. Utgården, Seljord, Telemark, Nórsko (prevzaté z portálu unimus.no);
c. Košice – Krásna nad Hornádom (podľa Maczek et al. 2024: fig. 4);
d. Wiskiauten, hrob 11 (podľa Petri 2017: abb. 5).
Obr. 4. Pohľad na spodnú časť podstavy s umiestnením nitov prekrytých kruhovou krytkou a vytŕčajúceho klinu na mečoch typu T2 z Gnezdova a Novinky, Rusko (podľa Kainov 2012: 46, fig. 31; Ščedrina 2023: puc. 3. 2).
Zaujímavosťou je v rámci konštrukcie hlavice meč z lokality Momrak, Fyresdal, kraj Telemark na juhu Nórska (C28352). Podľa internetového portálu univerzitných múzeí Nórska je meč blízky exempláru z Kosgaardenu v kraji Innlandet na východe Nórska – C3210, ktorý Jan Petersen priradil k prvému variantu (Petersen 1919: 150, fig. 119). Meč sa podľa informácií portálu zachoval bez výzdoby, na niektorých miestach sú zreteľné zvyšky striebra v podobe granúl, čo naznačuje, že predmet bol pravdepodobne v minulosti vystavený ohňu. K príslušnosti pod typ T1 sa prikláňa aj kolektív výskumníkov Maczek, Môc, Dvorák, Beronská, pričom argumentujú, že jamková dekorácia sa nezachovala v dôsledku vystavenia zbrane ohňu (Maczek et al. 2024: 293). Priečka aj hlavica majú na povrchu zreteľné vertikálne zárezy, čo je skôr typické pre meče druhého Petersenovho variantu typu T (o tejto téme viac v časti Výzdoba). Typické pre typ T2 sú aj vzhľad hlavice a priečky s opačne zrezanými hranami. Bočné segmenty sa vyznačujú vysokými rebrami a strmou konkávnou časťou. Podstava má na spodnej strane medzi obdĺžnikovým otvorom pre tŕň bližšie ku koncom dva väčšie kruhové otvory, ktoré mohli slúžiť na prevlečenie klinu spájajúceho korunu s podstavou. Ich umiestnenie zodpovedá ostatným otvorom alebo klinom detekovaných na mečoch typu T2 (Kainov 2012: 46, fig. 31; Ščedrina 2023: puc. 3. 2; Maczek et al. 2024: fig. 4; Janionis 2025: pav. 46). Ďalší zreteľný prvok, ktorým si môžeme byť istý, že meč z Momraku patrí skôr druhému podtypu je tenšia vrstva železa tvoriaca horný okraj podstavy a spodný okraj koruny. Pri niektorých exemplároch T1 je jasne vidieť výrazné zhrubnutie tejto časti obidvoch komponentov, predovšetkým pri bočných okrajoch, kde môžu byť umiestnené kruhové jamky pre kolíky spájajúce podstavu s korunou (Pienemäki 2016: appendix 8. 4[22]; Ščedrina 2018: puc. 1; Kainov – Novikov 2024: puc. 189. 1-2). Napriek tomu je z röntgenovej snímky jasne vidieť, že koruna s podstavou sú prepojené tŕňom čepele. Z fotografii portálu unimus je taktiež možné vidieť perforovanie hornej časti koruny, ktorou tŕň prechádza. Vo vnútornej časti koruny je z niekoľkých fotografií, vrátane röntgenovej snímky na portáli unimus (1, 2, 3 – upravené) zreteľný zachovaný pás, ktorý by mohol byť pozostatkom spájky (obr. 3. a-d).
Pokiaľ vezmeme do úvahy morfologické vlastnosti hlavice a priečky, môžeme predpokladať, že meč patrí typu T2 a perforácia hlavice mohla byť dodatočná úprava po poškodení meča alebo mohlo dôjsť k poškodeniu hlavice počas montáže jednotlivých komponentov (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým). Rovnako tak nemožno vylúčiť ani možnosť, že hlavica s priečkou pochádzali z iného meča a neskôr boli namontované na novšiu čepeľ.
Obr. 5. Hlavica meča z Momraku:
a. detailný pohľad na rukoväť; b. RTG snímok meča; c pohľad na vnútornú a hornú časť koruny; d. pohľad na vnútornú a spodnú časť podstavy (a-d, prevzaté z unimus.no – C3210).
Dĺžka korún sa pohybuje od 6,6 do 8 cm, výška variuje medzi 3,1 až 3,88 cm a hrúbka medzi 1,7 až 3,5 cm. Podstavy sú dlhé od 6,5 do 9,4 cm, ich výška má medzi 1,4 až 2 cm a hrubé sú od 2,2 do 3,91 cm (všetky údaje na základe vlastného pozorovania). Úplne zachovanú hlavicu evidujeme na 23 exemplároch. Z Lotyšska poznáme aj dva samostatné nálezy korún.
Tŕň čepele
Železný tŕň čepele sa zachoval v kompletnom alebo fragmentárnom stave zhruba na dvadsiatich štyroch mečoch, pričom štyri z nich majú zachované jeho prekrytie iným materiálom. Dva meče z fínskej lokality Köyliö, Vanhakartano majú tŕň prekrytý dreveným madlom. Exemplár s inventárnym číslom KM 8602:130 mal okrem dreva detekovaný aj zle zachovaný textilný poťah, vlnenú keprovú tkaninu,ktorá sa počas analýzy zničila, a ďalšiu časť tvorila omotávka z kožených pásikov s približnou šírkou 7 mm (Tomanterä 1972: 24; Moilanen 2015: 387; 2018: 124). Druhý nález (KM 8602:141) sa zachoval s fragmentom dreveného madla v spodnej časti tŕňa čepele (Moilanen 2018: 125).
Obr. 6. Zachované obloženie rukoväte mečov typu T2 z fínskej lokality Köyliö, Vanhakartano:
a. KM 8602:130 (podľa Moilanen 2018: 124); b. KM 8602:141 (podľa Moilanen 2018: 125).
Okrem organického materiálu zachovaného na rukovätiach mečov doby vikinskej máme zachytené aj jeho prekrytie drôtom. To môžeme pozorovať iba na jednom meči sledovanej skupiny z Krásnej nad Hornádom. Ovinutie je súvislé hladkým prútikom po celej dĺžke tŕňa, pričom si môžeme všimnúť, že je napojený dvakrát (Môc 2018: 223). Hrúbka drôtu má 0,6 mm a ide o zliatinu medi, pravdepodobne mosadz (Môc 2018: 223; Maczek et al. 2024: 280). Meče, ktorých vinutý drôt okolo držadla je vyrobený zo žltého neželezného kovu nájdeme na niekoľkých málo exemplároch, napr. na meči typu V z estónskej lokality Raatvere (Kiudsoo 2019: 50) alebo na meči zo súkromnej chorvátskej zbierky (Kovač 2003: 16). Tento spôsob omotávky zodpovedá typu 2.1a podľa Vlasatého a zdá sa byť najpoužívanejším variantom na mečoch severnej, strednej a východnej Európy (Vlasatý 2020).
Obr. 7. Detailný pohľad na ovinutie rukoväte meča z Košíc – Krásna nad Hornádom (podľa archív SNM).
V jednom prípade evidujeme aj nález meča z Lotyšska, ktorého drevené držadlo rukoväte je pokryté úzkym plechovým pásom pravdepodobne zo zliatiny medi, ako to dokazujú fotografie predmetu uverejnené na internetovom fóre swordmaster.org (fotografia omotávky). Podobné plechom ovinuté rukoväte mečov sa vyskytujú veľmi často v baltskom prostredí a môžeme ich nájsť na mečoch rôznych typov: Doles Vampeniešu – typ L (Tomsons 2018: 54, 18. att); Aglonas Kristapiņi – typ V (Tomsons 2018: 32. att. 2; Viskupič 2025: obr. 5); Palanga – anténovitý typ podľa Kazakevičiusa (Vlasatý 2020; Janionis 2025: cat. no. 78). Okrem mečov takúto pokrývku držadla v baltskom prostredí evidujeme aj na poriskách úzkych ľahkých sekier alebo v prípade niekoľkých nálezov oštepov (Vlasatý 2022a).
Dĺžka všetkých zachovaných tŕňov v kompletnom stave sa pohybuje od 8,5 do 9,5 cm, čo korešponduje so šírkou ľudskej dlane a zároveň to svedčí o výrobe na mieru (Androshchuk 2014: 105; Vlasatý 2018).
Priečka
Priečky tohto typu sú tvarovo podobné podstavám, pričom viac-menej korešponduje aj ich výška. Z čelného pohľadu majú priečky rovný tvar, v pôdoryse sú šošovkovité s najväčším zhrubnutím v strede a smerom ku koncom sa zužujú k oblo zakončeným hranám. Charakteristické je pre niektoré exempláre šikmé zrezanie bočných strán smerom k čepeli. Podobný rys nájdeme aj na mečoch prvého podtypu, prípadne sa s ním stretávame pri rôznych variantoch lokálnych mečov z neskorej doby vikinskej pochádzajúcich z Estónska, Fínska, východného Pobaltia či bývalej Kyjevskej Rusi (postriebrený typ, baltské formy mečov označené ako typ T, typ Krasnianka, etc.). Horná časť priečky má v strede podlhovastý, obdĺžnikový otvor, cez ktorý prechádza tŕň čepele. Spodná strana je naopak vybavená úzkym otvorom kopírujúcim šošovkovitý tvar predmetu, ktorým sa prevliekol tŕň rukoväte a zároveň sa v tejto časti upevnila čepeľ.
Zaujímavosťou je meč z Fínska (KM 8602:141), ktorý mal na priečke zachovanú textíliu z vlny s keprovou väzbou (Tomanterä 1972: 26, kuva 5). Hrúbka útkovej nite sa odhadovala na 0,5 mm a bola skrútená v pravotočivom smere (Z) s hustotou cca 8 nití na 1 cm (Tomanterä 1972: 26). Osnovná niť bola skrútená v ľavotočivom smere (S) s celkovou hrúbkou nite cca 0,9 cm, pričom hrúbka jednotlivej nite bola približne 0,5 mm a s hustotou útku 8 nití na 1 cm (Tomanterä 1972: 26). Textília sa nezachovala, došlo k jej zničeniu počas konzervácie meča (Tomanterä 1972: 26).
Dĺžka najmenšej dohľadanej priečky je 9 cm a naopak najdlhšia dosahuje 12,57 cm. Výška variuje medzi 1,5 až 2,53 cm a hrúbka medzi 1,3 až 2,7 cm (vlastné pozorovanie). Zachované priečky evidujeme pri 25 nálezoch.
Obr. 8. Schematická vizualizácia foriem tvaru priečky mečov typu T2: hore vľavo a vpravo príklady rozdielnosti tvaru priečky; dole vľavo – schématické zobrazenie hornej časti priečky; dole vpravo – schématické zobrazenie spodnej strany priečky (kresba autor).
Čepeľ
Hneď v úvode je potrebné zmieniť, že vzhľadom na komplexnosť témy samostatných čepelí či už z pohľadu ich výrobného procesu, alebo opatrenia nápismi a značkami, sa pri nižšie analyzovaných čepeliach mečov typu T2 obmedzíme výhradne na krátky komentár pozostávajúci z metrických údajov, uvedenia všetkých variantov nápisov a/alebo značiek či identifikácie organického materiálu puzdier, do ktorých boli čepele mečov vkladané.
Čepeľ sa zachovala v 24 prípadoch nálezov, z čoho iba pri troch z nich môžeme konštatovať, že sa zachovali v kompletnom stave s relatívne menším poškodením. Pri ďalších troch mečoch sa čepeľ zachovala pomerne celá, avšak s menším poškodením v oblasti hrotu a po obidvoch stranách ostria. Jeden meč sa zachoval s celou čepeľou, ktorá je v súčasnosti zlomená na štyri časti, pričom hrotová časť je ohnutá. Vo zvyšných prípadoch evidujeme čepele zachované skôr fragmentárne. Celkovú dĺžku sme boli schopní overiť iba v prípade troch mečov, pričom najdlhšia čepeľ dosahuje 81 cm a najkratšia 71,2 cm (Kočkurkina – Summanen 2021: 251; Maczek et al. 2024: 282). Priemerná šírka čepelí pod priečkou sa pohybuje okolo 5 až 5,6 cm, avšak nachádzame aj čepeľ so šírkou cez 6 cm (vlastné pozorovanie; Tomsons 2018: tab. 1, kat. č. 47; Kočkurkina – Summanen 2021: 251). Všetky meče Petersenovho typu T2 sú dvojbrité. Podľa Artūrsa Tomsonsa by mal z Lotyšska pochádzať meč typu T2 s jednobritou čepeľou (Tomsons 2018: 64, tab. 1, kat. č. 46). Vzhľadom na fakt, že meč sa zachoval iba s priečkou a podstavou, ktoré zjavne nenesú žiadnu výzdobu, respektíve sa nám ju nepodarilo overiť, predpokladáme, že meč pravdepodobne sledovanému typu nepatrí.
Na všetkých sledovaných čepeliach, z výnimkou tých ktoré sa našli s pozostatkami po konštrukčných častiach pošvy, je rozpoznateľný stredový žliabok, ktorý v je v 13 prípadoch opatrený nápismi a/alebo značkami.
Najpočetnejšou skupinou nápisov na čepeliach mečov typu T2 je niekoľko variantov inskripcií Ulfberht, ktoré evidujeme v šiestich prípadoch ako kompletné nápisy alebo iba ich fragmenty. Čepeľ meča z ruského Gnezdovo disponuje variantom nápisu +VLFBERH+T (Kainov 2012: 41, fig. 29. 4), ktorá v klasifikácii podľa Anne Stalsberg zodpovedá prvému typu a patrí k najrozšírenejším skupinám tohto nápisu (Stalsberg 2008: 96, abb. 1. 1). Podľa Alana Williamsa boli čepele mečov nesúce tento variant vyrobené čiastočne alebo úplne z ocele, ktoré majú vyšší obsah uhlíka, pričom výskumník ich rozdelil do dvoch skupín – skupina I a II (Williams 2012: 118, 120). Malo by ísť teda o čepele vysokej kvality, vyrobené z hypereutektoidnej (viac ako 0,8 % uhlíka) alebo eutektoidnej ocele (približne 0,8 % uhlíka) (Williams 2012: 118, 120). Rovnakým variantom nápisu by mala disponovať aj čepeľ meča pochádzajúceho z vôd Dnepra medzi Chersonom a Oleški (Aleški) (Tachtaj 1935: 133; Kirpičnikov 1966a: kat. č. 42; Stalsberg 2008: tab. 1, kat. č. UA1). K prvému typu by sme mohli priradiť aj nápis na čepeli z ruskej lokality Leonovo, na ktorej sú písmená a kríže zhodné s ostatnými nápismi tohto typu, s výnimkou poslednej litery T, ktorá je otočená hore nohami +VLFBERH+⊥ (Kočkurkina – Summanen 2021: puc. 1. 2-4). Predpokladá sa, že nápis v tejto forme môže naznačovať neskoršiu produkciu alebo môže ísť o napodobeninu pochádzajúcu z dielne mimo franské územie (Kočkurkina – Summanen 2021: 253). Podľa Anne Stalsberg k prvému variantu patrí aj nápis na čepeli meča z pohrebiska Aizkraukles v Lotyšsku (Stalsberg 2008: tab. 1, kat. č. LV3), ktorý sa interpretuje vo forme +VLFBERHH (Müller-Wille 1970: kat. č. 56, abb. 7. 56). Čepeľ meča možného typu T2 z estónskeho ostrova Saaremaa nesie na jednej strane čepele nápis identifikovaný ako +VLFBERH+ (Ebert 1914: abb. 7; Müller-Wille 1970: kat. č. 60, abb. 8. 60; Stalsberg 2008: tab. 1, kat. č. EST8). Alan Williams nápis vníma ako prvý variant podľa A. Stalsberg, teda +VLFBERH+(T) (Williams 2012: 139, kat. č. II.5). Obsah uhlíka sa podľa analýzy pohybuje medzi 0,3 až 0,5 % a napriek hypereutektoidnému obsahu uhlíka čepeľ radí do skupiny II (Williams 2012: 140). K siedmemu typu nápisov podľa Anne Stalsberg sa radí inskripcia z čepele meča objaveného na pohrebisku Linkuhnen (dnes Rževskoje v Kaliningradskej oblasti, Rusko) (Stalsberg 2008: tab. 1, kat. č. RUS16). Čepeľ sa do dnešných dní nezachovala, ale na staršej fotografii je vidieť, že na jednom z jej fragmentov sú zreteľné písmená identifikované ako ERT – E♇T (Goßler – Jahn 2019: 185, 221-222, abb. 52). V práci Michaela Müller-Wille je nápis doplnený o nekompletný začiatočný grécky kríž a fragmentárne písmeno V umiestnené hneď za krížom. Rovnako tak sú viditeľné aj dva fragmentárne znaky, ktoré mohli tvoriť písmeno B – +V…(B)E♇T (Müller-Wille 1970: kat. č. 50, abb. 7. 50).
Obr. 9. a. detail čepele meča z Leonova s inskripciou a značkou (podľa Kočkurkina – Summanen 2021: puc. 1. 4);
b. rekonštrukcia inskripcie a značky čepele meča z Leonova (podľa Kirpičnikov 1992: puc. 1. 1).
Druhou skupinou nápisov, s ktorými sa pri sledovanom type stretávame, sú dve formy nápisov Ingelrii. V prvom prípade sa prítomnosť takéhoto variantu iba predpokladá. Na čepeli meča z Košíc – Krásna nad Hornádom sa mal podľa Alexandra Ruttkaya vyskytovať nápis, ktorý identifikoval ako +INGELRII (Ruttkay 1975: 152; 1976: abb. 28. 4a). V súčasnosti sa zastáva názor, že vzhľadom na stav meča je nápis nečitateľný, dokonca ani na röntgenových snímkach (Môc 2018: 221; Maczek et al. 2024: 282). Z novšieho výskumu mali byť dokonca na nápisovej strane čepele rozpoznané prostredníctvom röntgenových snímok písmeno S a možno aj O, čo by mohlo teoreticky tvoriť variant nápisu +INGELRIISO (Maczek et al. 2024: 282). Druhým mečom s jednou z variácií diskutovanej skupiny nápisov je meč z nórskeho Momraku (C28352). Niekde je tento nápis interpretovaný ako +INGERIHFECIT (Kirpichnikov – Stalsberg 1998: 509, fig. 1. 3) a inde zasa ako +INGERIIIFECIT (Martens – Astrup 2021: 124). Z niekoľkých detailných fotografií na portáli unimus je však zrejmé, že druhá varianta sa javí ako pravdepodobnejšia.
Táto skupina nápisov sa považuje v porovnaní s nápismy Ulfberht za chronologicky mladšiu, teda nápisy sa vyskytujú na čepeliach mečov datovaných zvyčajne na koniec doby vikinskej a po nej (Moilanen 2015: 140).
Obr. 10. Čepeľ meča z nórskej lokality Momrak s nápismi +INGERIIIFECIT a CONSNVIIINS.
Prevzaté z unimus.no.
Niektoré meče okrem vyššie dvoch zmienených skupín nápisov disponujú aj ďalšími variantmi inskripcií. Medzi ne patrí už diskutovaný meč z Momraku. Na jednej strane čepele sa skvie variant skupiny Ingelrii a na strane druhej bol identifikovaný nápis CONSNVIIINS (Kirpichnikov – Stalsberg 1998: fig. 1. 3; Moilanen 2015: 149; Maczek et al. 2024: 292). Druhý meč, nález z nórskeho Utgårdenu (C1648) má na jednej strane čepele písmená z ktorých sa skladá nápis REX a na strane druhej boli detekované litery O a N (Petersen 1919: 151; Leppäaho 1952: 148; Moilanen 2015: 149). Blízkou analógiou obidvom nápisom je fragmentárna čepeľ z fínskej lokality Mynämäki (KM 8911:91), ktorá na jednej strane disponuje variantom CONSTMIITNS so zrkadlovo otočenými písmenami N (COИSTMIITИS) a na strane druhej nápisom REX (Leppäaho 1952: 146-148, abb. 1, 2; Moilanen 2015: 149, 389). Obidva nápisy sa interpretujú ako spojenie slov „cisár Konštantín“ s tým, že by mohli reprezentovať byzantského cisára Konštantína VIII (976 – 1028) a podľa Jorma Leppäaho mohla byť čepeľ súčasťou meča patriaceho členovi varjažskej gardy (Leppäaho 1952: 149-150). Čepeľ meča z Momraku teda nesie ďalšiu verziu mena Konštantín (Moilanen 2015: 149) a na základe čepele z Mynämäki môžeme predpokladať, že dve písmená O a N na čepeli meča z Utgårdenu môžu patriť niektorej zo zmienených variácií alebo inej reprezentujúcej meno Konštantín v spojení s nápisom REX, teda kráľ/cisár Konštantín.
Obr. 11. a. meč z Utgårdenu s nápisom REX na čepeli (prevzaté z unimus.no);
b. fragment čepele meča z Linkuhnenu so zachovanými písmenami ERT (podľa Goßler – Jahn 2019: abb. 52).
