Úvod
Tento článok nepriamo nadväzuje na tri predchádzajúce práce, v ktorých sa Tomáš Vlasatý venoval mečom Petersenovych typov M (Vlasatý 2018a), W (Vlasatý 2018b) a G (Vlasatý 2018c). Autor sa v nich zameral na relatívne málo známe varianty mečov včasno stredovekej Európy. Nižšie prezentovaná práca sa venuje zaujímavej skupine mečov, ktorých typologické zaradenie bolo podľa Jana Petersena pomerne zložité, hlavne na základe ich neurčitého tvaru hlavíc a ktoré zaradil pod typ V. Na strane jednej ma zaujala ich rozmanitosť v rámci výzdoby a na strane druhej pomerne rozsiahle rozšírenie naprieč Európou, ako aj to, že niektorým nebola v literatúre venovaná výraznejšia pozornosť a zmienky o nich sú len okrajové alebo neboli vôbec publikované.
Článok je rozdelený na šesť častí. Prvá kapitola sa zameriava na podrobnejší opis jednotlivých konštrukčných častí sledovaného typu meča. Druhá kapitola pojednáva o výzdobe priečok a hlavíc. Za cieľ si tu kladiem najmä rozlíšenie jednotlivých variantov dekorácie, s ktorými sa pri tomto type môžeme stretnúť a nemenej podstatnou časťou je aj zdôraznenie vizuálnych odlišností vo výzdobe medzi typmi V a T2, ktoré sa niekedy môžu javiť ako podobné, o čom pojednáva tretia kapitola. Štvrtou kapitolou článku je pohľad na distribúciu mečov sledovaného typu naprieč Európou, na čo nadväzuje piata kapitola o zaradení tohto typu meča do časového horizontu. Šiesta časť mapuje ikonografické doklady vyobrazení mečov s trojlaločnými hlavicami, ktoré by mohli predstavovať Petersenov typ V.
Súčasťou tejto práce je aj katalóg mečov v tabuľkovej forme. Pri zostavovaní katalógu ako aj analýze jednotlivých nálezov sme vychádzali predovšetkým z kritérií charakterizujúcich tento typ meča tak ako ho definoval Jan Petersen. Zohľadňovali sme zachovanú výzdobu vo vodorovnom stupňovitom a šachovnicovom vzore a taktiež aj formu konštrukčných častí rukoväte, ktoré sú spolu s výzdobou dôležitým elementom pri rozlišovaní typu V od T2. Okrem toho, do práce boli zahrnuté aj niektoré meče, ktoré sa síce zachovali bez koruny ale majú aplikovanú vodorovnú stupňovitú výzdobu, prípadne sa výzdoba nezachovala ale morfologické vlastnosti podstavy hlavice môžu naznačovať príslušnosť k sledovanému typu. Takéto meče sú následne v katalógu označené otáznikom.
I. Opis – konštrukčné časti
Jan Petersen vo svojej práci De norske vikingesverd (1919: 154-156, pl. III) vedľa mečov s rovnými priečkami a dvojdielnymi hlavicami rozdelenými na tri časti (A, D, E, R, S, T a U) uvádza ešte jeden typ, ktorý sa rovnako vyznačuje dvojdielnou hlavicou rozdelenou na tri segmenty ale jeho priradenie niektorému vyššie uvedenému typu je vzhľadom k neurčitému tvaru komplikované. Nórsky vedec tieto exempláre priradil pod typ V, ktorý definoval ako meče s pomerne vysokými hlavicami dosahujúce výšku 3-4 cm, s rovnomerne zaobleným horným okrajom a s nevýraznými prechodmi medzi lalokmi koruny. Zdobenie priečok a hlavíc je podľa neho prevažne stupňovité zo striebra alebo bronzu. V rámci Geibigovej typológie meče tohto typu patria spolu s typmi U a W pod kombinačný typ 11 (Geibig 1991: 54-56; abb. 12). Z morfologického hľadiska by sa dalo povedať, že meče typu V môžu predstavovať určitý konštrukčný stupeň medzi typmi A, D, E, R, S, T, U a Z, čo si všimol aj Mikael Jakobsson, keď zostavoval analýzu rukovätí mečov doby vikinskej. V nej vymedzil šesť, respektíve sedem tzv. princípov – skupiny rukovätí podľa Petersena na základe konštrukčných prvkov. Typ V tak v Jakobssonovej práci zodpovedá princípu 2, do ktorého zahrnul všetky meče s úzkymi trojuholníkovými korunami až po plasticky vypuklé koruny typov: varianty typu A, typ Mannheim, špeciálny typ 2, špeciálny typ 1, typ Mannheim/Speyer, typ D, špeciálny typ 14, špeciálny typ 6, typ L, starší variant typu X, špeciálny typ 13, typ E, špeciálny typ 19, typ U, typ W, typ R, typ S, typ T a typ Z (Jakobsson 1992: 36-37). Typ V vníma spolu s typom D, špec. typom 14, špec. typom 6, typom L, špec. typom 13, typom E, typom U a typom W ako mladšie varianty a nástupcov karolínskych mečov (Jakobsson 1992: 39). Hošek, Košta, Žákovský uvádzajú, že typy S, T a V spolu s typom Z predstavujú určitú tvarovú kontinuitu, ktorá zahŕňa aj rôzne prechodné varianty (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 319). Rovnako tak ich spoločným prvkom je aj tauzovaná výzdoba, vrátane typu R (Martens – Atrup 2021: 26). Zo všetkých vyššie menovaných variantov majú meče typu V najbližšie práve k typu T, ktorý Jan Petersen rozdelil na základe výzdoby a hmotnosti podstavy a priečky na dva subvarianty – T1 a T2 (Petersen 1919: 150-153, fig. 119-121). Typ T1 sa vyznačuje buďto trubičkovou výzdobou, čo ho spája s Petersenovym typom E (Martens – Astrup 2021: 45; Kainov – Novikov 2024: 192, 198 – рис. 206) alebo zoomorfnou dekoráciou v štýle Jellinge, ktorú má spoločnú s typom S (Martens – Astrup 2021: 28). Naopak, typ T2 má výzdobu aplikovanú vo forme geometrických vzorov striedajúcich sa trojuholníkov a kosoštvorcov čo ho spája práve s nami sledovaným typom (Kainov 2012: 41; Maczek et al. 2024: 292) a čomu sa budeme venovať nižšie.
Obr. 1. Typológia rukovätí mečov podľa Jana Petersena.
Zdroj: Hjardar – Vike 2016: 169.
I.1 Hlavica
Hlavice typu V sú vždy dvojdielne, rozdelené na podstavu a korunu. Tvar podstavy je pri pohľade zhora oválny, v niektorých prípadoch až výrazne oválny (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 322). V strede je podstava najhrubšia, smerom ku koncom sa zužuje a hrany sa zaobľujú. Na jej povrchu sú umiestnené dva kruhové otvory, ktoré slúžili na pripevnenie nitov, ktoré ju spájali s korunou. V strede medzi kruhovými otvormi sa nachádza úzky
rektangulárny otvor cez ktorý prechádzal tŕň čepele. Pri čelnom pohľade má podstava rovný tvar. Jej konce môžu byť zaoblené alebo šikmo skosené so smerovaním ku korune. S priečkou sú nielen tvarovo identické ale častokrát dosahujú aj rovnakú výšku. Konštrukcia rukoväte patrí v rámci Geibigovej klasifikácie typu II (Geibig 1991: 91, abb. 24). To znamená, že podstava s korunou môžu byť spojené dvoma nitmi, ktoré sú pripevnené ku stene koruny na jednej a druhej strane alebo ich spojenie bolo dosiahnuté ohnutým klinom/slučkou v podobe obráteného písmena U (⋂). Z röntgenových snímkov niekoľkých mečov je však zjavné, že podstava s korunou boli spojené práve klinom (Androshchuk 2014: 79; Petri 2017: 139, abb. 1; Hošek – Košta – Žákovský 2021: fig. 107. b-c). Upevnenie klinu k vnútornému povrchu koruny bolo dosiahnuté pomocou spájky, ktorá v jednom prípade bola identifikovaná ako mosadz (Frait 2006: 98). S takýmto konštrukčným riešením sa môžeme stretnúť aj pri niektorých mečoch typu H/I (Thålin-Bergman – Arrhenius 2005: 36, fig. 10. SHM 14924, fig. 24. BJ 542; Kainov – Novikov 2024: puc. 68. 1, 3-4, puc. 210. 3). Okrem toho ale poznáme aj meče, ktoré sa vďaka absencii koruny zachovali s ohnutým klinom vyčnievajúcim z podstavy. Dva z nich sa zachovali so stupňovitou výzdobou. Jeden pochádza z Ukrajiny. Ide o náhodný nález z okolia mesta Chmeľnickij v Chmeľnickej oblasti, uložený v súkromnej zbierke (Eidel 2022: 34-37). Druhý je hrobovým nálezom z nórskeho Hommerstadu, Stange v kraji Hedmark, dnes Innlandet (C4979). Jan Petersen ho pôvodne označil ako špeciálny typ 20 spolu s mečom z lokality Hammerstad, Stange z rovnakého kraja (Petersen 1919: 174). Nórsky výskumník si vedomoval, že klin nie je kritériom pre definíciu typu, keďže niektoré meče typu H sa tiež takto zachovali – T1441 (Petersen 1919: fig. 81) ale skôr poukázal na to, že podstava špec. typu 20 je dutá (Androshchuk 2014: 59). Fedir Androshchuk zastáva názor, že meče špeciálneho typu 20 sú v podstate nepochopené typy H a I, ktoré spájajú dva spôsoby uchytenia hlavice – klinom a nitmi (Androshchuk 2014: 60). Meč z Hommerstadu figuruje aj v katalógu Olufa Rygha pod číslom R503 (Rygh 1885). Fedir Androshchuk vníma obidva nórske exempláre ako meče rovnakej skupiny a zaraďuje ich tak k typu H/I (Androshchuk 2014: 60). Ďalší výskumníci obidva exempláre radia k typu V (Blindheim – Heyerdahl-Larsen – Ingstad 1999: 83; Košta 2021: tabel 10, cat no 1573, 1574). S Petersenovým špec. typom 20 bol analogicky porovnávaný aj meč z lokality Haynasch, kraj Salis, dnes prístavné mesto Ainaži v kraji Limbaži, pri Rižskom zálive v Lotyšsku (Nerman 1929: 86,fig. 78-79). Bočné hrany podstavy sú rovnako šikmo skosené ako už na nórskom exemplári (C4979), avšak s tým rozdielom, že lotyšský meč nenesie pravdepodobne žiadne zachované stopy po výzdobe. Koruna hlavice mohla byť ako trojuholníková, rovnako tak aj trojlaločná.
Taktiež máme doložené aj nálezy samostatných korún so zachovanými nitmi/klinmi (Ibsen 2013: 246, fig. IV; Goßler-Jahn 2019: abb. 88). Jedným takým je aj nález koruny z nórskej lokality Loftsgården v kraji Telemark (C17404). Zaradená je pod typ R510, ktorý je blízky Petersenovmu typu T (Rygh 1885; Petersen 1919: fig. 119-121). Irmelin Martens a Eva E. Astrup ho vnímajú ako možný typ V (Martens – Astrup 2021: 145, appendix 1). Povrch koruny je pokrytý drážkami so stopami po výzdobe z neželezného kovu.
Priestor medzi podstavou a korunou bol vyplnený zväčša strieborným tordovaným prútom v troch radoch pod sebou alebo iba jedným, masívnejším stočeným drôtom. Koruna je rozdelená na tri časti dvomi šikmými drážkami, do ktorých bola taktiež aplikovaná výplň zo strieborných tordovaných prútikov v troch radoch vedľa seba. Okrem takéhoto spôsobu delenia koruny máme zachovaný jeden meč z ruského Gnezdova, kde tieto šikmé drážky absentujú. Delenie je tu naznačené inkrustovanými skrútenými drôtmi, ktoré sa zvyčajne aplikovali na vyplnenie vnútorných častí kosoštvorcovej výzdoby hlavíc a priečok sledovaného typu meča (Kainov 2012: fig. 36). Podobné delenie koruny máme fragmentárne doložené aj na hlavici meča z ukrajinskej lokality Pidhirci, ktoré vytvára tzv. klasovitý vzor. Nie je vylúčené, že tým istým spôsobom mohli byť rozdelené aj koruny mečov z Utanmyra vo Švédsku (SHM16807), z neznámeho miesta v Bulharsku (Zlatkov 2014: 138), z maďarského Székesfehérváru (Bakay 1965: tábla IV) či z Čiernej nad Tisou (fotografia poskytnutá Jánom Rákošom) ako aj nález koruny z východopruskej lokality Wiskiauten (Ibsen 2013: fig. IV). Všetky tieto zmienené meče majú hlavicu bez zachovanej výzdoby alebo sa zachovali len s fragmentmi farebných neželezných drôtov a môžeme tak vidieť, že koruny postrádajú typické šikmé drážky, ktoré ju rozdeľujú.
Stredný lalok je najväčší a aj najvyšší. Dva postranné sú naopak menšie. Tvarovo sú hlavice mečov typu V diskrepantné. Na niektorých exemplároch môžeme pozorovať ako stredný lalok prechádza do plynulého oválu, na iných je zase vidieť ako sa výrazne dvíha a je mierne kužeľovito zaoblený, čím pripomína skôr hlavice Petersenovho typu T2. Rozdiely môžeme pozorovať aj vo veľkosti a tvare bočných segmentov. Niektoré exempláre môžu mať laloky v podobe štylizovaných hláv šeliem, čo je ďalší rys, ktorý typ V spája s typom T2. Laloky sú v takýchto prípadoch konkávne, niektoré mierne, iné výraznejšie. Stretnúť sa môžeme aj s hlavicami, ktorých postranné laloky sú takmer bez vyklenutia smerom do vnútra a pôsobia skôr, akoby boli šikmo zrezané. Tvar hlavíc typu T2 sa od typu V odlišuje predovšetkým vzhľadom centrálneho laloku, ktorý je výrazne vyšší, prudko sa dvíhajúci smerom hore, čím jeho tvar nadobúda podobu homole. Taktiež už zmienené postranné laloky sú viac vyduté dovnútra, čo ešte viac podčiarkuje ich zoomorfný charakter. Ďalším rozdielom je šikmé skosenie priečok. V niektorých prípadoch sú nielen podstavy hlavíc šikmo zrezané ale aj priečky. Kým podstavy majú zrezanie šikmo hore, v prípade priečok je to opačne, šikmo dole k čepeli.
Výška dochovaných hlavíc (podstava a koruna) sa pohybuje od 3,4 do 5,8 cm. Najvyššia hlavica, akú evidujeme dosahuje až 6,2 cm (Androshchuk 2014: 365, cat. no. Sk 18*). Dĺžka podstavy sa na základe môjho pozorovania pohybuje od 6,5 do 8,3 cm, čo zhruba korešponduje s údajmi Fedira Androshchuka (Androshchuk 2014: 79). Evidujeme však aj dlhšie podstavy. Exemplár z nórskeho Gauttunu má podstavu dlhú 8,7 cm (osobná komunikácia s Melanie Wrigglesworth). Najdlhšia podstava ktorú evidujeme dosahuje až 9,5 cm (Kirpičnikov 1966a: 78-79, cat. no. 40). Koruny sú dlhé približne od 5,4 do 7,6 cm (vlastné pozorovanie). Z Petrovského mohylníka pochádza koruna, ktorej dĺžka dosahuje 8,5 cm (Kainov – Zozulya 2014: 133). Podľa meraní Sergeja Kainova sa dĺžka podstavy v staroruskom prostredí štandardne pohybuje od 7 do 7,7 cm a zároveň dodáva, že dĺžka koruny z Petrovského mohylníka je charakteristickejšia pre typ T2 (Kainov – Zozulja 2014: 133-134). Hrúbka sa podľa môjho pozorovania pohybuje od 2 do 2,8 cm a pri meči zo severonemeckej lokality Süderbrarup dosahuje až 3,2 cm (Müller – Wille 1977: 64).
I.2 Rukoväť – tŕň čepele
Rukoväť sa zachovala takmer pri väčšine analyzovaných mečov sledovaného typu, či už v celom stave alebo vo forme fragmentov. Množstvo z nich tvorí dnes iba tŕň čepele, ktorý bol v minulosti prekrytý organickým, prípadne kovovým materiálom. Ten sme schopní rozpoznať pri niekoľkých exemplároch. Najčastejšie sa stretávame s drevom, ktoré je prítomné na viac ako desiatich mečoch. V prípade meča z mohylového hrobu z lokality Ballateare na Ostrove Man evidujeme drevené obloženie pochádzajúce z dubu (Bersu – Wilson 1966: 68). Okrem dreva máme dochovanú aj rukoväť vyrobenú z parohu. Exemplár pochádza zo švédskej lokality Rösta (Kjellmark 1905: 364-367, fig. 21) (obr. 2). Držadlo bolo k povrchu pod ním upevnené po bokoch pomocou malých nitov. Zdobenie má podobu vertikálnych línii ktoré sa od bázy a priečky smerom do stredu rukoväte zužujú a pripomínajú presýpacie hodiny. Ryté línie sú vyplnené živicou (Zachrisson 1997: 210, fig. 128). Dĺžka madla dosahuje 10,5 cm a šírka prechádza od priečky k hlavici z 3 na 2,5 cm (Androshchuk 2014: 356, cat. no. Jä 9). S dreveným alebo kosteným prekrytím tŕňa rukoväte môžu súvisieť kruhové otvory na jeho povrchu. Takéto otvory registrujeme na meči z bulharskej oblasti Sliven, kde sa otvor nachádza v strede tŕňa (Zlatkov 2014: 138) a dva kruhové otvory sú umiestnené v tŕni meča z okolia mesta Szécsény v Maďarsku (Kovács 1994-1995: 8. kép 1).
Obr. 2. Parohové obloženie rukoväte meča zo švédskej lokality Rösta, Ås, Jämtland.
Zdroj: SHM Stockholm.
Dva meče majú tŕň čepele prekrytý kovovým obložením. Z Kyjeva pochádza meč, ktorého držadlo tvorí široký strieborný plech, dekorovaný motívom orientálnej palmety (Androshchuk-Zotsenko 2012: 96-97) (obr. 4). Bronzové liate držadlo zdobené geometrickým motívom s pletencovým vzorom evidujeme na meči z estónskeho ostrova Saaremaa (Jets 2013: 47-48) (obr. 3). Ornament tvoria dva trojité pásy so slučkovými koncami, ktoré ústia do trojuholníkových výstupkov v dvoch smeroch – k priečke a k hlavici. V strede sa tak vytvára kosoštvorcový vzor. Najbližšie analógie takéhoto prekrytia tŕňa môžeme nájsť na meči Petersenovho typu Z z Čiernej mohyly v Černigove alebo na fragmente rukoväte pochádzajúceho z okrúhlej pevnosti Trelleborg v Dánsku, ktorý bol taktiež vyrobený zliatiny medi a čiastočne pokrytý strieborným plátom, na ktorý bol aplikovaný rytý vzor (Kainov 2019a: Рис. 3.1, 10.2). Na základe trelleborskej paralely môžeme predpokladať, že medené madlo meča z ostrova Saaremaa mohlo byť postriebrené.
Obr. 3. Liate bronzové obloženie rukoväte meča z ostrova Saaremaa, Estónsko.
Zdroj: Jets 2013: 47, joonis 22.
Obr. 4. Strieborné obloženie rukoväte meča z hrobu č. 108 v Kyjeve s palmetovým vzorom.
Zdroj: archív vydavateľstva antikvar.ua.
Z hrobu 280 na pohrebisku Aglonas Kristapiņi v Lotyšsku pochádza meč ktorého drevené črienky boli potiahnuté širokým plechovým pásom zo zliatiny medi (obr. 5), ktorý je k drevenému podkladu pripevnený dvomi bronzovými klincami (Tomsons 2018: 66, 32. att. 2). Analógie takéhoto ovinutia rukovätí zbraní môžeme z územia Lotyšska nájsť najčastejšie na poriskách sekier s úzkou čepeľou (Vlasatý 2022c) alebo v prípade niekoľkých nálezov oštepov, ktoré boli ovinuté podobnými plechovými páskami zo zliatiny medi (Tomsons 2018: 66).
Obr. 5. Rukoväť meča z lotyšskej lokality Aglonas Kristapiņi.
Zdroj: Tomsons 2018: 66, 32. att. 2.
Ďalej máme doložené aj ovinutie držadla drôtom. Disponujú ním meče z estónskej lokality Raatvere (Kiudsoo 2019: 50) a z maďarského Székesfehérváru, kde sa však zachoval iba fragment strieborného drôtu ovinutého okolo tŕňa pod základňou koruny (Bakay 1967: abb. 9.3). Rukoväť meča z islandského Eyrarteiguru musela byť v minulosti taktiež ovinutá kovovým drôtom, čoho dôkazom sú stopy obtočenia drôtom na jej povrchu (Ísberg 2020: 64-65). Rukoväť meča z litovskej lokality Žvirbliai bola údajne tiež pokrytá strieborným drôtom (Iwanowska – Kazakevičius 2001: 250). Ovinutie kovovým drôtom vieme doložiť ešte na jednom náleze z Lotyšska. Ide o meč z bohato zriadeného mužského hrobu č. 30 z latgalského pohrebiska Priekuļu Ģūģeri. Drôt je však navinutý iba parciálne, v strede tŕňa (Tomsons 2018: 32. att. 1, 33. att. 1). Zaujímavejším prvkom na tomto meči sú dva dlhé trojuholníkové kliny. Ich široké strany sú umiestnené pod podstavou a nad priečkou s hrotmi smerujúcimi k sebe. Konce klinov sú prekryté spomenutým bronzovým drôtom na ploche širokej 3 cm (Tomsons 2018: 65, 32. att. 1). Povrch klinov je vykladaný vložkou zo strieborného drôtu (Tomsons 2018: 65).