Okrem nápisov registrujeme na čepeliach mečov typu T2 aj geometrické značky, ktoré sú vo väčšine prípadov kombinované práve s nápismy. V piatich prípadoch je to vzor tzv. mriežky s vertikálnymi líniami, väčšinou tromi, umiestnenými z jednej aj druhej strany mriežky (Saaremaa, Sysmä, Gnezdovo, Leonovo, Košice – Krásna nad Hornádom). Výnimkou je meč s fragmentárnou čepeľou z fínskej lokality Nousiainen (KM 3699:3), ktorá je na obidvoch stranách zdobená vzorom mriežky (Moilanen 2015: 369).
Čepeľ meča objaveného vo vodách Dnepra počas výstavby hydrocentrály Dneprostroj bola podľa N. A. Černyševa z obidvoch strán zdobená dvoma krížmi s rozšírenými koncami (Černyšev 1963: 223, puc. 8). Čepeľ meča z fínskej lokality Köyliö (KM8602:130) sa zachovala vo veľmi zlom stave, ale napriek tomu na nej boli rozpoznané intarzie pripomínajúce písmená H a I a na opačnej strane dve fragmentárne zvislé čiary (Moilanen 2015: 387).
Okrem organického materiálu z držadla rukoväte zachyteného na tŕni čepele máme doložené aj fragmenty konštrukčných častí pošvy. Detekované boli pozostatky dreva, textilu, kože a kožušiny na čepeliach iba dvoch fínskych mečov – KM8602:130, KM8602:141 (Tomanterä 1972: 24-26; Moilanen 2015: 387; 2018: 125).
Evidujeme iba jedno nákončie mečovej pošvy, objavené spolu s mečom Petersenovho typu T2 na území Lotyšska detektoristom (Tomsons 2018: 142) (pozri nižšie v časti Nálezový kontext a datovanie).
Zaujímavosťou je čepeľ meča z nórskeho Kjølstad Vestre, Sør-Odal v kraji Innlandet (C37550/a), ktorý má tzv. zdvojený alebo párový žliabok. To znamená, že čepeľ má strednú časť rozdelenú rebrom prechádzajúcim jej stredom. Takto “zdobené” čepele poznáme približne na deviatich alebo desiatich mečoch 8. až 12. storočia. Pôvod tejto úpravy čepelí sa spája s Franskou ríšou a jej účel môže naznačovať buď pozostatky po výrobnom procese alebo ide o úmyselnú úpravu širších čepelí aby sa tak zvýšila tuhosť strednej časti. Vzhľadom na to, že ide o pomerne komplexnú tému, rozhodli sme sa jej výraznejšie nevenovať ale pre detailnejší záujem odporúčame nedávno zverejnenú skvelú prácu v podaní Tomáša Vlasatého – Meče se zdvojeným žlábkem 8. – 12. století (Vlasatý 2026).
Obr. 12. Meč Petersenovho typu T2 z Kjølstad Vestre, Sør-Odal, Innlandet, Nórsko – C37550/a.
Prevzaté z unimus.no.
Výzdoba
Ako sme uviedli v prvej časti a aj tu v úvode, v prípade mečov Petersenovho typu T2 evidujeme polychrómnu výzdobu s geometrickým vzorom v podobe striedajúcich sa trojuholníkov a kosoštvorcov. Taktiež sme sa zmienili, že vzor je prítomný v dvoch variantoch. Okrem toho však v prípade nami sledovaného typu však evidujeme aj atypickú výzdobu, ktorú sme zaznamenali iba v jednom prípade.
Geometrický vzor
Meče druhej skupiny typu T v rámci výzdoby Jan Petersen opísal taktiež ako exempláre zdobené striebrom – rovnako ako prvý variant – s tým rozdielom, že vzor tvoria trojuholníky a štvoruholníky zo strieborných pásov usporiadaných v určitom špecifickom poradí (Petersen 1919: 151). Na inom mieste uvádza, že vzor mohol byť ovplyvnený východom (Petersen 1919: 153). Zdobenie sa zachovalo približne na polovici mečov, vo väčšine prípadov len fragmentárne.
Spôsob akým bola dekorácia na mečoch sledovaného typu aplikovaná zodpovedá technike inlay. Pri tejto metóde je železný povrch hlavíc a priečok pokrytý zvislo vyrytými, husto vedľa seba umiestnenými drážkami do ktorých sa následne zaklepáva drôt z farebného kovu (Vlasatý 2015; Môc 2018: 228). Drôt býval v priemere oproti drážke väčší, avšak po jeho zaklepaní do kanálika sa vytvoril súvislý farebný poťah (Môc 2018: 228). Hustota drážok zvyčajne variuje medzi 10 až približne 30 drážok na 1 cm (Môc 2018: 228). V prípade meča z Košíc – Krásna nad Hornádom sa predpokladá hustota 25 drážok na 1 cm (Môc 2018: 229). Pri meči z Gnezdova sa odhaduje hustota inkrustácie na približne 30 až 45 drôtov na 1 cm (Kainov 2012: 40). Dva fínske meče typu T2 majú hustotu použitého drôtu 23 prútikov na 1 cm (Moilanen 2015: 253, 387) a 29 prútikov na 1 cm (Moilanen 2015: 253, 369).
Základným motívom tohto typu meča je striedanie sa trojuholníkov s kosoštvorcami. Bielym neželezným kovom, striebrom, sú vyplnené polia reprezentujúce trojuholníky. Kosoštvorcové polia, medzi trojuholníkmi, sú vo väčšine prípadov tvorené zo striedajúcich sa žltých a strieborných pásikov. Žltá farba je identifikovaná ako zliatina medi (mosadz alebo bronz). Znamená to teda, že pole rombusov je vyplnené dvomi spolu točenými prútikmi zo striebra a mosadze/bronzu, pripomínajúcimi filigrán (Môc 2018: 223-224) (obr. 15. e). Trojuholníky a kosoštvorce sú od seba oddelené úzkymi pásikmi z medi. Trojfarebná kombinácia bola pozorovaná na šiestich mečoch (Köyliö – KM 8602:130/141; Leonovo; Košice – Krásna nad Hornádom; Dneper – medzi Chersonom a Oleški, Dneprostroj). V prípade výzdoby mečov z Köyliö (KM 8602:130) a Krásnej nad Hornádom sa predpokladá výzdoba zo striebra, medi a mosadze (Moilanen 2015: 253, 387; Môc 2018: 223-225, 230). Ďalšie štyri meče majú rovnako komponenty rukoväte zdobené striebrom a meďou. Na druhom meči z lokality Köyliö (KM 8602:141) je podľa Mikka Moilanena prítomná výzdoba zo strieborných a medených drôtov (Moilanen 2018: 125). Avšak pri detailnejšom pohľade na výzdobu priečky môžeme pozorovať niektoré miesta vyplnené žltým kovom (Moilanen 2018: 232, obrázok vľavo dole). Žltý kov na meči z Leonova nebol bližšie identifikovaný ale odhaduje sa len ako zliatina medi, s tým, že môže ísť o bronz alebo mosadz (Kočkurkina – Summanen 2021: 252). Pri obidvoch dneperských mečoch sa žltý kov považoval za zlato (Tachtaj 1953: 131-132; Černyšev 1963: 223; Kirpičnikov 1966a: 28), avšak ako pravdepodobnejšia možnosť sa javí, že ide o zliatinu medi (bronz alebo mosadz). Ďalej, meč z fínskej lokality Nousiainen síce nemá zachovaný vzor, avšak na priečke a podstave boli identifikované strieborné a mosadzné drôtiky (Moilanen 2015: 369). Môžeme predpokladať, že na tomto meči sa zachovala časť výzdoby pozostávajúca zo striedajúcich sa strieborných a mosadzných prútikov, ktoré vypĺňali pole rombusov. Meč pochádzajúci zo zničenej mohyly v Gnezdove je pokrytý výzdobou výhradne zo striebra a medi (Kainov 2012: 40).
Na meči z nórskeho Kjølstad Vestre, Sør-Odal, kraj Innlandet (C37550/a) je podľa portálu unimus zachovaná výzdoba zo striebra a medi; Alexandra Ščedrina uvádza striebro v kombinácii so zliatinou medi (Ščedrina 2023: 94).
Obr. 13. Rukoväte mečov typu T2 s výzdobou:
a. prvý variant (prevzaté z unimus.no);
b. druhý variant (podľa Kirpičnikov 1966a: tab. V. 3).
Vyššie sme naznačili, že vzor je možné pozorovať v dvoch variantoch. Rozdiely sú postrehnuteľné na základni hlavice a priečke, kde je vzor identický.
Prvý variant je tvorený tromi časťami (obr. 13. a). Bočné strany obidvoch komponentov rukoväte majú vzor aplikovaný horizontálne. To znamená, že z koncovej hrany priečky a podstavy vystupujú trojuholníky striedajúce sa s kosoštvorcami a ďalší rad trojuholníkov je umiestnený oproti tak, že hrotmi smerujú k sebe. Stred je zasa vyplnený vzorom umiestneným vertikálne; trojuholníky smerujú od horného a spodného okraja priečky a podstavy hrotmi k sebe, čím priestor medzi nimi vypĺňa kosoštvorcové pole. Vyplnenie priestora medzi jednotlivými geometrickými obrazcami je, ako sme to vyššie spomenuli, tvorené tenkým medeným pásom. Delenie samotnej kompozície sme boli schopní rozlíšiť len pri niekoľkých exemplároch v závislosti od stavu zachovania dekorácie a kvality dostupných fotografií. Delenie môže byť dosiahnuté úzkym zvislým pásom z medi, tak ako na mečoch z Krásnej nad Hornádom a Köyliö – KM 8602:141 (Môc 2018: 225; Moilanen 2018: 232, obrázok vľavo dole) (obr. 14. d, e), alebo jedným, či viacerými líniami točených dvojfarebných drôtikov (Utgården, Leonovo), z ktorých sa však zachovalo iba striebro. Zdá sa, že obidva meče mali medzi pásom z polychrómneho zdvojeného prútika na obidvoch stranách aplikované ešte úzke pásiky z medi (Kočkurkina – Summanen 2021: puc. 2. 2) (obr.14. a1, c1-2). V prípade gnezdovského meča je delenie tvorené samotným vzorom. Priestor medzi vodorovnou a zvislou dekoráciou je vyplnený úzkym pásom strieborného točeného drôtu, ktorý tvorí už súčasť vertikálnej stupňovitej výzdoby (obr. 14. b1).
Obr. 14. a. hlavica meča z Utgårdenu. a1. detail výzdoby podstavy meča z Utgårdenu (a-a1. prevzaté z unimus.no);
b. hlavica meča zo zničenej mohyly v Gnezdove; b1. detail delenia kompozície vzoru (b-b1. prevzaté z pikabu.ru);
c. priečka meča z Leonova; c1-2. detail rekonštrukcie výzdoby a časti výzdoby na priečke meča z Leonova (c-c1, 2. podľa Kočkurkina – Summanen 2021: puc. 2. 2).
Rovnako tak aj spodné a horné okraje priečok a podstáv boli zdobené lemovaním, ktoré sme na základe stavu zachovania výzdoby a kvality fotografií rozlíšili iba na menšom počte exemplárov. Spodný a horný okraj priečok a podstáv mečov z Utgårdenu a Leonova bol pravdepodobne lemovaný dvoma hladkými pásmi z medi, medzi ktoré sa aplikoval pás z točených striedajúcich sa drôtov zo striebra a zo zliatiny medi, ako to dokazujú parciálne zachované prútiky (obr. 14. a1, c1). Podobne mohli byť zdobené okraje aj na meči z Köyliö – KM 8602:141 (obr. 14. d).
Jednoznačne najlepšie sú tieto časti zachované na meči z Krásnej nad Hornádom. Spodný a horný okraj priečky, podstavy ako aj spodná hrana koruny sú po celej dĺžke horizontálne lemované striedajúcimi sa líniami pásov zo strieborného a medeného drôtu, pričom vytvárajú tzv. „klasovitý vzor“ alebo vzor „rybej kosti“, medzi ktorými sa tiahne hladký pás z medi (Môc 2018: 225) (obr. 15. b, g). Identický motív bol pozorovaný aj na bočných hranách priečky a podstavy, tiahnuci sa zvislo po celej dĺžke komponentov, pričom na podstave sa zachoval horšie ako aj na bočných hranách postranných segmentov (Môc 2018: 225) (obr. 15. c, d, f). Absencia šikmých kanálikov na korune spôsobila, že delenie na tri segmenty bolo docielené spojením niekoľkých dvojfarebných drôtov vedľa seba (Ag + Cu), čím sa dosiahlo vytvorenie cik-cak vzoru, ktorý je po vonkajších stranách lemovaný hladkým prútikom zo striebra (obr. 15. b).
Vzor rybej kosti z drôtov z bieleho neželezného kovu bol detekovaný aj na spodnom okraji priečky meča pochádzajúceho z Lotyšska s plechovou omotávkou rukoväte (fotografia výzdoby).
Obr. 15. a. detail rukoväte meča z Košíc – Krásna nad Hornádom (podľa Maczek et al. 2024: fig. 3. 2);
b.-d. detail výzdoby povrchu hlavice; e.-f. detail výzdoby povrchu priečky (b.-g. archív SNM).
V rámci dekorácie môžeme pozorovať aj výzdobu hornej a spodnej strany priečky pri tŕni a čepeli, ako aj spodnej strany podstavy. Tá sa nachádza na meči objavenom v Dnepri medzi Chersonom a Oleški na Ukrajine (Tachtaj 1935: 132, puc. 4. 2-4) a na genzdovskom meči (Kainov 2012: fig. 29. 2). Na dvoch fotografiách zverejnených v digitálnom katalógu univerzitných múzeí Nórska sa zdá, že výzdoba sa nachádza aj na spodnej strane podstavy meča z Kjølstad Vestre (C37550/a – 1, 2). Vzor nie je možné rozlíšiť ale povrch sa javí ako zdobený červeným neželezným kovom.
Meč z Dnepra bol prvýkrát publikovaný A. Tachtajom v mesačníku ПИДО (Проблемы истории докапиталистических обществ) roku 1935 (Tachtaj 1935: 130-133). Anatolij N. Kirpičnikov ho zaradil k typu T2 a Jiří Košta k typu T2 podľa Kirpičnikova alebo ako možný typ T, prípadne V (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 42; Košta 2021: appendix, tab. 10, kat. č. 3158). K neistému typu T2 sa prikláňa aj kolektív výskumníkov Maczek, Môc, Dvorák a Beronská na základe argumentu, že v literatúre neexistuje jediná fotografia či kresba meča (Maczek et al. 2024: 294). Vzhľadom na publikovanie nálezu A. Tachtajom môžeme konštatovať, že meč jednoznačne patrí Petersenovmu typu T2 (obr. 16). Vzor na priečke a podstave predstavujú striedajúce sa trojuholníky a kosoštvorce umiestnené v strede vertikálne a na bokoch horizontálne. Tento rôzne formovaný geometrický vzor je prítomný aj na spodných stranách priečky a podstavy ako aj na hornej strane priečky.
Obr. 16. Meč typu T2 z Dnepra medzi Chersonom a Oleški (podľa Tachtaj 1935: puc. 1, 2, 4).
Gnezdovský meč je v rámci typu zaujímavý svojou výzdobou. Kompozícia prítomná na pohľadových stranách priečky a podstavy je tvorená naším prvým variantom – vertikálne v strede a na bokoch vodorovne (obr. 17). Trojuholníky a kosoštvorce však nie sú znázornené tak, ako je pri tomto type zvykom, ale sú stupňovité, čo je typické pre meče Petersenovho typu V (Petersen 1919: 155; Viskupič 2025). Z tohto dôvodu bol Kirpičnikovom priradený k tomuto typu (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 62). Sergej Kainov s týmto zaradením nesúhlasí a argumentuje, že meč vzhľadom na morfológiu komponentov rukoväte ako aj kompozíciu výzdoby nesie znaky charakteristické pre typ T2 (Kainov 2012: 39, pozn. 28). Ďalší výskumníci meč vnímajú ako exemplár so zmiešanými prvkami typov T2 a V (Maczek et al. 2024: 294).
Stupňovité trojuholníky sú lemované úzkym pásom medi a vnútorné polia kosoštvorcov sú vyplnené točenými drôtikmi zo striebra a medi. Tento spôsob výzdoby je typický pre mnohé meče typu V (Jahn – Ibsen 2024: abb. 18, 20; Viskupič 2025), avšak stretnúť sa s ním môžeme aj pri typoch H/I; dva takéto meče pochádzajú zo Švédska – Norra Kvineby, Öland (SHM 16646) a Birka, hrob 561 (SHM 34000:561), a tretí z Nórska – Nord-Aurdal, Innlandet (C23127). Pri type H/I Alfred Geibig dodáva, že na mečoch jeho kombinačného typu 5 (H/I podľa Petersena), je tento spôsob výzdoby menej častý (Geibig 1999: 37). Možno ešte dodať, že stupňovité trojuholníky s kosoštvorcami sú na typoch H/I a V aplikované vždy vertikálne. Spodná strana podstavy je zdobená identickým motívom aký nájdeme na pohľadových častiach obidvoch komponentov (podstavy a priečky); bočné strany, v mieste nitov, sú zdobené zvislými pásmi, pravdepodobne zo striedajúcich sa strieborných a medených točených drôtov. Horná strana priečky je opäť zdobená striebrom a meďou – stred okolo otvoru pre tŕň vypĺňa stupňovitý vzor a bočné časti pokrývajú polkruhové a kruhové ornamenty. Koncové hrany sú pravdepodobne zdobené pásmi zo striebra a medi. Opačná strana je z väčšej časti zdobená striedajúcimi sa pásmi pripomínajúcimi cik-cak vzor (Ag + Cu) a konce obrazcami z medi na striebornom podklade v tvare prepletených línií (Kainov 2012: 40).
Obr. 17. Meč typu T2 zo zničenej mohyly v Gnezdove (podľa Kainov 2012: fig. 29. 2-3, 30. 1-2).
Vzor nášho prvého variantu je na základe nášho pozorovania prítomný na ôsmich exemplároch (Köyliö – KM 8602:141, Lotyšsko – kraj Sigulda, Utgården, Kjølstad Vestre, Gnezdovo, Leonovo, Košice – Krásna nad Hornádom, Dneper – medzi Chersonom a Oleški).
Na záver možno ešte uviesť meč pochádzajúci z litovskej lokality Viešvilė, kraj Jurbarko, v blízkosti hraníc s Kaliningradskou oblasťou. Podľa kresby zverejnenej v práci Reginy Volkaitė-Kulikauskienė by mala byť výzdoba zachovaná na podstave a priečke, pričom táto pozostáva zo striebornej výzdoby z priamych línii – dve lemujúce po celej dĺžke horný a spodný okraj obidvoch priečok; približne v mieste kde sa nachádza tŕň čepele sú aplikované dva zvislé pásy, ktoré sú v strede vyplnené dvoma krátkymi vodorovnými líniami; na bočných stranách sa nachádza vzor podobný podlhovastému obdĺžniku, stredom ktorého prechádza jedna vodorovná línia (Volkaitė-Kulikauskienė 1964: 169, 12 pav.). Z ilustrácie nie jasné, akým konkrétnym vzorom disponuje tento meč, a v akom stave sa v súčasnosti výzdoba nachádza; avšak výskumníčka ho na základe morfológie hlavice a priečky zaradila pod typ T (Volkaitė-Kulikauskienė 1964: 225). S týmto zaradením súhlasí aj Ugnius Budvydas (Budvydas 2007: 210). Niektorí výskumníci meč považujú za typ V (Kazakevičius 1996: 115, kat. č. 12; Janionis 2025: 333, kat. č. 139), s čím sa ale nedá súhlasiť, keďže hlavica vykazuje tvarové prvky, ktoré ho jednoznačne spájajú s typom T, presnejšie podtypom T2.
Obr. 18. Meč typu T2 z Viešvilė:
a. detail rukoväte s výzdobou (podľa Volkaitė-Kulikauskienė 1964: 12 pav.);
b. stav meča v súčasnosti (podľa Janionis 2025: 333).
Druhý vzor sa vyznačuje striedajúcimi sa trojuholníkmi s kosoštvorcami vytvorenými z farebných neželezných drôtov. Kompozícia je však odlišná, dekorácia je po celej dĺžke priečok a podstáv umiestnená zvislo.
Vzor sme identifikovali na siedmich exemplároch (Köyliö – KM 8602:130, Dneprostroj, Øvrebø, Vachruševo, Černihiv – Čierna mohyla, Dolný tok Dviny, Upa). Trojfarebnú kombináciu – strieborné trojuholníky s kosoštvorcami vyplnenými striedajúcimi sa striebornými a mosadznými točenými drôtikmi, oddelené od seba kontúrou z medi – evidujeme iba na meči z Köyliö – KM 8602:130 (Moilanen 2015: 387). Polychrómna výzdoba sa zachovala aj na meči z Dneprostroja, pričom ako sme uviedli vyššie, žltý kov sa považoval za prímes zlata. Vzhľadom k tomu, že meč sa spolu s ďalšími štyrmi exemplármi objavenými na tom istom mieste stratil počas druhej svetovej vojny z Dnepropetrovského múzea, nie je dnes možné uskutočniť podrobnejšiu analýzu. Zo zachovaných fotografií je však zjavné, že vnútorné polia kosoštvorcov sú vyplnené striedajúcimi sa točenými drôtmi (Komar 2014: puc. 8. 9-10).