S podobnými klinmi sa môžeme stretnúť aj v staroruskom prostredí, konkrétne ide o nález z Petrovského mohylníka (Kainov – Zozulya 2014: 133-134) (obr. 6.2,7.2). Spolu s klinom sa našla aj trojlaločná koruna hlavice, identifikovaná ako súčasť meča typu V, napriek tomu že výzdoba sa na nej vôbec nezachovala (Kainov – Zozulya 2014: 133, 137 – pиc. 1. 3, 138 – pиc. 2.3). Klin s ktorým sa našla má v užšej časti a na boku zachovanú výzdobu so stupňovitým vzorom (Kainov – Zozulya 2014: 137 – pиc. 1.2, 138 – pиc. 2.2). Na základe analýzy chemického zloženia sa zistilo, že na výzdobu klinu bola použitá vložka zo strieborného a medeného drôtu (zliatina medi). Hustota vložky je cca. 30 drôtov na 10 mm (Kainov – Zozulya 2014: 133). Ďalší nález podobného klinu poznáme z Gnezdova (obr. 6.1, 7.1). Predmet pochádza z neznámej mohyly (Kainov 2012: 62, fig. 48.). Predná plocha platne je pokrytá horizontálnymi drážkami, ktoré boli vyplnené strieborným drôtom (Kainov 2012: 62). Napriek tomu že strieborná vložka sa takmer nezachovala, motív je možné rekonštruovať vďaka skorodovanému povrchu (Kainov 2012: 62). Aj v tomto prípade vzor predstavoval trojuholníky smerujúce hrotmi k sebe, usporiadané pozdĺž dlhých strán vrchných častí platne (Kainov 2012: 62). Sergej Y. Kainov predpokladá, že nález klinu z neznámeho kurganu môže v skutočnosti pochádzať z kurganu C – 20 (41), kde sa taktiež našiel meč Petersenovho typu V (Kainov 2012: 62, poz. 41). S trojuholníkovými klinmi na rukoväti sa môžeme stretnúť aj na meči objavenom v komorovom hrobe z dánskej lokality Errindlev. Kliny sú v tomto prípade výrazne menšie a boli vyrobené zo striebra. Umiestnené sú pod bázou a nad priečkou. Ich hroty smerujú k sebe. Výzdoba trojuholníka nad priečkou sa nezachovala celá, vzor tvoria dva pod sebou umiestnené horizontálne pásiky s volútami smerujúcimi k sebe. Trojuholník pod bázou koruny je zdobený rôzne točenými líniami pásov ktorých konce sú taktiež ukončené do podoby volút (Pedersen 2014b: Plate 9. 1, 1a).
Obr. 6. 1. Klin z gnezdovskej mohyly; 2. Klin z Petrovského mohylníka č. 38.
Zdroj: Kainov – Zozulya 2014: 138, pиc. 2. 1-2.
Obr. 7. 1. Náčrt klinu z gnezdovskej mohyly; 2. Náčrt klinu z Petrovského mohylníka č. 38.
a – schéma výzdoby v užšej časti, b – schéma výzdoby v širšej časti.
Zdroj: Kainov – Zozulya 2014: 137, pиc. 1. 1, 2 a-b (upravené); autor kresby: A. S. Dementieva.
Pomerne netradičným komponentom na rukoväti sledovaného typu meča sú bronzové objímky pod priečkou a hlavicou, ktoré sa zachovali na meči z prístavu v Hedeby (Geibig 1999: 58, cat. no. 6, taf. 6). Tie majú podobu koruniek, ktorých horný rám, teda najširšia časť objímok je ohraničená perličkovým pásom a pod ním vystupujú po celej dĺžke štylizované predĺžené zvieracie hlavy s výraznými oválnymi ušami. Pod ušami sú naznačené oči. Medzi jednotlivými hlavami môžeme vidieť kruhové zdobenie. Okolo hláv sa vinie granulovitý pás. Takéto objímky boli odlievané z bronzu a niekedy mali aj tvar ľudských hláv (Androshchuk 2014: 49). Nie je vylúčené že zmienku o nich môžeme nájsť aj v písomných prameňoch, kde sú pravdepodobne uvedené pod názvom véttrim (Androshchuk 2014: 31, 49; Vlasatý 2018d). Takýto prvok je však typický skôr pre meče typu D (C8095, C24887) alebo K (Geibig 1991: 367, taf. 157. 1-3). Stretnúť sa s nimi môžeme aj na typoch, ako napríklad Petersenov typ H/I (C18494, Petersen 1919: 93, fig. 82; Żabiński 2007: 39, fig. 5).
Niektoré meče sa zachovali aj s malými klinmi umiestnenými medzi tŕňom a podstavou (Zlatkov 2014: 139; Moilanen 2015: 417) alebo medzi tŕňom a priečkou (Moilanen 2015: 418) (obr. 8). Jednou z možností použitia takýchto klinov je, že mohli nejakým spôsobom súvisieť s konštrukciou držadla (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým; Viskupič 2023) alebo bolo ich funkciou upevnenie tŕňa na podstavu a/alebo priečku s väčším otvorom (osobná komunikácia s Mikkom Moilanenom). Druhá možnosť sa javí ako pravdepodobnejšia. Takéto malé kliny boli použité v prípade, že hlavica a priečka mohli pochádzať z iných kováčskych dielní ako čepeľ (osobná komunikácia s Mikkom Moilanenom). Podľa M. Moilanena sú niektoré kliny skorodované malé kúsky železa, možno nejakého železného šrotu. Sám naznačuje, že niektoré sa zdajú byť zliatinami medi, avšak s určitosťou sa to potvrdiť nedá, keďže neboli analyzované (osobná komunikácia s Mikkom Moilanenom).
Na základe môjho vlastného pozorovania sa dĺžka rukovätí, respektíve tŕňa čepele pohybuje zhruba od 8,2 do 10,5 cm.
Obr. 8. Umiestnenie klinov na rukovätiach mečov.
1. Sliven, Bulharsko; 2. Jämsä, Fínsko; 3. Asikkala, Fínsko.
Zdroj: Zlatkov 2014: 138, 39; katalóg finna.fi; Moilanen 2018: 129.
I.3 Priečka
Ako sme naznačili vyššie, v časti opisujúcej hlavicu, tvar priečok mečov sledovaného typu je takmer identický s podstavou. Pri čelnom pohľade sú rovné, v mnohých prípadoch so zaoblenými hranami. Evidujeme aj priečky, ktorých hrany sú rovnobežne zakončené. Zhora je ich tvar oválny, až výrazne oválny. Od stredu smerom ku koncom sa zužujú, hrany sú zaoblené. Dĺžka, výška a hrúbka priečok (vrátane podstavy) pri jednotlivých mečoch je odlišná. Niektoré meče sú vybavené masívnou priečkou, iné zasa užšou. Dĺžka priečok variuje od 8,2 do 12,3 cm. Výška sa pohybuje od 1 do 2,4 cm a hrúbka od 1,8 do 3,5 cm (vlastné pozorovanie; Androshchuk 2014: 79). Priečky tak ako podstava boli zdobené a motívy obidvoch komponentov sú identické.
Na tomto mieste je vhodné zmieniť zaujímavé konštrukčné riešenie nielen priečky ale aj hlavice meča objaveného vo vodách prístavu Hedeby (Geibig 1999: cat. no. 6). Spôsob akým boli časti rukoväte meča skonštruované je pre sledovaný typ atypické. Na základe röntgenových snímkov meča sa zdá, že priečku a hlavicu tvorilo niekoľko komponentov ktoré k sebe boli upevnené nitmi (Geibig 1999: taf. 14). Znamenalo by to, že na základnú časť priečky boli z hornej a dolnej strany pomocou nitov uchytené ploché tenké platničky, ktoré sú zároveň na obidvoch pohľadovýh stranách zdobené. Ako bolo uvedené vyššie, na daný typ je takýto spôsob konštrukcie neobvyklý a skôr sa s ním môžeme stretnúť pri mečoch staršej doby vikinskej, presnejšie pri typoch D (napr. C8095) a E (napr. meč z kurganu Л-13/1949 v Gnezdove, Kainov-Novikov 2024: 163-164, puc. 177). Funkciou takýchto nitov bolo upevnenie platničiek na povrch priečky (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým). Nie je vylúčené, že hlavice nitov mohli plniť už len čisto dekoratívnu funkciu (osobná konzultácia s Tomášom Vlasatým). Jedným takým príkladom je meč typu E-3 z nórskej lokality Kvakkestad (C17315) s priečkou ktorá má na hornej a spodnej strane okrúhle objímky, imitujúce hlavice nitov (Kainov-Novikov 2024: 189, риc. 199).
I.4 Čepeľ
Dĺžka zachovaných čepelí v celom stave sa pohybuje zhruba od 71,5 do 87,5 cm (vlastné pozorovanie). Šírka čepelí skúmaných mečov (vrátane fragmentárnych nálezov) pod priečkou dosahuje 5 až 6 cm, avšak pri niektorých exemplároch sa môžeme stretnúť so šírkou 6,2 až 6,4 či dokonca 7 cm. Všetky čepele mečov Petersenovho typu V sú dvojbrité (Petersen 1919: 155). Jednobrité čepele v prípade tohto typu neboli zaznamenané. Zaujímavosťou sú dva meče z Fínska (KM 708, KM 370) na ktorých sa zachovala úplná čepeľ ale dĺžka prvého dosahuje iba 49,8 cm (Moilanen 2015: 346, cat. no. [7] KM 708) a v prípade druhého je čepeľ dlhá 55,7 cm (Moilanen 2015: 346, cat. no. [5] KM 370). Obidva exempláre sú dobre zachované a k ich skráteniu malo dôjsť úmyselne. Hroty na čepeliach sú pomerne tenké a krvný žliabok sa končí tesne pred skráteným hrotom, ktorý bol opätovne nabrúsený (Moilanen 2018: 130). Mikko Moilanen sa domnieva, že dôvodom takejto úpravy mohol byť pokus o reparáciu zlomenej čepele, namiesto toho aby ju museli znova ukovať a tepelne spracovať ale vylúčiť sa nedá ani to, že mohlo ísť o detské meče alebo patrili mladším jedincom (Moilanen 2018: 130; osobná komunikácia s Mikkom Moilanenom). Ďalší príklad úpravy poškodenej čepele môžeme doložiť na fragmentárnom meči z Olomouca (Hošek, Košta, Žákovský 2019: 193 – 194).
Obr. 9. Kresba mečov z Fínska zo skrátenou čepeľou.
1. KM 708; 2. KM 370.
Zdroj: Moilanen 2015: 351-352.
Tak ako čepele iných typov mečov doby vikinskej boli opatrené nápismy a/alebo geometrickými značkami, tak je tomu aj v prípade typu V. Inskripcie a/alebo geometrické značky môžeme sledovať na viac ako štyridsiatich čepeliach. Jednoznačne najpočetnejšou skupinou nápisov sú čepele nesúce rôzne varianty nápisu Ulfberth. Evidujeme aj nápisy, ktoré majú pomerne nejasné znenie, ako sú napr.: +VLEHRAHLDH+ (Moilanen 2015: 397) a ☩ E E E B R H T ☩ (Anteins 1973: pиc. 52). Predpokladá sa, že tieto varianty môžu byť napodobeniny nápisu Ulfberth (Moilanen 2015: 137, 150). V jednom prípade máme doložený nápis INGELRII (Moilanen 2015: 378) a v druhom zasa fragment nápisu, ktorý môže patriť tejto skupine(Kainov 2012: 48, 50, fig. 34). Ďalšie skupiny nápisov, ktoré vieme rozpoznať na čepeliach mečov typu V sú: LEUTLRIT (LEU丄ГRIT) (Mandel 1991: 106-107, cat. no. 21); CEROLT alebo GEROLT (Kirpičnikov 1966: 78-79, cat. no. 40, tab. XVII. 2; Korotkevič et al. 2006: 56); AMEN a +IN NOMINE DOMINI+ (Anders 2013: 83, tafel 1: 1/1; Moilanen 2015: 145-146). V jednom prípade sa zachovala časť nápisu skladajúca sa pravdepodobne z písmen cyriliky – CЛAB (SLAV), interpretované Kirpičnikovom ako časť mena Slavuta, Slaviša, Slavomir, etc. (Kirpičnikov 1996: 720, puc 1. a, 2). Spolu s inskripciami evidujeme aj geometrické značky a/alebo symboly. Podstatná časť čepelí má na svojom povrchu vzor troch vertikálnych čiar naľavo a napravo, pripomínajúcich rímsku číslicu III. V strede, medzi čiarami je umiestnený motív dvoch vertikálnych čiar spojených predĺženým písmenom X, pripomínajúci presýpacie hodiny medzi ktorý je zakomponovaný kosoštvorec – motív je definovaný ako mriežka (III mriežka III). Ten sa vyskytuje v niekoľkých variantoch. Vzhľad motívu mriežky a/alebo počet „rímskych číslic“ sa môže odlišovať a namiesto troch mriežok máme doložené napr. čepele iba s dvoma vertikálnymi čiarami alebo iba jednou na obidvoch stranách. Najčastejšie sa vzor mriežky kombinuje s nápisom +VLFBERH+T prípadne jeho ďalšími variáciami. Evidujeme aj kombináciu dvoch geometrických značiek. Na meči zo švédskej lokality Östveda v Gästriklande môžeme pozorovať čepeľ zdobenú geometrickým motívom dvoch vertikálnych čiar naľavo a napravo s motívom dvoch mriežok medzi ktorými je umiestnená jedna čiara ( II mriežka I mriežka II ) na jednej strane a motívom dvoch čiar opäť na ľavo a napravo so vzorom dvoch presýpacích hodín medzi ktorými je jedna čiara (II⋈I⋈II) (Thålin-Bergman – Kirpičnikov 1998: abb. 3.2).
Dve čepele nesú v krvnom žliabku motív kríža s ramenami vo forme písmena T. Jedným z nich je meč z lokality Torblå, Ulvik vo Vestlande v Nórsku. A. L. Lorange uvádza, že na jednej strane čepele je vyrazená značka z damaškového drôtu, taktiež pripúšťa aj damaškovanie krvného žliabku (Lorange 1889: tab. III, fig. 5). Značku tvoria dva kruhy medzi ktorými je kríž (O ☩ O) (Lorange 1889: tab. III, 5a). V druhom prípade je to samostatný kríž na čepeli meča zo Skästa vo švédskom Västmanlande, umiestnený v hornej časti, bližšie ku priečke. Materiál z ktorého je vyrobený je pravdepodobne mosadz (Androshchuk 2014: 456, cat. no. Vs6). Vzhľadom na komplexnosť témy výzdoby čepele, som sa rozhodol pre potreby článku vynechať podrobnejší opis jednotlivých variantov dekorácie. Všetky variácie nápisov a značiek sú uvedené v tabuľke.
Obr. 10. Meč zo švédskej lokality Skästa, Lillhärad, Västmanland.
Znázornenie značky v podobe kríža na čepeli.
Zdroj: digitalmuseum.se – Västmanlands läns museum.
Tak ako v prípade rukovätí, tak aj na čepeliach sa môžeme stretnúť so zachovaným organickým materiálom. Najčastejšie ide o pozostatky drevenej konštrukcie pošvy, prípadne zvyšky textílií alebo aj kože. Stopy po drevenej konštrukcii pošvy na čepeli evidujeme zhruba na 13 analyzovaných mečoch. V prípade meča z Ballateare na Ostrove Man vieme, že na výrobu pošvy bolo použité dubové drevo, tak ako aj na madlo rukoväte (Bersu – Wilson 1966: 68). Konštrukciu pošvy tvorilo drevo, vrstvy látky a kože (Bersu – Wilson 1966: 52). Spolu s dreveným obložením pošvy sa zachovali aj bronzové časti mečového pásu (Bersu – Wilson 1966: 54-57, fig. 34). Ten pozostával z bronzového rozdeľovača v tvare krúžka na ktorý boli uchytené tri ploché bronzové trojuholníkové kovania (Bersu – Wilson 1966: plate XIV A). Jeden spájal remienok s bronzovým kovaním umiestneným na pošve bližšie k priečke (Bersu – Wilson 1966: plate XI E). Ďalší fixoval dlhší ramenný remienok prechádzajúci cez krúžok umiestnený na druhom kovaní pošvy zakončený podobným kovaním a krúžkom na opačnej strane remeňa (Bersu – Wilson 1966: plate XI B, D). Tretí remienok s bronzovým nákončím slúžil na reguláciu dĺžky mečového pásu (Bersu – Wilson 1966: plate XI C; Androschuk 2014: 113). Obdobné kovania mečového pásu pochádzajú taktiež z Ostrova Man, z mohyly v Cronk Moar, kde boli súčasťou meča Petersenovho typu S (Bersu – Wilson 1966: 70-76). Takýto spôsob zavesenia meča s pošvou mohol súvisieť s karolínskymi variantmi, kde sa namiesto krúžkového rozdeľovača remienkov používalo kovanie v tvare trojlístka (Androschuk 2014: 113). Meč z hrobu č. 30 z Priekuļu Ģūģeri bol uložený do drevenej pošvy potiahnutej kožou a látkou, ako to dokazujú pozostatky organického materiálu prítomného v spodnej časti čepele, kde sa nachádza prelamované nákončie (Tomsons 2018: 66). Okrem toho, na povrchu čepele hneď pod priečkou sú zreteľné dva nity slúžiace pravdepodobne na uchytenie kovových komponentov mečového pásu (Tomsons 2018: 67, 33. att. 2). Pozostatky pošvy evidujeme aj na meči zo zničenej mohyly v Gnezdove. V najlepšie zachovanom stave je práve hrot čepele, kde Kainov eviduje okrem dreva aj kožu, kožušinu, pravdepodobne aj zvyšky lepidla a látku, na ktorej sa zachoval odtlačok nákončia (Kainov 2012: 53). Čepeľ meča z lodného mohylového hrobu 15 vo švédskom Valsgärde má povrch pokrytý zachovanými zvyškami dreva a aj kože, ktorá ako vyplýva z analýzy mala pochádzať z dobytka (Carlson 2023: 65, cat. no. S52). Zároveň sa zistilo, že koža na potiahnutie pošvy meča bola tenšia v porovnaní s kožou, ktorá bola použitá na výrobu dreveného jadra pošiev dlhých bojových nožov v hroboch 12 a 15 (Carlson 2023: 40). Okrem toho sa na povrchu pošvy zachovali aj tri menšie kožené pásiky umiestnené vodorovne len niekoľko centimetrov pod priečkou (Androshchuk 2014: 110, fig. 64). Tieto pásiky mohli byť súčasťou mečového pása a ich umiestnenie zodpovedá polohe závesnej prevliečky (Androshchuk 2014: 110). Fedir Androshchuk zároveň predpokladá, že meč s pošvou bol nosený pomocou remienka zaveseného na pleci, ako to dokazujú aj niektoré včasnostredoveké iluminácie (Androshchuk 2014: 110). Pozostatky drevenej konštrukcie pošvy sa zachovali ešte na ďalších dvoch švédskych exemplároch (Androshchuk 2014: 79, 375 – Sö35*, 85 – Up33).
V súvislosti s mečmi Petersenovho typu V evidujeme aj zachované nákončia, ktoré vieme identifikovať v jedenástich prípadoch. Zmienené sú nižšie, v kapitole Datovanie.
Obr. 11. Kožené pásiky z mečového pása zachované na povrchu pošvy meča z mohylového hrobu 15 vo Valsgärde.
Zdroj: Pedersen 2014b: plate 63. 4a.
II. Výzdoba hlavice a priečky
Čo sa výzdoby týka, meče Petersenovho typu V boli zdobené prevažne v geometrickom vzore a v rámci typu vieme rozlíšiť dva základné tvary dekorácie. Prvým, menej častým je tzv. šachovnicový vzor a druhým, najbežnejším je stupňovitý vzor, ktorý sa vyskytuje v dvoch variantoch. Okrem toho, existujú aj exempláre s výzdobou ktorá nezodpovedá klasickému typu. Dekorácia mohla byť vykonaná dvoma zdobiacimi technikami, a to metódou inlay a overlay (Hošek – Košta – Žákovský 201: 322). Prvý spôsob výzdoby spočíva v tom, že sa na povrch predmetu vysekajú drážky do ktorých sa následne zaklepáva drôt z farebného kovu, drážky tak korešpondujú s motívom (Vlasatý 2015). Drôt bol v priemere oproti šírke drážky väčší, čím sa po jeho zaklepaní do povrchu predmetu vytvorila jednoliata vrstva povlaku z farebného kovu, pričom hustota drážok sa pohybuje približne od 10 zhruba do 30 drážok na 1 cm (Môc 2018: 228). V prípade jedného meča z Fínska je počet drážok vyšší, až 35 na 1 cm (Moilanen 2015: 256). Táto metóda výzdoby je charakteristická aj pre meče typu H (Môc 2018: 228). Pri druhom spôsobe výzdoby, overlay sa na povrch predmetu vysekajú drážky pod uhlom, do podoby mriežky, následne vyplnené drôtom z neželezného kovu, s tým, že drážky nekorešpondujú s motívom (Vlasatý 2015).
II. 1 Šachovnicový vzor
Tento typ výzdoby je v porovnaní so stupňovitým vzorom menej častý ale zároveň je považovaný za chronologicky skorší variant (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 322). Ako napovedá už samostatné pomenovanie dekorácie, je tvorené dvojfarebnou tauziou zo striedajúcimi sa poliami nahusto umiestnených obdĺžnikových pásov zo strieborného a medeného drôtu. Vytvárajú tak šachovnici podobný vzor, ktorý pokrýva priečku aj hlavicu.
Tento vzor registrujeme v siedmich prípadoch. Až tri kusy sa našli na severe Nemecka, v Šlezvicku-Holštajnsku, z čoho jeden kus pochádza z lokality Bӧel a ďalšie dva z Hedeby (Westphal 2002: abb. 1.30.10; Geibig 1989: tafel 6. 1-2). Dva evidujeme vo Švédsku, z Birky a neznámeho miesta (Arbman 1940: taf. 5, 1 a; Androshchuk 2014: 469-470, cat. no. 28*). Je potrebné ale uviesť, že parametre meča z neznámej lokality sú identické s mečom z Birky – 544 (Androshchuk 2014: 385-386, cat. no. Up 33). Podľa Fedira Androshchuka ide o dva rozdielne meče (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým). Ďalším exemplárom, ktorý disponuje touto výzdobou je vodný nález z Francúzska, z rieky Loire (Delort 2017-2018: cat. no. 22), dnes uložený v kolekcii Metropolitného múzea umenia v New Yorku, ktoré ho získalo do svojich zbierok v roku 1955 (Grancsay 1959: 176). Pomerne neznámy kus pochádza z Nórska (T16983). Meč je hrobovým nálezom z lokality Være Søndre, v kraji Trøndelag a zdá sa, že nebol oficiálne nikde publikovaný. Internetový portál univerzitných múzeí Nórska (Unimus) uvádza, že meč má blízko k typu X a jeho hlavica je polkruhová avšak nie je isté, či ju tvoria dva kusy alebo iba jeden. V súčasnosti meč tvorí päť fragmentov a je pokrytý hrdzou. Najzaujímavejším prvkom je hlavica. Z röntgenových snímkov je zrejmé, že koruna je k podstave pripevnená pomocou klinu v tvare písmena U. Zo staršej fotografie, ktorá sa na portáli Unimus už nevyskytuje je zreteľná šachovnicová výzdoba podstavy a priečky ako aj náznak delenia koruny v podobe slabo badateľnej drážky na lepšie zachovanej strane koruny. Vzor sa pri posledných dvoch menovaných mečoch mierne odlišuje. Šachovnicové polia tvoria väčšie obdĺžniky oproti ostatným zmieneným kusom.
Priečky mečov z Birky a Bӧel sú na vrchnej a spodnej strane zdobené dvojfarebnou tauziou – splietanými drôtmi zo striebra a medi vytvárajúce cikcakový vzor. Zároveň sa na priečkach týchto mečov zachoval strieborný tordovaný drôt ovinutý okolo okraja po celej svojej dĺžke (Arbman 1940: taf. 5, 1 b; Müller – Wille 1977: 64, abb. 18. 2 a-c).
Vzor šachovnice je známy aj z iných typov mečov než je len Petersenov typ V. Nájdeme ho aj na type H z lokality Wesness na Orknejách (Żabiński 2007: 41, fig. 7-8) alebo na type P z Nærland v nórskom Rogalande (S2057).
II. 2 Stupňovitý vzor
Tento typ dekorácie predstavuje jeden z charakteristických rysov sledovaného typu meča. Drvivá časť nálezov má hlavicu s priečkou zdobenú práve týmto motívom. Ten predstavujú striedajúce sa stupňovité trojuholníky vyplnené bielym kovom a kosoštvorce z pramienkov červeno-bieleho alebo žltého kovu ohraničeného červeným. Vzor je vždy aplikovaný vertikálne. Na korune sú trojuholníky umiestnené v jej spodnej časti. Medzi nimi prechádza prvý rad kosoštvorcov (z červeno-bieleho alebo žltého kovu), ktoré sa striedajú s ďalším radom kosoštvorcov zo striebra. Bočné laloky sú zdobené motívom tzv. Kulakovových vlajok, ktorým sa budeme bližšie venovať na konci kapitoly. Dekoráciu podstavy a priečky tvoria zvislo rozmiestnené trojuholníky pozdĺž horného a spodného okraja, hrotmi smerujúcimi k sebe. Pole v strede vytvára romboidný motív. Vzor však nie je jednotný ale práve naopak, vykazuje odlišnosti. Rozdiely sú zreteľné nielen vo vzore samotnom, ale aj v tvare trojuholníkov a kosoštvorcov. Tie môžu byť užšie, predĺžené, aplikované na husto v rade vedľa seba alebo sú nižšie, širšie s väčším rozostupom medzi sebou, čo môže závisieť jednak od množstva ako aj hrúbky použitého drôtu. Najlepšie sú tieto rozdiely badateľné na strieborných trojuholníkoch, keďže striebro je najčastejším neželezným kovom, ktorý sa na povrchu priečok a hlavíc zachováva. Pozorovať tak môžeme, že polia niektorých trojuholníkov boli vyplnené piatimi prútikmi, čo má až 16 exemplárov, ďalej pri šiestich sme zaznamenali výplň z troch drôtov, pri štyroch zo šiestich drôtov, pri dvoch až z deviatich drôtov a po jednom meči evidujeme výplň zo siedmych a ôsmych drôtov (vlastné pozorovanie). Tomuto rozmiestneniu by mali zodpovedať aj počty drôtov určené na vyplnenie kosoštvorcov, čo bolo možné pozorovať na niektorých mečoch, kde sa pomerne dobre zachovala aj kovová vložka rombusov.
Zaujímavosťou je nález meča z vôd Dnepra na ostrove Chortycia v Záporoží na Ukrajine (obr. 13). Hlavica meča má vložku z tenšieho drôtu, kde na vyplnenie jedného poľa trojuholníkov a kosoštvorcov bolo použitých päť prútikov drôtu (Ostapenko – Sarychev 2016: рис. 12). Priečka meča je zdobená hrubším drôtom, čo má za následok, že vzor pôsobí robustnejšie a s väčším rozostupom medzi trojuholníkmi a rombusmi (Ostapenko – Sarychev 2016: 56, рис. 11). Vzor zdobiaci priečku meča z ostrova Chortycia poznáme aj z ďalších nálezov, a práve zo staroruského prostredia (Kainov 2012: fig. 34; Eidel 2022: 37).
V prípade fínskych nálezov, Mikko Moilanen eviduje štyri meče na ktorých bolo možné identifikovať stupňovitú výzdobu, z čoho dva z nich majú v priemere 26 drôtov na 1 cm a ďalšie dva 25 a 28 drôtov na 1 cm (Moilanen 2015: 255-256). V staroruskom prostredí evidujeme meče z hustotou použitého drôtu 24 prútikov na 1 cm (Kainov 2012: 50) ako aj 30 drôtov na 1 cm (Kainov 2012: 44; Makarov 2023: 59). Meče zo švédskych lokalít Enköping a Ӧstveda majú hustotu vložených drôtov 14 a 19 pramienkov na 1 centimeter (Androshchuk 2014: 335, cat. no. Gä 28*, cat. no. Up 99*).
Čo sa vzhľadu samotného motívu týka, tak vieme rozlíšiť dva varianty. Tauzia je kombináciou dvoj alebo troj farebných drôtov (biely a červený alebo biely, červený a žltý).
Prvý, najrozšírenejší variant je kombináciou dvojfarebnej tauzie, ktorú tvoria trojuholníky z bieleho kovu, ohraničené drôtom z červeného kovu a vnútorné pole kosoštvorcov je vyplnené zo stočených prútikov z bieleho a červeného kovu pripomínajúce filigrán (Môc 2018: 224) (obr. 12). Najčastejšie sa môžeme stretnúť s použitím strieborného a medeného drôtu (napr. Blindheim – Heyerdahl-Larsen 1995: 41; Kainov 2012: fig. 34. 3). Evidujeme aj použitie striebra s bronzom (Moilanen 2015: 365, 378, 418). V jednom prípade sa predpokladá kombinácia striebra so zliatinou medi, možno mosadzou (Makarov 2023: 59, fig. 4, 7). Tento spôsob výzdoby je zachytený približne na 20 exemplároch (vlastné pozorovanie). Podľa všetkého bolo takéto zdobenie aj na priečke a hlavici meča zo Seierstad Østre, Larvik vo Vestfolde v Nórsku (C20955). Meč je na portáli Unimus označený ako typ Rygh 492, respektíve typ E podľa Petersena (Rygh 1885; Petersen 1919: 75, 89). Z kresby a ani z fotografií dostupných na portáli nie je zrejmé, že konštrukčné časti rukoväte by boli zdobené jamkovou dekoráciou. Zachovaná stupňovitá výzdoba na meči jednoznačne ukazuje na typ V. Použitie dvojfarebných stočených drôtov nájdeme aj na niektorých mečoch typu T2, ako napr. na meči zo slovenskej lokality Košice – Krásna nad Hornádom (Môc 2018: 223-224; osobná komunikácia s Radom Čambalom; foto-archív SNM) alebo z nórskeho Utgaardenu v kraji Telemark (C1648) a dokonca v spojitosti so stupňovitým motívom ho registrujeme aj pri type H/I, o čom bude zmienka nižšie.
Obr. 12. Rukoväť meča z mohylového hrobu 11 z východopruského Wiskuautenu (vľavo) a detail dekorácie (vpravo).
Zdroj: Jahn – Ibsen 2024: abb. 18, 20.
Druhý variant predstavuje dekoráciu, ktorú tvoria dva rady trojuholníkov z bieleho kovu, ohraničené úzkym pásom červeného kovu a centrálne pole rombusov je vyplnené drôtom zo žltého kovu. Kombinácia farebných drôtov bola identifikovaná ako striebro, meď a mosadz. V porovnaní s predchádzajúcim variantom výzdoby je tento variant menej početný. Doložiť ho je možné zhruba na šiestich exemplároch (Kirpičnikov 1992: cat. no. 2; Plavinski 2009: 15; Androshchuk 2014: cat. no. Vs 6; Pedersen 2014b: cat. no. 92; Ostapenko – Sarychev 2016: 58, рис. 6; Eidel 2022: 37) (obr. 13). Použitie trojfarebnej kombinácie sa uvádza aj pri hlavici z gnezdovskej mohyly C-20, s predpokladaným stupňovitým motívom (Kainov 2012: 42, 44). Zdá sa, že podobne mohli byť zdobené hlavica a priečka aj na meči z Rösta. Fedir Androshchuk uvádza, že na meči sú pozostatky striebornej a medenej inkrustácie (Androshchuk 2014: 356, cat. no. Jä 12*). Pri detailnejšom pohľade na hlavicu na fotografii v katalógu SHM je jasne vidieť, že na niektorých miestach sa vložený drôt zdá byť žltý a na iných zasa červený/oranžový. To isté môžeme pozorovať aj na meči z Torblå Ulvik. Podľa portálu Unimus je zdobenie zo striebra a medi. Pri bližšom pohľade na jednu stranu hlavice môžeme pozorovať, že spolu so strieborným a medeným drôtom je prítomná aj vložka zo žltého kovu. Drôty zo striebra, medi a mosadze sa nachádzajú aj na priečke a hlavici meča z okolia Slivenu (Zlatkov 2014: 138-139), avšak rekonštruovať vzor z dôvodu fragmentárnosti je dnes nemožné.
Obr. 13. Rukoväť meča z vôd Dnepra na ostrove Chortycia s rozdielnym spôsobom výzdoby na priečke a hlavici v stupňovitom vzore a schéma výzdoby.
1 – striebro, 2 – mosadz, 3 – meď.
Zdroj: Makarov 2023: fig. 8. A.
So vzorom stupňovitých trojuholníkov a kosoštvorcov sa okrem mečov typu V môžeme stretnúť aj pri niektorých exemplároch typu H/I. Geometrické vzory rôznych tvarov, vrátane stupňovitých kosoštvorcov na tomto type boli vyhotovené zo strieborných a medených drôtov alebo sú pokryté výplňou z bielych, červených a žltých drôtov (Androshchuk 2014: 56-57; Kainov – Novikov 2024: 212, рис. 213. 2; 214. 1, 2, 4; 215. 1, 5). Alfred Geibig poznamenáva, že stupňovitý variant výzdoby kombinačného typu 5 (Petersen H) je však oproti nami skúmanému typu menej častý (Geibig 1999: 37). Zachytiť sa nám ho podarilo na troch exemplároch, z ktorých dva pochádzajú zo Švédska, jeden z lokality Norra Kvinneby v provincii Öland (SHM16646) a druhý je nálezom z hrobu 561 v Birke (SHM34000:561). Tretí sa našiel v Nórsku, na lokalite Nes, Nord-Aurdal v kraji Innlandet (C23127). Vedľa týchto exemplárov však stojí niekoľko ďalších, ktoré sa zachovali s týmto variantom výzdoby na priečke a/alebo podstave bez zachovanej hlavice/koruny a v literatúre sú označené ako typ V alebo H/I. Z Fínska eviduje Mikko Moilanen dva meče typu V bez zachovanej koruny so stupňovitým vzorom na priečke a podstave z lokalít Kangasala – KM 6245 A:1 a Tampere – KM 15175:1 (Moilanen 2015: 378, 407). Tretí je podľa neho možný typ V pochádzajúci z Jämsä – KM 31550:1 so zachovaným kosoštvorcovým vzorom zo striebra a bronzu (Moilanen 2015: 418). Ďalšie dva takéto exempláre pochádzajú zo Švédska, z lokalít Hangvar vo farnosti Austers (SHM 2309) na ostrove Gotland a Skensta, vo farnosti Torstuna na Upplande (SHM 6814). Prvý sa zachoval s neúplnou čepeľou a priečkou na ktorej sa čiastočne zachovala stupňovitá výzdoba so stočenými pramienkami v strede vzoru (obr. 14). Dekorácia mala byť zo striebra a medi pričom komponenty meča sú klasifikované ako typ H/I (Thunmark-Nylén 2000: 354; Androshchuk 2014: cat. no. Go 67*). Druhý tvorí iba priečka a podstava so stopami po výzdobe zo strieborného a medeného drôtu, tiež priradený k typu H/I (Androshchuk 2014: cat. no. Up 203*). Z fotografií uverejnených na SHM, ktoré pre potreby článku vyhotovil kurátor Sven Kalmring je parciálne zreteľná zachovaná dekorácia strieborných stupňovitých trojuholníkov (obr. 15). Podobne je na tom aj fragmentárny meč z nórskeho Rolighetu v kraji Vestfold (C14139). Napriek absencii koruny je priradený typu Rygh 494, ktorý v Petersenovej klasifikácií zodpovedá variante H (Rygh 1885; Petersen 1919: 75, 89). Fotografie s kresbou na portáli naznačujú, že zdobenie meča pozostáva zo strieborných pramienkov v stupňovitom vzore. Údajne stupňovitou výzdobou z bronzu by mala disponovať aj hlavica fragmentárneho meča z lokality Nesna v kraji Nordland na severe Nórska (T14487). Tá by mala byť vyrobená podľa informácií portálu Unimus z jedného kusu a tvarovo ide o staršiu variantu typu H, blízku hlaviciam typu T a V. Anne Stalsberg a A. N. Kirpičnikov označujú meč ako typ H (Kirpitsjnikov – Stalsberg 1992: 35, fig. 3). Zachoval sa iba s neúplnou čepeľou, priečkou a hlavicou. Hlavica meča sa skladá z dvoch častí, koruna napriek jej stavu ale nepôsobí, že by bola trojuholníkového tvaru, práve naopak, pôsobí skôr, že je polkruhová. Na fotografiách portálu Unimus sú zreteľné vertikálne drážky na priečke, ktoré v minulosti boli vyplnené drôtikmi z farebného kovu, čo potvrdzuje aj A. Stalsberg a A. N. Kirpičnikov, ktorí zároveň poznamenávajú, že výzdoba bola pravdepodobne geometrická, podobná ako v prípade meča z Lyngjem, ktorý označujú ako typ V (Kirpitsjnikov – Stalsberg 1992: 37). Z Kyjeva (в 329) by mal pochádzať meč ktorého nálezové okolnosti sú neisté. Zachoval sa z neho iba fragment čepele s tŕňom a priečkou (Kirpičnikov 1997: puc. 1). Podľa Anatolija Kirpičnikova sa na priečke zachovalo torzo výzdoby zo stočených drôtov z červenej medi a striebra a meč tak označil ako možný typ V (Kirpičnikov 1997: 717, 719). Meč je v práci F. Androshchuka a V. Zotsenka priradený k typu H s výzdobou zo žltého a červeného drôtu, ale v šachovnicovom vzore (Androshchuk – Zotsenko 2012: 320).
Okrem mečov sa s týmto spôsobom výzdoby môžeme stretnúť aj na tuľajkách hrotov kopijí typov E, G, I a K (Thunmark-Nylén 1998: tafel 238: 1, 2, 3; Pedersen 2014b: pl. 8. 2; Sénby Posse 2021: figur 22, 71).
Z pohľadu symboliky by stupňovitý vzor striedajúcich sa trojuholníkov a kosoštvorcov mohol súvisieť s vyobrazením kľukatej dvojfarebnej čiary na chrbte vretenice severnej (Vipera berus) (Brunning 2015: 60-61, fig. 2.1; Lehmann 2017: 277). Spojenie mečov všeobecne spolu s hadmi v severskom myslení nebolo ničím neobvyklým. Prirovnanie týchto elitných militárií k hadom vieme doložiť aj v staroseverskej literatúre (Brunning 2015: 53; Vlasatý 2022a).
Obr. 14. Fragmentárny meč z Hangvar na Gotlande s pozostatkami stupňovitej výzdoby na priečke.
Zdroj: Zdroj: SHM Stockholm, foto: Sven Kalmring.
Obr. 15. Podstava a priečka meča zo švédskej lokality Skensta, Uppland.
Zdroj: SHM Stockholm, foto: Sven Kalmring.
II. 3 Atypické formy výzdoby mečov Petersenovho typu V
Okrem vyššie zmienených variantov výzdoby na mečoch typu V poznáme aj niekoľko atypických dekorácií, ktoré nezapadajú do Petersenovych kritérií typologickej klasifikácie.
Jedným z nich je meč z prístavu Hedeby, ktorého výzdoba sa v podstate dá prirovnať k stupňovitému vzoru. Ten predstavuje stupňovitý cikcakový vzor umiestnený vertikálne po celej dĺžke priečky a hlavice zo striedajúcich sa drôtov zo striebra a medi (Geibig 1999: 36, tafel 6. 2-3). Výzdobou disponujú aj spodná strana podstavy s dvoma prekríženými líniami pásov vedľa seba v podobe písmena X zo stočených strieborných drôtov na obidvoch koncoch, ktoré tak vytvárajú trojuholníky a kosoštvorec s bodkovanoz výplňou zo striebra (Geibig 1999: 36-37, tafel 6. 3). Priečka je po celej svojej dĺžke na vrchnej a spodnej strane pokrytá rovnakou bodkovanou striebornou výzdobou ako podstava. S takýmto spôsobom dekorácie sa najčastejšie stretávame pri mečoch Petersenovho typu R, kde sa kombinuje spolu s pletencovým motívom v severskom štýle Mammen, technikou jemnej tauzie, prevažne zo striebra (Hergesell – Snítilý 2020: 41; osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým).
Meč z dánskeho Ostedu v kraji København má zachovanú výzdobu na strednom laloku a malý fragment na podstave a jednej strane priečky zo strieborných stočených drôtov, ktoré tak vytvárajú “cik-cakový” vzor (Crumlin-Pedersen 1981: 65, D12-3; Pierce 2002: 113). Ten je identický so zdobením spodnej a hornej strany priečok mečov z Birky (BJ 544) a Bӧel, ktorých výzdoba pozostávala zo striebra a medi. Čiže môžeme predpokladať, že hlavica a priečka tohto exempláru boli zdobené tordovanými drôtmi z bieleho a červeného neželezného kovu na dosiahnutie kontrastnosti dekorácie. Tento bezkontextový nález je podľa Iana Peircea typom U (Peirce 2002: 112). Fedir Androshchuk ho však zaraďuje pod typ V (Androshchuk 2014: 278, cat. no. 41), pričom na inom mieste uvádza, že meče typu U nemajú jasne stanovené kritériá a v niektorých prípadoch boli meče typu V nesprávne priradené pod tento typ (Androshchuk 2014: 78).
Výzdoba meča z Pidhirci (obr. 16) predstavuje unikát v rámci sledovaného typu. Z morfologického pohľadu jeho konštrukčné časti rukoväti vykazujú rysy charakteristické pre typ V, avšak dekorácia stojí blízko mečov Petersenovho typu S, predovšetkým tá ktorá je aplikovaná na povrchu priečky. Vzor pozostáva z pletencového motívu s uzlami. Horné a spodné okraje priečky sú ohraničené dlhým vodorovným radom z nahusto umiestnených strieborných “šípiek“ hrotmi smerujúcimi doľava (⋘) na podklade z medi. Rovnaké okrajové zdobenie sa nachádza aj na podstave. Stredom prechádzajú horizontálne umiestnené prepletené strieborné pásiky. Zdobenie koruny sa nezachovalo úplne ale iba fragmentárne a možno predpokladať, že motív tvorili rôzne prepletené línie čiar a volút(?). Tauzia bola vytvorená zo strieborných a medených drôtov (Liwoch 2005: 52-54). Meč pôsobí skôr ako hybridný typ. Podbne by sa dal vnímať aj nález meča typu U z nórskej lokality Bakke, Ullensvang vo Vestlande (B4486) na západe Nórska. Jeho hlavica má zachované zdobenie v podobe rytých drážok predstavujúcich pletencový motív, na podstave podobný ako pri type S.
Obr. 16. Výzdoba konštrukčných častí rukoväti meča z Pidhirci.
Zdroj: Wirtualne Muzea Małopolski.
Doložiť vieme aj monochrómnu výzdobu v rámci sledovaného typu. Jedným takým nálezom je meč z nórskej lokality Storbjørken Nedre v kraji Trøndelag (T17462). Výzdoba priečky a hlavice by mala údajne pozostávať výhradne zo striebornej vertikálnej tauzie, ako na to poukazuje portál Unimus. Ako možný typ V s monochrómnou výzdobou sa javí meč pochádzajúci z lokality Munkeby, Levanger, kraj Trøndelag v Nórsku (T18704). Ten je na základe informácií portálu Unimus blízky typom W a X podľa Petersena s hlavicou vyrobenou z jedného kusu s drážkami deliacimi hlavicu na podstavu a korunu s tromi lalokmi. Hlavica s priečkou sú pokryté rytými drážkami, ktoré boli vyplnené žltým neželezným kovom. Na jednej z fotografií uverejnených na portáli je však možné si všimnúť, že na spodnej strane podstavy sú dva kruhové žliabky. Nedá sa teda vylúčiť, že hlavica mohla byť vyrobená z dvoch kusov, ktoré boli spolu spojené nitmi. Dva meče typu V s monochrómnou výzdobou by mali pochádzať aj z Gnezdova (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 322). Sergej Kainov pozostatky striebornej výzdoby eviduje iba na hlavici fragmentárneho meča z mohyly Dn-86 (Kainov 2012: 45-46, fig. 32). Zvyšné tri meče majú zachovanú polychrómnu výzdobu (Kainov 2012: 42, 44-54). Monochrómny poťah železného povrchu konštrukčných častí rukoväte (striebro, bronz/meď, mosadz) poznáme najmä na mečoch Petersenovho typu H/I (Androshchuk 2014: 56; Môc 2018: 228). Tým, že takýto spôsob “výzdoby“ nevytváral žiadny konkrétny vzor ale povrch hlavíc a priečok bol celý pokrytý súvislým poťahom z drôtov jedného druhu neželezného kovu, mohol tak plniť skôr funkciu ochrany železného povrchu pred koróziou (Môc 2018: 228).
Na záver kapitoly by som chcel zmieniť pár slovami výzdobu bočných segmentov koruny. Centrálny vzor takmer vo všetkých analyzovaných prípadoch tvorí trojuholníku podobný motív z červeného kovu s odlišným počtom vertikálne umiestnených čiar pod ním, medzi ktorými je medzera tvorená striebornou vložkou. Cez širšiu časť tohto motívu prechádza dlhá vertikálna čiara s dvoma výbežkami na hornej a dolnej strane.
Ostatné časti bočných segmentov sú zdobené odlišne a ani v jednom prípade sa dekorácia neopakuje. Výzdobu bolo možné lepšie identifikovať približne na pätnástich exemplároch zo všetkých zachovaných hlavíc.
Vladimir Kulakov tento symbol považuje za signifikáciu vlajok (Kulakov 1989: 69). S istou dávkou predstavivosti tento vzor môže pripomínať bojovú zástavu so strapcami pripevnenú na drevenej násade kopije. Podobné variácie “vlajok“ vieme rozpoznať aj na niektorých mečoch typu T2 (C1648).
Obr. 17. Príklad výzdoby postranných segmentov a schéma ornamentu.
1 – striebro, 2 – mosadz, 3 – meď.
Zdroj: Makarov 2023: fig. 8.A; Ostapenko – Sarychev 2016: pиc. 11-13.
Obr. 18. Grafické znázornenie niekoľkých variantov výzdoby priečok a hlavíc mečov Petersenovho typu V.
a. Chortycia; b. Storbjørken Nedre; 1. Wiskiauten 11/1897; 2. Šestovica; 3. Gnezdovo, zničená mohyla; 4. Gnezdovo, mohyla Dn-4 v Gnezdove; 5. Oppdal; 6.-7. Chortycia; 8. Hedeby, prístav; 9. Osted; 10. Birka, BJ 544; 11. Pidhirci.
Autori ilustrácií: Diego Flores Cartes (a-b, 11); Michal Viskupič (1-10).