Obr. 19. Meč z Dneprostroja: a. pohľad na kompletný meč (podľa Komar 2014: puc. 5. 4);
b. detail na rukoväť (podľa Kirpičnikov 1966a: tab. V. 3);
c1. detail výzdoby na hlavici (podľa Komar 2014: puc. 8. 9);
c2. detail výzdoby na priečke (podľa Komar 2014: puc. 8. 10).
Meč z nórskeho Øvrebø sa zachoval s poškodenou čepeľou a priečkou (C17958), na ktorej sú postrehnuteľné pozostatky výzdoby v podobe malého počtu trojuholníkov na jednej aj druhej strane. Okrem toho sa miestami zachovala aj výzdoba z točených strieborných drôtov. V popise Kultúrno Historického múzea v Osle na portáli unimus sa uvádza, že priečky majú podobný tvar ako exempláre R494 (ekvivalent Petersenovho typu H/I) a hlavicu s trojčlenným delením s bočnými stranami v podobe zvieracích hlavičiek. Fotografie ako aj kresba s rekonštrukciou vertikálnej výzdoby striedajúcich sa trojuholníkov a kosoštvorcov, jasne ukazuje, že meč je v súčasnosti bez hlavice (ak sa vôbec našiel s touto časťou), na čo poukazujú aj ďalší výskumníci (Maczek et al. 2024: 292). Detailné informácie o stave meča neponúka ani Jan Petersen. Inde je vnímaný ako možný typ T alebo V (Martens – Astrup 2021: 145, appendix 1).
Obr. 20. Detail na priečku a celkový pohľad na meč z Øvrebø (prevzaté z unimus.no).
Výzdobu z drôtov zo striebra a zliatiny medi evidujeme aj na meči z lokality Vachruševo v juhovýchodnom Priladoží (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 39; Ščedrina 2021: 272). Nie je jasné, či tento meč má vnútorné pole rombusov vyplnené kontrastnými točenými drôtmi. Alexandra Ščedrina porovnáva na základe morfológie konštrukčných častí rukoväte meč z Vachruševa spolu s nórskym exemplárom z Utgårdenu s ďalším mečom typu T2, objaveným na lokalite Šuja, ktorý sa však zachoval bez výzdoby (Ščedrina 2021: 272, puc. 1., 2. 1-3). Centrálny segment je viac polkruhový a bočné laloky nie sú výrazne konkávne, čím je hlavica bližšia viac typu V. Niektorí výskumníci meč vnímajú ako hybridnú formu alebo prechodný variant z typu V na typ T2 (Maczek et al. 2024: 294).
Ďalší meč s týmto typom výzdoby pochádza z Čiernej mohyly v Černihive, ktorý sa zachoval iba s rukoväťou a malou časťou čepele. Materiál výzdoby nie je známy avšak na základe dvoch starších čiernobielych fotografií, dostupných v odbornej literatúre, je možné vidieť zvislo umiestnené trojuholníky a kosoštvorce pozdĺž celej priečky (Samokvasov 1916: puc. 25; Androščuk – Zocenko 2012: fig. 222). Meč je niektorými výskumníkmi vnímaný ako Petersenov typ T2 (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 41; Androščuk – Zocenko 2012: 288). Ďalší ho zasa vnímajú ako možný typ T alebo V či ako neistý typ T2 (Košta 2021: tab. 10, kat. č. 3163; Maczek et al. 2024: 294). Sergej Kainov sa na základe morfologických vlastností rukoväte prikláňa k typu T2 (osobná komunikácia so Sergejom Kainovom). Z územia Lotyšska je známy iba jeden meč typu T2 s týmto typom výzdoby. Meč údajne pochádza z nelegálnej činnosti detektoristov a k jeho objaveniu malo prísť niekde na dolnom toku rieky Dvina, pričom v súčasnosti by sa mal nachádzať v súkromnej zbierke (Tomsons 2018: 62-63, 29. att. 9). Posledný nám známy meč na ktorom sme identifikovali druhý variant výzdoby pochádza z estónskej lokality Upa, objavený na pohrebisku Kalmumäe (Mandel 1991: 117, tahvel VIII. 1). Mati Mandel uvádza, že výzdoba sa zachovala v podobe kosoštvorcov zo striebornej tauzie. Z nie práve najkvalitnejšej fotografie meča je možné konštatovať, že po celom obvode priečky a podstavy sú miestami zreteľné zvislo nasledujúce trojuholníky. Na korune sa zdá, že výzdoba pozostáva z bieleho neželezného kovu v podobe trojuholníkov a kosoštvorcov.
Obr. 21. a. Köyliö – KM 8602:130, Fínsko (podľa Moilanen 2018: 119);
b. Vachruševo, Rusko (podľa Ščedrina 2021: puc. 2. 1);
c. Černihiv – Čierna mohyla, Ukrajina (podľa Androščuk – Zocenko 2012: fig. 222);
d. dolný tok Dviny, Lotyšsko (podľa Tomsons 2018: 29. att. 9);
e. Upa, Estónsko (podľa Mandel 1991: tahvel VIII. 1).
Z nášho pozorovania usudzujeme, že ani jeden z mečov zdobených zvislými geometrickými obrazcami nemá pravdepodobne výzdobu na spodnej strane podstavy a ani priečky pri tŕni a čepeli. Z fotografií, ktoré máme k dispozícii, predpokladáme výzdobu horného a spodného okraja priečky meča z Köyliö – KM 8602:130 (Moilanen 2018: 119) a detektorového nálezu z dolného toku Dviny, ako to dokazujú detailné zábery konštrukčných častí rukoväte meča, zverejnené na internetovom fóre antik-war.lv. Ohraničenie okrajov výzdobou bolo pravdepodobne prítomné aj na meči z Dneprostroja (obr. 19. c1-2). Podľa Mikka Moilanena, by mal mať meč z fínskej lokality Sysmä, Haapasaari – KM31017:1 (Moilanen 2015: 417) konštrukčné časti rukoväte zdobené podobne ako meč z Köyliö – KM 8602:130, vrátane rozmiestnenia drážok, ktoré by mali byť aplikované v dvoch smeroch (Moilanen 2015: 253-254).
Obr. 22. Meč typu T2 zo Sysmä, Haapansaari, Fínsko – KM31017:1 (podľa Moilanen 2015: 418).
K sledovanému typu by podľa nášho uváženia mohol prislúchať aj meč pochádzajúci z neznámej švédskej lokality. Ten sa nachádza v zbierkach Švédskeho historického múzea v Stockholme (Statens historiska museer – SHM), kde je evidovaný iba pod číslom položky 266352_HST. Okrem digitalizovaného katalógu múzea nebol meč výraznejšie publikovaný. Prvý krát ho spomenula pravdepodobne Sue Brunning (2015) a neskôr sa objavil v dvoch článkoch publikovaných online (Vlasatý 2022b; Viskupič 2025). Zatiaľ posledná zmienka v tlačenom periodiku pochádza z roku 2025 (Kainov – Ščedrina 2025: 233).
Ide o fragmentárny meč zachovaný iba s časťou čepele a rukoväťou bez koruny (obr. 23. a). Výzdoba sa najlepšie zachovala na priečke. Pozostáva z vertikálne umiestnených trojuholníkov bielej farby so striedajúcimi sa kosoštvorcami žltej farby, medzi ktorými je aplikovaná kontúra červenej farby. Podľa informácií portálu SHM bola výzdoba vytvorená z mosadze, medi a striebra. Vnútorné pole kosoštvorcov je však bez výplne zmiešanými točenými drôtmi, tzn., že polia sú pokryté celistvou vrstvou mosadze. Výzdoba je nanesená aj na spodnej strane podstavy, kde si možno všimnúť vzor striedajúcich sa strieborných a mosadzných trojuholníkov s medeným ohraničením v časti pri tŕni. Zvyšné časti mali pravdepodobne vzor identický ako na priečke a čelnej strane podstavy, kde je však motív zachovaný horšie. Spodná strana priečky je taktiež pokrytá polychrómnym geometrickým vzorom striedajúcich sa trojuholníkov a kosoštvorcov v stupňovitom vzore, a to v jej úzkych častiach; vzor prechádza ďalej, smerom k stredu, do striedajúcich sa hladkých línií zo striebra medi a mosadze (historiska.se).
Stupňovitý vzor, ako sme vyššie spomenuli, je typický predovšetkým práve pre meče typu V. Ten evidujeme v dvoch variantoch – vyplnený iba striebrom a meďou/zliatinou medi (Viskupič 2025: obr. 12) alebo trojfarebný, s použitím striebra, medi a mosadze/bronzu (Viskupič 2025: obr. 13). Typologicky je meč vnímaný odlišne. Sue Brunning a Fedir Androščuk ho považujú za mladšiu variantu Petersenovho typu H/I (Brunning 2015: 61-62; Vlasatý 2022b). Zároveň F. Androščuk uvádza, že z územia Švédska nepochádza ani jeden meč typu T, s výnimkou nedokončenej podstavy typu T1 z Gotlandu (Androshchuk 2014: 77; Viskupič 2026a). Sergej Kainov a Alexandra Ščedrina ho vnímajú ako typ V (Kainov – Ščedrina 2025: 233). Na základe nášho uváženia meč vnímame ako možný typ T2 alebo V (Vlasatý 2022b; Viskupič 2025). Absencia koruny nám nedovoľuje vyvodenie presnejších záverov. Vzor svojím tvarom pripomína výzdobu mečov typu T2, presnejšie podľa nášho druhého variantu. Chýbajúca výplň rombusov z točených drôtov naznačuje zasa blízkosť výzdobe niektorých exemplárov typu V. Nemôžeme vylúčiť ani možnosť, že zbraň predstavuje akýsi prechodný variant z typu V na T2 alebo opačne.
Obr. 23. a. meč neistého typu T2 alebo V z neznámej švédskej lokality (prevzaté z historiska.se); schéma znázornenia výzdoby priečky a podstavy s umiestnením koruny typov:
b. Petersen H/I, c. Petersen V, d. Petersen T2 (kresba autor).
V krátkosti sa pozrime aj na výzdobu samostatnej koruny. Centrálny segment je zdobený podobne, ako je to aj na mečoch typu V (Viskupič 2025: obr. 17). Motív tvoria vodorovne umiestnené trojuholníky zo striebra, ktoré sú ohraničené pásom z medi. Vyššie, smerom k vrcholu, sa už mosadzné kosoštvorce (vyplnené striedajúcimi sa drôtikmi zo striebra a mosadze) striedajú so striebornými. Vzor je na väčšine mečov zachovaný fragmentárne a doložiť ho môžeme na jedenástich exemplároch (Upa, Köyliö – KM 8602:130; Sysmä; Kurónsko – Lotyšsko; Kjølstad Vestre; Utgården, Gnezdovo, Vachruševo, Košice – Krásna nad Hornádom; Dneper medzi Chersonom a Oleški, Dneprostroj).
Obr. 24. Koruna hlavice meča objavená na dolnom toku rieky Venta, Kurónsko, Lotyšsko.
Súkromná zbierka (podľa Tomsons 2018: 30. att. 1).
Výzdobu bočných segmentov bolo možné rozpoznať iba pri siedmich mečoch (Köyliö – KM 8602:130, Kurónsko – Lotyšsko, Kjølstad Vestre, Utgården, Gnezdovo, Košice – Krásna nad Hornádom, Dneper medzi Chersonom a Oleški, Dneprostroj). Vzor sa na väčšine z nich zachoval viac-menej fragmentárne, s výnimkou dneperského nálezu, pri ktorom máme zaznamenaný iba v podobe kresby a reálny stav dekorácie nám nie je známy (Tachtaj 1935: puc. 4. 5). Napriek neúplnosti zachovania motívu na mečoch môžeme konštatovať, že tento vzor vykazuje odlišnosti. To znamená, že bočné segmenty boli pravdepodobne pokryté dekoráciou, ktorá sa odlišuje v detailoch. Základný vzor je formovaný do podoby trojuholníka zo striebra, ktorý je striedavo lemovaný väčšími trojuholníkmi z tenších pásov medi a striebra alebo hrubšou kontúrou z pásov medi (Môc 2018: obr. 6c; Kainov 2012: fig. 29) (obr. 15. b-c; obr. 17). Meč z fínskej lokality Köyliö – KM 8602:130 má pole trojuholníkov pravdepodobne vyplnené medeným drôtom (Moilanen 2018: 119). Pod trojuholníkmi prechádzajú šikmo umiestnené pásy, taktiež zo striedajúcich sa drôtov zo striebra a medi. Vladimir Kulakov tento symbol identifikoval ako vlajky, prípadne sa jeho význam vykladá ako štylizovaná forma očí s vycerenými zubami šelmy (Kulakov 1989: 69, puc. 4. 3; Môc 2018: 224). Ostatné časti segmentov vykazujú odlišné formy výzdoby: gnezdovský meč má „vlajky“ obkolesené stupňovitým vzorom na striebornom pozadí s kontúrou z medi a vnútorným poľom tvoreným zo stočených medených a strieborných drôtov (Kainov 2012: 40, fig. 29); na meči z nórskeho Kjølstad Vestre registrujeme striedajúce sa hladké pásy z medi a striebra (pozorovanie na základe fotodokumentácie portálu unimus); košický exemplár zvyšnú časť výzdoby viac-menej dotvára cik-cak vzor, ktorý opticky rozdeľuje stredný segment od bočných; torzo strieborných drôtov je zachované na bočných segmentoch meča z nórskeho Utgårdenu a na náleze samostatnej koruny z bližšie neznámeho miesta na dolnom toku rieky Venta v historickom regióne Kurónsko v Lotyšsku (pozorovanie na základe fotodokumentácie portálu unimus; Tomsons 2018: 30. att. 1). Podobnú vlastnosť môžeme pozorovať aj na mečoch typu V, kde sa nám podarilo identifikovať zhruba pätnásť exemplárov, ktoré sa zachovali s výzdobou týchto častí. Základný obrazec tvorí motív podobný trojuholníku, ktorý v najširšej časti pretína šikmá vertikálna línia z červeného drôtu z neželezného kovu a ostatné časti sa vo výzdobe na jednotlivých exemplároch odlišujú (Viskupič 2025: obr. 17).
Obr. 25. Príklad výzdoby zachovanej výzdoby bočných segmentov hlavice mečov Petersenovho typu T2:
a. Gnezdovo – zničená mohyla (podľa Kainov 2012: fig. 29);
b. Košice – Krásna nad Hornádom (archív SNM).
Na záver zmienime ešte dva meče možného typu T2 z Nórska. Jeden z nich už v literatúre spomenutý bol. Ide o nález meča s fragmentárnou čepeľou z lokality Mårem Nordre, Tin v kraji Telemark (C52806/1) (Maczek et al. 2024: 292). Meč je hrobovým nálezom a je silne skorodovaný. Popis na portáli unimus meč zaraďuje k typu Mannheim, s tým, že jeho blízkou analógiou je exemplár pochádzajúci z nórskej lokality Elvran Øvre, Stjørdal, kraj Trøndelag (T18969), prípadne sa jeho zaradenie udáva pod Petersenov špeciálny typ 1 – Sӕrtype 1 (Martens 2009: 186). Podľa nášho názoru stav hlavice nedovoľuje určiť bližšiu typologickú príslušnosť, napriek tomu je zreteľné jej rozdelenie na podstavu a trojdielnu korunu s fragmentárnou výzdobou pravdepodobne zo striebra. Spodná časť podstavy je na niektorých miestach pokrytá malými pásikmi z bieleho neželezného kovu. Horná strana podstavy má na jednej strane jasne rozpoznateľný symbol trojuholníka z bieleho neželezného kovu. Okrem toho, jeden z bočných segmentov má v spodnej časti zachované šikmé pásy, pravdepodobne strieborné, ktoré môžu byť pozostatkom výzdoby reprezentujúcej Kulakovove vlajky/vycerené zuby šelmy.
Obr. 26. Meč možného typu T2 z Mårem Nordre – C52806/1 (prevzaté z unimus.no).
Druhý exemplár nebol pravdepodobne zatiaľ publikovaný. Tento hrobový nález z lokality Sømhovd, Sømna v kraji Nordland, na severe Nórska (C13815) sa zachoval vo veľmi zlom stave a pozostáva približne z jedenástich fragmentov. Meč je uložený v zbierkach Kulturhistorisk museum v Osle a podľa popisu na portáli unimus má rukoväť podobnú meču typu R494. Tento typ podľa O. Rygha (Rygh 1885), ako sme uviedli vyššie, patrí v rámci Petersenovej typológie k typu H/I (Petersen 1919: 89). Obidve priečky sú pri čelnom pohľade rovné, so šošovkovitým pôdorysom, avšak koruna hlavice nie je trojdielna, ale trojuholníková (Petersen 1919: fig. 79, 82, 86-87). Na základe fotografií publikovaných na portáli unimus však môžeme konštatovať, že meč môže patriť skôr k typu T2. Naša argumentácia sa zakladá na niekoľkých pozorovaniach. Hlavica sa síce nezachovala v najlepšom stave, ale napriek tomu na nej môžeme rozpoznať bočný segment s charakteristickou konkávnou časťou a relatívne vysokým rebrom. Ďalej sa v tejto časti zachoval (pravdepodobne strieborný) tordovaný drôt umiestnený šikmo v troch radoch vedľa seba. Tento prvok sa na mečoch typu H/I nenachádza a typický je predovšetkým pre trojlaločné hlavice mečov typu E, T, V, ale aj pre meče typov R, S a Z s viaclaločnými korunami.
Ďalší dôvod pre ktorý sa domnievame, že meč môže patriť sledovanému typu, je parciálne zachovaná výzdoba pravdepodobne zo striebra. Tá sa nachádza pomerne zreteľne na jednej strane koruny v podobe trojuholníka vystupujúceho z jej spodnej strany a kosoštvorcu podobného symbolu. Okrem toho, ďalší trojuholník z bieleho neželezného kovu sa zachoval na hornej strane podstavy. Výzdobu pripomínajúcu trojuholníky sme pozorovali aj na dvoch miestach na priečke. Vzhľadom na stav meča nemôžeme jednoznačne potvrdiť jeho príslušnosť k typu T2, ale vyššie opísané aspekty nám umožňujú h označiť ako neistý typ T2.
Obr. 27. Meč možného typu T2 z Sømhovd, Sømna, Nordland, Nórsko – C13815 (prevzaté z portálu unimus.no). Na tomto odkaze je dostupný obrázok s väčším priblížením.
Atypický vzor
Okrem geometrického vzoru striedajúcich sa trojuholníkov a kosoštvorcov sledujeme na tomto type aj atypickú výzdobu tvorenú pletencovým motívom. Nachádzame ju na meči z hrobu 53/1929 (PM Pr 303b) z východopruského pohrebiska v Linkuhnen (dnes Rževskoe, Kaliningradská oblasť), z ktorého sa do súčasnosti zachovali iba dvojdielna hlavica a priečka (Mühlen 1975: 33, taf. 10. 1; Kazakevičius 1996: kat. č. T-50; Goßler – Jahn 2019: 185-189). Čepeľ meča sme opísali vyššie a preto jej tu nebudeme venovať pozornosť. Zameriame sa výhradne na výzdobu a morfológiu konštrukčných častí.
Výzdoba sa nezachovala kompletná, zreteľné sú strieborné línie navzájom prepletených čiar a bodiek. Na základe pôvodne dobrého stavu zachovania sa pokúsil Wolfgang La Baume analyzovať techniku nanesenia výzdoby a vyhotoviť rekonštrukciu motívu (Goßler – Jahn 2019: 185).
Vzor na podstave a priečke je viac-menej identický. Po celej dĺžke priečky sa tiahnu tenké strieborné pásiky v podobe prepletených slučiek so štyrmi štylizovanými uzlami v tvare štvorcov; podobne je vyplnený aj priestor podstavy, avšak s tým rozdielom, že pásiky slučiek sú predĺžené, štvorcové uzly sú iba tri a oba konce podstavy sú vyplnené horizontálne umiestneným motívom pripomínajúcim písmeno T z ktorého vybiehajú do strán dva pásiky, čím sa vytvára vzor podobný litere Y (Goßler – Jahn 2019: 185-186, abb. 52, 53). Trojlaločná koruna bola pravdepodobne delená cik-cak vzorom (Goßler – Jahn 2019: 185, abb. 53). Centrálny segment je dekorovaný slučkovito stočenými pásmi, ktoré sa smerom k spodnej hrane koruny rozdvojujú a vytvárajú vzor podobný hlavici sekery. Výzdoba bočných lalokov pozostávala zo zdvojených línií strieborných pásov, kopírujúcich ich tvar. Vzor na pozadí mal byť vytvorený z nepravidelne a husto vedľa seba usporiadaných častíc v kruhovom tvare.