III. Príbuznosť typov V a T2
Meče typu V stoja veľmi blízko typu T2 z pohľadu morfologicko-dekoračných vlastností. Napriek tomu, ako poznamenáva Sergej Kainov, existuje niekoľko kritérií na základe ktorých je tieto typy možné od seba odlíšiť (Kainov 2012: 41-42). Jedným je tvar hlavíc, čomu sme sa venovali v kapitole I.1 a druhou možnosťou je práve výzdoba. Kým na nami sledovanom type je aplikovaná vertikálne, tak typ T2 ju má na podstave a priečke umiestnenú horizontálne na obidvoch koncoch týchto komponentov a iba v strede prechádza vertikálne. Ďalší rozdiel je v jej tvare. Trojuholníky a kosoštvorce nie sú stupňovité ale ich okraje sú rovné. Jedinou známou výnimkou je meč z Gnezdova, pochádzajúci zo zničenej mohyly, ktorého výzdoba jasne rozložením motívu ukazuje na typ T2, avšak v tomto prípade sú kosoštvorce s trojuholníkmi stupňovité (Kainov 2012: 35, 37, 39-41, fig. 29. – 30.). Stretnúť sa však môžeme aj s mečmi, ktorých dekorácia je umiestnená výhradne zvislo. Jeden taký pochádza z ostrova Chortycia, ďalší z ruskej lokality Vachruševo v juhovýchodnom Priladoží (Kirpičnikov 1966a: tab. V. 3, VII. 3 – popis tab. VIII). Podľa kolektívu výskumníkov Maczek, Môc, Dvorák, Beronská tvar hlavice meča z Vachruševa vykazuje viac prvky charakteristické pre typ V, horná hrana koruny je oválnejšia a bočné segmenty nie sú výrazne konkávne a naznačujú, že meč môže byť hybridným typom, prípadne prechodným variantom (Maczek et al. 2024: 294). Rovnako tak vnímajú aj meč z Čiernej mohyly, ktorý môže byť prechodným variantom a jeho priradenie pod typ T2 sa javí ako neisté (Maczek et al 2024: 294). Jiří Košta meč taktiež eviduje ako možný typ T alebo V (Košta 2021: table 10, cat. no. 3163). V staršej literatúre je označený ako typ T2 (Kirpičnikov 1966a: cat. no. 41; Androshchuk – Zotsenko 2012: 288, fig. 222), s čím súhlasí na základe morfologických a ornamentálnych prvkov aj Sergej Kainov (osobná komunikácia so Sergejom Kainovom). Ako ďalší možný typ V alebo T2, prípadne prechodný variant sa uvádza aj meč z ruskej lokality Leonovo v Lenigradskej oblasti zachovaný iba s čepeľou, tŕňom a priečkou (Košta 2021: table 10, cat. no. 2320; Maczek et al. 2024: 293). Anatolij Kirpičnikov meč zaradil pôvodne pod typ T2 (Kirpičnikov 1966a: 78, cat. no. 39) ale neskôr ho označil za možný typ V alebo T2 (Kochkurkina – Summanen 2021: 252). Zdobenie priečky je rozdelené na horizontálne trojuholníky a kosoštvorce na bočných stranách a vertikálne umiestnené v strede, čo jednoznačne odkazuje na typ T2 (Kochkurkina – Summanen 2021: 252, рис. 2. 1-3). Rovnako tak vertikálnou výzdobou bola zdobená aj rukoväť meča z nórskeho Øvrebø v kraji Telemark – C17958 (Petersen 1919: 151).
Na tomto mieste je vhodné spomenúť meč z neznámej švédskej lokality, ktorý sa zachoval s neúplnou čepeľou, priečkou a podstavou bez koruny. V katalógu Statens historiska museer (SHM) v Stockholme je evidovaný iba pod číslom položky 266352_HST (osobná komunikácia s Ny Björnom Gustafssonom; Vlasatý 2022b). Výzdoba sa zachovala najlepšie na priečke a pozostáva zo strieborných trojuholníkov a mosadzných kosoštvorcov medzi ktorými je umiestnený tenký medený drôt. Dekorácia prechádza pozdĺž celej priečky zvislo, čím má bližšie k typu V avšak tvar trojuholníkov a kosoštvorcov nie je stupňovitý ale s rovnými hranami, tak ako exemplár z Vachruševa, čím má výzdoba zasa bližšie k typu T2. Možno ešte dodať, že na vrchnej a spodnej strane priečky je badateľná výzdoba v stupňovitom vzore zo strieborných, medených a mosadzných prútikov. Sue Brunning zmieňuje diskutovaný meč ako typ Petersen H a výzdobu priečky interpretuje ako možné zobrazenie hadieho chrbta (Brunning 2015: 61-62, fig. 2.3). Absencia koruny nedovoľuje presnejšie priradenie meča k jednému či druhému typu. Fedir Androshchuk tento meč považuje za mladšiu variantu typu H/I (Vlasatý 2022b).
IV. Rozšírenie
Meče Petersenovho typu V majú pomerne široké zastúpenie naprieč Európou. Rozšírené sú predovšetkým v Škandinávií a vo východnej Európe. Niekoľko exemplárov sa vyskytuje aj v západnej, strednej a juhovýchodnej Európe a úplne absentujú na juhu Európy.
Kým Mikael Jakobsson evidoval iba 35 exemplárov (Jakobsson 1992: 41, tabell 2) tak Kainov píše o 56 nálezoch z Európy a k nim pripočítava ešte ďalších 25 kusov z prostredia starej Rusi (Kainov 2012: 42). V súčasnosti sa ich počet odhaduje zhruba na 120 kusov (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 322). Skutočné číslo môže byť samozrejme oveľa vyššie. Je treba zohľadniť fakt, že niektoré meče neboli publikované a do tejto kategórie určite treba zaradiť aj nálezy pochádzajúce z nelegálnej činnosti detektoristov. Počet mečov uvedených v tejto práci presahuje cifru 120 kusov, pričom k nim sú pripočítané aj exempláre s neistým typologickým zaradením.
Za ich pravdepodobné miesto vzniku sa považuje oblasť historického Dánska, kde sa tento variant mohol vyvinúť z napodobňovania neskoro karolínskych mečov s trojlaločnými hlavicami (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 323). Mechtild Schulze-Dörrlamm naznačuje, že meče tohto typu sa používali v oblastiach, kde nielen sídlili Dáni alebo Obodriti, ale aj na miestach, ktoré mali pod svojou kontrolou v oblastiach na západnom a južnom pobreží Baltského mora (Schulze-Dörrlamm 2014: 617), čomu by zodpovedali aj nálezy týchto mečov zo Šlezvicka-Holštajnska, konkrétne z Hedeby, odkiaľ pochádzajú štyri exempláre – jeden z kostrového hrobu č. 62 (Arents – Eisenschmidt 2010: 41, tafel 10. 1 a-b), Hedeby North 1836 (Geibig 1989: 254, cat. no. 27, tafel 6. 1; Pedersen 2014b: 129, cat. no. 368), Hedeby – sídlisko/prístav (Geibig 1999: 58, taf. 6.1) a nález koruny s trojfarebnou tauziou (Geibig 1989: 254, cat. no. 29, taf. 1. 3). Ďalšie dva meče boli objavené severovýchodne od Hedeby, na lokalitách Böel (Müller – Wille 1977: 64, abb. 6. 1 a-c) a Süderbrarup (Müller – Wille 1977: 64, abb. 5. 11 a-c). Zo spolkovej republiky Meklenbursko-Pomoransko pochádza nález meča z rieky Peene v meste Demmin, ktorý Peter Herfert pôvodne označil ako Petersenov typ X (Herfert 1977: 248, 250). S týmto tvrdením sa však nedá súhlasiť. Hlavica je tvorená z podstavy a polkruhovej koruny, ktoré sú spojené nitmi a spolu s priečkou zdobené strieborným a medeným drôtom pravdepodobne v stupňovitom vzore (Herfert 1978: 251, abb. 2. a-b). Ešte jeden údajný typ V z Nemecka by mal pochádzať z koryta rieky Weser pri Großenwiedene v spolkovej krajine Dolné Sasko (Wulf 2015: 155). Meč sa zachoval v relatívne dobrom stave, s chýbajúcou časťou rovnej priečky a dokonca koženým remienkom umiestneným na hlavici a priečke (Wulf 2015: 158-159, abb. 5). Hlavica meča je dvojdielna, s rovnou podstavou a polkruhovou korunou, na ktorej sa okrem kožených pásikov dochovali stopy plechu zo zliatiny cínu a olova a zvieracej srsti (Wulf 2015: 159; Meier 2015: 172). Röntgenové snímky zároveň odhalili, že podstava s korunou sú spojené klinom v tvare písmena U (Meier 2015: 174, abb. 8). Nezdá sa ale, že by koruna bola delená na tri segmenty. Friedrich W. Wulf priradil meč ku Geibigovmu kombinačnému typu 11 a na inom mieste uvádza, že nález z Großenwiedenu je prvým mečom typu V na území Nemecka (Wulf 2015: 159, 164). Tvarom priečky a hlavice je tento exemplár viac bližší typu N.
Zhruba šesť mečov pochádza aj z územia súčasného Dánska, ktoré sa našli na rôznych lokalitách na ostrovoch Lolland – Errindlev a Hoby (Pedersen 2014b: cat. no. 92, 95), Sjælland – Osted a Jørlunde (Crumlin-Pedersen 1981: 65, D12-3; Peirce 2002: 112; Pedersen 2010: 318, cat. no. 2), Langeland – Stengade I, hrob č. 3 (Pedersen 2014b: cat. no. 132). A jeden evidujeme na polostrove Jutland – Kammerhøj (Pedersen 2014b: cat. no. 173). Ďalšie tri meče neistého typologického zaradenia pochádzajú taktiež z polostrova Jutland. Dva sú uvedené ako hrobové nálezy z lokalít Farsø a Fly (Pedersen 2014b: cat. no. 179 – plate 24.2, 194 – plate 26.3), ktoré J. Brøndsted považoval za typ X (Brøndsted 1936: 93-94, 110). Hlavica meča z Farsø by mala byť na základe röntgenových snímkov dvojdielna a môže tak podľa A. Pedersen súvisieť so sledovaným typom (Pedersen 2014a: 161). Tretí neistý typ V pochádza z lokality Lamhøj, Låstrup, ktorý F. Androshchuk považuje za typ V a naopak J. Brøndsted a A. Pedersen za typ X (Androshchuk 2014: 277, cat. no. 16; Brøndsted 1936: 94; Pedersen 2014b: 129, cat. no. 216 – plate 30.3). Meč by mal byť údajne nálezom z hrobu (Brøndsted 1936: 94). Jeden neistý typ V podľa F. Androshchuka by mal pochádzať z Vantore Storesø na ostrove Lolland (Androshchuk 2014: 279, list 3, no. 53; Pedersen 2014a: 256, poz. 18). Záverom je vhodné zmieniť ešte dva exempláre, ktorým sa v literatúre prisudzuje príslušnosť k niekoľkým typom, vrátane typu V. Ako istý typ V uvádza Fedir Androshchuk meč z lokality Næstelsø (Androshchuk 2014: 278, list 3, no. 40), ktorý Anne Pedersen považuje skôr za typ X (Pedersen 2014b: 128, cat. no. 81, plate 8.1). Priečka meča je síce pomerne krátka, avšak polkruhová hlavica pôsobí, že je jednodielna (Pedersen 2014b: pl. 8.1). Z Longelse by mal podľa A. Pedersen pochádzať meč, ktorý označuje ako možné typy V alebo W (Pedersen 2014b: 128, cat. no. 142, plate 19.1). Podľa Androshchuka by mohlo ísť o typ V alebo X (Androshchuk 2014: 279, list 3, cat. no. 49). Tvar priečky a hlavice je skôr bližší typu X (Pedersen 2014b: pl. 19.1). Ako poznamenáva Fedir Androshchuk, meče typu V spolu s typmi S a X patria na území historického Dánska (vrátane Šlezvicka-Holštajnska a švédskeho kraja Skåne) k najrozšírenejším typom mečov, z čoho až 24 % zo všetkých dánskych mečov tvorí práve sledovaný typ (Androshchuk 2014: fig. 96, table VII.2).
Obr. 19. Hrobové nálezy mečov typu V z územia Dánska.
1. Errindlev; 2. Hoby; 3. Stengade I; 4. Kammerhøj.
Zdroj: Pedersen 2014b: plate 9. 1-1a, 10. 2-2a, 13. 3-3a, 22. 1-1a.
Podľa Charlotte Blindheim mohli byť niektoré nórske exempláre vyrobené v kováčskych dielňach na území Nórska, prípadne sú produktom jednej dielne (Blindheim – Heyerdahl-Larsen – Ingstad 1999: 84, 87). Najväčšia koncentrácia mečov typu V je predovšetkým na západe a juhozápade Nórska, v krajoch Vestland, Rogaland, Møre og Romsdal a Hordaland kde Jan Petersen evidoval iba šesť nálezov (Petersen 1919: 155; Torblå, Ulvik – B2799, Gauttun, Suldal – B4346, Skodje Nedre, Ålesund – B4347, Stamnes, Burvik – B4830, Østabø, Vindafjord – S2266, Auglend, Sandens – S2389). V súčasnosti je ich počet výrazne vyšší a objavujú sa aj v krajoch Trøndelag, Telemark a Vestfold. Portál Unimus registruje vrátane Petersenom uvedených mečov ešte ďalších desať nálezov, ktoré sú zaradené pod typ V (Brekke, Høyanger – B8118, Njåstad, Osterøy – B7667, Gjemmestad, Gloppen – B11390, Neznáme miesto/Kyrkeide, Stryn – B5646, Raudemel-Tomasgarden – B13374, Kaupang – C57066, Ballestad, Skien – C35841, Opdal Prestegård, Oppdal – T21339, Storbjørken Nedre, Steinkjer – T17462, Sand, Suldal – S6801). Meč s inventárnym číslom (B5646) eviduje Eva Moberg ako neistý typ V a meč by mal pochádzať z lokality Kyrkeide, Stryn (Moberg 1992: 101), naproti tomu portál Unimus ho zaraďuje pod typ V, avšak s neznámym miestom nálezu. K týmto mečom vieme priradiť ešte dva, ktoré nepochybne patria pod sledovaný typ. Z kraja Møre og Romsdal pochádza meč objavený na lokalite Lyngjem (T16143), ktorý Unimus síce zaraďuje pod typ H ale Anatolij Kirpičnikov a Anne Stalsberg ho uvádzajú ako typ V. Kresba meča zverejnená v ich práci ako aj fotografia dostupná na portáli Unimus jasne dokazujú, že dvojdielna hlavica má korunu delenú na tri časti (Kirpitsjnikov – Stalsberg 1992: fig. 2b). Zároveň poznamenávajú, že na konštrukčných častiach rukoväte sa zachovali drážky ktoré boli v minulosti vyplnené kovom a pravdepodobne išlo o geometrický vzor (Kirpitsjnikov – Stalsberg 1992: 35). Druhým je hrobový nález z kraja Trøndelag, na lokalite Valan, Levanger (T922), ktorý síce podľa portálu Unimus nemá bližšie typologické zaradenie ale vzhľadom k dvojdielnej hlavici s korunou delenou na tri laloky a šikmým zrezaním bočných častí podstavy môžeme predpokladať, že meč môže patriť sledovanému typu. Pravdepodobne nebol publikovaný a na portáli je uvedená informácia o výzdobe zo striebra na konštrukčných častiach rukoväte.
Vrátane dvoch exemplárov zmienených vyššie v kapitole Výzdoba (C20955, T16983) je na základe nášho pozorovania počet mečov Petersenovho typu V z územia Nórska 20 kusov. Ako možné typy V prichádzajú do úvahy ešte dva meče z kraja Trøndelag – Fjermstad, Trondheim (T18931) a Bosnes, Inderøy (T12113). Prvý pravdepodobne tiež nebol publikovaný a podľa Unimusu je blízky typu T s výzdobou podobnou typom H/I. Stredný lalok koruny je však v tomto prípade výrazne oválny, na čo poukazuje aj Unimus a je tak možné, že meč je bližší skôr typu V. O druhom meči nás portál Unimus informuje, že hlavica je jednodielna a podobná k Petersenovmu špeciálnemu typu 1 zo Steinsviku (Petersen 1919: 65, fig. 56; C20317). Meč sa mal nájsť podľa informácií portálu spolu s hrotom kopije typu R518 (T12113/b.002), ktorý Bergljot Solberg interpretuje ako jej typ VI.1B (Solberg 1984: 231), zodpovedajúci Petersenomu typu B s datáciou medzi roky 750-825/850 (Solberg 1984: 52; Vlasatý 2014). Iné zdroje interpretujú meč ako typ V (Stalsberg 2008; Košta 2021: table 10, cat. no. 1624). K týmto dvom môžeme priradiť ďalších sedem, ktoré sme v krátkosti opísali v prvej a druhej kapitole (C17404, T18704, C14139, C4979, C5593, T14487, T16338). Počet mečov ktoré by sledovanému typu mohli prislúchať je tak deväť kusov.
Krátkym komentárom sa chceme vyjadriť ešte k vyššie zmienenému meču s inv. číslom B4346 ktorý pochádza z lokality Gauttun (Gautetun) Suldal, v kraji Rogaland (Petersen 1919: 155). Unimus eviduje pod jedným inv. číslom dva meče (B4346b, B4346c). Pri prvom sa uvádza, že ide o dvojbritý meč typu K alebo O v niekoľkých kusoch so striebornou vložkou na priečke a podstave. Druhý je označený ako typ V. Čo je však zaujímavé, uvádza sa ako jednobritý s nezvyčajne dlhou čepeľou a zahnutou podstavou a priečkou(?). Informáciu o tom, že meč by mal jednosečnú čepeľ Jan Petersen neuvádza a tak sa ponúka otázka, či nedošlo k zámene popisov na portáli a tie boli omylom priradené k opačným inv. číslam alebo došlo ku chybnému typologickému zaradeniu mečov. Z fotografii, ktoré pre potreby článku láskavo vyhotovila Melanie Wrigglesworth z Univerzitného múzea v Bergene vyplýva, že meč s jednobritou čepeľou vedený pod inv. č. B4346c je v tak fragmentárnom stave, že jeho typologické zaradenie je prakticky nemožné. Priečka sa zdá skutočne ako keby bola mierne ohnutá, hranami smerujúcimi k čepeli, čím by teoreticky bolo možné tento exemplár priradiť k typu P alebo Q, keďže niektoré nórske meče týchto typov majú jednosečnú čepeľ (Androshchuk 2014: 73) alebo by mohol patriť aj pod typ M, ktorý v niektorých prípadoch (C23112/a, C24901/a) disponuje mierne ohnutými podstavami a priečkami a rovnako sa pri nich môžeme stretnúť s jednosečnou čepeľou (Vlasatý 2018d). V druhom prípade je zachovaná priečka s fragmentom čepele a tŕňa spolu s dvojdielnou hlavicou delenou na tri segmenty a so stopami po stupňovitej výzdobe zo striebra (obr. 21). Delenie koruny je badateľné aj vďaka tordovaným drôtom.
Obr. 20. Priečka a hlavica meča z Gauttunu.
Zdroj: Fotografiu pre potreby článku vyhotovila Melanie Wrigglesworth z Univerzitného múzea v Bergene.
Zo Švédska by podľa F. Androshchuka malo pochádzať 16 kusov mečov typu V (Androshchuk 2014: 257), pričom štyri exempláre sú známe z provincie Uppland, na východe krajiny. Dva pochádzajú z komorových hrobov v Birke (524, 544) a ďalšie dva z lodných mohylových hrobov 12 a 15 vo Valsgärde (Arbman 1943: 160; Androshchuk 2014: cat. no. Up33, 114, 117). Meč z hrobu 524 v Birke označuje F. Androshchuk vo svojej práci ako typ E s jamkovou dekoráciou (Androshchuk 2014: cat. no. Up31*) a za typ V pokladá meč z hrobu 581 (Androshchuk 2014: 386, cat. no. Up 35*). Vzhľadom k nedávnej revízií predmetov z hrobu 581 sa usudzuje, že meč s jamkovou dekoráciou skutočne pochádza z tohto hrobu (Wåhlander 2023: 120-121; Vlasatý 2022b) a z hrobu 524 tak pochádza meč typu V, dnes rozpadnutý na niekoľko kusov, ktoré Štátne historické múzeum v Stockholme (SHM) eviduje pod číslami položky nasledovne: 557088_HST – časti drevenej pošvy a čepele, 556938_HST – časti dreveného obloženia rukoväte a 556935_HST – hlavica. To korešponduje so starším opisom meča Holgerom Arbmanom (Arbman 1943: 160; osobná konzultácia so Svenom Kalmringom). V jeho práci je zároveň dostupná kresba meča od Olofa Sörlinga, na ktorej síce delenie koruny nie je vidieť ale zreteľná je polkruhová hlavica so zrezanými bočnými hranami podstavy (Arbman 1940: taf. 3. 4). Ďalšie tri registrujeme ako meče s neistým zaradením pod typ V. Jeden je nálezom z Enköpingu (Androshchuk 2014: cat. no. Up 99*; pl. 143). Druhý sa našiel v Norsta, vo farnosti Balingsta (SHM 4196) (Androshchuk 2014: cat. no. Up 69*). Katalóg SHM disponuje kresbou a fotografiou meča, z ktorých je zrejmé, že priečka má šošovkovitý tvar ale hlavica je na kresbe znázornená ako jednodielna aj keď na fotografii pôsobí, že ju tvoria dve časti. Tretím možným typom V z Upplandu je vyššie zmienený nález priečky a podstavy z lokality Skensta. Z provincie Gästrikland na severovýchode Švédska by mali pochádzať tri meče. Dva jednoznačne patria sledovanému typu – Hedesunda, vo farnosti Östveda (SHM 11422) (Androshchuk 2014: cat. no. Gä28*) a Hemlingby, vo farnosti Valbo (SHM19802:3) (Thålin-Bergman – Kirpičnikov 1998: cat. no. 7, abb. 1.3). Tretím exemplárom je meč typu E alebo V z Norra Åbyggeby vo farnosti Hille (SHM 18780:2a) (Androshchuk 2014: 341-342, cat. Gä 50). Aj z provincie Småland by mali byť známe tri meče, pričom jeden sa údajne nachádza v zahraničnej zbierke (Androshchuk 2014: cat. no. Sm 33) a druhý je nálezom z poľa v blízkosti Ljungby (SHM 7733) (Androshchuk 2014: cat. no. Sm11). Meč z Ljungby sa podľa Svena Kalmringa zo SHM v súčasnosti už v ich databáze nenachádza, napriek tomu, že v minulosti ho evidovali (osobná konzultácia so Svenom Kalmringom). Tretí meč bol vylovený z rieky Emån na lokalite Markestad, vo farnosti Höreda (JM.12987) (Androshchuk 2014: cat. no. Sm5). Na juhu krajiny, v provincii Skåne evidujeme iba dva exempláre (Androshchuk 2014: cat. no. Sk14*, 18*). Na severovýchode Švédska, v provincii Jämtland sú tiež evidované dva meče z ktorých jeden patrí sledovanému typu z lokality Rösta, vo farnosti Ås (SHM12426:IV)a druhý s neistým zaradením z horskej divočiny Dalsvallen vo farnosti Undersåker (Androshchuk 2014: cat. no. Jä12*, Jä 9). Anders Hansson meč z Dalsvallenu (JLM 29639) pôvodne označil ako typ H (Hansson 1994: 4, fig. 4), čo je vzhľadom k polkruhovej hlavici chybné zaradenie, tak ako na to poukazuje aj F. Androshchuk. Dva meče evidujeme aj v provincii Västmanland z lokalít Hedensberg vo farnosti Tillberga (Androshchuk 2014: 257, no. 15) a Skästa vo farnosti Lillhärads (VSM 362) (Androshchuk 2014: cat. no. Vs6). Fedir Androshchuk a Erik N. Wåhlin zmieňujú dva meče z lokality Ytterlännäs v Ångermanlande ako možný typ V (Androshchuk 2014: cat. no. Ån3a, 3b; Wåhlin 2020: 44, tabell 6; 58, tabell 8.2). Meč z Androshchukovho kat. č. Ån 3a eviduje krajské múzeum Murgerbet pod inv. č. M97 vrátane priloženej kresby a fotografie z ktorých sa dá iba usúdiť, že meč má pravdepodobne segmentovú hlavicu. Portál múzea ďalej uvádza, že rukoväť nesie striebornú tauziu a prikláňa sa k možnému Petersenovmu špec. typu (Petersen 1919: fig. 72). V provinciách Dalarna a Södermanland evidujeme po jednom meči typu V z lokalít Utanmyra, Sollerö (SHM 16807) (Serning 1966: 196; Androshchuk 2014: cat. no. Dr14) a Vrena (SHM 17002) (Androshchuk 2014: cat. no. Sö 5*). Podľa Svena Kalmringa hlavica s priečkou na meči z Vrena nemajú žiadne stopy po dekorácií (osobná komunikácia so Svenom Kalmringom). Portál SHM meč radí k Petersenovmu typu N, avšak hlavica je tvarovo blízka typu V. Podstava s korunou dosahujú výšku až 5,2 cm, pričom pri type N sa výška hlavíc pohybuje medzi 2,4 až 3 cm, zároveň sú tvarovo blízke mečom Petersenovho typu X (Androshchuk 2014: 69-70, 375). Okrem toho, sa zdá, že koruna meča má mierne konkávne koncové strany (obr. 21). Z ostrova Gotland by mali pochádzať dva meče typu V. Jeden neistý, vyššie opísaný meč z lokality Hangvar a druhý z Ire, vo farnosti Hellvi (GF C 9322:504) (Androshchuk 2014: cat. no. Go103*). Podľa Leny Thunmark-Nylén ide o typ X ale so zmienkou o troch diagonálnych strieborných drôtoch na hlavici na jednej strane, vďaka čomu pôsobí ako trojlaločná (Thunmark-Nylén 2000: 435; 2006 III-1: 291). Počet švédskych mečov typu V tak na základe nášho pozorovania by mal byť 17 kusov (vrátane meča so šachovnicovou výzdobou zmieneného v kapitole Výzdoba) a ďalších deväť evidujeme ako meče s možným typologickým zaradením k typu V.