Výzdoba mala byť podľa W. La Baumeho vytvorená technikou plátovania, tzn., že podklad bol najprv zdrsnený paralelnými a sieťovito formovanými ryhami a priehlbinami, na ktoré sa mal upevniť celoplošne strieborný plech a z ktorého boli následne vyrezané línie ornamentu (Goßler – Jahn 2019: 186). Vladimir Kulakov taktiež uvádza, že výzdoba bola vytvorená technikou plátovania (Kulakov 2019: 75). Norbert Goßler a Christoph Jahn považujú takýto spôsob za nepravdepodobný a skôr sa prikláňajú k tauzovanej výzdobe zo strieborných tordovaných drôtov umiestnených do vopred pripravených drážok, ako aj v prípade plošnej bodkovej výzdoby, ktorá bola v podobe malých strieborných plieškov vložená do jamiek (Goßler – Jahn 2019: 186). Z fotografie hlavice dostupnej v digitálnom katalógu Štátnych múzeí v Berlíne (Staatliche Museen zu Berlin) sa dajú pri detailnejšom priblížení pozorovať vertikálne, šikmé či sieťkovité zárezy na železnom povrchu. Zdá sa, že drážky nekorešpondujú s motívom.
Obr. 28. Hlavica a priečka meča typu T2 z hrobu 53/1929 z Linkuhnenu – PM Pr 303b.
Prevzaté z recherche.smb.museum.
Vladimir Kulakov považuje výzdobu za blízku štýlu Mammen a lichobežníkové obrazce na bočných častiach koruny môžu podľa neho byť štylizovanými zvieracími alebo vtáčími hlavami, a stredný lalok by mal niesť podobu vtáka s chýbajúcou hlavou (Kulakov 2019: 75).
Kompozícia prepletených línií s uzlami nápadne pripomína výzdobu niektorých mečov typu S. Najbližšou analógiou je meč s ohnutou čepeľou pochádzajúci z lokality Århus, Fyresdal, kraj Telemark – C11451 (Müller-Wille 1972: kat. č. 15, abb. 30. 2). Podľa informácií Kulturhistorisk museum v Osle boli komponenty rukoväte pokryté striebornou tauziou v podobe slučkového ornamentu. Striebro sa neskôr roztopilo, čo malo za následok jeho nazhromaždenie do zhlukov kvapiek. Na fotografiách meča je vidieť, že výzdoba bola aplikovaná do vopred pripravených zárezov na železnom povrchu. V tomto prípade však zárezy korešpondujú s motívom, to znamená, že do železného povrchu sa vyryli drážky v zamýšľanom vzore (Môc 2018: 227). Okrem nórskeho exempláru je podobná výzdoba zachytená aj na ďalších dvoch mečoch typu S – jeden bol objavený na brehu jazera Drevviken v Norrby, farnosť Österhaninge, kraj Södermanland vo Švédsku (SHM 20382) (Androshchuk 2014: kat. č. Sö 11*; Wikell 2019: 3; fotografia meča – autor: Peter Johnsson) a druhý je údajne nálezom zo Schwedtu pri rieke Odra v spolkovej republike Brandenbursko, v Nemecku (If 16773) (Petri 2017: 158-166, abb. 16. a-b). S takýmto spôsobom výzdoby sa môžeme stretnúť napríklad pri mečoch typu O, R či Z (Môc 2018: 228). Identická je aj strieborná bodková dekorácia na pozadí pletencového motívu, čo môžeme pozorovať na niektorých mečoch, ako napr. jeden typ O (C13458) a dva exempláre typu R (T20362/1), všetky z Nórska či na meči typu Z zo Švédska (SHM 20981).
Obr. 29. a1-2. Meč Petersenovho typu S z Århus, Fyresdal, kraj Telemark, Nórsko a jeho kresba (C11451);
b. kresba meča Petersenovho typu O z Allum, Larvik, Vestfold, Nórsko (C13458);
c. meč Petersenovho typu R z Egge, Steinkjer, Trøndelag, Nórsko (T20362/1);
d. meč Petersenovho typu Z zo švédskeho Södertälje v provincii Södermanland (SHM 20981).
A.-c. prevzaté z unimus.no; d. prevzaté z historiska.se.
Meč z Linkuhnenu bol v niekoľkých prácach zaradený pod typ T1 (Goßler – Jahn 2019: 186; Košta 2021: table 10, cat. no. 2399) alebo ako T2 (Mühlen 1975: 33). Na základe morfologických vlastností priečky a hlavice sa prikláňame k možnosti, že meč je bližší skôr typu T2 ako T1. Oba komponenty nie sú masívne, ako je to pre variant T1 typické. Práve naopak, tvarovo veľmi blízke analógie hlavice pochádzajú z Viešvilė a Krásnej nad Hornádom. Rovnako tak ich spája absencia drážok rozdeľujúcich korunu a vyplnenie tohto priestoru strieborným drôtom v cik-cak vzore. Na jednej strane spodnej časti podstavy je zreteľný zachovaný kruhový otvor, ktorý nepochybne slúžil na prevlečenie nitu spájajúceho korunu s podstavou.
Na základe týchto prvkov môžeme konštatovať, že hlavica a priečka boli súčasťou meča, ktorý po morfologickej stránke zapadá do typu T2, jeho výzdoba je však odlišná oproti klasickému typu tak, ako ho definoval Jan Petersen. Výrobca sa nepochybne inšpiroval dekoráciou vychádzajúcou z mečov Petersenovho typu S, prípadne typu R.
Obr. 30. Schéme výzdoby mečov typu T2: a. prvý variant; b. druhý variant (kresba, autor).
Okrem mečov Petersenovho typu T2 sa s motívom striedajúcich sa trojuholníkov a kosoštvorcov môžeme stretnúť aj pri niektorých typoch hrotov kopijí, tak ako v prípade mečov typu V, kde je vzor striedajúcich sa stupňovitých trojuholníkov a kosoštvorcov prítomný na niektorých hrotoch kopijí typov Petersen E, G, I a K (Viskupič 2025). Motív zdobiaci meče sledovanej skupiny registrujeme na niekoľkých hrotoch kopijí Petersenovho typu I. Ideálnym príkladom takejto výzdoby je exemplár pochádzajúci z nórskeho Gjermundbu (C27317/d), ako to dokazujú fotografie a rekonštrukcia dostupné na portáli unimus. Ďalší príklad takejto výzdoby pozoroujeme na dvoch hrotoch z Gotlandu, z ktorých jeden pochádza z lokality Ackebäck – SHM 16822 a druhý z Dalhemu – SHM 5352 (Thunmark-Nylén 2006: tafel 243. 1, 2a-c).
Rozšírenie
Čo sa rozšírenia týka, tak meče Petersenovho typu T2 majú oproti prvému variantu pomerne hojnejší výskyt, napriek tomu ale nepredstavujú nijako zvlášť početnú skupinu. V rámci severnej Európy sú prítomné iba v Nórsku a vo Fínsku. Najväčšiu distribúciu tohto typu máme zaznamenanú vo východnej Európe, vrátane Pobaltia. Unikátom je ojedinelý nález na území Slovenska, keďže je to zatiaľ jediný známy meč tohto typu v strednej Európe.
Z územia Nórska evidujeme iba štyri meče istého typu T2 a dva exempláre, pri ktorých je priradenie k typu neisté. Takmer všetky sú sústredené na juhu krajiny, v kraji Telemark. Dva exempláre pochádzajúce z Utgården, Seljord (C1648) a z Øvrebø, farnosť Bø (Midt-Telemark) (C17958) boli Petersenom evidované ako jediné nálezy tohto typu v Nórsku (Petersen 1919: 150-151). Ďalšie dva sú nálezmi z Momraku, Fyresdal (C28352/a) a z Mårem Nordre, Tinn (C52806/1). Druhý uvedený sme vzhľadom na jeho stav zaradili ako neistý typ. Zvyšné dva meče sa našli v odlišných častiach krajiny. Jeden na východe, v kraji Innlandet (Kjølstad Vestre, Sør-Odal – C37550/a) a druhý, ktorý sme taktiež označili ako neistý typ T2, sa objavil na severe Nórska, v kraji Nordland (Sømhovd, Sømna – C13815).
Podľa portálu unimus pod typ T patria ešte tri meče a ich konštrukčné prvky, ktorým sme sa venovali v práci zameranej na meče Petersenovho typu V (Viskupič 2025). Ide o exempláre z krajov Telemark (Loftsgården, Seljord – C17404), Trøndelag (Fjermstad, Trondheim – T18931) a z Nordlandu (Nesna – T14487). Hlavica meča z Trøndelagu podľa nášho názoru vykazuje prvky charakteristické skôr pre typ V než typ T. Pri zvyšných dvoch exemplároch (C17404 a T14487) môžeme spätne prehodnotiť ich zaradenie na základe morfologických vlastností a prikloniť sa k názoru, že nevýrazné štylizovanie bočných segmentov do podoby zvieracích hlavičiek a oválna hrana centrálneho segmentu viac pripomínajú typ V.
Obr. 31. Meč Petersenovho typu T2 z Utgården, Seljord, Telemark – C1648 (prevzaté z unimus.no).
Vo Fínsku eviduje Mikko Moilanen iba štyri meče typu T2. Dva pochádzajú z pohrebiska Vanhakartano na lokalite Köyliö – KM 8602:130 (Moilanen 2015: 387; 2018: 124) a KM 8602:141 (Moilanen 2018: 125) na západe krajiny. Tretí meč pochádza z juhozápadu Fínska, z lokality Nousiainen, Kärmälä – KM 3699:3 (Moilanen 2015: 369). Štvrtým nálezom je fragmentárny meč objavený detektorom kovov na lokalite Sysmä, Haapasaari – KM 31017:1 (Moilanen 2015: 418).
Podľa našej mienky by z Fínska mohol pochádzať ešte jeden meč, ktorý minimálne podľa morfológie konštrukčných častí rukoväte môže patriť jednému z variantov typu T. Ide o meč zachovaný v kompletnom stave, objavený na lokalite Loppi, Pietilä, Kanta-Häme – KM 41288:14, ktorý podľa portálu finna.fi patrí typu S. Meč je na fotografiách portálu pravdepodobne v stave po vyzdvihnutí. Nakoľko nepoznáme jeho súčasný stav, môžeme sa spoľahnúť iba na opis tvaru priečky a hlavice. Priečka má pravdepodobne rovné obidve ramená, ich konce sú viditeľne zrezané šikmo k čepeli. Nedá sa určiť, či je hlavica tvorená z dvoch komponentov alebo iba jedného, ale zreteľný je pomerne masívny stredný segment, ktorý má tvar trojuholníka so zaobleným hrotom. Bočné segmenty sa zdajú byť formované do podoby zvieracích hlavičiek s konkávnym prechodom. Výzdoba nie je pod nánosom zeminy rozpoznateľná. Priradenie meča k typu T je tak v tomto prípade orientatívne. Uvažovať môžeme aj o príslušnosti k inej skupine mečov. Hlavica s priečkou môžu byť blízke aj exemplárom z fínskeho Padasjoki a ruského Novgorodu (Viskupič 2026a: a1-2, b). Tie sa vyznačujú päťčlenným delením koruny a typologicky sa nachádzajú niekde medzi typmi S/Z a tzv. postriebreným typom.
Obr. 32. a. meč typu T2 podľa Petersena z Nousiainen, Kärmälä – KM 3699:3 (podľa Moilanen 2018: 121);
b. meč typu T2 z Köyliö, Vanhakartano – KM 8602:141 (podľa Moilanen 2018: 125).
Z územia Estónska sú známe iba dva meče Petersenovho typu T2, pričom obidva exempláre boli objavené na ostrove Saaremaa. Jeden pochádza z pohrebiska Kalmumäe, v dedine Upa na juhu ostrova (Mandel 1991: 117, kat. č. 18) a druhý z bližšie neznámeho miesta, ktorý má v literatúre rozdielne typologické zaradenie. Podľa Matiho Mandela patrí meč pod Petersenov typ V (Mandel 1991: 118, kat. č. 23). Ďalší autori ho radia k typu T (Müller-Wille 1972: 86, kat. č. 60; Stalsberg 2008: kat. č. EST8). Výzdoba sa na meči pravdepodobne nezachovala, preto sa môžeme pokúsiť o typologické zaradenie na základe morfológie hlavice, ktorá sa podľa A. Williamsa mala údajne stratiť (Williams 2012: 139, kat. č. II/5). Súčasný stav meča síce nepoznáme, avšak dostupná je nielen staršia kresba, ale aj niekoľko fotografií (Ebert 1914: abb. 6; Mandel 1991: tahvel X. 1; Mägi 2017: joonis 4.13). Vonkajšie segmenty nie sú výrazne konkávne ako je pri mnohých mečoch typu T2 zvykom ale tvarovo sú podobné tým, ktorými disponuje napríklad hlavica meča z ruského Vachruševa (obr. 21. b). Centrálny segment je však oproti mečom typu V vyšší, čím je hlavica bližšia typu T2 (Viskupič 2025).
Obr. 33. Meč neistého typu T2 z ostrova Saaremaa – AI K85:120 (podľ Mägi 2017: joonis 4.13).
V Lotyšsku sa podľa Artūrsa Tomsonsa vyskytuje jedenásť mečov sledovanej skupiny (Tomsons 2018: 62-65, att. 29, 30, tab. 2, kat. č. 41-51). S týmto počtom niektorí výskumníci nesúhlasia a naznačujú, že k tomuto typu je možné vzhľadom na morfologicko-dekoračné vlastnosti priradiť iba dva meče – kat. č. 50 a 51 podľa Tomsonsa (Maczek et al. 2024: 293). Ďalší bádatelia uvádzajú, že meče typu T2 sa v okolí Baltského mora vôbec neobjavujú (Martens – Astrup 2021: 31). S týmto tvrdením na základe nášho výskumu nemôžeme súhlasiť. Domnievame sa, že k sledovanej skupine mečov môžeme priradiť podľa tvarových vlastností hlavice a priečky ako aj dekoračných prvkov šesť exemplárov. Sú to: meč pochádzajúci z pohrebiska Aizkraukles – DM I 2899 (Tomsons 2018: tab. 2, kat. č. 47). Meč sa síce zachoval bez výzdoby, ale tvar hlavice vykazuje prvky charakteristické pre typ T2, čo je najlepšie možné pozorovať na fotografiách portálu Lotyšskej archeologickej spoločnosti (Latvijas Arheologu biedrība). Meč je tu uvedený pod inv. č. RDMI 2956 ale fotografie predmetu z portálu LAB súhlasia s tou, ktorú uvádza A. Tomsons (Tomsons 2018: att. 29. 4). Na jednej z fotografií portálu LAB sa zdá, že na priečke sa zachoval malý fragment textílie a zároveň je pomerne zreteľne viditeľný akýsi klin vyčnievajúci z priečky pri tŕni čepele; ďalším mečom, ktorý vzhľadom na charakteristický tvar hlavice, môžeme zaradiť ako T2, je meč pochádzajúci z pohrebiska Doles Vampenieši I – VI 124:1270 (Tomsons 2018: 62, 29. att. 2, tab. 2, kat. č. 42); pravdepodobne z historického regiónu Livónsko by mala pochádzať koruna hlavice meča typu T2, ktorá je nálezom detektoristov a mala by byť súčasťou súkromnej zbierky (Tomsons 2018: 64, 30. att. 2, tab. 2, kat. č. 49); ďalší meč typu T2 s výzdobou nášho druhého variantu pochádza z Livónska alebo Kurónska, niekde z oblasti dolného toku Dviny a podľa A. Tomsonsa ide o detektorový nález, ktorý môže pochádzať zo žiarového hrobu (Tomsons 2018: 62-63, 142, 29. att. 9, tab. 2. kat. č. 50); piatym exemplárom je koruna hlavice objavená na dolnom toku rieky Venta v Kurónsku (Tomsons 2018: 64, 30. att. 1, tab. 2. kat. č. 51); šiestym nálezom je meč pochádzajúci z neznámeho miesta v kraji Sigulda (informáciu nám poskytol nálezca). Ide o kompletne zachovaný meč s výzdobou nášho prvého variantu. Informácie o náleze sú dostupné z obdobia rokov 2012 – 2014 na internetovom fóre swordmaster.org.
Obr. 34. Meče Petersenovho typu T2 z Lotyšska: a. Aizkraukles (prevzaté z arheologubiedriba.lv);
b. Doles Vampenieši I – VI 124:1270 (podľa Tomsons 2018: 29. att. 2);
c. koruna hlavice z Livónska(?) (podľa Tomsons 2018: 30. att. 2).
Okrem vyššie zmienených piatich mečov, ktoré A. Tomsons radí k typu T2 uvádza ešte ďalších šesť mečov (Tomsons 2018: tab. 2, kat. č. 41, 43, 44, 45, 46, 48). Konštrukčné časti mečov s kat. č. 43, 46 – Gramzdas Upītes a Kokneses kapulauks (Tomsons 2018: 29. att. 6, 8) síce vykazujú rysy podobné sledovanému typu, avšak z fotografií nie sme schopní určiť, či obidva exempláre nesú kosoštvorcovú výzdobu. Ani jeden z týchto mečov nemá zachovanú korunu, a tak nemôžeme vylúčiť ani možnosť, že mohli niesť tento komponent patriaci typom H/I alebo V. Okrem toho, meč s kat. č. 43 z Gramzdas Upītes je vybavený úzkou mierne smerom hore prehnutou podstavou. Meč s kat. č. 48 – Turaidas Pūteļi (Tomsons 2018: 29. att. 5, tab. 2. kat. č. 48) je vzhľadom na slabú kvalitu fotografie náročné zaradiť ku konkrétnemu typu. Výzdoba sa nezachovala ani pri ďalších troch mečoch (Tomsons 2018: 29. att. 1, 3, 7) ale tvarové vlastnosti hlavíc sa zdajú byť blízke sledovanému typu, a tak ich na základe toho radíme ako neistý typ T2.
Ako možný typ T2 prichádzajú do úvahy ešte dva exempláre priradené A. Tomsonsom k prvému variantu typu T – T I podtyp (Tomsons 2018: tab. 2, kat. č. 27, 28) (obr. 35. a-b). Ide o meč z pohrebiska Doles Vampenieši, hrob č. 170 – VI 124:1758 (Tomsons 2018: 25. att. 1) a korunu hlavice z pohrebiska Salaspils Laukskola, hrob č. 300 – VI 128:3405 (Tomsons 2018: 25. att. 4). Na základe nášho pozorovania konštatujeme, že po morfologickej stránke majú konštrukčné časti rukoväte obidvoch nálezov bližšie k typu T2. Meč s kat. č. 27, zachovaný s priečkou a dvojdielnou hlavicou pravdepodobne vykazuje stopy po výzdobe z bieleho neželezného kovu v podobe trojuholníkov umiestnených na obidvoch priečkach v strede vertikálne a na bokoch vodorovne. Pri pohľade na korunu je možné pozorovať strieborné(?) tvary pripomínajúce trojuholníky a kosoštvorce. Koruna zo Salaspils Laukskola sa javí bez zachovania výzdoby, avšak tvarovo je podobná hlavici meča z Utgårdenu, aj keď jeden z lepšie zachovaných segmentov nevykazuje výrazné prehĺbenie smerom dovnútra. Zároveň z koruny vytŕča dlhý klin umiestnený ďalej od koncovej časti spodnej strany bočného segmentu, kde sa v prípade niektorých typov E a T1 nachádzajú otvory slúžiace na vyplnenie malým kolíkom, ktorým sa spájala podstava s korunou.
Obr. 35. Meč a koruna hlavice možného typu T2:
a. Doles Vampenieši, hrob č. 170 – VI 124:1758 (podľa Tomsons 2018: 25. att. 1);
b. Salaspils Laukskola, hrob č. 300 – VI 128:3405 (podľa Tomsons 2018: 25. att. 4).
Z oblasti bývalého Východného Pruska evidujeme iba jeden meč, z ktorého sa zachovala hlavica s priečkou, pochádzajúci z pohrebiska v Linkuhnene (Goßler – Jahn 2019: 185-186). K tomuto nálezu môžeme priradiť ešte dve koruny hlavice pochádzajúce z neznámeho miesta, ktoré boli objavené v bývalom Vých. Prusku a v súčasnosti sú uložené v zbierkach Štátnych Múzeí v Berlíne – Pruskej nadácie kultúrneho dedičstva (SMB – Preußischer Kulturbesitz) pod inv. číslami PM Pr 9165/8 a PM Pr 9119/1. Podľa popisu predmetov v online katalógu prislúchajú koruny typom T/T1 podľa Kazakevičiusa. Z fotografie uverejnenej v katalógu portálu SMB vidno, že koruna s číslom PM Pr 9165/8 má povrch porytý zvyslými drážkami, ktoré boli v minulosti pravdepodobne vyplnené farebným neželezným kovom. Celkový stav predmetu je pomerne zlý, jeden bočný segment a vrchol centrálneho segmentu sa nezachovali a predmet môžeme orientatívne zaradiť ako neistý typ T2 podľa výrazného bočného segmentu v podobe zvieracej hlavy, ktorý je podobný ako na korune nórskeho exempláru z Momraku. Druhý nález sa zachoval viac-menej v lepšom stave. Nie sme si istí na základe fotografie z portálu SMB, či koruna disponuje nejakou fragmentárnou výzdobou, avšak jej morfologické vlastnosti sú blízke typu T2, v dôsledku čoho sme sa rozhodli exemplár označiť ako možný typ T2.
Na území Litvy podľa kolektívu výskumníkov Maczek, Môc, Dvorák, Beronská sa nevyskytuje ani jeden meč typu T2 (Maczek et al. 2024: 293). Vychádzajúc z vyššie uvedenej analýzy meča z lokality Viešvilė, v kraji Jurbarko však usudzujeme, že z Litvy pochádza jeden exemplár typu T2.
V staroruskom prostredí evidoval Anatolij N. Kirpičnikov iba štyri meče typu T2 (Kirpičnikov 1966a: kat. č.39-42). Výskumník k tomuto typu priradil aj nález z ruského Zaozeria v juhovýchodnom Priladoží (1966a: kat. č. 40), ktorý však podľa Sergeja Kainova patrí skôr k typu V (Ščedrina 2023: 94, pozn. 6; Viskupič 2025; osobná komunikácia so Sergejom Kainovom). Podľa Sergeja Kainova je z území súčasného Ruska a Ukrajiny známych dovedna osem nálezov mečov typu T2 (Kainov 2012: 39). Výskumný kolektív Maczek et al. uvádza podľa morfologicko-dekoračných čŕt iba štyri nálezy z Ruska a tri z Ukrajiny, pričom k istému typu zaraďuje iba exemplár z Dneprostroja a zvyšné považujú za neistý typ T2 a/alebo ich interpretuje ako prechodné či hybridné varianty T2/V (Maczek et al. 2024: 293-294, fig. 16, kat. č. 6, 11, 13-17).
Domnievame sa, že k sledovanému typu možno priradiť päť exemplárov objavených na území súčasného Ruska. Až tri meče pochádzajú z Leningradskej oblasti na severozápade krajiny – Vachruševo, Leonovo a Novinka (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 39; 1992: kat. č. 1; Kočkurkina – Summanen 2021: 251-253; Ščedrina 2023: 94). Posledný uvedený meč pochádza zo zničeného kurganu a zachoval sa s neúplnou čepeľou, zlomenou asi v polovici, a s oboma konštrukčnými komponentmi rukoväte, avšak bez výzdoby (Ščedrina 2023: 94, puc. 3. 1). Na hlavici a priečke sú postrehnuteľné zárezy, ktoré boli v minulosti vyplnené drôtom z neželezného kovu a dnes sú miestami viditeľné vo forme kvapiek. To naznačuje, že meč bol pravdepodobne súčasťou kremačného rituálu, čo spôsobilo roztavenie farebnej výplne (Ščedrina 2023: 94, puc. 4. 2). Zárezy sú vedené na obidvoch priečkach prevažne vertikálne, no na na korune smerujú rôznymi smermi (Ščedrina 2023: 94, puc. 3. 2-3, 4. 1-2). Alexandra Ščedrina hlavicu meča analogicky porovnáva s exemplárom z nórskeho Kjølstad Vestre (C37550/a) (Ščedrina 2023: 94, pozn. 5). Na detailných záberoch hlavice môžeme pozorovať, že centrálny segment má tvar trojuholníka so zaobleným vrcholom a bočné segmenty sa vyznačujú vysokým rebrom a výrazne konkávnym mostíkom, čo ešte viac podčiarkuje ich zoomorfný charakter.
Ďalší nález pochádza z Karelskej republiky, konkrétne z obce Šuja v Prionežskom rajóne; ide o meč zachovaný takmer kompletne, s výnimkou malej časti hrotu (Ščedrina 2021: 270-273, puc. 1). Štvrtým nálezom je meč s chýbajúcou časťou čepele zo zničenej mohyly v Gnezdove, v Smolenskej oblasti, ktorý A. N. Kirpičnikov pôvodne priradil pod typ V (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 62; Kainov 2012: 39-41; 2019: 61-63).
Obr. 36. a1. meč Petersenovho typu T2 z lokality Šuja (podľa Ščedrina 2021: puc. 1);
a2. detail rukoväte meča z lokality Šuja (podľa Ščedrina 2021: puc. 1);
b. meč Petersenovho typu T2 z lokality Novinka, Lenigradská oblasť, Rusko (podľa Ščedrina 2023: puc. 3. 1);
b1. pohľad na hlavicu meča z lokality Novinka (podľa Ščedrina 2023: puc. 3. 2);
b2. pohľad na priečku meča z lokality Novinka (podľa Ščedrina 2023: puc. 3. 3).
Z územia Ukrajiny evidujeme tri nálezy mečov typu T2, z ktorých dva boli objavené v rieke Dneper v Záporožskej a Chersonskej oblasti (Tachtaj 1935: 130-133; Černyšev 1963: 221-223; Kirpičnikov 1966a: kat. č. 37, 41; Komar 2014: 56, kat. č. 4). Tretím exemplárom je fragmentárny meč pochádzajúci z Čiernej mohyly v Černihive, na severe Ukrajiny (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 41; Androščuk – Zocenko 2012: 288).
V oblasti strednej Európy evidujeme iba jeden nález meča typu T2, ktorý bol objavený začiatkom 70. rokov 20. storočia na východe Slovenska v katastri vtedajšej obce Krásna nad Hornádom, dnes súčasti mesta Košice (Košice – Krásna nad Hornádom) (Baxa 1974: 60-62, 109; Ruttkay 1975: kat. č. 79A-1; Môc 2018: 221-233; Maczek 2024: 277).
Mapa rozšírenia mečov Petersenovho typu T2:
modrá – istý typ T2; červená – neistý typ T2; žltá – meče neistého typu T2 s neznámym miestom nálezu.
Nálezový kontext a datovanie
Z počtu 41 vyššie analyzovaných mečov teda k istému typu T2 môžeme priradiť 27 exemplárov na základe ich morfologických a dekoračných vlastností a ďalších 11 exemplárov považujeme za neisté typy. Ďalšie tri lotyšské meče (Gramzdas Upītes, Kokneses Kapulauks, Turaidas Pūteļi) sme pre neuspokojivé závery nášho pozorovania vyradili z katalógu.
Nálezový kontext obidvoch Petersenom spomenutých mečov (C1648, C17958) je v podstate neistý. Prvý z nich, meč z Utgårdenu je podľa popisu na portáli unimus evidovaný ako hrobový nález bez určenej kategórie. Rovnako ako popis, tak aj Jan Petersen uvádza, že meč sa našiel s troma hrkálkami mladšieho typu – C1649, C1650, C1651 (Petersen 1919: 152). Ide o železné predmety pozostávajúce z hlavného krúžku s niekoľkými ďalšími krúžkami pripevnenými k nemu (Kåresen 2024: 5, fig. 1. 5). Samotné hrkálky predstavujú skupinu zaujímavých predmetov, ktorých presný význam nie je presnejšie objasnený, ale predpokladá sa, že mali súvis s konským vybavením, respektíve ich funkcia sa spája s použitím pri saniach ako konský popruh (Petersen 1951: 43; Kåresen 2024: 5).
Väčšina nálezov pochádza z východnej časti Nórska (Petersen 1951: 43) a datujú sa do obdobia medzi rokmi 750 – 1050 (Kåresen 2024: 5). Jan Petersen im venoval krátku časť vo svojej spektakulárnej práci o nórskych mečoch doby vikinskej (1919: 48-50, fig. 46-50), pričom ich použitie obišiel a zameral sa viac na typologický a chronologický vývoj vo vzťahu s inými predmetmi. Výraznejšiu pozornosť im venoval v neskoršej práci Vikingetider Redskaper (1951: 42-56, fig. 40-46). Podrobnú analýzu vytvorila Beate Krydsby Kåresenna základe metódy a teórie experimentálnej etno-archeológie vo svojej diplomovej práci (2024). Výskumníčka rozlišuje dve skupiny v závislosti od ich konštrukčných častí (Kåresen 2024: fig. 1.1-2, 1.5-6), pričom typologicky sa drží klasifikácie podľa Rygha a Petersena s pridaním štyroch nových kategórií BK1, BK2a, BK2b (Rygh 1885: R 460-463; Petersen 1951: fig. 40-46; Kåresen 2024: 36, appendix 1). Všetky tri hrkálky pochádzajúce z Utgårdenu patria typom R641 pričom exemplár s inv. č. C1649 je doplnený o malý zvonček (Petersen 1919: fig 50; Kåresen 2024: fig. 8. 9). Typ sa dá definovať ako hrkálky s pripevneným háčikom, bez rúčky s hlavným krúžkom v dvoch častiach, čím by teda mali tieto nálezy patriť k druhej skupine, k hrkálkam bez rúčky (Kåresen 2024: appendix 1, R641, fig. 1.2, 6). Petersen ich zaradil ku chronologicky mladšiemu typu (Petersen 1919: 152). Typ R461 bol podľa neho zastúpený 20 exemplármi, z čoho ani polovica nepochádzala z hrobových nálezov, no zároveň dodáva, že ani jeden z nich nepochádza spred roku 1000 (Petersen 1952: 54). V popise nálezov na portáli unimus (Funnbeskrivelse) je zmienka o tom, že predmety boli objavené v zemi na pozemku farmy Utgården, v obci Seljord, kraj Telemark, s dodatkom, že predmety by mohli pochádzať zo susedného statku Nordgaarden, kde sa údajne nachádzali mohyly.
Druhý meč bol objavený v lete roku 1894 pri prácach na ceste v Øvrebø, pri obci Bø (taktiež v kraji Telemark) v hĺbke pol metra spolu s tromi hlavicami sekier typu Rygh 556 – C17961, C17962 a C17963. Popis pri prvom náleze uvádza, že hlavice patria jednému typu s odlišným tvarom. Hlavice vykazujú najbližšie podobnosti s Petersenovým typom K (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým). Tento typ je podľa Petersena tvarovo odlišný, čo komplikuje jeho typologický a chronologický vývoj ale napriek tomu sa v datácii prikláňa k používaniu počas 10. storočia (Petersen 1919: 44-45, fig. 41-42). Iné zdroje tieto sekery v užšom zábere datujú od druhej štvrtiny 10. storočia do jeho konca, a v širšom rámci od začiatku 10. storočia približne do konca druhej štvrtiny 11. storočia (Hjardar – Vike 2016: 163). Zvyšnú časť nálezov tvoria rôzne železné predmety (C17959/a-e, C17960). Na základe popisu z portálu unimus k tejto skupine nálezov nemôžeme bezpečne potvrdiť, že predmety pochádzajú z jedného hrobového celku.
Možný hrobový nález predstavuje aj meč z Mårem Nordre, Tinn v kraji Telemark (C52806/1). Podľa popisu dostupného na stránkach unimus-u bol meč spolu s niekoľkými ďalšími predmetmi objavený v 90. rokoch 20. storočia počas zberu zemiakov na poli v okruhu približne 4 × 4 m, ale bez zjavných stôp po hrobe. Spolu s mečom boli prítomné dve hlavice sekery Petersenových typov K (C52806/2) a G (C52806/3), hrot kopije (C25806/4, podľa unimus-u je podobný Petersenovmu typu G), nôž a hrot šípu (C52806/5; C52806/6). Sekery typu Petersenovho typu K (ďalej iba typ J. P.) sa datujú, ako sme uviedli vyššie, do 10. storočia s možným presahom na začiatok 11. storočia. Naopak sekery typu J. P. G predstavujú chronologicky starší variant, ktorého datovanie sa udáva medzi roky 825 – 925, v širšom časovom rámci dokonca medzi roky 800 – 975 (Vlasatý 2016; Hjardar – Vike 2016: 163). V prípade hrotu kopije si nie sme istý správnosťou katalogizácie na portáli unimus, kde je uvedené, že tento predmet je podobný typu J. P. G (Petersen 1919: fig. 17). Zachovaná časť tuľajky je však pomerne úzka a dlhá, ramená listu sa široko rozvetvujú a ostrie ďalej oblúkovito prechádza do najširšej časti, odkiaľ sa smerom k hrotu zužuje. Stredom listu prechádza rebro, čím hrot kopije v priereze nadobúda kosoštvorcový tvar. Najbližšie analógie sa nám nepodarilo vysledovať, čo prakticky znemožňuje stanoviť časový horizont predmetu.
Z farmy Momrak vo Fyresdale, kraj Telemark (C28352/a), pochádza z mužského hrobu meč objavený spolu s hlavicou sekery (C28352/b). Tá by na základe popisu portálu unimus mala patriť Petersenovmu typu L (Petersen 1919: fig. 43), avšak s dodatkom, že ostne sú podobné ako pri type G (Petersen 1919: fig. 38). Domnievame sa, že hlavica by mohla byť podobná aj Petersenovmu typu H. Tento variant sa datuje medzi roky 900 – 975 (Vlasatý 2016; Hjardar – Vike 2016: 163). Typ L predstavuje chronologicky mladší variant s predpokladaným začiatkom používania od druhej polovice 10. storočia s presahom do 11. storočia (Petersen 1919: 45), iné zdroje naznačujú výskyt sekier tohto typu už na konci prvej polovice 10. storočia s možným používaním ešte v druhej polovici 12. storočia (Hjardar – Vike 2016: 163).
Obr. 37. Meč Petersenovho typu T2 a hlavica sekery typu L/H z Fyresdalu – C28352 (prevzaté z unimus.no).
Meč objavený v Kjølstad Vestre, Sør-Odal, v kraji Innlandet (C37550/a), ako uvádzajú informácie na portáli unimus, by mal pochádzať z mužského hrobu z mladšej doby vikinskej. Ďalej sa uvádza, že pravdepodobne išlo o žiarový pohreb a nič nenaznačuje prítomnosť mohyly. Z ďalších militárií boli prítomné hrot kopije Petersenovho typu K (C37550/b), hlavica sekery Petersenovho typu H (C37550/c), dve štítové puklice typu R565 (C37550/d; C37550/e), hroty šípov rôznych tvarov (C37550/f-i). Okrem toho sa s uvedenými predmetmi nachádzalo aj jazdecké vybavenie, sane a ďalšie predmety (Vlasatý 2026).
Hroty kopijí typu J. P. K sa podľa nórskeho výskumníka objavujú v kombinácií s ostatnými militáriami, ktoré možno datovať do mladšej doby vikinskej (Petersen 1919: 33). V práci Bergljot Solberg zameranej na hroty kopijí doby merovejskej a vikinskej (1984), kde autorka analyzovala značné množstvo týchto predmetov rozdelené do dvanásť základných skupín (označených rímskymi číslicami) s niekoľkými podskupinami, uvádza, že jej podtyp VII.2B (J. P. K) sa objavuje už v prvej polovic 10. storočia, pričom jeho používanie pokračuje až do konca 10. storočia (Solberg 1984: 86, 95-96; Hjardar – Vike 2016: 175). Štítové puklice typu R565 sú na základe Petersenových výskumov datovateľné podobne ako typ R563, čiže približne od druhej polovice 10. storočia s presahom do obdobia stredoveku (Petersen 1919: 47). Iné zdroje predpokladajú výskyt tohto typu puklíc okolo štvrtej štvrtiny 10. storočia, pričom sa používajú aj po roku 1000 (Pedersen 2014: fig. 5.11; Hjardar – Vike 2016: 185).
Obr. 38. Meč Petersenovho typu T2 spolu so štítovými puklicami, hrotom kopije a hlavicou sekery z Kjølstad Vestre – C37550/a (prevzaté z unimus.no).
Meč zo Sømhovd, Sømna, Nordaland pochádza na základe popisu portálu unimus z komorového hrobu situovanej uprostred veľkej mohyly, vysokej pravdepodobne 6 m (v texte je chybne uvedené 6 cm). Z kostí bola objavená nespálená ľudská lebka. Okrem fragmentárneho meča boli objavené železné fragmenty, z ktorých boli identifikované úlomky štítovej puklice, podobnej typu R565, množstvo nitov, veľký hrot šípu podobný typu R539 a úlomok kruhovej časti zubadla (C13816/1-4). V hrobe sa nachádzal aj praslen zo zeleného skla (C13817), čo naznačuje, že v mohyle mohli byť pochované dve osoby rôzneho pohlavia.
Nórske meče typu T datoval Jan Petersen medzi druhú polovicu 10. až začiatok 11. storočia (Petersen 1919: 152, 183). Pri obidvoch exemplároch z Telemarku (C1648, C17958) zároveň dodáva, že ich datovanie nie je jednoznačné, predovšetkým meč z Øvrebø spolu s hlavicami sekier je nemožné datovať, nakoľko ide o zmiešané predmety (Petersen 1919: 152). Meč zo Seljordu by sme len s opatrnoťou mohli zaradiť približne do prvej polovice 11. storočia v súvislosti s hrkálkami mladšieho typu.
Neisto pôsobí aj nález meča z Mårem Nordre, keďže nemôžeme potvrdiť, či skutočne pochádza z hrobu. Meč je tak vzhľadom na nejednoznačnosť nálezových okolností zložité datovať.
Hrob z Fyresdalu na základe hlavice sekery nie je podľa nášho názoru možné datovať presnejšie ako len do druhej polovice 10. storočia, prípadne do prvej polovice 11. storočia, čo by v tomto prípade podporoval aj nápis na obidvoch stranách čepele (+INGERIIIFECIT/CONSNVIIINS), ktorý by mal patriť ku skupine nápisov INGELRII, objavujúcich sa pravdepodobne v druhej polovici 10. storočia, pričom ich používanie by malo siahať až do prvej polovice 11. storočia, prípadne ešte ďalej, až do obdobia rokov 1150 – 1200 (Moilanen 2015: 140). Pri tomto meči však nemôžeme vylúčiť ani možnosť, že konštrukčné časti rukoväte boli montované na novšiu čepeľ.
Čo sa datovania hrobu z Kjølstad Vestre týka, súbor predmetov predstavujúcich militárie naznačuje, že hrob mohol pravdepodobne vzniknúť v závere 10. storočia. Výskyt hrotu kopije J. P. K (Sol. VII.2B) vylučuje možnosť, že by mohol pochádzať z obdobia po roku 1000. K rovnakému datovaniu sa prikláňa aj Hanne Lovise Aannestad (Aannestad 2018: 157).
Komorový hrob z mohyly Sømhovd na základe nálezu štítovej puklice typu R565 (C13816/1) je možné datovať len orientačne do obdobia druhej polovice 10. až začiatku 11. storočia, pretože predmet je prítomný iba v niekoľkých malých úlomkoch, z ktorých je ťažké vyhodnotiť jeho pôvodný tvar.
Z vyššie uvedených údajov teda možno konštatovať, že zaradenie nórskych mečov typu T2 podľa Petersena do určitého časového horizontu sa napriek niekoľkým hrobovým nálezom javí zatiaľ ako neuspokojivé a iba pri jednom exemplári sme boli schopní stanoviť približný vznik hrobového celku. Zároveň sa domnievame, že tento typ sa v Nórsku skôr ako v priebehu druhej polovice 10. storočia neobjavuje a niektoré exempláre mohli byť uložené do hrobov minimálne ešte začiatkom 11. storočia.
Vo Fínsku registrujeme iba dva meče Petersenovho typu T2 objavené v hroboch na pohrebisku vo Vanhakartano – KM 8602:130, 141 (Cleve 1978: 59-60; Moilanen 2015: 387; 2018: 125). Prvý meč pochádza z kostrového hrobu C I preskúmaného Alfredom Hackmanom v roku 1925 (Moilanen 2015: 454). V hrobe sa spolu s mečom nachádzali aj ďalšie predmety – hlavica sekery (typ sa nám nepodarilo overiť), dva fragmenty bližšie nešpecifikovaných strieborných mincí, päť železných závaží potiahnutých bronzom, bronzový predmet na ktorom sa zachovali fragmenty vlnenej tkaniny a (pravdepodobne) aj kože, bronzový špirálový prsteň, ktorý sa z dôvodu korózie zachytil na čepeľ meča, ďalej úlomok kosy, železné nožnice, hrach a ďalší organický materiál (Cleve 1978: 59). Nils Cleve hrob datuje podľa mincí do obdobia rokov 1025 – 1150 (Cleve 1978: 196-197).