Z Islandu sú známe iba dva nálezy sledovaného typu meča. Jeden sa našiel v bohato zariadenom mužskom hrobe na lokalite Eyrarteigur, zachovaný v štyroch kusoch s dĺžkou 92 cm (Eldjárn 2016: 231-2, 328; Ísberg 2020: 64-65) a druhý by mal pochádzať z lokality Hrafnkelsdalur. Aj tento exemplár dosahuje dĺžku 92 cm, ale zachoval v celom stave (Ísberg 2020: 62). Hlavica a priečka by mali mať na povrchu stopy po striebornej a medenej výzdobe (Eldjárn 2016: 330). Objavený bol údajne v mohyle, následne bol predaný a neskôr sa stal majetkom Štátneho historického múzea v Stockholme, od ktorého ho v roku 1971 získalo Islandské národné múzeum (Eldjárn 2016: 330). Meč je v jeho zbierkach evidovaný pod švédskym inventárnym číslom SHM 11537.
Obr. 21. Hlavica meča z lokality Vrena, Södermanland.
Zdroj: SHM Stockholm, foto: Sven Kalmring.
Vo Fínsku sú podľa Mikka Moilanena meče typu V zastúpené desiatimi nálezmi, z čoho pri štyroch je príslušnosť k tomuto typu mierne neistá (Moilanen 2015: 255). Všetky nálezy sú situované v južnej a juhozápadnej časti krajiny. Šesť mečov, ktoré zaraďuje pod typ V pochádzajú z lokalít Hämeenlinna, Vanaja – KM 370 (Moilanen 2015: 351), Hämeenlinna, Tuulos – KM 708 (Moilanen 2015: 352), Valkeakoski – KM 3301:1 (Moilanen 2015: 365), Kangasala – KM 6245 A:1 (Moilanen 2015: 378), Tampere – KM 15175:1 (Moilanen 2015: 407), Asikkala – KM 30870:1 (Moilanen 2015: 417). Štyri neisté typy pochádzajú z lokalít Mynämäki – KM 7961:1, Vesilahti – KM 10390:5, Jämsä – KM 31550:1 (Moilanen 2015: 418) a Eura – KM 4633:145 (Moilanen 2015: 371). Meče z Mynämäki a Vesilahti sa zachovali iba s časťou čepele a priečkou blízke typu V, s tým, že v prípade meča KM 7961:1 sa na priečke zachovala výzdoba zo striebra a pri druhom už nie je možné rozpoznať žiadnu výzdobu (Moilanen 2015: 385, 397). Priečka a hlavica meča z Eura sú podľa Mikka Moilanena silno skorodované, čiže nie sú na ňom badateľné stopy po výzdobe, taktiež vzhľadom k jeho stavu nie je možné rozpoznať nity pod bázou hlavice a tŕň čepele prechádza údajne cez korunu (Moilanen 2015: 255, 371). K týmto exemplárom môžeme priradiť ešte jeden meč, ktorý eviduje online katalóg spravovaný Národnou knižnicou Fínska v Helsinkách finna.fi. Predmet je nálezom z lokality Valkeakoski, Vähä-Kantala v kraji Pirkanmaa s inventárnym číslom KM 40078:2. Ako najbližšia análogia sa uvádza meč z Hämeenlinna, Vanaja (KM 370). Meč sa zdá byť dobre zachovaný. Hlavica je pomerne vysoká, rozdelená na podstavu a trojlaločnú korunu zreteľnými drážkami. Stredný lalok koruny je rovnomerne zaoblený. Na spodnej strane podstavy vyčnievajú dva nity, ktoré ju spájajú s korunou. Približne v strede tŕňa čepele je umiestnená rovná priečka šošovkovitého pôdorysu. Z čepele sa zachoval fragment z absentujúcou spodnou časťou a hrotom. Stredom čepele prechádza krvný žliabok, ktorý pravdepodobne nejaví žiadne stopy po nápise a/alebo geometrickej značke. Celkový počet mečov typu V z Fínska je tak sedem kusov, ku ktorým môžeme priradiť štyri neisté typy.
V staroruskom prostredí sa počet mečov Petersenovho typu V podľa Sergeja Kainova odhaduje na niečo cez 30 kusov, samozrejme s dodatkom, že reálny počet môže byť vyšší kvôli množstvu nelegálnych vykopávok (osobná komunikácia so Sergejom Kainovom). Z Bieloruska sú známe iba tri nálezy, ktoré uvádza Mikalai Plavinski (Plavinski 2009: tab. I, № 4 – 6). Dva meče pochádzajú z mohýl na pohrebiskách v Haradzilave a Gurkovič na západe krajiny (Plavinski 2009: 15-16, Мaл. 7. 1-2, 8. 1) a tretí zo severu Bieloruska, z Polocku (Plavinski 2009: 15, Мал. 6. 1-4; Eremeev 2012: 288, рис. 10). Hlavice prvých dvoch mečov sa na starších fotografiách zdajú ako dvojdielne bez delenia koruny. Haradzilavský exemplár však podľa F. D. Gurevič má trojlaločnú korunu (Plavinski 2009: 16). Podľa najnovšej revízie je nepochybné, že fragmentárny meč z Gurkovič má dvojdielnu hlavicu, ktorú spájal nit alebo nity a obidva komponenty hlavice nesú pozostatky (pravdepodobne) stupňovitej výzdoby zo striebra a červeného kovu (Janionis 2025: cat. no. 35). V Ruska eviduje S. Kainov 22 exemplárov (osobná konzultácia so Sergejom Kainovom). Zo Smolenskej oblasti na západe krajiny pochádzajú štyri meče z mohýl v Gnezdove – C-41/Sizov 1885, zničená mohyla 1899, Dn-86/Sergejev 1901, Dn-4/Avdusin 1984 (Kainov 2012: 42, 44-46, 53-54) (obr. 22). Podľa kartotéky mečov zostavenej V. I. Raudonikasom by mal z Gnezdova pochádzať ešte jeden meč zaradený pod typ V, ktorý bol objavený v mohyle roku 1913 a ktorý sa žiaľ stratil (Kainov – Novikov 2024: 156, pozn.б). Ďalší možný typ V alebo H by mal na základe fotografie dostupnej v Smolenskom múzeu podľa S. Kainova pochádzať z mohyly L-147 (Kainov – Novikov 2024: 156, pozn. г). Zo Smolenskej oblasti pochádza ešte jeden meč typu V. Objavený bol v roku 1971 na poli v blízkosti dediny Semenovka v Roslavskom rajóne (Kirpičnikov 1992: 77, cat. no. 6, puc. 8. 3).
Počtom tri kusy pochádzajú meče objavené v mohylách juhovýchodného Priladožia. Dva z pohrebiska Kašina – VII-komplex 1/1878-86 a tretí z pohrebiska Vachruševa – CXVI-komplex 1/1878-86 (Kirpičnikov 1966: cat. no. 53, 54, 55), pričom k nim môžeme priradiť ešte hrobový nález zo Zaozerie, ktorý Kirpičnikov priradil typu T2 (Raudonikas 1930: 43-44, fig. 38.b, 39; Kirpičnikov 1966a: cat. no. 40). Podľa S. Kainova meč patrí typu V (osobná komunikácia so Sergejom Kainovom), čomu zodpovedá aj tvar hlavice (Ravdonikas 1930: fig. 39; Maczek et al. 2024: 293-294). Z časti horného Povolžia, v Jarosľavlianskej oblasti pochádzajú tri meče. Dva sa našli na mieste mohylovej skupiny Michajlovskoje – jeden v mohyle 1/1898 a druhý je náhodný nález a tretí z Petrovskoje – mohyla 38 (Zozulya 2007: 23, puc. 6.2, 7.1–2). Kirpičnikov uvádza s otáznikom ešte jeden meč z mohyly 34 v Michajlovskoje (Kirpičnikov 1966a: cat. no. 57). Z meča sa mala zachovať iba časť čepele a hlavica, ale podľa Sergeja S. Zozulyu tento exemplár patrí typu X (Kainov – Novikov 2024: 229, cat. no. 6; Zozulya 2007: 26-27, puc. 8.3). Po jednom náleze evidujeme meče prípadne ich fragmenty z piatich ďalších regiónov Ruska. Jeden meč pochádza z ústia rieky Nevy v zóne Petrohradu (Kirpičnikov 1992: 77, cat. no. 2). Z oblasti Novgorod pochádza fragmentárny meč so zachovanou priečkou a časťou čepele z hrobu č. KH-5 v mohylníku Udrai II v Bateckom rajóne (Kirpičnikov 1992: 77, cat. no. 3; Platonova 1998: 378-379, puc. 5. 1-2). Na priečke sa zachovala stupňovitá výzdoba zo striebra a medi, podobná tej ktorá je na meči z porušenej mohyly v Gnezdove. Podľa Sergeja Kainova meč patrí typu V (osobná komunikácia so Sergejom Kainovom). V Pskovskej oblasti bol objavený meč typu V z porušeného mohylníka v blízkosti obce Čerma v Gdovskom rajóne (Kirpičnikov 2000: 7-8; Makarov et al. 2023: 59, fig. 8 Б). Z Vladimírskej oblasti evidujeme nález podstavy hlavice z lokality Krapivie (Makarov et al. 2023: fig. 2) a zo Šokšinského mohylníka vo vidieckej lokalite Tenguševo v Mordvianskej republike pochádza meč s ohnutou čepeľou, ktorý bol objavený v kremačnom hrobe č. 281 s výzdobou akú má hlavica a priečka meča zo zničenej mohyly v Gnezdove (Šitov 1992: 116-117, табл. I.).
Zhruba dvanásť mečov je evidovaných na území Ukrajiny (osobná komunikácia so Sergejom Kainovom), z ktorých niektoré boli publikované. Na severe Ukrajiny evidujeme tri nálezy. Dva pochádzajú z Kyjeva, pričom jeden má neisté zaradenie (Kirpičnikov 1997: 717-722, puc. 1; Androshchuk – Zotsenko 2012: 96-97. Obr. 5) a tretí z mohyly v Šestovici, ktorý sa našiel v bohato zariadenom komorovom hrobe č. 110 (Androshchuk 2014: 116; Syta – Mudrytska 2023: 120). Ďalšie dva sú známe zo západu krajiny, z ktorých jeden bol objavený na v mohyle lokalite Pidhirci (Liwoch 2005: 52-54) a druhý je náhodným nálezom v blízkosti mesta Chmeľnickij, v Chmeľnickej oblasti (Eidel 2022: 34-37). Z juhu Ukrajiny evidujeme iba jeden náhodný nález, zo Záporožskej oblasti z okolia ostrova Chortycia (Ostapenko – Sarychev 2016: 49-64, puc 8). Z neznámeho miesta, pravdepodobne niekde v Čerkasskej oblasti, pochádza meč ktorý je v práci Fedira Androshchuka a Vladimira Zotsenka označený ako “zvláštny typ” (Androshchuk – Zotsenko: 2012: 318, a). Z detailnejšej fotografie rukoväte meča (Androshchuk – Zotsenko: 2012: 319, b) je zreteľne vidieť, že podstava je výrazne dlhšia ako koruna a vyššia než priečka. Koruna bola ku podstave pripevnená dvoma nitmi, podľa F. Androshchuka a V. Zotsenka Petersenovmu typu N (Androshchuk – Zotsenko: 2012: 318), zároveň sú na nej zreteľné stopy po výzdobe. Podstava a priečka by mohli patriť typom H/I alebo typu V (Androshchuk – Zotsenko: 2012: 318). Pod sledovaný typ boli zaradené ešte dva meče, ktoré však z katalógu môžeme vylúčiť. Z Čerkasy na strednej Ukrajine pochádza meč, ktorý je nálezom z Dnepra (Androshchuk – Zotsenko: 2012: 120-121, fig. a-b). Na prvý pohľad je však zrejmé, že hlavica tvorí jeden celok. Zreteľné je delenie koruny a podstavy niekoľkými ryhami, rovnako tak aj trojčlenné delenie koruny. Hlavica bola vyrobená z farebného kovu a patrí tak typu Petersen W (Zozulya – Kainov 2022: 122, fig. 11). Sergej Kainov si myslí, že priečka by teoreticky mohla patriť typu V, avšak viac sa prikláňa k variante H keďže je podľa neho vyššia (osobná komunikácia so Sergejom Kainovom). Za ďalší možný typ T2, T alebo V sa považuje nález meča z dneperských perejí, medzi Chersonom a Aleški (Kirpičnikov 1966a: cat. no. 42; Košta 2021: tabel 10, cat. no. 3158; Maczek et al 2024: 294). Tento exemplár ale možno bezpečne priradiť typu T2. V mesačníku ΠИДO (Проблемы истории докапиталистических обществ) z roku 1935 figurujú fotografie a kresba meča. Podstava s priečkou majú zreteľné trojuholníkovo-kosoštvorcové zdobenie na bočných stranách umiestnené vodorovne a v strede vertikálne (Tachtaj 1935: puc. 2,4).
Obr. 22. Meče z gnezdovských mohýl.
1. C-20; 2. Dn-86; 3. zničená mohyla; 4. Dn-4.
Zdroj: Kainov 2012: fig. 32; 33. 1, 4; 35. 1-2; 39. 2, 4.
Z území obývaných baltskými kmeňmi evidujeme zhruba 23 mečov, ktoré môžeme s istotou priradiť sledovanému typu. Vytautas Kazakevičius zmienil vo svojej práci 13 exemplárov pochádzajúcich z Pobaltia (Kazakevičius 1996: 114-115). Sergej Kainov však zastáva názor, že nie všetky meče uvedené V. Kazakevičiusom z týchto oblastí (vrátane východného Pruska) sú podobné typu V, tak ako ho nórsky vedec definoval (Kainov 2012: 42, pozn. 29).
V Estónsku by podľa Matiho Mandela malo byť známych päť mečov pochádzajúcich z rôznych častí krajiny. Jeden meč pochádza z Tori v kraji Pärnu na juhozápade krajiny (Mandel 1991: cat. no. 21, tahvel X – 2). Zo západu Estónska evidujeme taktiež iba jeden meč, ktorý mal byť pravdepodobne nálezom z obce Karuse v kraji Lääne, dnes kraj Pärnu (Mandel 1991: cat. no. 24) a jeden exemplár sa našiel na východe, v dedine Raatvere, kraj Jõgeva, dnes kraj Tartu (Mandel 1991: cat. no. 25). Zo severu Estónska podľa Jetsa Indreksa pochádza z lokality Ruu vo farnosti Jõelähtme v kraji Harju, nepublikovaná koruna hlavice meča typu V (obr. 23) (osobná komunikácia s Jetsom Indreksom). Z ostrova Saaremaa by mali pochádzať dva meče typu V – AI K 85:108 (obr. 3) (Mandel 1991: cat. no. 22) a AI K 85:120 (Mandel 1991: cat. no. 23, tahvel X – 1). V prípade druhého meča (AI K 85:120) je však typologické zaradenie neisté. Koruna hlavice ktorá sa údajne stratila (Williams 2012: 139, cat. no. II/5 ) je tvarovo bližšia typu T2, na základe čoho bol meč niektorými výskumníkmi priradený práve tomuto typu (Müller-Wille 1970: 86, cat. no. 60; Stalsberg 2008: cat. no. EST8) ale vzhľadom k absencii výzdoby sa nedá sa vylúčiť, že môže patriť aj pod typ V.
Obr. 23. Koruna hlavice z Ruu.
Zdroj: fotografia poskytnutá Jetsom Indreksom.
Z územia Lotyšska Artūrs Tomsons eviduje 6 mečov typu V (Tomsons 2018: 286-287, cat. no. 52-57), pričom k sledovanému typu vieme s určitosťou zaradiť štyri exempláre a dva ako neisté. Dva meče pochádzajú z oblasti obývanej Latgalmi (Tomsons 2018: 65). Jeden sa našiel v bohato zariadenom hrobe č. 30 na pohrebisku Priekuļu Ģūģeri (Apala – Zariņa 1991: 19, 4. att. 14; Tomsons 2018: 65-66 ) a druhý na pohrebisku Aglonas Kristapiņi, v hrobe č. 280 (Kuniga 2000: 68-69, XX att. 1-1a; Tomsons 2018: 66). Z pohrebiska Aizkraukles na juhu Lotyšska pochádza meč, ktorého nálezové okolnosti nie sú úplne jasné (Tomsons 2018: 67) ale Aleksis Anteins a Vytautas Kazakevičius meč zaradili pôvodne pod typ X (Anteins 1966: 123, cat. no. 30; Kazakevičius 1996: 67, 115). S týmto tvrdením A. Tomsons nesúhlasí a argumentuje, že tak ako priečka, tak aj hlavica vykazujú typické rysy mečov V a zároveň upozorňuje na fakt, že bočné segmenty koruny hlavice sú jemne prehnuté (Tomsons 2018: 67, 32. att. 3). Štvrtý meč by mal pochádzať zo súkromnej zbierky, z ktorého sa zachovala hlavica s fragmentom tŕňa čepele (Tomsons 2012: 87, 29. att. nr. 5; 2018: 287, cat. no. 57). Meč s nejasným typologickým zaradením, o ktorom A. Tomsons uvádza, že by mohol byť typom V alebo podobného tvaru bol objavený na brehu jazera Rāznas na východe Lotyšska (Tomsons 2018: 67). Priečka meča je podľa neho rovná ale hlavica sa vyznačuje zakrivenou podstavou a jeho jedinou analógiou je bližšie nešpecifikovaný meč z Východného Pruska (Tomsons 2018: 67, pozn. 395). O existencii meča by mali svedčiť zápis a dva náčrty v archeologickom oddelení Lotyšského národného múzea (Tomsons 2018: 67, pozn. 394). Šiestym exemplárom je podľa A. Tomsonsa nález bronzovej hlavice z okolia hradu Ikšķile v centrálnej časti Lotyšska, ktorá je zdobená rôzne pletenými líniami z bližšie nešpecifikovaného žltého kovu (Tomsons 2018: 67). Hlavica je jednodielna, s naznačenou ryhou oddeľujúcou podstavu od polkruhovej koruny a objímkou umiestnenou pod podstavou (Tomsons 2018: 32. att. nr. 4). A. Tomsons naznačuje, že hlavica svojim vzhľadom pripomína Petersenov typ N (Tomsons 2018: 68). Najbližšou analógiou tejto hlavice je nález meča z jazera Lough Derg v Írsku (Halpin 2017: 199, 9.9). Typologicky však meč spadá do okruhu wallingfordskej skupiny, ale nie je vylúčené že vývojovo môže súvisieť s mečmi typov L, Z2 a Æ (Vlasatý 2020; osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým).
Z Litvy sledovanému typu môžeme priradiť tri nálezy. Dva pochádzajú pochádzajú z mohylových hrobov na lokalitách Rokantiškės a Žvirbliai, dnes súčasť Vilniusu na juhovýchode krajiny (Muszianowicz 1968: 338, 344-347; Iwanowska – Kazakevičius 2001: 241, 250-251, rys. VII.1). Meč z Rokantiškės bol pôvodne klasifikovaný ako Petersenov typ X, ale ako na to poukazuje Krystyna Muszianowicz, hlavica meča sa od tohto typu odlišuje tým, že je tvorená z dvoch častí (Muszianowicz 1968: 345). Podstava so skosenými bočnými hranami a polkruhovou korunou sú spojené nitmi a povrch koruny nesie stopy po výzdobe zo striebra a medi (Muszianowicz 1968: 345, ryc. 7. c-d, ryc. 8). Tretí meč je náhodný nález z neznámeho miesta, ktorý len nedávno bol publikovaný Andriusom Janionisom v jeho dizertačnej práci (Janionis 2025: cat. no. 157). Nález sa zachoval s malým fragmentom čepele a celou rukoväťou vrátane priečky a hlavice. Na jednej strane koruny sa v žliabku nachádzajú tri tordované drôty umiestnené vedľa seba. Meč sa zachoval aj s pozostatkami striebra po výzdobe. Okrem týchto troch mečov uvádza Vytautas Kazakevičius ešte ďalšie dva exempláre označené ako typ V. Jeden pochádza z lokality Dauglaukis v blízkosti hraníc s Kaliningradskou oblasťou objavený v hrobe č. 77, v ktorom sa nachádzali okrem iného aj dva strmene a hrot kopije (Kazakevičius 1996: 63, 71 pav.). Meč však nezodpovedá klasickým kritériám pre typ V. Hlavica má pomerne masívnu podstavu s polkruhovou korunou bez evidentného delenia na tri segmenty. Priečka je krátka, masívna, mierne zahnutá smerom k čepeli. Bočné strany priečky sú šikmo zrezané, tiež smerom k čepeli. Zachovať sa malo aj torzo výzdoby zo striebra v podobe dvojitej prerušovanej čiary (Kazakevičius 1996: 63). Okrem toho, na röntgenovom snímku meča je zreteľne vidieť, že tŕň prechádza cez podstavu a hlavicu (Janionis 2025: pav. 20). Pomerne blízkou analógiou litovskému exempláru je meč z fínskej lokality Kakkulainen – Astala, Kokemäki (Leppäaho 1964: tafel 39. 1, fig. 1a-f), ktorého konštrukčné časti rukoväte môžu podľa Mikka Moilanena súvisieť s mečmi Petersenovho typu T a výzdobou podobnou typu S (Moilanen 2018: 124). Druhý je nálezom zo západnej Litvy, z Viešvilė v kraji Jurbarko, taktiež v blízkosti hraníc s Kaliningradskou oblasťou (Kazakevičius 1996: 115, cat. no. 12). Na základe morfologických vlastností hlavice sa dá usúdiť, že meč patrí skôr pod typ T2 (Volkaitė-Kulikauskienė 1964: 209, 225, cat. no. 19; Budvydas 2007: 210, fig. 8. 1).
Z oblastí bývalého východného Pruska na území dnešnej Kaliningradskej oblasti by malo pochádzať desať mečov typu V. Päť z nich sa našlo na pohrebisku v malom lese neďaleko obce Wiskiauten, dnes Mochovoje, na lokalite Kaup – mohyla 14/1880, mohyla 18/1880, mohyla 11/1897 (Jahn – Ibsen 2024: 334, 335,339, abb. 15-16). Christoph Jahn a Timo Ibsen meče z mohýl 14/1880 a 18/1880 označujú ako Petersenov typ X, napriek tomu, že obidva nesú stupňovitú výzdobu (Jahn – Ibsen 2024: 35) a druhý z nich sa pôvodne zachoval s trojlaločnou korunou (Jahn – Ibsen 2024: tafel 46. 3). Nina Dworschak obidva meče priraďuje k typu V (Dworschak 2018: 108-109, cat. no. 26, 29). Štvrtým je meč zlomený na dve časti so striebornou tauziou na hlavici a priečke z mohyly č. 174 (Jahn – Ibsen 2024: 351, tafel 192.1). Piatym nálezom z Wiskiautenu je železná koruna s dvoma vyčnievajúcimi nytmi a fragmentárnou výzdobou zo striebra, ktorá bola objavená v oblasti 21B (Ibsen 2013: 246). Nina Dworschak uvádza ešte ďalšie dva meče typu V z Wiskiautenu. Obidva taktiež objavené v mohylových hroboch. Z jedného sa zachoval iba fragment čepele, údajne priradený pod typ V výskumníkmi V. I. Kulakovom a A.S. Syrovatkovom, datovaný medzi roky 875-925 (Dworschak 2018: 109, 278 – cat. no. 42, taf. 55. 6). Druhým je meč pochádzajúci z výskumov Fridy Davidovny Gurevič, so zachovanou striebornou vložkou na hlavici a priečke a s nápisom Ulfberht na čepeli (Dworschak 2018: 109, 308-309 – cat. no. 158). Faktom však je, že tak ako hlavica, tak aj priečka sú zdobené jamkovou dekoráciou (Dworschak 2018: 108, abb. 62 – v pravo), ktoré sú typickým prvkom pre meče Petersenovho typu E, pod ktorý ho zaradila aj F. D. Gurevič (Gurevič 1963: 207).
Z pohrebiska v Linkuhnene, dnes Rževskoje pochádzajú tri meče typu V. Každý z nich je hrobovým nálezom. Z hrobu č. 7/1928 pochádza koruna hlavice meča (Goßler-Jahn 2019: 189, 192 – Abb. 88., 346, tafel 14 – 2). Zvyšné dva boli objavené s ohnutými čepeľami v hroboch č. 25/1929 (Goßler-Jahn 2019: 355; tafel 34) a č. 42(A)/1929 (Goßler-Jahn 2019: 194-195, 357-358, Tafel 35 – 6). Druhý zmienený meč je v práci N. Goßlera a CH. Jahna priradený k typu X s dodatkom, že hlavica bola pokrytá bronzom, čo pravdepodobne predstavovalo tauziu (Goßler-Jahn 2019: 194-195). Okrem toho, priečka meča je viac oválna, než rovná a ku koncom sa zužujúca (Goßler-Jahn 2019: Tafel 35 – 6), preto si myslíme, že tento meč môže taktiež patriť pod sledovaný typ. Podľa Kazakevičiusa jeden meč typu V by mal pochádzať aj z lokality Tilsit, dnes Sovietsk (Kazakevičius 1996: 115, cat. no. 11). V práci B. Von zur Mühlena je však priradený pod typ X (Mühlen 1975: 35, tafel 11. 3). Internetový katalóg Štátnych múzeí v Berlíne – Múzea praveku a ranej histórie v Berlíne meč z Tilsitu zaraďuje pod Petersenov typ V, tak ako Kazakevičius. Priečka je skorodovaná, nesie stopy po tauzii, ktorá sa musela vyskytovať aj na hlavici, ako to dokazuje fotografia zverejnená ešte v Mühlenovej práci. Tŕň rukoväte je ohnutý, rovnako tak aj fragment čepele. Samotná hlavica však pôsobí atypicky. Podstava s korunou navodzujú dojem, ako keby boli ohnuté, čím pripomínajú skôr hlavice mečov Petersen Z. Na fotografii meča portálu ŠMB je ale zreteľne vidieť, že bočné hrany podstavy sa nedvýhajú smerom hore ale naopak, podstava sa zdá byť rovná. Ešte jeden, pravdepodobne nepublikovaný nález pochádza z neznámej východopruskej lokality (PM Pr 256).
Na Britských ostrovoch meče Petersenovho typu V nepatria k rozšíreným ale dominujú tu skôr typy L, X, M, Z, H/I a Q (Androshchuk 2014: 190). Sledovanému typu zodpovedá iba jediný nález pochádzajúci z bohato vybaveného mohylového hrobu na lokalite Ballateare, vo farnosti Jurby na Ostrove Man (Bersu – Wilson 1966: 45, 51-54, plate XII. A). Ako možný typ V sa označuje aj vodný nález meča objaveného v koryte rieky Frome vo Warehame, v grófstve Dorset na juhu Anglicka, ktorý J. E. Acland zaradil medzi Petersenove typy U až X (Acland 1928: 361-362, vol. VIII, pl. LIII). David M. Wilson ho porovnával s niekoľkými anglosaskými mečmi typu L a mečmi typu T z Kyjeva a Utgaardenu (Wilson 1965: 43-44). Vera I. Evison zastáva názor, že meč je v rámci typologického zaradenia bližší typu V a vylúčila možnosť, že by išlo o anglosaskú produkciu (Evison 1967: 167). Jiří Košta meč taktiež radí k typu V ale ako atypický variant (Košta 2021: table 10, cat. no. 3300). Jeho morfologické vlastnosti naznačujú, že typologicky ho zaradiť v rámci Petersenovej klasifikácie je pomerne obtiažne. Hlavica je síce tvorená podstavou a trojlaločnou korunou ale priečka meča je ohnutá s hranami smerujúcimi k čepeli a vzor zdobiaci podstavu a priečku nie je stupňovitý ale reprezentuje striedajúce sa trojuholníky a šesťuholníky, ktorých centrálne pole vypĺňa vložka zo stočených drôtov zo striebra a medi alebo mosadze a medi (1967: 167, fig. 7. a-b), čím je vzor bližší skôr mečom Petersenovho typu T2.
Podľa Grzegorza Żabińskeho by mal jeden meč typu V pochádzať zo škótskej lokality Kiloran Bay, v správnej oblasti Argyll, na ostrove Colonsay (Żabiński 2007: 50, fig. 16. a-b). Meč tvorí niekoľko fragmentov, jeho priradenie k typu V alebo U je iba orientačné na základe údajného zdobenia niektorých častí rukoväte v podobe šachovnicového vzoru zo strieborného a medeného drôtu, ako aj na základe údajného zachovaného nitu na spodnej strane podstavy (Żabiński 2007: 65; 47, fig. 17). V jeho práci sú zároveň publikované rӧntgenové snímky rukoväte (Żabiński 2007: 48, fig. 18. a-b), na ktorých sa zdá, že hlavica mohla byť skutočne pokrytá šachovnicovou výzdobou ale zároveň sa zdá, že koruna je delená na päť segmentov (snímok a). Meč na základe týchto indícií môže byť bližší skôr typu K. Z Írskej lokality Kilmainham má taktiež údajne pochádzať jeden meč typu V (Shetelig 1940a: 20; Kainov 2012: 42; Androshchuk 2014: 79). Haakon Shetelig naznačoval, že meč je skôr podobný exempláru z nórskej lokality Torblå Ulvik (Shetelig 1940a: 20). Hlavica meča však pôsobí, že je opatrená trojuholníkovou korunou. Podľa Stephena H. Harrisona a Raghnalla Ó Floinna ide skôr o Petersenov typ I (Harrison – Ó Floinn 2014: 85, III. 38 a).
Taktiež aj v kontinentálnej západnej, strednej a juhovýchodnej Európe je počet mečov sledovaného typu výrazne nízky. Až na pár výnimiek sa tu prakticky nevyskytujú. Zo západoeurópskeho regiónu evidujeme iba dva vodné nálezy z Francúzska. Jeden by mal byť náhodným nálezom z rieky Loire, údajne v Orleánse (Delort 2017-2018: 93). Druhý má pochádzať z rieky Seine (Shetelig 1940b: 125; Arbman – Nilsson 1968: 165-166) a k jeho objaveniu malo prísť medzi obcami Freneuse a Oissel alebo medzi Rouen a Elbeuf (Delort 2017-2018: 98). Hugues Delort zmieňuje ešte jeden meč typu V. Ten by mal taktiež pochádzať z koryta rieky Seine, v obci Saint-Nicolas-de-Bliquetuit na polohe Pont de Brotonne (Delort 2017-2018: 105, 107-108). Na priečke by sa mali vyskytovať stopy po výzdobe z mosadze (Delort 2017-2018: 105). Keďže meč sa nezachoval s korunou, jeho priradenie pod typ V je skôr otázne, pretože podstava mohla byť opatrená ako trojlaločnou, tak aj trojuholníkovou korunou.
V strednej Európe je známych iba päť mečov. Jeden náhodný nález evidujeme z Olomouca v Českej republike (Hošek, Košta, Žákovský 2019: 193-194, ID No 162). Z Poľska pochádza zasa trojlaločná hlavica s podstavou a fragmentom tŕňa čepele zo sídliska na lokalite Drohiczyn v okrese Siemiatycze v Podleskom vojvodstve, na východe krajiny (Pudło 2012a: 86-88; 2012b: 83, tabl. XII. 2, XL. 9), ktorú Krystyna Musianowicz zaradila pôvodne k Petersenovmu typu X (Muszianowicz 1969: 151).
Ďalšie dva meče sa spájajú so staromaďarskými pohrebiskami v Čiernej nad Tisou, okres Trebišov na východe Slovenska (Pastor 1952: 485-486; Ruttkay 1975: 135) a v Székesfehérvári, na lokalite Rádiótelep v hrobe č. 36 v Maďarsku (Bakay 1965: 13, IV). Meč z Čiernej nad Tisou bol pôvodne označený ako Petersenov typ X, neskôr ako typ U (Nevizánsky 2012: 77) a podľa novšej revízie sa prehodnotilo jeho zaradenie pod Petersenov typ V (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 323-324). Hlavica a priečka meča sú na niektorých miestach pokryté farebným neželezným kovom (obr. 27). Piaty exemplár taktiež pochádza z Maďarska, z okolia mesta Szecsény v župe Nógrád, objavený pravdepodobne v koryte rieky Ipeľ a pôvodne bol označený ako typ S alebo T a neskôr ako typ U (Kovács 1994-1995: 175, cat. no. 66, 4. kép 5). Na hlavici a priečke sú údajne zachované zvyšky stupňovitej výzdoby z bieleho a červeného kovu (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým). Napriek ich nízkemu počtu v priestore strednej Európy a faktu, že z území bývalej Svätej ríše rímskej nie je známy ani jeden hrobový nález tohto typu, miestne panovnícke dvory a elity k nim mali prístup a stávali sa spolu s typmi S a T relikviami alebo korunovačnými mečmi (Schulze-Dörrlamm 2014). Jedným takýmto príkladom môže byť meč ktorý údajne daroval cisár Oto I. katedrále arcibiskupstva v Magdeburgu, založenej v roku 968 (Schulze-Dörrlamm 2014: 619). Meč sa do dnešných dní nezachoval a existuje už len ako kresba v Aschaffenburgskom pergamenovom kódexe zo 16. storočia (Schulze-Dörrlamm 2014: 610, 612, abb. 1. 1-2).
Obr. 24. Rukoväť meča z Čiernej nad Tisou.
Zdroj: fotografia poskytnutá pánom Jánom Rákošom z Východoslovenského múzea v Košiciach.
Dva nálezy mečov Petersenovho typu V registrujeme aj na juhovýchode Európy. Jeden pochádza z neznámeho miesta v oblasti Sliven v Bulharsku, označený pôvodne ako typ H (Yotov 2016: 108; Zlatkov 2014: 139; Sirakov 2018: 144; Kamburov 2023: 23). Na základe morfologických vlastností hlavice sa však zdá, že meč je bližší k typu V (Zlatkov 2014:138-139). Druhý pochádza z Rumunska. Našiel sa na lokalite Albești, západne od Mangalie v župe Constanța a údajne by mal niesť na čepeli nápis Ulfberth a geometrickú značku (Yotov 2011: 39, fig. 5. a-b; Șova 2020: 163). Z Rumunska by sledovanému typu mohli zodpovedať ešte ďalšie dva exempláre. Jeden z lokality Pașcani v župe Iași v historickom regióne Moldavsko (Spinei 2009: fig. 9.13), označený ako typ S, prípadne Geibigov kombinovaný typ 11 (Gáll 2015: 319) alebo ako typ U (Tentiuc – Munteanu 2022: 37). Druhý pochádza z historického regiónu Sedmohradsko, s nejasným miestom nálezu. V liteartúre sa uvádzajú lokality Brăișoru (župa Cluj) alebo Morești (župa Mureș) (Gáll 2013: 317; Husár – Oța 2024: 663, fig. 3). Z meča sa zachovala iba časť čepele a oválna priečka údajne so stopami po inkrustácií z neželezného kovu obsahujúci zinok, pričom tvar priečky môže naznačovať príslušnosť k niekoľkým Petersenovým typom – špeciálny typ 1, E, H/I, K, O-3, U a V (Husár – Oța 2024: 665-666).
Záverom chcem zmieniť ešte tri meče, z ktorých jeden sa nachádza v kolekcii Umeleckého inštitútu v Chicagu. Dve fotografie meča dostupné na online platforme reddit ukazujú, že typologicky by mohol patriť sledovanému typu. Meč sa zdá byť zachovaný v podozrivo dobrom stave. Čepeľ na jednej z fotografii pôsobí, že je v úplnom stave a so stopami po nápise, z ktorého sa dajú rozpoznať písmená ERH+T, čo by naznačovalo možnú príslušnosť k skupine inskripcii VLFBERH+T. Výzdoba na priečke a dvojdielnej hlavici je podobná tej, ktorá sa nachádza na meči zo zničenej mohyly v Gnezdove či z Tenguševa. Vo všetkých troch prípadoch boli strieborné polia trojuholníkov vyplnené zo šiestich drôtov. Nápadná je dokonca aj podobnosť bočných segmentov z gnezdovským exemplárom, na ktorom absentujú drážky deliace korunu na tri segmenty. Meč pravdepodobne nebol odborne publikovaný, taktiež nie sú známe žiadne informácie o mieste pôvodu nálezu, nálezových okolnostiach a ani technické parametre meča.
Druhý meč pochádza zo súkromnej zbierky zo Spojených štátov amerických (osobná konzultácia s Tomášom Vlasatým), ktorý bol predaný aukčnou spoločnosťou Bonhams v roku 2013. Meč je podľa informácií aukčnej spoločnosti pravdepodobne vodným nálezom z Dunaja v Nemecku. V popise je uvedené, že meč je datovaný na 9. až 10. storočie a čepeľ by mala niesť nápis Ulfberht, ktorý je ale nečitateľný. Ďalej sa uvádza, že meč bol objavený s nánosmi z riečneho dna na hlavici (konkrécia). Na obidvoch stranách čepele pod priečkou sú údajne zachované drevené zvyšky pošvy. Rukoväť tvorí oválna priečka, drevom pokrytý tŕň čepele a dvojdielna hlavica. Popis zmieňuje aj pozostatky vertikálnej výzdoby zo striebra a medi, ktorá vypadla. Celková dĺžka meča je 95,8 cm z čoho čepeľ je dlhá 80,2 cm. Meč bol podrobený vyšetreniu digitálnym röntgenom a CT skenovaniu a závery z tohto výskumu boli v roku 2016 publikované Robertom A. Hillom (2016: 19). Tie ukázali, že skorodovaná čepeľ nesie pravdepodobne variantu nápisu +VLFBERH+T (Hill 2016: 21-22, fig. 7). Priečka a hlavica sú na jednej strane pokryté fragmentom výzdoby pravdepodobne zo zliatiny medi (Hill 2016: 20). Autor štúdie zaraďuje hlavicu meča k ranej variante Petersenovho typu X s pripomienkou, že na okraji z jednej zo strán sú pozostatky drôtov zo zliatiny medi aplikované šikmo, čo podľa R. A Hilla môže odkazovať na trojlaločné hlavice, ako pri type V (Hill 2016: 20). Röntgenové snímky ako aj 2D MPR sken odhalili, že hlavica je tvorená z podstavy a koruny, ktoré sú k sebe upevnené klinom v tvare obráteného písmena U (⋂) a taktiež, že tŕň prechádza iba cez podstavu (Hill 2016: 23, fig. 6, 9). Za zmienku stojí aj krátka poznámka k výzdobe rukoväte. Vzor sa pomerne zreteľne zachoval najmä na priečke. Tvoria ho vertikálne pásiky zo žltého neželezného kovu. Svojím tvarom pripomína stupňovitú výzdobu priečky meča z Chmeľnickej oblasti a priečky meča z ostrova Chortycia, čo podporuje aj informácia o vložke zo strieborného a medeného drôtu. Na základe týchto informácií sa zdá, že exemplár by mohol byť blízky sledovanému typu.
Vzhľadom k tomu, že v poslednom období sa objavuje pomerne veľké množstvo falzifikátov mečov doby vikinskej, nedá sa vylúčiť ani možnosť, že uvedené dva nálezy môžu byť šikovne vyhotovenými falzami (Vlasatý 2024).
Tretí pomerne zvláštny exemplár pochádza údajnene zo západu Ukrajiny. Informácia o náleze bola zverejnená ešte v septembri roku 2013 na fóre forum.violity.com. Nálezca uvádza, že meč objavil počas potápania sa v rieke Styr. Tá pramení v Ľvovskej oblasti a tečie ďalej cez Volynskú a Rivnenskú oblasť až do Bieloruska, kde sa vlieva do rieky Pripjať. Bližšie informácie k miestu nálezu nie sú známe. Meč samotný sa dá podľa fotografií z fóra opísať takto: zachoval sa v úplnom a až podozrivo dobrom stave. Na povrchu čepele je relatívne dobre badateľný krvný žliabok. Nálezca sa zmieňuje aj o tom, že čepeľ bola v čase objavenia stále ostrá. Ďalej uvádza, že časti rukoväte sú bronzové. Z fotografií sa zdá, že ani priečka a ani hlavica z tohto materiálu vyrobené neboli. Priečka sa javí ako pomerne masívna, na jednej strane so zachovanou výzdobou v podobe stupňovitých kosoštvorcov umiestnených vertikálne. Ich pole je vyplnené žltým kovom. Zvláštnym prvkom je však hlavica. Pozostáva z nízkej podstavy a koruny, ktorú na tri laloky rozdeľujú dve nevýrazné šikmé drážky. Hlavica nevykazuje stopy po výzdobe. Podstava s korunou sú spojené dvoma nitmi. Ich tvar a spôsob uchytenia však poukazujú na možnú improvizáciu. Pôsobí to tak, ako keby išlo o imitáciu pôvodnej hlavice (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým). Meč sa môže zdať ako falzum, ale nález je pomerne málo známy a nefiguruje ani na žiadnych aukčných portáloch. Práve naopak, nálezca informuje, že meč si chce ponechať v osobnom vlastníctve. Priečku meča by bolo možné podľa jej tvaru a výzdoby priradiť k typu V.
Mapa rozšírenia mečov Petersenovho typu V.
Modrá – istý typ V; červená – neistý typ V.
V. Datovanie
Napriek početnému geografickému rozšíreniu nie je datovanie mečov Petersenovho typu V také jednoznačné. Datovanie sa môže vplyvom rôznych kultúrnych či historických okolností v jednotlivých regiónoch líšiť, čo sa však vo všeobecnosti týka aj ostatných typov mečov doby vikinskej. Niektoré exempláre z východo európskeho priestoru sa zvyknú datovať neskôr ako tie škandinávske a problematiku ich chronológie a vzájomných vzťahov je potrebné skúmať spoločne so škandinávskym materiálom (Androshchuk 2014: 145).
Zo 151 mečov až 90 pochádza z hrobov. Zhruba pri dvanástich exemplároch sa nálezový kontext spája s vodnými plochami a ďalších 49 tvoria náhodné nálezy alebo sú ich okolnosti nálezu neisté či neznáme.
Pri chronológií mečov typu V sme vychádzali z prítomnosti rôznych iných predmetov v hroboch, predovšetkým sú to ostatné militárie ako žrďovo bodné a úderové zbrane, ďalej štítové puklice, nákončia mečových pošiev, dlhé bojové nože či jazdecké vybavenie (strmene).