Druhý meč pochádza z kostrového hrobu C K, pričom z rakvy sa zachovali zvyšky dreva a pravdepodobne aj kôry (Cleve 1978: 59). Meč sa v hrobe nachádzal spolu s dvoma hlavicami kopije, bronzovou sponou v tvare podkovy, fragmentmi bronzovej pracky a bronzového nákončia opasku, bronzovým kruhovým rozdeľovačom opasku, nožom s bronzovým fragmentom pošvy s razenou kruhovou výzdobou, štyrmi fragmentmi nešpecifikovaných strieborných mincí, a s niekoľkými ďalšími železnými, bronzovými predmetmi; prítomné boli aj zvyšky organického materiálu (Cleve 1978: 60). Datovanie hrobu podľa N. Cleveho spadá podľa mincí do obdobia rokov 975 – 1025 (Cleve 1978: 195-196). Hrot kopije s inv. č. KM 8602:142 (Cleve 1978: 60, kat. č. 312, pl. 20. 312) je podľa N. Cleveho pravdepodobne typom G podľa Petersena, avšak vykazuje podobnosti s typom J. P. M, prípadne s typom J. P. K. Typ J. P. G (Sol. IX.1A) sa vyznačuje krátkou a hrubou tuľajkou s väčším rozšírenim na spodnej strane, prechod z tuľajky k čepeli je krátky a samotná čepeľ je široká pri ramenách, odkiaľ sa rovnomerne zužuje smerom k hrotu (Petersen 1919: 29, fig. 18; Solberg 1984: 120, fig. 16). Podľa Petersena ide o kopije vyskytujúce sa od druhej polovice 10. storočia až do 11. storočia, s čím súhlasí aj Bergljot Solberg (Petersen 1919: 29; Solberg 1984: 124). Vo Fínsku bolo zaznamenaných zhruba 120 exemplárov tohto typu, z čoho 54 má tuľajku zdobenú striebrom v zoomorfnom štýle Urnes, čo naznačuje datovanie až do druhej polovice 11. storočia (Lehtosalo-Hilander 1982: 32-34; Solberg 1984: 124). Tvar listu fínskeho exempláru je pomerne úzky a dlhý, čím sa zdá byť podobný skôr typu J. P. K, tuľajka sa javí v spodnej časti robustne než je pri tomto type bežné (Petersen 1919: fig. 21) ale je dlhšia a prechod k čepeli plynulý, prechádzajúci do konkávneho oblúka. Typ K je vo Fínsku zastúpený 60 nálezmi (Lehtosalo-Hilander 1982: 32). Druhý hrot kopije – KM 8602:143 (Cleve 1978: 60, kat. č. 313, pl. 20. 313), by mal podľa neho byť najbližší typu K. Tvarovo má tento exemplár blízko aj k typu J. P. I (Sol. VII. 2A), ktorý sa vyznačuje dlhou úzkou tuľajkou, na spodnej strane s rozšíreným otvorom pre násadu a dlhou úzkou čepeľou (Petersen 1919: 31, fig. 20). Avšak všetky exempláre sú doplnené o malé bronzové nity umiestnené po bočných stranách tuľajky (Solberg 1984: 85). V prípade fínskeho exempláru neboli zaznamenané ani nity a ani otvory po nich. Typ I sa vyskytuje prevažne v prvej polovici 10. storočia, s tým, že niektoré nórske exempláre sa datujú do 10. storočia všeobecne (Petersen 1919: 31; Solberg 1984: ). Niektoré mladšie varianty s kratšou čepeľou sa datujú až do tretej štvrtiny 10. storočia, ako napr. dva nálezy zo švédskeho Valsgärde (lodné mohylové hroby 12 a 15), na Upplande (Sénby-Posse 2021: 65-66, 91-92; Vlasatý 2022c; Viskupič 2025) či jeden z nórskeho Gjermundbu, v kraji Buskerud – C27317 (Solberg 1984: 94-95). Ďalším problémom v tomto prípade je aj absencia typu I vo Fínsku a Pobaltí (Solberg 1984: 105-106).
Obr. 39. a-c. vybrané predmety z hrobu C I na pohrebisku Vanhakartano (podľa Cleve 1978: pl. 19. 298, 301, 302);
d-h. vybrané predmety z hrobu C K, Vanhakartano (podľa Cleve 1978: pl. 20. 311-13, pl. 21. 314-17).
Zvyšné dva nálezy sú náhodné, z ktorých meč s inv. č. KM 369:3 bol objavený s dreveným uhlím. Mikko Moilanen predpokladá, že môže pochádzať zo žiarového pohrebiska (Moilanen 2015: 369). Druhý meč (KM 31017:1) je detektorový nález z konca 90. rokov 20. storočia, ktorý taktiež môže pochádzať zo žiarového pohrebiska (Moilanen 2015: 418).
Datovanie mečov typu T sa na území Fínska kladie do obdobia od druhej polovice 10. storočia až do prvej štvrtiny 11. storočia (Moilanen 2015: 253). Oba hrobové nálezy z pohrebiska Vanhakartano boli datované podľa nálezov mincí, ktoré však bližšie nie sú špecifikované. To nám teda sťažuje overenie stanovenia vzniku hrobov do konkrétneho časového horizontu.
Mati Mandel datuje meče typu T2 z Estónska do 10. storočia na základe staroruského materiálu, pričom on uvádza iba jeden náhodný nález tohto typu z pohrebiska Kalmumäe, obec Upa na ostrove Saaremaa, objavený spolu s hrotmi kopijí, ku ktorému malo prísť v roku 1961 (Mandel 1991: 117). Vzhľadom na nejasný nálezový kontext obidvoch estónskych exemplárov z ostrova Saaremaa, môžeme tieto predmety datovať iba v širšom časovom horizonte medzi druhou polovicu 10. až prvú polovicu 11. storočia.
Lotyšské nálezy mečov sledovanej skupiny je podľa Artūrsa Tomsonsa možné datovať od 10. do prvej polovice 11. storočia (Tomsons 2018: 132, 101. att. 2). Ich výskyt na tomto území spája s medzinárodným obchodom 10. – 11. storočia, pričom poukazuje na to, že meče pochádzajú z prímorských oblastí a z lokalít pozdĺž najväčších vodných tokov vo vnútrozemí (Tomsons 2018: 64-65). Nálezový kontext sa nám podarilo overiť iba pri štyroch z nich. Detektorový nález meča z dolného toku rieky Dvina môže podľa A. Tomsonsa pochádzať zo žiarového hrobu z oblastí obývaných Livóncami, prípadne z miesta, kde sa vyskytovali kmene Kuróncov (Tomsons 2018: 62). Objavený mal byť spolu s nákončím mečovej pošvy s motívom v škandinávskom umeleckom štýle Borre, hrotom kopije lancetového tvaru a súčasťami opasku, z ktorého boli prítomné pracka, päť kovaní a podlhovasté nákončie s oblúkovitým koncom (Tomsons 2018: 62). Všetky predmety boli zverejnené nálezcom v máji roku 2008 na internetovom fóre antik-war.lv, čo znamená, že k ich objaveniu muselo prísť buď v priebehu toho istého roku, prípadne o niečo skôr. Z fotografií je zrejmé, že meč mal v čase objavenia úplnú čepeľ, ktorá bola prítomná v troch kusoch a s postrehnuteľným ohnutím, čo môže naznačovať, že bola rituálne deformovaná, ako na to poukazuje A. Tomsons (Tomsons 2018: 62). Prelamované nákončie mečovej pošvy, odliate pravdepodobne zo zliatiny medi, nesie motív štylizovaného vtáka pri pohľade zhora s roztiahnutými krídlami a chvostom, prepleteného s líniami pásov a úponkov. Horná časť je formovaná do zoomorfnej podoby s naznačením očí v podobe dvoch kruhov a úzkeho dlhého zaobleného hrotu, pripomínajúceho zobák/papuľu. Najbližšie analógie pochádzajú prevažne zo Škandinávie, najmä zo Švédska, ďalej z Nórska, Islandu, Dánska, vrátane Šlezvicka-Holštajnska (Paulsen 1953: 18, 20, abb. 5-7). Ďalšie dva nálezy sú známe aj z Lotyšska (Tomsons 2018: 142-143, 109. att. 9-10). Peter Paulsen tento typ nákončia zaradil k typu „nákončí s germánskym vtáčim motívom“ (Ortbänder mit germanischem Vogelmotiv) a do skupiny tzv. „nákončí škandinávskej skupiny“ (Eine Skandinavische Gruppe) (Viskupič 2023). Ich pôvod videl práve v staroseverskom prostredí, pričom poukázal aj na ich napodobeniny či upravené formy vznikajúce mimo tento región, predovšetkým vo Východnom Prusku okolo roku 1000 (Paulsen 1953: 18, 20, abb. 8-10). Podľa P. Paulsena je vzor vtáka modelovaný v štýle Borre a na základe hrobových nálezov škandinávske formy datuje do druhej polovice 10. storočia (Paulsen 1953: 20). So stvárnením motívu nesúhlasí Fedir Androščuk a naznačuje, že vzor predstavuje vtáka-šelmu s jasne naznačenými labkami a rozprestretými krídlami, ktorý radí k svojmu typu 3c (Androshchuk 2014: 116, fig. 71. c). Zároveň sa domnieva, že umelecký štýl vzhľadom na dvojité kontúry a perličkové znázornenie krídel, súvisí skôr so štýlmi Jelling a Mammen (Androshchuk 2014: 120). Tento typ vníma za mladší a datuje ho medzi roky 950 – 1000 (Androshchuk 2014: 120-121). Hrot kopije má krátku čepeľ s kosoštvorcovým prierezom. Od hrotu sa smerom k stredu mierne rozširuje do plynulého oválu a ďalej smerom k tuľajke sa pri krčku zužuje. Tuľajka sa smerom nadol rozširuje. Otvor na násadu je pravdepodobne kruhový. Hrot lancetového tvaru má v rámci Petersenovej typológie najbližšie k typu J. P. E (Petersen 1919: 26-28, fig. 12-13), prípadne typu VI.4 podľa Bergljot Solberg, ktorý výskumníčka rozdelila do troch podtypov na základe priečneho rezu (Solberg 1984: 58, fig. 11). V jej typológii tento hrot môže patriť podtypu VI.4C. Anatolij N. Kirpičnikov túto formu priradil k typu I (Kirpičnikov 1966b: 9, 12, puc. 1). Ide o jeden z najrozšírenejších typov kopijí naprieč Európou doby vikinskej (Kainov 2019a: 121-122). V Lotyšsku sa našli takéto hroty vo všetkých častiach krajiny, pričom Māris Atgāzis ich radí k typu A s rozdelením do štyroch podtypov podľa dĺžky a šírky čepele a tuľajky (Atgāzis 2019: 46-48, 14.-15. att.). Datovanie tohto druhu hrotov sa v prípade Nórska udáva do obdobia rokov 800 – 950, (Solberg 1984: 68). V staroruskom prostredí sa vyskytujú od konca 9. do prvej polovice 11. storočia (Kirpičnikov 1966b: 9; Kainov 2019a: 122). Lotyšské exempláre podľa. M. Atgāzisa sú datované medzi 9. až začiatok 11. storočia, pričom najväčšiu obľubu zaznamenali medzi druhou polovicou 10. až prvou polovicou 11. storočia (Atgāzis 2019: 46, 48). Vzhľadom na povahu nálezových okolností môžeme len orientačne predmety datovať do obdobia druhej polovice 10. až začiatku 11. storočia.
Ďalšie dva detektorové nálezy, koruny hlavíc, boli objavené s niekoľkými objektmi. Koruna pochádzajúca z neznámeho miesta niekde na dolnom toku rieky Venta sa našla spolu so striebornou tordovanou sponou v tvare podkovy a koncovými stranami so zoomorfným charakterom a s kosoštvorcovým predmetom, ktorého vonkajšie strany sú modelované do tvaru perličiek. Pravdepodobne ide o prívesok/amulet (Tomsons 2018: 30. att. 1). Na základe týchto predmetov datuje korunu hlavice A. Tomsons do 10. – 11. storočia (Tomsons 2018: 64). Druhá koruna, pravdepodobne z oblasti Livónska, sa mala nájsť spolu s bronzovou ihlicou v tvare trojuholníka v povodí rieky Gauja (Tomsons 2018: 64, 30. att. 2).
Z pohrebiska Salaspils Laukskola pochádza nález koruny hlavice, ktorá je v literatúre označená ako typ T1 ale vykazuje tvarové vlastnosti podobné typu T2 (Tomsons 2018: 62, 25. att. 4). Predmet sa našiel v žiarovom hrobe č. 300 a okrem kopy spálených kostí sa tam vyskytovalo množstvo fragmentárnych predmetov zo železa a bronzu (Zariņa 2006: 92, 168. att.). Niektoré hrobové nálezy A. Zariņa datuje od druhej polovice 11. do prvej polovice 12. storočia (Tomsons 2018: 64-65). Medzi predmetmi z tohto hrobu pochádza aj fragment jednosečnej čepele, ktorá bola identifikovaná ako čepeľ meča (Zariņa 2006: 92). Či má však súvis s korunou hlavice nie je známe.
Obr. 40. Detektorové nálezy mečov/mečových fragmentov a ostatných predmetov z rôznych častí Loyšska:
a. dolný tok rieky Dvina (prevzaté z antik-war.lv);
b. dolný tok rieky Venta, Kurónsko (podľa Tomsons 2018: 30. att. 1);
c. povodie rieky Gauja, Livónsko (podľa Tomsons 2018: 30. att. 2).
Jediný východopruský exemplár sledovanej skupiny mečov s atypickou výzdobou pochádza z pohrebiska Linkuhnen, dnes Rževskoje v Kaliningradskej oblasti (Ruská federácia). Meč, ktorý v čase objavu mal prítomnú aj čepeľ v niekoľkých kusoch, pochádza zo žiarového hrobu č. 53 preskúmaného v roku 1929 (Goßler – Jahn 2019: 185). V sprievodnom inventári tohto hrobu môžeme spomenúť hlavicu meča Petersenovho typu X, železný hrot kopije s ohnutou čepeľou a dva páry kruhových zubadiel s tordovaným náustkom, pričom jedno zo zubadiel má na kruhoch zachytené kovania remeňa z uzdy. Ďalej boli prítomné tri železné strmene, bronzová ihlica s mnohouholníkovou hlavicou a podobne tvarovanou strednou časťou, fragment bronzového tordovaného nákrčníka, fragment nákrčníka z bronzového plechu, fragment bronzového náramku, opaskové nákončie v tvare kladiva a bronzové zdobené kovanie (Goßler – Jahn 2019: 361, tafel 41. 1-5, 42. 1-2, 43. 1). Meče Petersenovho typu X predstavujú pomerne jednoduché formy pozostávajúce z rovných dlhých priečok a jednodielnej polkruhovej hlavice, ktoré nórsky výskumník rozdelil do dvoch skupín podľa tvaru a proporčných vlastností konštrukčných častí rukoväte (Petersen 1919: 159, fig. 124-129). Meče tohto typu boli distribuované do širokého geografického priestoru, od západnej Európy cez Škandináviu, strednú, východnú až po juhovýchodnú Európu (Viskupič 2026b). Približne osemnásť nálezov, vrátane hrobu 53/1929, pochádza z Linkuhnenu (Goßler – Jahn 2019: 196, tab. 20). Nórske exempláre zaradil Jan Petersen medzi prvú polovicu 10. storočia až 11. storočie (Petersen 1919: 182). Veľkomoravské meče typu J. P. X sa datujú od druhej polovice 9. do začiatku 10. storočia (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 305). Ich používanie v pobaltskej oblasti sa datuje medzi 10. až 11. storočie a v Linkuhnene podľa Norberta Goßlera a Christopha Jahna až na koniec 10. storočia (Goßler – Jahn 2019: 196, tab. 20). Vytautas Kazakevičius posúva datáciu typu J. P. X pre Pobaltie až do 12. storočia (Kazakevičius 1996: 138). Všetky tri strmene patria Goßlerovmu typu BI1a. Ich pôvod sa kladie do nomádskeho jazdeckého prostredia eurázijských stepí s datovaním od 9. až do 11., prípadne 12. storočia (Goßler 2013: 136). Z Východného Pruska sú známe z niekoľkých lokalít, okrem iného aj z Linkuhnenu a nálezový kontext týchto predmetov naznačuje širšie datovanie do 10. až 12. storočia (Goßler 2013: 136, tafel 4). Samotný hrobový celok 53/1929 je vzhľadom na meč typu T datovaný Goßlerom a Jahnom do obdobia okolo roku 1000, respektíve na koniec 10. až začiatok 11. storočia (Goßler – Jahn 2019: 198, 361).
Obr. 41. Súbor predmetov pochádzajúcich z hrobu 53/1929 z Linkuhnenu (podľa Goßler – Jahn 2019: tafel 43. 1).
V staroruskom prostredí je známych osem mečov Petersenovho typu T2, z ktorých šesť pochádza z hrobov, nálezový kontext dvoch sa spája s vodnými plochami a jeden je náhodným objavom (pozri prílohu – tabuľka). Anatolij N. Kirpičnikov tento typ datuje do 10. storočia (Kirpičnikov 1966a: 30).
Jediný gnezdovský meč typu J. P. T2 so stupňovitou výzdobou pochádza zo zničenej mohyly; zachoval sa s celou rukoväťou a fragmentom čepele (Kainov 2012: 39-41; 2019a: 59-63). K jeho objaveniu došlo robotníkmi počas demolácie mohyly, pričom zbraň sa nachádzala na jej dne, zapichnutá čepeľou v zemi (Sizov 1902: 28; Kainov 2012: 39; 2019a: 61). Vzhľadom na fakt, že ostatné predmety zo zničenej mohyly sa nezachovali, datovanie jeho archeologického kontextu je nemožné (Kainov 2012: 41; 2019a: 63).
Ďalší meč pochádza zo zničenej mohyly pri dedine Leonovo, ležiaca v Leningradskej oblasti v juhovýchodnom Priladoží (Kočkurkina – Summanen 2021: 20). Mohyla bola súčasťou skupiny troch alebo piatich mohýl ležiacich medzi pravým brehom rieky Paša a ľavým brehom potoka vlievajúceho sa do rieky, nad dedinou Leonovo v borovicovom lese (Kočkurkina 1989: 172-173; Kočkurkina – Summanen 2021: 20). Z mohyly pochádza meč so zlomenou čepeľou na dve časti a so zachovanou priečkou a tŕňom, bez hlavice, ďalej železná hlavica sekery a fragment železného hrotu kopije (Kočkurkina – Summanen 2021: puc. 21. 1-4). Meč vzhľadom na chýbajúcu hlavicu bol označený ako možný typ T2 alebo V, prípadne prechodný typ (Kočkurkina 1989: 173; Kirpičnikov 1992: cat. no. 1; Košta 2021: tab. 10, cat. no. 2265; Maczek et al. 2024: 293). Po analýze výzdoby priečky je však isté, že meč patrí typu J. P. T2 (Kočkurkina – Summanen 2024: 252, puc. 1. 1, 3, puc. 2. 1, 2, 3) (obr. 14. c 1-2). Hlavica sekery podľa S. I. Kočkurkiny patrí Kirpičnikovmu typu V (Kočkurkina 1989: 173; Kočkurkina – Summanen 2021: puc. 21. 4). Kirpičnikov uvádza, že je možné rozlíšiť dva podtypy – bojové (Kirpičnikov 1966b: 37, tab. V. 3, XIV. 1-4, XVII. 5, XXIII. 5) a pracovné (Kirpičnikov 1966b: 37, tab. XVI. 3, 6, XVII. 9). Zo staroruského prostredia je tento typ najpočetnejší v severnej časti, kde dominuje hlavne v mohylách juhovýchodného Priladožia (Kirpičnikov 1966b: 38). Ich pôvod spája so Škandináviou a kvôli značnému počtu vo Fínsku ich nazýva „fínsko-ruské“ (Kirpičnikov 1966b: 38). V Petersenovej typológii sú blízke variantu C, ktorý sa objavuje už v rímskom období (Petersen 1919: 39, fig. 32; Kotowicz 2018: 64), ale ako správne poznamenáva Piotr Kotowicz, exempláre z mohýl juhovýchodného Priladožia sa oproti škandinávskym náprotivkom vyznačujú širokou bradou, a preto ich možno považovať za vzdialenejšie analógie (Kotowicz 2018: 64). Rovnako tak aj Sergej Kainov poukazuje na to, že staroruské exempláre sú mladšou vývojovou formou Petersenovho typu C (Kainov 2019a: 149-150). Podľa Kirpičnikova sa tento typ sekier objavuje v 10. storočí a ich používanie trvá až do prvej polovice 12. storočia, ale najstaršie exempláre sa na Rusi objavujú koncom 8. až začiatkom 9. storočia (Kirpičnikov 1966b: 37; Kainov 2019a: 149-150). Zároveň dodáva, že nálezy z 10. storočia sa spájajú predovšetkým s fínskymi lokalitami na severovýchode (Kirpičnikov 1966b: 37). Fragmentárny hrot kopije, z ktorého sa zachovala iba čepeľ, sa zdá byť podobný k dlhým lancetovým tvarom zodpovedajúcim typu J. P. E, respektíve typ VI.4 podľa B. Solberg (Kirpičnikov typ I), avšak zo stavu v akom sa zachoval to nie je možné jednoznačne určiť (Kočkurkina – Summanen 2021: 256, puc. 8. 1). Datovanie mohyly tak na základe meča a sekery možno odhadovať medzi druhú polovicu 10. až prvú polovicu 11. storočia.
Obr. 42. Súbor predmetov zo zničenej mohyly v Leonove.
Podľa Kočkurkina – Summanen 2021: puc. 21.