Meče typu V sa podľa F. Androshchuka objavujú v polovici až koncom druhej polovice 10. storočia (Androshchuk 2013: 74). Nórske nálezy Jan Petersen datoval do prvej polovice 10. storočia (Petersen 1919: 155-156, 182), avšak v čase publikovania jeho práce bolo známych iba šesť mečov tohto typu, z ktorých päť pochádza z hrobových celkov a jeden je ako možný nález z mohyly (B4347). K nim pribudli časom aj ďalšie, z ktorých 12 taktiež pochádza z hrobov (). Meče typu V sa v nórskom prostredí objavujú v kombinácií s hlavicami sekier typu E, F, H, I a K, ďalej s hrotmi kopijí typu G, I, K a so štítovými puklicami typu R562 (Petersen 1919: 155; Pedersen 2014b: 123, cat. no. N 9; Martens – Astrup 2021: 145, appendix 1; vlastné pozorovanie prevzaté z katalógov portálu unimus.no). Osem hrobov vykazuje spojenie všetkých troch militárií spolu so štítovou puklicou, ktorá v šiestich prípadoch bola identifikovaná ako typ R562 (B4830, B8118, B11390, C20955, S2266, T17462) a v dvoch sa zachovali iba fragmenty puklíc bez možnosti bližšieho typologického zaradenia (B2799, T16983). Datovanie štítových puklíc R562 sa odhaduje do strednej doby vikinskej, t. j. do obdobia rokov 850-950 (Petersen 1919: 47), prípadne niektoré exempláre sa môžu objaviť ešte počiatkom tretej štvrtiny 10. storočia (Hjardar – Vike 2016: 163, 185). Zo sekier je najčastejší typ H, ktorý sa našiel v šiestich prípadoch (B4830, B8118, C35841, C20955, T16143, T17462) a pri jednom sa predpokladá príslušnosť k tomuto typu (T16983/b.002). Podľa Petersena sa objavuje okolo roku 900 a patrí skôr do prvej polovice 10. storočia (Petersen 1919: 43) ale zdá sa, že ich používanie pokračovalo ešte do obdobia okolo roku 975 (Vlasatý 2016). Petersenov typ I sa našiel v spojení s mečom typu V iba v jednom prípade (S2389) a podľa nórskeho výskumníka patrí výlučne do 10. storočia, rovnako ako aj typ K, ktorý je zaznamenaný dvomi nálezmi (B7667, B11390) (Petersen 1919: 43-44). Taktiež aj sekery typu E a F evidujeme iba po jednom exemplári (S2266, T922). Sekery typu E podľa Petersena patria do druhej polovice 9. storočia ale zároveň predpokladá, že v západnom Nórsku sa vyskytujú ešte v 10. storočí (Petersen 1919: 41-42), čoho dôkazom je aj hrobový nález z Østabø v Rogalande (S2266/a) na juhozápade Nórska, kde sa meč našiel spolu s puklicou typu R562 a hrotom kopije typu K. Typ F sa datuje medzi roky 900-975 (Vlasatý 2016). Hroty kopijí typu K, Solbergovej typ VII.2B by mali z väčšej časti pochádzať z obdobia rokov 900-950 avšak ďalej sa používali až do konca 10. storočia (Solberg 1984: 96). V kombinácií s mečom typu V je známych šesť prípadov takéhoto uloženia do hrobu (B8118, B11390, C20955, S2266, T16143, T16983). Hroty kopijí typu I sú datované podľa Petersena do prvej polovice 10. storočia (Petersen 1919: 31) s čím súhlasí aj B. Solberg, ale na inom mieste poznamenáva, že typ sa musel používať ešte po roku 950 a ako príklad uvádza hrobový nález z Gjermundbu (C27317), kde sa tento typ hrotu kopije našiel spolu s mečom typu S, avšak s kratšou čepeľou a zároveň naznačuje, že nórsky exemplár môže byť mladším variantom podtypu VII.2A (Petersen I) (Solberg 1984: 94-95). S mečom typu V evidujeme štyri kusy (B4830, S6801, S2389, T17462). Hroty kopijí typu Petersen G, respektíve typ IX.1a sa podľa Bergljot Solberg začal používať niekedy po roku 950 a pokračoval až do konca doby vikinskej (Solberg 1984: 123). Takýto nález evidujeme s mečom typu V z Ballestadu v kraji Telemark (C35841/a.I), kde sa nahádzala aj hlavica sekery typu H. Hlavica a priečka z Kaupangu sa datuje do 10. storočia na základe výskytu okrúhlej spony so zoomorfným vyobrazením v umeleckom štýle Jellinge (Blindheim – Heyerdahl-Larsen 1995: pl. 36; Blindheim – Heyerdahl-Larsen – Ingstad 1999: 84). Umelecký štýl Jellinge sa zvykne klásť do prvej polovice alebo polovice 10. storočia (Androshchuk 2014: 133). Do prvej polovice 10. storočia sa datuje aj nález meča z mohyly 319 na lokalite Vang, Oppdal v Trøndelagu (Blindheim – Heyerdahl-Larsen – Ingstad 1999: 83). Meč sa mal nájsť v ženskom žiarovom hrobe, a vzhľadom k tomu, že nenesie žiadne stopy po spálení, tak bol interpretovaný ako dar pre zosnulú ženu od manžela, prípadne blízkeho člena rodiny (Kirpitsjnikov 1993: 85). Ako pravdepodobnejšia možnosť sa javí, že meč pochádzal z väčšej mohyly, ktorá prekrývala ženský hrob (Blindheim – Heyerdahl-Larsen – Ingstad 1999: 83). Zaujímavosťou je hrob z Hommerstadu (C4979), ktorý predstavuje extrém definovaný mečom možného typu V, tromi štítovými puklicami typu Rygh565, hlavicou sekery blízkou typu M a hrotmi kopijí typov D a L, pričom Petersen naznačil, že hrot kopije typu D bude mladšou variantou uvedeného typu a hrob by mohol byť datovaný do druhej polovice 10. storočia (Petersen 1919: 175). Hlavica sekery by mohla patriť typu H, K alebo L. Štítové puklice formy R565 sa datujú zhruba do poslednej štvrtiny 10. storočia (Pedersen 2014a: 171). Hrot kopije (C4981) nepochybne patrí už zmienému typu D, ktorý v typologickej klasifikácií podľa Bergljot Solberg patrí variantu VI.3B s datovaním medzi roky 800-900 (Vlasatý 2014). B. Solberg zároveň predpokladá, že Petersen datoval hrot kopije na základe sekery podobnej typu M a štítových puklíc a sama sa prikláňa k možnosti, že nálezy pochádzajú z dvoch rozdielnych hrobov, pričom jeden je treba datovať do 9. a druhý do 11. storočia (Solberg 1984: 64-65), čím by sa prakticky vylúčila možnosť, že meč by mohol byť typom H/I.
V podstate môžeme súhlasiť s tvrdením Jana Petersena, že meče typu V sa na území Nórska objavujú prevažne v prvej polovici 10. storočia avšak z možným presahom na začiatok jeho druhej polovice. Napriek tomu niektoré exempláre, ako napríklad meč z Ballestadu či možný typ V z Hommerstadu na základe hrobovej výbavy patria už do druhej polovice 10. storočia.
Švédske meče typu V podľa Fedira Androshchuka spadajú do strednej doby vikinskej, respektíve do jej druhej fázy prebiehajúcej medzi rokmi 900-975 (Androshchuk 2014: 171) a zároveň poukazuje aj na to, že spolu stypom S sú oproti typom H/I, E, X, Y menej populárne, pričom typ V je na území Švédska zastúpený iba v 3 % (Androshchuk 2014: 182). Chronologicky staršie exempláre sa v hroboch vyskytujú s hlavicami sekier typov G, H, hrotmi kopijí E, I, K a štítovými puklicami typov R562 a R563. Nálezový kontext mladších mečov sa pája so štítvými puklicami typu R565, hlavicami sekier M, L a hrotom kopije M (Androshchuk 2014: 166). Obidva meče z komorových hrobov v Birke (524 a 544) sa zvyknú datovať do prvej polovice 10. storočia (Hošek-Košta-Žákovský 2021: 322). Hrob 524 obsahoval okrem štítovej puklica typu R563 a hlavice sekery Petersenovho typu G (Arbman 1943: 161; Androshchuk 2014: 149, table VI.2) aj strieborné islamské mince razené v rokoch 890-891 a 909-910. Sekery typu G sú datované medzi roky 825-925, prípadne sa ich používanie v širšom zábere udáva cca. medzi roky 800-975, pričom puklice typu R563 sa objavujú koncom druhej štvrtiny 10. storočia a pokračujú až do 11. storočia (Hjardar – Vike 2016: 163, 185; Vlasatý 2016). Hrob 544 obsahoval štítovú puklicu R562 a spolu s ňou sa tam nachádzala aj odevná ihlica typu V podľa Thunmark-Nylén so zvieracím motívom v štýle Borre (Thunmark-Nylén 1984: 9; Androshchuk 2014: cat. no. Up 33). Predpokladané používanie umeleckého štýlu Borre sa odhaduje na obdobie približne od konca 9. do konca 10. storočia (Androshchuk 2014: 131). Vzhľadom k hrobovej výbave obidvoch komplexov z Birky by sa datovanie dalo predpokladať na polovicu, možno 3. štvrtinu 10. storočia (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým). Taktiež aj meč z Rösta na Jämtlande bol do hrobu uložený spolu so štítovou puklicou typu R562, sekerou typu H a okrem iného aj so striebornými dirhammi razenými v rokoch 943-944 (Androshchuk 2014: cat. no. Jä 12*). Meč bol uložený do pošvy s nákončím Androshchukovho typu 6a s datovaním do druhej polovice 10. storočia (Androshchuk 2014: 121). Súčasťou hrobovej výbavy bola aj taštička s opaskom. Z opasku sa zachovala bronzová pracka s pletencovým vzorom a niekoľko bronzových kovaní s motívom dvoch protiľahlých zvieracích hláv a kožené fragmenty opaska (Müller-Wille 2011: 195). Taštička sa zachovala s rôznymi typmi bronzových kovaní – jedno veľké kosoštvorcové kovanie a štyri menšie, všetky s rastlinným motívom; ďalej boli súčasťou tašvice menšie okrajové kovania vo forme štylizovaných palmiet, popruh s bronzovými kovaniami, bronzovým nákončím, objímkou a dvomi bronzovými kovaniami v tvare zoomorfných hlavičiek (Müller-Wille 2011: 195). Pozostatky taštičky v podobe bronzového kosoštvorcového kovania a niekoľkých menších kovaní v spojitosti s mečom typu V evidujeme aj v komorovom hrobe z mohyly Dn-4 v Gnezdove (Müller-Wille 2011: 201, abb. 5.2, abb. 6.13-16). Podobné nálezy kovaní poznáme aj z iných lokalít, napr. z Birky, Kyjeva, Przemyśla, Stredy nad Bodrogom (Müller-Wille 2011: abb. 1) alebo novšie publikovaných nálezov z Cluj-Napoca – strada Plugarilor, objavených v hrobe č. 25 s mužskou a konskou kostrou (Gáll et al. 2023, fig. 3). Z výsledkov rádiokarbónovej analýzy vzoriek odobratých z mužskej a konskej kostry ako aj niekoľkých ďalších hrobov sa datovanie vzniku hrobu č. 25 odhaduje do druhej polovice 10. storočia, respektíve k nemu muselo dôjsť niekedy v období rokov 960-990 (Gáll et al. 2023: 218-219). Vznik gnezdovskej mohyly sa datuje medzi roky 970-980 (Kainov 2019b: 67). Knut Kjellmark datoval hrob z Rösta do 11. storočia, čo neskôr prevzala aj Inge Serning (Kjellmark 1905: 371; Serning 1966: 37). Harald Hvarfner nesúhlasil s Kjellmarkovými závermi a na základe meča, ktorý však označil ako neskoršiu variantu Petersenovho typu E, a nákončia mečovej pošvy stanovil datáciu hrobu na prvú polovicu alebo do polovice 10. storočia (Hvarfner 1957: 57). Anne-Sofie Gräslund odhaduje najskorší vznik hrobu v polovici 10. storočia (Gräslund 1975: 111). Pokiaľ ale vezmeme do úvahy súbor predmetov uložených v hrobe z Rösta, ich časové zaradenie ako aj obdobie vzniku hrobových komplexov z Gnezdova a Cluj-Napoca, tak môžeme predpokladať, že mohol vzniknúť pravdepodobne v 3. štvrtine 10. storočia.
Lodné mohylové hroby 12 a 15 z Valsgärde obsahovali prakticky identické predmety (Androshchuk 2014: 156). Inventár pozostával z mečov typu V s nákončím Androshchukovho typu 6a (Vg15) (Pedersen 2014b: plate 63. 4b) a 6b (Vg12) (Pedersen 2014b: plate 63. 1b), ďalej sa tam nachádzali hroty kopijí typu I, štítové puklice R563, dlhé bojové nože, váhy so závažiami či fragmenty textílií či súčasti jazdeckej výbavy (Androshchuk 2014: cat. no. Up 114, 117*; Sénby-Posse 2021: 65-66, 91-92). Hrob č. 12 obsahoval aj 32 fragmentov strieborných islamských mincí s datovaním na roky 940/950 alebo do roku 952 (Androshchuk 2014: 156, 412; Stjerna 2007: 245). Kvôli podobnosti predmetov uložených v hroboch J. Ljungkvist predpokladá, že mohyly mohli vzniknúť v rovnakom čase, prípadne veľmi krátko po sebe (Ljungkvist 2008: 45), taktiež aj Bengt Schönbäck naznačuje, že hrob 15 je oproti hrobu 12 mladší (Schönbäck – Thunmark-Nylén 2002: 8, fig. 11). Hroty kopijí majú kratšie čepele, čo môže predstavovať mladší variat typu, ako sme zmienili vyššie, pri náleze z nórskeho Gjermundbu. Nápadná je aj podobnosť obidvoch hrobov z Valsgärde s mohylou Dn-86 v Gnezdove, kde sa okrem meča typu V nachádzali fragmenty textílií s hodvábom alebo dlhý bojový nôž, vyrobený pravdepodobne v strednom Švédsku (Vlasatý 2022d). Datovanie gnezdovskej mohyly sa predpokladá na 3. štvrtinu 10. storočia (Shchedrina – Kainov 2020: 239, pozn. 8), rovnaký časový horizont teda môžeme odhadovať aj pri hrobe 12 z Valsgärde (Vlasatý 2022d).
Obr. 25. Časť hrobového inventára z mohýl 12 (1-3) a 15 (4-6) vo Valsgärde.
Zdroj: Pedersen 2014b: plate 63. 1-4 (1a-b, 3-4a-b, 6); Sénby Posse 2021: figur 22, 71 (2, 5).
Kremačný hrob z Hemlingby na Gästriklande obsahoval spolu s mečom s ohnutou čepeľou, aj ohnutý hrot kopije, sekeru, štítovú puklicu podobnú typu R563 s 19 svorkami okrajov štítu a ďalšie predmety, ktoré boli typologicky rôzne interpretované (Bellander 1939: 109; Thålin-Bergman – Kirpičnikov 1998: 500; Androshchuk 2014: cat. no. Gä b84*). Hlavica sekery je sa zdá byť bližšia k typu H (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým). Hrot kopije vzhľadom k deformovanému stavu nemá také jednoznačné typologické zaradnie. Pôsobí, že je pomerne dlhý a štíhly s rovnomerne zaobleným prechodom od tuľajky k čepeli s rebrom, tak ako to dokazuje aj nákres dostupný v katalógu SHM. Na základe hlavice sekery v kombinácii so štítovou puklicou R563 by sa dal vznik tohto hrobu predpokladať niekde v polovici alebo na začiatku druhej polovice 10. storočia. Jeden meč typu V pochádzajúci z hrobu 504 na pohrebisku Ire, Hellvi na Gotlande sa našiel spolu s dvoma hrotmi kopije typu Petersen E bez výzdoby tuľajky (Thunmark-Nylén 1995: 195c: 1-2; 2000: 435-436). Petersenov typ E, zodpovedá variantu VI.4 podľa Bergljot Solberg, ktorý následne rozdelila do troch podtypov na základe formy prierezu krčka – VI.4A/B/C (Petersen 1919: 26-27, fig. 12-13; Solberg 1984: 58-60, fig. 11). Jan Petersen naznačil, že prvý krát sa tento typ kopije na území Nórska začal používať koncom 8. storočia a k väčšiemu rozmachu došlo v prvej polovici 9. storočia (Petersen 1919: 26), čo potvrdzuje aj Bergljot Solberg ale zároveň predpokladá, že jeho používanie mohlo pretrvávať ešte do prvej polovice 10. storočia (Solberg 1984: 66). Podtyp VI.4A vo Švédsku zaregistrovaný počtom približne 80 nálezov pokrýva obdobie medzi rokmi 800-1000, pričom nálezy z Birky datuje do rokov 850-950 (Solberg 1984: 66-67). Podtyp VI.4B je v Nórsku datovaný do obdobia rokov 800-850, švédske a fínske hroty tohto typu sa zdajú byť mladšie a používali sa ešte v 10. storočí (Solberg 1984: 67-68). V hrobe sa okrem týchto predmetov nachádzali aj dve plášťové spony s krúžkami typu 1 a 2 podľa Thunmark-Nylén, opaskovou prackou typu 1 a nákončím typu 1, vrátane ozdobného strapca, a niekoľko ďalších predmetov (Thunmark-Nylén 1984: 6; Thunmark-Nylén 1995: 195a:1-5, 195b). Datovanie hrobu podľa F. Androshchuka spadá do tzv. neskorého obdobia Birky, ktoré pokrýva časový horizont približne od roku 875 do roku 975, pričom tomuto datovaniu zodpovedajú aj hroby z Birky a Valsgärde (Androshchuk 2014: 147, 166). Meče z lokalít Utanmyra v Dalarne (Androshchuk 2014: cat. no. Dr 14) a Östveda na Gästriklande (Androshchuk 2014: cat. no. Gä 28*) považuje F. Androshchuk za chronologicky mladšie keďže ich nálezový kontext sa spája s puklicami typu R565, hlavicami sekier M, L a hrotom kopije M (Androshchuk 2014: 166). Kým hroty kopije typu M sa objavujú v závere 10. storočia a používajú sa ďalej cca. do tretej štvrtiny 11. storočia (Hjardar – Vike 2016: 175), tak sekery typu M majú pomerne široké časové rozhranie s datovaním od roku 950 až do roku 1300 (Vlasatý 2016). Obidva hroby tak mohli teoreticky vzniknúť ešte v samotnom závere štvrtej štvrtiny 10. storočia, alebo niekedy po roku 1000.
Nálezy z Dánska sa datujú prevažne do druhej až tretej štvrtiny 10. storočia (Pedersen 2014a, 2014b; Hošek-Košta-Žákovský 2021: 322). Ako poznamenáva Anne Pedersen, meče typov S, V a X sa najčastejšie objavujú v dánskom nálezovom materiály spolu s ďalšími militáriami, ako napr. sekery Petersenových typov H, I, K a/alebo hroty kopijí Petersenových typov I, K a G, ďalej so štítovými puklicami R562/563 a jazdeckou výbavou pozostávajúcou z rôznych typov úzd, strmeňov a ostroh (Pedersen 2014a: 150-151). V prípade nami sledovaného typu meča evidujeme iba jednu štítovú puklicu, konkrétne R562 v kombinácií s hlavicou sekery typu H alebo I z hrobu č. 3 v Stengade I (Pedersen 2014b: cat. no. 132-3, pl. 13. 3-8). Súčasťou hrobového inventára bola aj jazdecká výbava, ktorá ako poznamenáva Anne Pedersen je podobná s tou, ktorá sa nachádzala v hroboch 12 a 15 vo Valsgärde (Pedersen 2014a: 157, pl. 14. 1-4, 62. 1-6). Hrob tak mohol vzniknúť v priebehu druhej, možno tretej štvrtiny 10. storočia. Jedna hlavica sekery typu K pochádza z Hoby (Pedersen 2014b: cat. no. 95). V dvoch prípadoch evidujeme aj meče typu V kombinované s hrotmi kopijí typu G, respektíve typu IX.1A podľa B. Solberg, ktorá naznačuje, že v Nórsku sa tento typ kopijí používal po roku 950 až do konca vikinského obdobia a vo Švédsku a Fínsku sa objavujú až v 11. storočí (Solberg 1984: 123-124, fig. 16). Meče kombinačného typu 11 z Hedeby sa podľa Alfreda Geibiga datujú do prvej polovice 10. storočia (Geibig 1989: 246-247), faktom však je, že ich nálezový kontext nie je veľmi jasný, keďže s určitosťou vieme iba o jednom hrobovom náleze obsahujúcom kostrové pozostatky, nôž, perlu a meč (Arents – Eisenschmidt 2010: 41). Meč z Böelu sa našiel s hrotom kopije a meč zo Süderbrarupu s hlavicou sekery typu H (Pedersen 2014b: cat. no. 362, 388-I). Všetky meče typu V z územia súčasného Dánska, ktoré sú hrobovými nálezmi obsahovali aj jazdeckú výbavu, medzi ktorou môžeme zmieniť napríklad strmene niekoľkých typov. Z troch hrobov poznáme stremene typu Stengade (Pedersen 2014a: 112-114; 2014b: 141-142, cat. no. 92, 95,132). V dvoch hroboch sa našli stremene typu Farsø (Pedersen 2014a: 114-115; 2014b: 142, cat. no. 179, 194). Zo Šlezvicka-Holštajnska evidujeme nález strmeňov typu Ladby iba v hrobe z Böel (Pedersen 2014a: 109-111; 2014b: 144, cat. no. 362).
Hrob z islandského Eyrarteiguru obsahoval spolu s mečom hrot kopije, hlavicu sekery blízku typu Petersenovmu typu I a štítovú puklicu (Eldjárn 2016: 232). Datovanie sekery typu I sa zvykne udávať pre celé 10. storočie (Hjardar – Vike 2016: 163). V hrobe sa nachádzal aj fragment anglickej striebornej mince kráľa Edwy s razbou datovanou medzi roky 955-959 (Ísberg 2020: 64), prípadne sa datovanie mince kladie medzi roky 955-975, teda do obdobia vlády kráľa Edwy alebo jeho nasledovníka, kráľa Edgara (Eldjárn 2016: 232). Okrem toho sa v hrobe vyskytovala aj konská kostra, ktorej vzorky boli podrobené rádiokarbónovej analýze a na základe jej výsledkov sa datovanie určilo do rokov 935 – 1015 (Eldjárn 2016: 232). Fínske nálezy mečov typu V sú datované na obdobie rokov 925 až 1025 (Moilanen 2015: 255). Tri pochádzajú z hrobov (KM 6245 A:1, KM 10390:5, KM 15175:1) a ďalším šiestim sa pripisuje možná príslušnosť k hrobovému kontextu (KM370, KM30870:1, KM708, KM3301:1, KM7961:1, KM31550:1).
V staroruskom prostredí sa meče Petersenovho typu V zvyknú datovať do polovice až poslednej štvrtiny 10. storočia (Kainov 2012: 42). Do hrobov boli ukladané spolu s ďalšími militáriami ako sú hroty kopijí, hlavice sekier a máme doklady aj deponovania lukostreleckej výbavy, primárne hroty šípov a v niekoľkých prípadoch sa dochovali časti lukov a tulcov na šípy (Karger 1958; Kirpičnikov 1966b, 2000; Šitov 1992; Platonova 1998; Liwoch 2005; Zozulya 2007; Plavinski 2009; Kainov 2019b; Syta – Mudrytska 2023).
Najčastejšie sú hroty kopijí, z ktorých evidujeme v piatich prípadoch Kirpičnikov typ I (J. P. E) nachádzajúci sa v hroboch na lokalitách Kašina, Vachruševa, Zaozerie a mohyla Dn-4 z Gnezdova (Kirpičnikov 1966b: kopije – cat. no. 8-9, 24, 30; Kainov 2019b: 122). Datovanie tohto variantu pre územie Kyjevskej Rusi spadá na koniec 9. až prvú polovicu 11. storočia (Kirpičnikov 1966b: 9).