Z Leningradskej oblasti pochádza hrobový nález meča objaveného v mohyle pri dedine Vachruševo. Podľa N. E. Brandenburga sa nad dedinou Vachruševo nachádzalo sedem blízko seba stojacich násypov a ďalšie dva umiestnené bokom, na pravom brehu rieky Paša, pričom dve mohyly boli ním preskúmané (Kočkurkina 1989: 178). Mohyla CXVI obsahovala zvyšky pohrebov v dvoch vrstvách – v hornej vrstve sa nachádzal žiarový pohreb muža ženy (spolu s mečom typu J. P. V), pozostatky spáleného koňa, nahromadené kosti bez predmetov, kostrové pozostatky nespáleného tela a tri lebky; dolná vrstva (komplex 8) obsahovala žiarový pohreb muža so sprievodnými predmetmi (Brandenburg 1895: 129-130; Kočkurkina 1989: 178-179). Medzi predmetmi druhej vrstvy sa nachádzal aj meč Petersenovho typu T2 s poškodenou čepeľou (Kirpičnikov 1966a: kat. č. 39, tabl. I. 5). Zvyšok hrobového inventára tvorili: dve hlavice sekery, z ktorých jedna bola identifikovaná ako typ II podľa Kirpičnikova, hrot kopije (bližšie neznámeho typu), tri hroty šípov, nôž, železná rukoväť pre bič s jedným koncom v tvare kosoštvorca s otvorom, cez ktorý prechádza krúžok, na ktorom sú zavesené dva slučkovité prívesky s koncami v tvare volút otočené k sebe a medzi nimi je plochý pinzetový pliešok s nitmi, ďalej sa tam nachádzali fragment tordovaného strieborného náramku, dva závesné zámky a kľúč, úlomok veľkej bronzovej spony v tvare podkovy, dve guľovité závažia, úlomky misky váh, brúsny kameň a ocieľka kresadla so zoomorfným tvarom rukoväte (Brandenburg 1895: 129-130, tabl.: III.23, VIII.8, IX.5, XI.4; Kočkurkina 1989: 179-180). Žiarový pohreb okrem mužských kostí obsahoval aj kosti koňa, medveďa, vrátane deviatich medvedích pazúrov a kosti menšieho zvieraťa (Brandenburg 1895: 129; Kočkurkina 1989: 179). Hlavice sekier Kirp. typu II sa vyznačujú lichobežníkovou čepeľou a podlhovastým kladivovitým tylom (Kirpičnikov 1966b: 35, puc. 6). Podľa Kirpičnikova sa prvé exempláre objavujú v 9. storočí v Baškirsku a na Kaukaze, kam kladie ich pôvod, okrem toho sa podobné formy vyskytujú v menšom počte aj v karpatskej kotline, Poľsku, býv. Východnom Prusku či vo Švédsku (Kirpičnikov 1966b: 35; Kainov 2019a: 145). Sergej Kainov považuje exempláre zo staroruského prostredia za možné lokálne výrobky vzhľadom na ich veľký výskyt v tomto geografickom priestore, ako aj morfologickú homogenitu a tvarovú odlišnosť od baškirských a kaukazských sekier, ktoré sa vyznačujú masívnosťou a mierne odlišnými proporciami (Kainov 2019a: 145). A. N. Kirpičnikov staroruské exempláre datuje medzi 10. až začiatok 11. storočia (Kirpičnikov 1966b: 35). Datovanie obidvoch mužských pohrebov sa kladie do 10. storočia, pričom etnicita jedinca z hrobu s mečom typu V sa považuje za škandinávsku (Kočkurkina 1989: 180).
Obr. 43. Predmety z mohyly CXVI – spodná vrstva, Vachruševo:
a. kresba meča typu Petersen T2 (podľa Brandenburg 1895: XI.4);
b1-2. meč a detail rukoväte Petersenovho typu T2 (podľa Kirpičnikov 1966a: tabl. I. 5, VII. 3 – správny popis tabl. VIII. 3);
c. železná rukoväť biča (podľa Brandenburg 1895: IX.5);
d. ocieľka kresadla so zoomorfným charakterom rukoväte (podľa Brandenburg 1895: III.23);
e. železný(?) predmet – kľúč(?) (podľa Brandenburg 1895: VIII.8).
Z juhovýchodného Priladožia v Leningradskej oblasti evidujeme súbor predmetov pochádzajúcich zo zničených mohýl pri dedine Novinka na rieke Kapša, ktoré v roku 1957 zozbieral I. P. Krupejčenko a medzi ktorými sa nachádzali meč Petersenovho typu T2, označený v práci S. I. Kočkurkiny ako typ J. P. T1, ďalej hrot kopije J. P. E (Kirp. typ I), hlavicu sekery, dva nože a hrot šípu (Kočkurkina 1989: 84; Ščedrina 2023: 93, 94, puc. 3-4, 5. 1, 13. 2). Vzhľadom na to, že meč pochádza zo zničenej mohyly, datovanie archeologického kontextu je tak nemožné (Ščedrina 2023: 94).
Jediný hrobový nález sledovaného typu meča z územia Ukrajiny predstavuje fragmentárny meč objavený v tzv. Čiernej mohyle v ukrajinskom Černihive. Mohyla predstavuje významnú pohrebnú pamiatku dejín včasnostredovekej Rusi, ktorú v rokoch 1872 až 1873 preskúmal Dmitrij J. Samokvasov (Samokvasov 1916: 4-36; Kainov 2019b: 125; Kovalenko et al. 2020: 56; Murasheva et al. 2021: 1-2). Mohyla obsahovala pravdepodobne žiarový pohreb dvoch mužov rozdielneho veku a jednej ženy (Samokvasov 1916: 31; Rybakov 1949: 27; Murasheva et al. 2021: 2). Hrobový inventár bol zložený z veľkého množstva predmetov, z ktorých môžeme uviesť: dva meče; dve šable; dve prilby; dve krúžkové zbroje; dve sady strmeňov; niekoľko hrotov kopijí s inkrustáciou tuľajky; dva rytóny – picie rohy zo zubra zdobené strieborným kovaním; antropomorfná figúrka identifikovaná ako zobrazenie staroseverského boha Thora (Þórr); dve zlaté byzantské mince, z ktorých jedna sa zachovala fragmentárne a bola razená v rokoch 945 – 959 počas vlády Konštantína VII a Romana II; dve žezlá a ženské šperky (Kainov 2019b: 126; Kovalenko et al. 2020: 57; Murasheva et al. 2021: 2-3, 9). Vzhľadom na zlý stav zachovania predmetov, z ktorých značnú časť tvorí zlepenec tavených artefaktov sme sa rozhodli v krátkosti venovať iba tým najpodstatnejším pre potreby článku. Táto kopa sa nachádzala v severnej časti ohniska mohyly nahromadených po vyhorení pohrebnej hranice, pričom počas čistenia sa rozpadla na niekoľko častí a pôvodne sa skladala z dvoch mečov, šable, dvoch hrotov kopijí, šípu, dvoch nožov, fragmentov krúžkového pletiva, strmeňov a ostrohy (Samokvasov 1916: 20-22, puc. 23). Ďalšie predmety – dve prilby, dva kusy krúžkového brnenia, dve byzantské zlaté mince, dva rytóny, antropomorfná figúrka a nádoba s prepálenými kosťami boli po kremácii vybraté z pohrebnej hranice a umiestnené na hornú časť mohyly, postavenej na vrchu kremácie, ktorá bola následne zasypaná (Samokvasov 1916: 20-22; Kainov 2019b: 125-126; Kovalenko et al. 2020: 56; Murasheva et al. 2021: 3).
Obr. 44. Časť hrobového inventára z Čiernej mohyly v Černihive, Černihivská oblasť, Ukrajina. Fragment meča Petersenovho typu sa nachádza vedľa antropomorfnej figúrky, pod predným rytónom (podľa Murasheva et al. 2021: fig. 2).
Jeden z mečov bol priradený typu J. P. T2 (Kirpičnikov 1966a: cat. no. 41; Androščuk – Zocenko 2012: 288), pričom jeho dĺžka mala dosahovať iba niečo okolo 80 cm a dĺžka druhého predstavovala cca 102 cm. To viedlo B. A. Rybakova k záveru, že jeden z mužov pochovaných v mohyle bol mladšieho veku a druhý bol dospelým jedincom (Rybakov 1949: 39; Kainov 2019b: 127-128). Druhý meč po typologickej stránke priradil A. N. Kirpičnikov k špeciálnemu typu Z (Kirpičnikov 1966a: 34-35, kat. č. 81). Nedávna revízia však ukázala, že meč má najbližšie analógie v západoeurópskom prostredí, konkrétne v Anglicku, medzi Wallingfordskou skupinou podľa Very Evison, ktorá je vývojovým stupňom mečov Petersenovho typu L s datovaním do konca 10. až 11. storočia, pričom Sergej Kainov predpokladá, že tento meč bol s najväčšou pravdepodobnosťou vyrobený práve na území Anglicka (Kainov 2019b: 133, 137). Tŕň čepele je prekrytý objímkou vyrobenou z takmer čistej medi s povrchom zdobeným pletencovým ornamentom v dvoch radoch pod sebou (Kainov 2019b: 130, puc. 2, 4. 2, 5. 1). Najbližšie analógie sú známe z ostrova Saaremaa v Estónsku, kde má meč Petersenovho typu V objímku s rovnakým vzorom vyrobenú zo zliatiny medi (Jets 2013: 47, joonis 22; Kainov 2019b: 135) a druhou analógiou je fragment takejto objímky z kruhovej pevnosti Treleborg v Dánsku vyrobenej taktiež zo zliatiny medi, avšak povrch je pokrytý strieborným plechom, do ktorého bol vyrytý ornament (Kainov 2019b: 136, puc. 10. 2). Sergej Kainov predpokladá, že objímka bola pripevnená neskôr, už na hotový meč (Kainov 2019b: 137).
Obr. 45. Fragment meča „dospelého jedinca“ z Čiernej mohyly:
a. súčasný stav (podľa Kainov 2019b: puc. 3. 1);
b. kreslená rekonštrukcia (podľa Kainov 2019b: puc. 5. 1-6).
Z troch zmieňovaných hrotov kopijí bol jeden podrobený výskumu za pomoci synchrotrónovej a neutrónovej zobrazovacej metódy, pomocou ktorej sa zistilo, že skúmaný hrot kopije bol v minulosti pre expozičné účely zlepený z dvoch alebo troch odlišných exemplárov (Kovalenko et al. 2020: 58-59, 63-64). Z výsledkov analýzy vyplýva, že listová časť hrotu s malou časťou tuľajky tvorili samostatný exemplár, pričom na dvoch fragmentoch listu boli z obidvoch strán detekované symboly kríža z neželezného kovu (Kovalenko et al. 2020: 65, puc. 3. a-б, 11. a-б). Z druhého exemplára pochádzali dve časti tuľajky, ktorá ako sa zistilo výskumom, bola zdobená geometrickým vzorom vyplneným striebrom a zliatinou medi (Kovalenko et al. 2020: 65). Vzor tvoria vertikálne umiestnené, striedajúce sa trojuholníky a kosoštvorce, medzi ktoré je zakomponovaný motív predĺžených stupňovitých kosoštvorcov a trojuholníkov, pričom trojuholníky tvoria krútené prútiky zo striebra a zliatiny medi (Kovalenko et al. 2020: 65-66, puc. 11. в, 13. а-г). Okrem toho, na tuľajke boli odhalené okrúhle otvory v dvoch radoch pod sebou na obidvoch protiľahlých stranách, umiestnené v kosoštvorcoch (Kovalenko et al. 2020: 65-66, puc. 13. в). Nie je teda pochýb o tom, že tuľajka bola súčasťou hrotu kopije prislúchajúcej Petersenovmu typu I, respektíve typ VII.2A podľa Bergljot Solberg (Kovalenko et al. 2020: 66; Petersen 1919: fig. 20; Solberg 1984: 84-85, fig. 13). Datovanie sa pre nórske nálezy udáva do prvej polovice 10. storočia, avšak ich používanie pokračovalo ešte po roku 950 (Petersen 1919: 31; Solberg 1984: 94-95). Najbližšie analógie hrotov kopijí typu J. P. I so stupňovitým zdobením nájdeme na Gotlande, ktoré Lena Thunmark-Nylén zaraďuje pod svoj typ 2 (obsahujúci Petersenove typy D2, F, G, H, I, K, M), s tým, že tuľajke z Čiernej mohyly zodpovedajú dva nálezy – Gothem (SHM 8479), Alva (SHM 23473) (Thunmark-Nylén 1998: tafel 243. 3a-b, 244. 1a-c; 2006: 302-304).
Obr. 46. a. znázornenie tuľajky „druhej“ kopije z Čiernej mohyly v Černihive (podľa Kovalenko et al. 2020: puc. 3. б-в);
b. röntgenový snímok menšej časti tuľajky „druhej“ kopije (podľa Kovalenko et al. 2020: puc. 11. б);
c. röntgenový snímok väčšej časti tuľajky „druhej“ kopije (podľa Kovalenko et al. 2020: puc. 11. в);
d. hrot kopije s detailom výzdoby z Alva, Gotland, Švédsko – SHM 23473 (podľa Thunmark-Nylén 1998: tafel 244. 1a-c).
Honosné zloženie hrobového inventára naznačuje vysoké spoločenské postavenie mužských jedincov, ktorí boli pochovaní v duchu predkresťanských tradícií v čase, keď už bol takýto spôsob pochovávania na ústupe. Vynesenie kopy predmetov na pôvodný násyp mohyly malo zjavne symbolický charakter, a keďže kopa vykazovala absenciu ženských predmetov a samotný hrobový inventár pochovanej ženy bol pomerne chudobný, usudzuje sa, že jej spoločenské postavenie mohlo byť omnoho nižšie (Kainov 2019b: 127). Obidvaja mužskí jedinci predstavovali pravdepodobne otca a syna, čo by mohlo vysvetľovať párové uloženie zbraní a zbroje ako aj rozdielne veľkosti mečov, prilieb a (rytónov) picích rohov (Kainov 2019b: 127; Kovalenko et al. 2020: 56-57). Vznik mohyly bol tradične datovaný na základe byzantskej mince do 60. rokov 10. storočia, avšak rádiokarbónová analýza vzoriek z mohyly stanovila jej vznik o niečo neskôr, do obdobia rokov 980 – 1025 (Murasheva et al. 2021: 2).
Zvyšné tri meče z území súčasného Ruska a Ukrajiny predstavujú náhodné nálezy. Takmer úplne zachovaný meč sledovaného typu z lokality Šuja v Prionežskom rajóne bol objavený v hĺbke 40 cm pod povrchom zeme, vo vrstve nasýtenej dreveným uhlím a ďalším domovým odpadom, pričom sa usudzuje, že meč sa tu nachádzal v sekundárnom uložení (Ščedrina 2021: 270). V blízkosti miesta objavenia sa podľa Alexandry Ščedriny nachádza zničené pohrebisko, ale nie je isté, či s ním meč mohol nejako súvisieť (Ščedrina 2021: 270).
V prípade meča z Dnepra vieme, že ide o vodný nález ku ktorému došlo roku 1928 na dne rieky Dneper v základových ryhách počas výstavby Dneperskej vodnej elektrárne – Dneproges/Dneprostroj (Ravdonikas 1933: 598, 614; Černyšev 1963; Komar 2014: 61). Meč sa našiel v úplnom stave, s výnimkou malého kúska hrotu, spolu s ďalšími tromi mečmi typov R, S, T1 a dvojsečnou čepeľou meča bez rukoväte. Niektorí výskumníci tieto meče spájali s návratom kniežaťa Svjatoslava z ťaženia proti Bulharsku a Byzancii späť do Kyjeva, keď ho spolu s jeho družinou prepadli Pečenehovia alebo meče považovali za obchodný artikel zo škandinávskych kupeckých lodí ktoré sa potopili v dôsledku ozbrojeného konfliktu, prípadne tieto zbrane boli vnímané ako výkupné (Komar 2014: 47-48). Do úvahy sa berie aj rituálny motív obetovania zbraní do vody, doložený početnými archeologickými nálezmi na severe Európy, čo v spojení so správami Konštantína Porfyrogennéta o obetnom mieste Rusov na ostrove Chortycia umožnilo priradiť meče z Dneprostroja k stopám rituálu (Androščuk 2001: 130–132; Duczko 2004: 251; Komar 2014: 48-49). Rovnako tak vodným nálezom je aj meč objavený medzi Chersonom a Oleški, ku ktorému došlo v januári roku 1932 rybármi, ktorí tu nahadzovali siete pod ľad, meč bol následne odovzdaný chersonskému múzeu (Tachtaj 1935: 130).
Meč „typu T2“ z Awajki
Meč je uložený pod inventárnym číslom PM Pr 347 v zbierkach Štátnych Múzeí v Berlíne – Pruskej nadácie kultúrneho dedičstva (SMB – Preußischer Kulturbesitz). K jeho objaveniu došlo v 40. rokoch 19. storočia počas stavebných prác na kanáli na brehu jazera Pinnau, v bývalom Východnom Prusku (Petri 2017: 150), dnes jazero Piniewo vo Warmsko-mazurskom vojvodstve na území Poľska. Miesto nálezu sa uvádza Awecken (dnes obec Awajki, na západe Warmsko-mazurského vojvodstva), okrem toho sa uvádza aj názov Draulitten (dnes Drulity, neďaleko od Awajki), prípadne aj ako neznáma lokalita v bývalom Východnom Prusku (Petri 2017: 150). V čase objavenia bol meč úplne kompletný, pričom cca 15 cm kus hrotu čepele sa neskôr odlomil a bol dodatočne upevnený dvoma kovovými platničkami (Petri 2017: 151, tafel 5. b). Hlavica bola tvorená dvoma komponentmi – trojlaločnou korunou a podstavou, ktoré k sebe boli údajne pripevnené ohnutým klinom (Petri 2017: 151-152). Zároveň sa vo vnútri koruny nachádzajú stopy cínu, čo mohlo naznačovať použitie spájky, ktorou bol klin pripevnený k vnútornému vrcholu koruny (Ingo 2017: 151-152). Podstava má povrch na obidvoch stranách medzi tŕňom perforovaný kruhovými otvormi, ktoré slúžili na prichytenie klinu (Petri 2017: tafel 5. a). Koruna dnes na meči nie je prítomná, čo potvrdzuje aj popis v katalógu SMB. Zdobenie komponentov rukoväte sa nezachovalo. Avšak prítomnosť slabých drážok pozorovaných na podstave a korune ako aj zachované zvyšky strieborného kovu (identifikovaného ako cín), naznačujú, že hlavica a priečka mohli byť v minulosti pokryté vrstvou farebného neželezného kovu (Petri 2017: 152-153). Na čepeli sa z jednej strany zachoval nápis +VLFBERH so slabo zachovaným rovnoramenným krížom a vertikálnou čiarou za písmenom H, ktorá je podľa röntgenovej snímky literou T (Petri 2017: 152-153, abb. 10. a, 11). Nápis na čepeli by tak mohol patriť prvému variantu skupiny nápisov podľa Anne Stalsberg (+VLFBERH+T), napriek tomu, že výskumníčka nápis zaradila k variantu 6 (Stalsberg 2008: kat. č. PL1). Opačnú stranu pokrývajú fragmenty geometrickej značky – pravdepodobne motívu tzv. mriežky a vertikálnych čiar (Petri 2017: 152-153, abb. 10. b, tafel 6. b). Po typologickej ako aj metrickej stránke tento meč môže byť blízky Geibigovmu kombinačnému typu 11 (Petri 2017: 155). Ingo Petri ho zároveň analogicky porovnáva s mečom z Haddebyer Noor, ktorý je niektorými autormi označený ako petersenov typ U na základe nízkych proporcií hlavice (Petri 2017: 156). S týmto tvrdením nemôžeme súhlasiť, keďže konštrukčné časti rukoväte vykazujú výzdobu typickú pre meče typu J. P. V so šachovnicovou výzdobou (Geibig 1989: kat. č. 27, tafel 6. 1). Autor zároveň uvádza, že meč z Awajki je v archeologickej literatúre radený k Petersenovmu typu T2, sám však poukazuje na morfologické vlastnosti koruny nevykazujúce charakteristiky sledovaného typu (Petri 2017: 156-157). Meč je tak podľa neho ťažké zaradiť ku konkrétnemu typu, taktiež naznačuje možnú monochrómnu výzdobu ako aj výrobu miestnym remeselníkom (Petri 2017: 157-158).
Obr. 47. Meč z Awajki (Awecken): a1-2. detail konštrukčných častí rukoväte a pohľad na kompletný meč, fotografie z pozostalosti Rudolfa Grenza (podľa Petri 2017: tafel. 5. b);
b. pohľad na súčasný stav meča (fotografia prebratá z recherche.smb.museum – Staatliche Museen zu Berlin, Museum für Vor- und Frühgeschichte).
Zhrnutie
Z vyššie analyzovaného počtu 42 mečov na základe nášho pozorovania zameraného na morfologicko-dekoračné vlastnosti usudzujeme, že k sledovanému typu patrí 27 mečov a ďalších 11 predstavujú exempláre s možným typologickým zaradením pod túto skupinu. Ostatné štyri meče a ich konštrukčné prvky (Gramzdas Upītes, Kokneses kapulauks, Turaidas Pūteļi, Awajki) je podľa nášho názoru zložité zaradiť ku konkrétnemu typu. Prvé dva síce priečkou a druhý aj podstavou pôsobia ako sledovaný typ ale absencia koruny a neznámy stav výzdoby, ak sa vôbec zachovala nám nedovoľujú vyvodiť uspokojivý rezultát ohľadom ich typologického zaradenia. Tretí v poradí vzhľadom na nízku kvalitu fotografie nedokážeme lepšie vyhodnotiť. Posledný meč z dochovaných starších fotografií podľa našej mienky s typom T2 spája iba spôsob uchytenia častí hlavice, ktorý je však totožný aj s typom U alebo V, ktoré sa taktiež vyznačujú trojčlenným delením hlavice. Meč z Awajki tak môže byť aj lokálnym produktom kopírujúcim niektorý z uvedených typov (T2, U, V).
Jan Petersen pôvod typu T s čepeľami opatrenými nápismi Ulfberht hľadal vo Franskej ríší, pôvod typu ako celku však považoval za neistý (Petersen 1919: 153). Najväčší výskyt je zaznamenaný na starej Rusi, ďalej v Škandinávii a v oblasti Baltského mora, čo ale nestačí na umiestnenie pôvodu typu práve sem (Maczek et al. 2024: 294). Niektorí výskumníci sú jednotní v názore, že pôvod typu treba hľadať mimo územia Karolínskej ríše, pričom presnú lokalizáciu je momentálne ťažké určiť (Martens – Astrup 2021: 134; Maczek et al. 2024: 294), s čím plne súhlasíme. Aj keď z prostredia bývalej Svätej ríše rímskej nepoznáme ani jeden hrobový nález mečov typu T2 ale ani ďalších, ako S, T1 či V, tak panovnícke dvory a elity k nim mali pomerne blízko, pretože sa takéto meče stávali korunovačnými predmetmi či relikviami (Schulze-Dörrlamm 2014: 610, 612, 619, abb. 1. 1-2; Viskupič 2025).
Tvar hlavíc podľa našej domnienky súvisí s typom E ako aj typmi T1, U a V, pričom oproti variantu T1 konštrukčné komponenty rukoväte nevykazujú masívnosť ani výrazný tvar centrálneho segmentu. Výzdoba tento variant však spája s typom V, avšak kvôli tvarovej nejednotnosti hlavíc niektorí autori vnímajú časť analyzovaných mečov ako prechodné alebo hybridné varianty medzi oboma typmi (Maczek et al. 2024: 291-296). Niektoré exempláre, ako napríklad meč z Vachruševa so zaobleným centrálnym segmentom a menej výraznými mostíkmi centrálnych segmentov skutočne môžu predstavovať prechodný typ, kde hlavica je bližšia typu V ale výzdoba prechádza do typu T2.
Datovanie sa taktiež javí zložito, keďže nie všetky hrobové nálezy majú jasný archeologický kontext a ostatné meče a ich konštrukčné prvky sú náhodné/vodné nálezy. Samotný typ je reprezentovaný len malým počtom exemplárov, čo tiež sťažuje jeho podrobnejšiu analýzu.
Všeobecne sa typ T2 kladie do obdobia od druhej polovice 10. storočia do začiatku, prípadne do prvej polovice 11. storočia (Petersen 1919: 152, 183; Moilanen 2015: 253). Kirpičnikov typ kladie do 10. storočia (Kirpičnikov 1966a: 30, kat. č. 39-42). Fedir Androščuk sa prikláňa k datácii do obdobia neskorej doby vikinskej, respektíve medzi roky 970 – 1000 (Androščuk 2013: 159), prípadne hranicu posúva medzi roky 975 – 1050, pričom argumentuje ich absenciou v Birke (Androshchuk 2014: 172). Len pri veľmi malom počet z nich môžeme predpokladať, že sa určite neobjavili pred rokom 950, čo ale neposkytuje jasný obraz o dobe používania typu T2 ako celku.
Príloha
Nižšie priložený odkaz na tabuľkový formát katalógu mečov Petersenovho typu T2 obsahuje informácie súvisiace s jednotlivými exemplármi mečov, ako sú metrické údaje, inv. č., nálezový kontext, typ použitej výzdoby, nápisy a značky na čepeliach, etc.
Poďakovanie
Na úplný záver článku by som sa rád čo najsrdečnejšie poďakoval Tomášovi Vlasatému za konzultácie a možnosť zverejnenia mojej práce na týchto stránkach.
Literatúra
Aannestad, H. L. (2018). Charisma, Violence and Weapons. The Broken Swords of the Vikings. In: Vedeler, Marianne et al. (eds). Charismatic Objects: From Roman Times to the Middle Ages, 147–166.
Androschchuk, Fedir (2014). Viking Swords: Swords and Social aspects of Weaponry in Viking Age Societies, Stockholm.
Androščuk 2001 = Андрощук, Ф. А. (2001). Гнездово, Днепровский путь и финал Бирки. In: Гнездово: 125 лет исследования памятника. Труды Государственного исторического музея, Москва, 126-135.
Androščuk 2013 = Андрощук, Федор (2013). Мечи викингов, Київ.
Androščuk – Zocenko 2012 = Андрощук, Фёдор – Зоценко, Владимир (2012). Скандинавские древности Южной Руси: каталог (Scandinavian Antiquities of Southern Rus´), Paris.
Atgāzis, Māris (2019). Tuvcīņas ieroči senajā Latvijā 10.–. 13. gadsimtā, Rīga.
Baxa, Peter (1974). Nález včasnostredovekého meča na Slovensku. In: Archeologické rozhledy 26, 60–62.
Brandenburg 1895 = Бранденбург, Н. Е. (1895). Курганы Южного Приладожья. In: МАР. № 18. Спб, Санкт-Петербург.
Brunning, Sue (2015). ‘(Swinger of) the Serpent of Wounds’: Swords and Snakes in the Viking Mind. In: Williams, J. T. (ed.). Representing Beasts in Early Medieval England and Scandinavia, Woodbridge, 53-72.
Budvydas, Ugnius (2007). Аbout Some Aspects of Scalvian Armaments, on the Basis of Investigations in Viešvilė. In: Archaeologia Baltica 8, 205-213.
Cleve, Nils (1978). Skelettgravfälten på Kjuloholm i Kjulo; Vikingatid och korstågstid. Gravfältet C. Finska Fornminnesföreningens Tidskrift 44: 2, Helsinki.
Černyšev 1963 = Чернышёв, Н. А. (1963). О технике и происхожде нии «франкских» мечей, найденных на Днепрострое в 1928 г. In: Скандинавский сборник VI, 211-228.
Duczko, Wladyslaw (2004).Viking Rus – Studies of the Presence of Scandinavians in Eastern Europe, Leiden – Boston.
Ebert, Max (1914). Ein Schwert mit tauschierte Klinge von Lümmada auf Oesel. In: Baltische Studien zur Archäologie und Geschichte, Berlin, 147–158.
Frait, Radovan (2006). Mladohradištní meč z Univerzitní ulice v Olomouci. In: Zprávy Vlastivědného muzea v Olomouci – společenské vědy, čís. 292, Olomouc 2006, 97–102.
Geibig, Alfred (1989). Zur Formenvielfalt der Schwerter und Schwertfragmente von Haithabu. In: Offa 46, 223-267.
Geibig, Alfred (1991). Beiträge zur morphologischen Entwicklung des Schwertes im Mittelalter, Neumünster.
Geibig, Alfred (1999). Die Schwerter aus dem Hafen von Haithabu. In: Berichte über die Ausgrabungen in Haithabu 33, Neumünster, 9-99.
Goßler, Norbert (2013). Die mittelalterlichen Steigbügel aus dem Berliner Bestand der Prussia-Sammlung (ehemals Königsberg / Ostpreußen) – Studien zu Typologie, Chronologie und Kulturgeschichte. In: Acta Praehistorica et Archaeologica 45, 109–215.
Goßler, Norbert – Jahn, Christoph (2019). Wikinger und Balten an der Memel: Die Ausgrabungen des frühgeschichtlichen Gräberfeldes von Linkuhnen in Ostpreußen 1928–1939, Mainz.
Hjardar, Kim – Vike, Vegard (2016). Vikings at War, Oxford – Philadelphia.
Hošek, Jiří – Košta, Jiří – Žákovský, Petr (2021). Ninth to mid-sixteenth century swords from the Czech Republic in their European context. Part II, Praha – Brno.
Jahn, Christoph – Ibsen, Timo (2024). Wiskiauten/Mochovoe: Das wikingerzeitliche Gräberfeld: Funde und Befunde der Ausgrabungen 1865−1939, Baden-Baden.
Jakobsson, Mikael (1992). Krigarideologi och vikingatida svärdstypologi, Stockholm: Stockholms Universitet.
Janionis, Andrius (2025). V–XV a. kalavijų raida Lietuvos archeologinės medžiagos archeometalurginių tyrimų kontekste, Vilnius: Vilniaus universitetas.
Jets, Indrek (2013). Lahingu maod: Skandinaavia 9.–11. sajandi kunstistiilid Eesti arheoloogilistel leidudel, Tallinn.
Kainov, S. Yu. (2012). Swords from Gnёzdovo. In: Acta Militaria Mediaevalia VIII, 7-68.
Kainov 2019a = Каинов, С. Ю. (2019). Сложение комплекса вооружения Древней Руси X – начала XI в. (по материалам Гнёздовского некрополя и поселения). Диссертация на соискание ученой степени кандидата исторических наук Том I, Москва.
Kainov 2019b = Каинов, С. Ю. (2019). «Большой» меч из Чёрной могилы (предварительные итоги нового этапа изучения). In: Земля наша велика и обильна : сборник статей, посвященный 90-летию А. Н. Кирпичникова. Отв. ред. С.В. Белецкий, Санкт-Петербург, 125-139.
Kainov – Novikov 2024 = Каинов, С. Ю. – Новиков, В. В. (2024). Новые находки мечей в Гнёздове (2017-2020 гг.), Москва.
Kainov – Ščedrina = Каинов, С. Ю. – Щедрина, А. Ю. (2025). Меч из коллекции Историко-художественного музея Рославля (Смоленская обл.). In: Археологические вести, 48, 227-242.
Kazakevičius, Vytautas (1996). IX–XIII a. baltų kalavijai, Vilnius.
Kåresen, Beate Krydsby (2024). A Functional Analysis of the Rattles and Hooks of the Viking Age, Oslo : University of Oslo.
Kirpičnikov 1966a = Кирпичников, А. Н. (1966). Древнерусское оружие: Вып. 1. Мечи и сабли IX–XIII вв, Москва – Ленинград.
Kirpičnikov 1966b = Кирпичников, А. Н. (1966). Древнерусское оружие. Вып. 2: Копья, сулицы, боевые топоры, булавы, кистени IX – XIII вв, Москва – Ленинград.
Kirpičnikov 1992 = Кирпичников, А. Н. (1992). Новообнаруженные клейма раннесредневековых мечей. In: Fasciculi Archaeologiae Historicae. Fasc. V, 61–81.
Kirpichnikov, A. N. – Stalsberg, Anne (1998). New investigations of Viking Age swords materials in Norwegian museums. In: Wesse, Anke (ed.). Studien zur Archäeologie des Ostseeraumes. Von der Eisenzeit zum Mittelalter, Neumünster, 507-514.
Kiudsoo, Mauri (2019). Viikingiaja Eesti: ajakirja Imeline Ajalugu eriväljaanne, nr. 1, Tallinn.
Kočkurkina 1989 = Кочкуркина, С. И. (1989). Памятники Юго-Восточного Приладожья и Прионежья X–XIII вв., Петрозаводск.
Kočkurkina – Summanen 2021 = Кочкуркина, С. И. – Сумманен, И. М. (2021). Средневековые древности. Каталог археологических коллекций ИЯЛИ КарНЦ РАН, Петрозаводск.
Komar 2014 = Комар, А. В. (2014). Мечи Днепростроя (к истории находки 1928 г.). In: Русь в IX–XII веках: общество, государство, культура, Москва – Вологда, 47-61.
Košta, Jiří (2021). Early Medieval Swords from the Czech Republic (9th–10th Centuries), Praha.
Kotowicz, P. N. (2018). Early Medieval Axes from Territory of Poland, Kraków.
Kovač, Mario (2003). Ubojite oštrice – Hladno oružje na području Hrvatske od IX. do kraja XVIII. stoljeća, Gornja Stubica.
Kovalenko et al. 2020 = Коваленко, Е. С. et al. (2020). Рентгеновская, синхротронная и нейтронная визуализация металлических артефактов из кургана Черная Могила. In: Российские нанотехнологии, том 15, № 5, 56–68.
Kulakov 1989 = Кулаков, В. Н. (1989). Знамёна дружин Балтийского региона. In: Советская археология 4, 61-70.
Kulakov 2019 = Кулаков, В. И. (2019). Декор рукоятей мечей эпохи викингов из юго-восточтной Балтии. In: Брянского государственного университета, вып. 4, Брянск, 74-83.
Leppäaho, Jorma (1952). Constantinus Rex. In: Corolla Archaeologica in honorem C. A. Nordman, 145–150.
Maczek, Dušan et al. (2024). Early Medieval Sword from Košice-Krásna revisited. In: Zborník Slovenského národného múzea CXVIII, Archeológia 34, 277–301.
Mandel, Mati (1991). Eesti 8.–13. sajandi mõõkade tüpoloogiast ja dateerimisest. In: Muinasaja teadus 1, 101–133.
Martens, Irmelin (2009). Vågå og Tinn – to bygder med mange praktsverd fra vikingtid. In: Viking 72, 183-196, Oslo.
Martens, Irmelin – Astrup, Eva E. (2021). Viking Age Swords from Telemark, Norway. An Integrated Technical and Archaeological Investigation, Oslo.
Mägi, Marika (2017). Viikingiaegne Eesti, Tallinn.
Moilanen, Mikko (2015). Marks of fire, value and faith : swords with ferrous inlays in Finland during the late Iron Age (ca. 700-1200 AD), Turku.
Moilanen, Mikko (2018). Viikinkimiekat Suomessa, Helsinki.
Môc, Róbert (2018). Príspevok k technológii výroby meča z Krásnej nad Hornádom. In: Zborník Slovenského Národného Múzea 112, 221-233.
Mühlen, Bernt von Zur (1975). Die Kultur Der Wikinger in Ostpreussen, Bonn.
Müller-Wille, Michael (1970). Ein neues Ulfberht-Schwert aus Hamburg. Verbreitung, Formekunde und Herkunft. In: Offa 27, 65-91.
Murasheva, V. V. et al. (2021). “Barbarian Scepters” of the Viking Age from Chernaya Mogila burial mound at Chernigov (present-day Ukraine). In: Journal of Archaeological Science: Reports 37, 1-11.
Paulsen, Peter (1953). Schwertortbänder der Wikingerzeit: ein Beitrag zur Frühgeschichte Osteuropas, Stuttgart.
Pedersen, Anne (2014). Dead Warriors in Living Memory. A study of weapon and equestrian burialsin Viking-age Denmark, AD 800-1000.Publications from the National Museum. Studies in Archaeology & History Vol. 20:1 1. (Text), Copenhagen.
Petersen, Jan (1919). De Norske Vikingesverd: En Typologisk-Kronologisk Studie Over Vikingetidens Vaaben, Kristiania.
Petersen, Jan (1951). Vikingetidens redskaper, Oslo.
Petri, Ingo (2017). Vier VLFBERHT-Schwerter aus der Sammlung des Museums für Vor- und Frühgeschichte, Staatliche Museen zu Berlin. In: Acta Praehistorica et Archaeologica 49, 137–187.
Pienimäki, Aleksi (2016). Desalination of iron. A comparison of fresh, wet finds and dry, storage ones, Helsinki : Helsinki Metropolia University of Applied Sciences.
Ravdonikas 1933 = Равдоникас, В. И., (1933). Надписи и знаки на мечах из Днепростроя. In: Известия Государственной академии истории материальной культуры. № 100, 598–616.
Ruttkay, Alexander (1975). Waffen und Reiterausrüstung des 9. bis zur ersten Hälfte des 14. Jahrhunderts in der Slowakei I. In: Slovenská archeológia 24/1, 119–216.
Ruttkay, Alexander (1976). Waffen und Reiterausrüstung des 9. bis zur ersten Hälfte des 14. Jahrhunderts in der Slowakei II. In: Slovenská Archeológia 24/2, 1976, 245-395.
Rybakov 1949 = Рыбаков, Б. А. (1949). Древности Чернигова. In: МИА. № 11, Ленинград.
Rygh, Oluf (1885). Norske oldsager, ordnede og forklarede, Christiania.
Samokvasov 1916 = Самоквасов, Д.Я. (1916). Могильные древности северянской Черниговщины. Москва.
Schulze-Dörrlamm, Mechthild (2014). Schwerter des 10. Jahrhunderts als Herrschaftszeichen der Ottonen. Zu den Vorläufern des Reichsschwerts und zu dessen Imitationsformen. In: Jahrbuch des Römisch-Germanischen Zentralmuseums Mainz, Bd. 59 Nr. 2, 609-651.
Sénby Posse, Lovisa (2021). En rumslig analys av båtgravskicket. Tvärvetenskapliga metoder för att tolka Valsgärdes tvillinggravar 12 och 15, Uppsala: Uppsala Universitet.
Sizov 1902 = Сизов, В. И. (1902). Курганы Смоленской губернии. Гнёздовский могильник близ Смоленска. In: Материалы по археологии России 28, Санкт-Петербург.
Solberg, Bergljot (1984). Norwegian Spear-Heads from the Merovingian and Viking Periods, Bergen : Universitetet i Bergen.
Stalsberg, Anne (2008). Herstellung und Verbreitung der VLFBERHT-Schwertklingen. Eine Neubewertung. In: Zeitschrift für Archäologie des Mittelalters 36, 89-118.
Ščedrina 2018 = Щедрина, А. Ю. (2018). Новый взгляд на де таль меча из коллекции Харьковского историче ского музея. In: Харьковский историко-археологический сборник 23, 18-32.
Ščedrina 2021 = Щедрина, А. Ю. (2021). Два средневековых меча из собрания НМРК. In: Вестник Национального музея Республики Карелия 8, 270-277.
Ščedrina 2023 = Щедрина, А. Ю. (2023). Оружие Приладожских курганов из раскопок И.П. Крупейченко (коллекция Тихвинского музея). In: Воинские традиции в археологическом контексте: от позднего Латена до позднего Средневековья, Тула, 92-113.
Tachtaj 1935 = Тахмай, A. (1935). Франкский меч Херсонского музея. In: Проблемы истории докапиталистических обществ, № 5-6, 130-133.
Thunmark-Nylén, Lena (1998). Die Wikingerzeit Gotlands II: Typentafeln, Stockholm.
Thunmark-Nylén, Lena (2006). Die Wikingerzeit Gotlands III: 1–2 : Text, Stockholm.
Tomanterä, Leena (1972). Kolme Köyliön Vanhankartanon miekkaa. In: Suomen Museo 79, 19-28.
Tomsons, Artūrs (2018). Zobeni Latvijas teritorijā no 7. līdz 16. gadsimtam, Rīga.
Viskupič, Michal (2025). Meče Petersenovho typu V. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-06-13]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mece-petersenovho-typu-v/
Viskupič, Michal (2026a). Meče Petersenovho typu T: Časť I – Typ T1. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-06-13]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mece-petersenovho-typu-t-cast-i-typ-t1/
Viskupič, Michal (2026b). Včasnostredoveké dvojsečné meče z územia Srbska (9. – 11. storočie). In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-06-13]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/vcasnostredoveke-dvojsecne-mece-z-uzemia-srbska-9-11-storocie/
Vlasatý, Tomáš (2015). Přilba z Lokrume. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-06-13]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/prilba-z-lokrume/
Vlasatý, Tomáš (2016). Sekery z Birky. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-06-13]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/sekery-birka/
Vlasatý, Tomáš (2018). Biografie meče. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-06-13]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/biografie-mece/
Vlasatý, Tomáš (2020). Drátem omotané rukojeti mečů 9. – 11. století. In: Projekt Forlǫg: Reenactment a věda [online]. [2026-06-13]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/dratem-omotane-rukojeti-mecu-9-11-stoleti/
Vlasatý, Tomáš (2022a). Plechem omotaná topůrka lotyšských seker. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2026-06-13]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/plechem-omotana-topurka-lotysskych-seker/
Vlasatý, Tomáš (2022b). Doplněk Androščukova katalogu švédskych mečů doby vikinské. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2022-04-19]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/doplnek-androscukova-katalogu-svedskych-mecu-doby-vikinske/
Vlasatý, Tomáš (2022c). Dlouhý nůž z hrobu Valsgärde 12. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2022-12-08]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/dlouhy-nuz-z-hrobu-valsgarde-12/
Vlasatý, Tomáš (2026). Meče se zdvojeným žlábkem 8. – 12. století. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2026-06-13]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mece-se-zdvojenym-zlabkem-8-12-stoleti/
Volkaitė-Kulikauskienė, Regina (1964). IX-XII amžių kalavijai Lietuvoje. In: Iš lietuvių kultūros istorijos IV, Vilnius, 197–226.
Wikell, Roger (2019). Vikingar i norra Haninge. In: Glimtar från Haningebygden 38, 2-5.
Williams, Alan (2012). The Sword and the Crucible, Leiden – Boston.
Zariņa, Anna (2006). Salaspils Laukskolas kapulauks. 10.-13. gadsimts, Rīga.