Z gnezdovskej mohyly Dn-86 pochádza hrot kopije typu III (Kainov 2019b: рис. 43.3), ktorý však podľa S. Kainova už môže predstavovať lokálny produkt spájajúci prvky severských variantov hrotov kopijí Petersenovho typu G a niektorých druhov typu V podľa Kirpičnikova, ktoré majú konotácie s nomádskym prostredím (Kainov 2019b: 129). V mohyle C-41 sa našli dva fragmentárne exempláre z ktorých jeden môže patriť typu Kirp. III (F podľa Petersena) a druhý typu Kirp. I (Kainov 2019b: 134-135). Z tej istej mohyly by mal pochádzať ešte tretí kus, údajne podobný hrotu z mohyly Dn-86 (Kainov 2019b: 134-135).
Sekery rôznych typov sú z určitosťou doložené v šiestich hroboch, pričom až štyri nálezy majú pôvod v nomádskom prostredí, konkrétne ide o typ I a II podľa Kirpičnikova (Kirpičnikov 1966b: рис. 6). Takéto sekery poznáme v hroboch na pohrebiskách z lokalít Vachruševa, Gnezdovo – Dn-4, Kyjev 108 a Pidhirci (Kirpičnikov 1966b: sekery – cat. no. 3; Kainov 2019b: 144, Karger 1958: 170; Liwoch 2005: 54). Ďalšie dve sekery poznáme zo Zaozerie a Udrai (Kirpičnikov 1966b: sekery – cat. no.150; Platonova 1998: 378). Uloženie sekery a hrotov kopijí do hrobov evidujeme ešte z mohýl na lokalitách Čerma, Tenguševo a Haradzilava ale bez bližšie známeho typologického zaradenia (Kirpičnikov 2000: 7-8; Šitov 1992: 116; Plavinski 2009: 15).
Gnezdovské mohyly obsahujúce meče typu V sa na základe pohrebného rítu a hrobového inventára datujú medzi tretiu až štvrtú štvrtinu 10. storočia (Kainov 2019b: 64-66). V prípade mohyly Dn-4 sa pohreb datuje medzi roky 970-980, keďže na stavbu pohrebnej komory bolo použité drevo z kmeňov stromov, vyrúbaných pravdepodobne v priebehu 60. až začiatkom 70. rokov 10. storočia (Kainov 2019b: 67).
Obr. 26. Hrobový inventár z gnezdovskej mohyly Dn-4.
Zdroj: Avdusin – Pushkina 1988: fig. 5, 6.
Komplex 5 z mohyly 6 na pohrebisku Zaozerie obsahujúci s mečom typu V aj hlavicu skery Kirpičnikovho typu V a hrot kopije Kirp. typu I (Raudonikas 1930: fig. 38, 40) sú datované do 10. storočia (Kirpičnikov 1966a: cat. no. 40; 1966b: cat. no. 30, 150). Hroty kopijí Kirpičnikovho typu I zodpovedajú Petersenovmu typu E a patria k najrozšírenejším formám žrďovobodných zbraní v Európe doby vikinskej (Kainov 2019b: 121-122). V staroruskom prostredí dominujú v oblasti juhovýchodného Priladožia, čo dokladá aj ich prítomnosť v hroboch spolu s mečmi typu V aj na lokalitách Kašina a Vachruševa (Kirpičnikov 1966b: cat. no. 8-9, 24). Datujú sa na koniec 9. až prvú polovicu 11. storočia (Kainov 2019b: 122). Sekery Kirpičnikovho typu V sú zo staroruského prostredia známe zo sídlisk Sarskoje, Suprutskoje či Staraja Ladoga a Gnezdovo (Kainov 2019b: 149). Tento typ je blízky Petersenovmu variantu C, ktorý sa na území Nórska datuje na obdobie od konca sťahovania národov do začiatku 10. storočia a staroruské exempláre sa považujú za ich vývojovú formu s datovaním najstarších exemplárov na koniec 8. až začiatok 9. storočia a mladšie typy do štvrtej štvrtiny 10. storočia (Kainov 2019b: 149-150).
Hroby z mohýl na lokalitách Michajlovskoje, Gnezdovo, Šestovica a Tenguševo obsahovali spolu s mečmi aj nákončia mečovej pošvy s vtáčím motívom. Tri exempláre patria Androshchukovmu typu 3a, z ktorých nález z Michajlovskoje je iba fragmentárny, gnezdovský nález zo zničenej mohyly sa zachoval iba vo forme odtlačku a tretí zo Šestovice sa zachoval v úplnom stave (Zozulya 2007: 29-30, рис.9.3; Kainov 2009: 90-91, Φoтo 3; Sytа – Mudrytska 2023: 113, 120). V Šokšinskom mohylníku z Tenguševa pochádza bližšie nešpecifikované nákončie s vtáčím motívom, ktoré tak môže patriť Androshchukovej variante 3a alebo 3b (Šitov 1992: 116; 1994: 45; Androshchuk 2014: fig. 71). Nákončia tohto typu sa datujú do druhej polovice 10. storočia, ale ich používanie pokračovalo pravdepodobne až do jeho konca s tým, že v Pobaltí sa tento typ vyskytuje ešte v 11. storočí (Androshchuk 2014: 118). Okrem toho, v Šokšinskom mohylníku sa našiel aj strieborný dirham razený v rokoch 940-941 (Šitov 1992: 116), čo by nasvedčovalo tomu, že hrob pravdepodobne nevznikol skôr ako po roku 950. Meč z komorového hrobu v Udrai v novgorodskej oblasti sa taktiež našiel spolu so strieborným sámánovským dirhamom kalífa Nuh Ibn Mansura razený v období rokov 976 – 997, strieborným príveskom v podobe kríža a sekerou Kirpičnikovho typu IV (Platonova 1998: 378-379, рис. 5. 1-2, 4; рис. 6. 3). Datovanie sekier Kirpičnikovho typu IV sa v staroruskom prostredí kladie od 10. až do prvej polovice 11. storočia (Kotowicz 2018: 94, 4.5.9a). Tak ako v prípade zničenej mohyly z Gnezdova, kde sa taktiež našiel prívesok v podobe kríža, tak aj tu by sme mohli uvažovať o vzniku hrobového komplexu z Udrai v závere štvrtej štvrtiny 10. storočia, prípadne tesne po roku 1000. N. I. Platonova datuje komorový hrob KH-5 z Udraj do prvej polovice 11. storočia (Platonova 1998: 379).
Inventár z hrobu č. 108 v Kyjeve obsahoval zmiešané predmety z nomádskeho a severského prostredia (Duczko 2004: 221), kde sa nachádzala aj konská kostra spolu so sekerou Kirpičnikovho typu II (Karger 1958: 170, рис. 23; Kirpičnikov 1996b: sekery – cat. no. 55), niekoľko strieborných plakiet rôznych veľkostí s motívom orientálnej palmety, desať sklenených hracích figúrok, strieborná odevná spona či 40 strieborných dirhamov (Karger 1958: 170-172; Duczko 2004: 221). Štyri mince boli identifikované ako dirhami Nasr ibn Ahmada (914-943), jeden datovaný do roku 900 Ismaila ibn Ahmada (892-907) a zvyšok mincí sa údajne stratil (Karger 1958: 171). Sekery Kirpičnikovho typu II sa zvyknú datovať do 10. až začiatku 11. storočia (Kirpičnikov 1996b: 35). Rovnaký typ sekery sa našiel aj v gnezdovskom kurgane Dn-4 (obr. 26), datovanom medzi roky 970-980 (Kainov 2019b: 67, 144, рис. 46). Rovnako tak aj šestovický komorový hrob 110 v mohyle XXV obsahoval kostru koňa, ako aj dve ľudské kostry – muž, žena a z militárií môžeme spomenúť hroty šípov, kostené pozostatky luku a kovové časti tulca na šípy (Androshchuk – Zotsenko 2012: 268). Súčasťou hrobu bola aj časť jazdeckej výstroje v podobe dvoch strmeňov oválneho tvaru ktoré typologicky patria pod Kirpičnikov typ I (Syta – Mudrytska 2023: 113, 122-123) a ktoré sa v staroruskom prostredí vyskytujú v období rokov 900-1000 (Kirpičnikov 1973: 47). Strmene rovnakého počtu a typu poznáme aj z gnezdovskej mohyly Dn-4 (Avdusin – Pushkina 1988: 26, fig. 5.6). Súbor týchto predmetov teda môže naznačovať, že hroby mohli vzniknúť niekde medzi treťou až štvrtou štvrtinou 10. storočia.
Meč typu V z Pidhirci, pochádzajúci z mohyly 2 sa našiel spoločne s kostrovými pozostatkami muža a ženy, nákončím mečovej pošvy Kazakevičiusovho typu IIIc a hlavicou sekery Kirpičnikovho typu I, ako aj mnohými ďalšími predmetmi (Liwoch 2005: 52, 54, fot. 17-18, 20; Kirpičnikov 1966b: sekery – cat. no. 28). Datovanie mohyly podľa R. Liwocha spadá na koniec 10. až prvú pol. 11. storočia (Liwoch 2005: 52).
Meče Petersenovho typu V z baltského prostredia sa datujú medzi druhú polovicou 10. až prvú polovicou 11. storočia (Kazakevičius 1996: 137; Tomsons 2018: 65; Goßler – Jahn 2019: 193). Väčšina z nich pochádza z hrobových komplexov, kde sa spolu s nimi nachádzali uložené hroty kopijí a hlavice sekier. Až v ôsmich prípadoch boli meče typu V kombinované spolu s dlhými a krátkymi hrotmi kopijí s úzkou čepeľou v tvare vŕbového listu, z ktorých niektoré sú zdobené rytými líniami alebo tauziou so stupňovitým motívom (Muszianowicz 1968; Apala – Zariņa 1991; Kuniga 2000; Iwanowska – Kazakevičius 2001; Dworschak 2018; Goßler – Jahn 2019; Jahn – Ibsen 2024). Z typologického hľadiska tieto hroty môžeme priradiť Petersenovmu typu E, respektíve variantu VI.4 podľa Bergljot Solberg (Petersen 1919: 26-27, fig. 12-13; Solberg 1984: 58-60, fig. 11). V baltskom prostredí sa podľa Vytautasa Kazakevičiusa vyskytoval typ E v období medzi rokmi 800 až 1050 (Kazakevičius 1999: 196). Norbert Goßler datuje východopruské exempláre do 10. až 11. storočia, s tým, že najstaršie typy sa tu mohli vyskytnúť už koncom 9. storočia (Goßler 2014: 6). Zo sekier evidujeme iba sedem odlišných typov, pričom v mohyle z Rokantiškės sa našli až štyri hlavice sekier, ktoré možno prirovnať ku Kottowiczovym typom IIB.1.20 (Musianowicz 1968: fig. 6. d; Kotowicz 2018: 59-60), IIB.1.22 (Musianowicz 1968: fig. 6. b-c; Kotowicz 2018: 61-62) a IIB.5.14 (Musianowicz 1968: fig. 5. a; Kotowicz 2018: 94). Prvý typ bol používaný najmä vo východnej Európe a na území Litvy sa prvé exempláre objavujú začiatkom 10. storočia a vyskytujú sa až do 13. storočia (Kotowicz 2018: 59). Druhý typ sa v severnej časti východnej Európy objavuje až koncom 10. storočia a používal sa až do konca 13. storočia, pričom niektoré nálezy z Estónska možno datovať ešte do 14.-15. storočia (Kotowicz 2018: 61-62). Tretí typ sa vyskytuje výhradne v severných častiach bývalej Kyjevskej Rusi a v baltskom prostredí s datovaním od 10. do prvej polovice 11. storočia (Kotowicz 2018: 94). Súčasť hrobovej výbavy tvorilo aj jazdecké vybavenie, presnejšie uzdy, strmene a ostrohy niekoľkých typov. V mohyle z Rokantiškės, kde boli objavené tri strmene oválneho tvaru, z ktorých jeden sa zachoval bez stúpadlá (Musianowicz 1968: ryc. 5.b) a ďalšie dva nemajú otvor pre strmeňový remeň (Musianowicz 1968: ryc. 7.a-b). Všetky tri by sa dali zaradiť pod Kirpičnikov typ I (Kirpičnikov 1973: рис. 29), respektíve pod typ VI podľa Antanavičiusa (Antanavičius 1976: 1 pav.). Na území Litvy je tento typ strmeňov datovaný medzi 10.-12. storočie (Antanavičius 1976: 75-76). Krystyna Musianowicz datuje vznik mohyly na samotný koniec 10. storočia ale prikláňa sa aj k možnosti, že k nemu mohlo dôjsť na začiatku 11. storočia (Musianowicz 1968: 352). Podľa Norberta Goßlera hrob v Rokantiškės vznikol až v 11. storočí (Goßler – Jahn 2019: 193). Strmene spolu s mečom typu V evidujeme aj vo východopruskej lokalite Wiskiauten. Našli sa v mohylových hroboch 14/1880, 18/1880 a 11/1897 (Jahn-Ibsen 2024: tafel 42. 6-7, 46. 5, 53. 8). Z typologického hľadiska majú blízko škandinávskym formám Braathenovho typu B a C/C2 (Braathen 1989: 19-21, fig. 4-6), respektíve Ladby a Stengade (Pedersen 2014a: 109-114, fig. 4.17, 4.18). Fedir Androshchuk taktiež poznamenáva, že meče typu V z pruského, ako aj východoeurópskeho priestoru všeobecne majú užšie spojenie s Dánskom, pričom poukazuje aj na výskyt strmeňov typu Ladby vo Wiskiautene (Androshchuk 2014: 191-192). Norbert Goßler datuje škandinávske strmene na území Pruska do obdobia od konca 9. storočia do roku 1000 (Goßler 2014: 4). Bohato vybavený hrob v Priekuļu Ģūģeri obsahoval hlavicu sekery, dva hroty kopijí s nezdobenou tuľajkou, jeden s dlhou a druhý s kratšou čepeľou, ďalej sa tam nachádzal dlhý bojový nôž, váhy s deviatimi závažiami a šesť strieborných mincí razených v období vlády panovníkov zo Sámánovskej dynastie Nasr Ibn Ahmada (914-943) a Nuh Ibn Nasra (943-954) s datovaním do prvej polovice 10. storočia (Apala – Zariņa 1991: 17, 20, 3.att. 12-14, 4.att.6-8). Niektoré predmety v tomto hrobe naznačujú podobnosť z mohylou Dn-86 v Gnezdove, lodnými hrobmi z Valsgärde (12, 15) či z hrobom v Rösta. Hlavica sekery by sa dala priradiť Kotowiczovmu typu IB.1.20 (Apala – Zariņa 1991: 4. att. 10; Kotowicz 2018: 58). Najbližšie analógie nájdeme priamo v Lotyšsku, kde sú tieto sekery datované medzi 11. – 12. storočie (Atgāzis 1964: 3. att. 1, 6. att. 4; Kotowicz 2018: 58). Okrem toho, v hrobe sa našiel spolu s mečom aj pomerne vzácny typ prelamovaného nákončia mečovej pošvy s centrálnym motívom v podobe ľalie, ktoré A. Tomsons vníma ako podtyp svojho typu I (Tomson 2018: 143, 109. att. 13), blízky Androshchukovej skupine nákončí typu 3 (Androshchuk 2014: fig. 71). Zigrīda Apala a Anna Zariņa vzhľadom k povahe hrobového inventára predpokladajú, že muž ktorého tam pochovali musel byť predstaviteľom vyššej spoločenskej vrstvy Latgalov v 11. storočí (Apala – Zariņa 1991: 26).
Meč z Aglonas Kristapiņu sa našiel spolu s nezdobeným hrotom kopije a hlavicou sekery blízkou Kotowiczovmu typu IA.1.19 (Kuniga 2000: 68-69, XXII att. 11, XXVI att. 9; Kotowicz 2018: 109). Podľa Atgāzisa sa tento typ sekery na území Lotyšska pred 10. storočím neobjavuje a používal sa do začiatku 11. storočia (Atgāzis 2019: 109). Meč z tohto hrobu je datovaný na obdobie okolo roku 1000 a zároveň ide o jediný dvojsečný meč, ktorý sa na pohrebisku našiel (Kuniga 2000: 68). Spolu s mečom sa našlo aj prelamované nákončie Tomsonsovho typu II (Tomsons 2018: 113. att. 2), ktoré je blízky Androshchukovmu typu 3 (Androhchuk 2014: fig. 70). Jediná zachovaná hlavica sekery uložená spolu s mečom typu V z východného Pruska je známa z mohyly 174 na pohrebisku Wiskiauten (Jahn – Ibsen 2024: 351, tafel 193. 2). Z typologického hľadiska má najbližšie k typu Lunow (Kotowicz IIIB.5.30) (Kotowicz 2018: 110). Analógie môžeme nájsť prevažne v severozápadnom slovanskom prostredí, ktorému sa aj pripisuje pôvod tohto typu sekier ale niekoľko exemplárov pochádza aj zo Švédska či Dánska a datujú sa od druhej polovice 10. do 11. storočia, napriek tomu, že neexistujú jasné dôkazy, že by sa tento typ vyskytoval ešte v jeho druhej polovici (Kotowicz 2018: 110). Spolu s mečom a sekerou pochádza z mohyly 174 aj fragment bližšie nešpecifikovaného nákončia mečovej pošvy a hrot kopije Petersenovho typu E s tuľajkou zdobenou striebornou tauziou v stupňovitom vzore (Jahn – Ibsen 2024: 351, tafel 192. 2, tafel 193. 1). Datovanie mohyly sa predpokladá do druhej polovice 10. storočia (Jahn – Ibsen 2024: 351). Časový horizont pre mohyly 14/1880 a 11/1897 z Wiskiautenu sa uvádza medzi roky 950-1050 (Jahn – Ibsen 2024: 334, 339). Pokiaľ budeme akceptovať datovanie škandinávskych foriem strmeňov podľa Norberta Goßlera, tak ich vznik môžeme predpokladať niekde medzi obdobím rokov 950-1000. Mohyla 18/1880 sa datuje do obdobia rokov 900-1000 (Jahn – Ibsen 2024: 335). Do 10. storočia sa datujú aj dva hroby z Linkuhnenu – 7/1928 a 25/1929 (Goßler – Jahn 2019: 346, 355). Hrob 42(A)/1929 sa datuje medzi 10.-11. storočie (Goßler – Jahn 2019: 357-358). Vzhľadom k výskytu nákončia Kazakevičiusovho typu IIIc je pravdepodobnejšia možnosť, že hrob vznikol až v 11. storočí (Goßler – Jahn 2019: 358). Nákončie tohto typu sa podľa Kazakevičiusa datuje do 11. storočia (Kazakevičius 1992: 100-101).
Obr. 27. Predmety z hrobu č. 30 z lotyšského Priekuļu Ģūģeri.
Zdroj: enciklopedija.lv; foto: Roberts Kaniņš.
Obr. 28. Predmety z mohylového hrobu č. 11/1897.
Zdroj: Jahn – Ibsen 2024: abb. 15, tafel 53-54.
Hrobový komplex z Ballateare na Ostrove Man je podľa G. Bersu a D. M. Wilsona datovaný medzi roky 850-900 (Bersu – Wilson 1966: 87). Túto informáciu neskôr prebrali aj ďalší výskumníci (Steinforth 2015: 59). G. Bersu a D. M. Wilson naznačili, že meče typu V kombinované s inými nálezmi sa nachádzajú v kontextoch z konca 9. a častejšie 10. storočia (Bersu – Wilson 1966: 52). Na inom mieste zasa poukazujú na podobnosť hlavíc meča s typmi D, E a T ako aj na to, že bežne by sa diskutovaný meč mal datovať do 10. storočia (Bersu – Wilson 1966: 86-87). Záverom ešte dodávajú, že vzhľadom k nízkemu počtu mečov z Nórska a bližšie nešpecifikovanému počtu mimo toto územie s nejasným nálezovým kontextom je presnejšie datovanie mečov typu V nemožné (Bersu – Wilson 1966: 87). Spolu s mečom sa v mohylovom hrobe nachádzali aj tri hroty kopijí (Bersu – Wilson 1966: 58, fig. 35). Prvý by mal byť typovo podobný Petersenovmu variantu I s dĺžkou 44,7 cm (Bersu – Wilson 1966: 57, cat. no. 5; Steinforth 2015: fig. 25. 5), druhý Petersenovmu typu K s dĺžkou 60 cm, pričom obidva sú považované za keltské typy (Bersu – Wilson 1966: 57-58, cat. no. 6; Steinforth 2015: fig. 25. 6). Tretí hrot je bez bližšieho typologického opisu s hrotom dosahujúcim dĺžku iba 26,3 cm a je považovaný za import z Nórska (Bersu – Wilson 1966: 59, cat. no. 7; Steinforth 2015: fig. 25. 7). Na tuľajke sa zachovalo zdobenie v podobe vzoru rybej kosti a pod ním, na spodnej strane trojuholníkový vzor z drôtov z neželezného kovu (Bersu – Wilson 1966: pl XII, C; Steinforth 2015: 24). Na bočných stranách tuľajky sú umiestnené vytŕčajúce bronzové nity s priemerom 0,3 cm (Steinforth 2015: 24). Typologicky má tretí exemplár najbližšie Petersenovmu typu I (Solberg VII.2A, 1984: 84).
Najbližšie analógie nájdeme priamo v Nórsku, jedným je už spomenutý nález z Gjermundbu, ako aj obidve švédske kopije z Valsgärde 12, 15. Dĺžka všetkých troch hrotov nepresahuje 40 cm a môžu tak byť mladšími variantami tohto typu. Rozdiel medzi hrotom z Ballateare a zvyšnými tromi je badateľný vo výzdobe. Hroty z Gjermundbu a Valsgärde sú zdobené kosoštvorcovou výzdobou a hrot z Ballateare nesie vzor rybej kosti. Podobným vzorom disponuje aj ďalší nórsky exemplár zaradený pod typ I, pochádzajúci z lokality Bygland, Kviteseid, Telemark (C27454) s dĺžkou až 59,9 cm. Vedľa kopijí a meča evidujeme z tohto hrobového komplexu aj nález štítovej puklice priradenej typu R563 (Bersu – Wilson 1966: 59-60, fig. 36, pl. XV a). Ako analógie sú uvedené puklice zo škandinávskeho priestoru (Bersu – Wilson 1966: 60, pozn. 198) a nález z dublinského Islandbridge (Bersu – Wilson 1966: 60, pozn. 197). Faktom ale je, že zmienená puklica z Dublinu je priradená typu R562 a nie R563 (Shetelig 1940a: 34, 35 – fig. 14). Štítová puklica z Ballateare podľa kresby uvedenej u Bersu a Wilsona je vizuálne bližšia typu R562, kde je možné si všimnúť ako sa telo puklice ku hornému okraju dvíha do vyššieho oblúka, pričom typ R563 má oproti predchádzajúcemu typu menšie telo puklice (Hjardar – Vike 2016: 185). Mohylový hrob z Ballateare tak na základe vyššie uvedeného môžeme datovať približne na koniec prvej polovice 10. storočia, prípadne na začiatok jeho druhej polovice. Datovanie komplexu pred rok 900 určite nemá opodstatnenie.
Datovanie meča z Olomouca je vzhľadom k jeho stavu a nezisteným nálezovým okolnostiam možné len približne do 10. storočia alebo začiatku 11. storočia (Hošek-Košta-Žákovský 2021: 324). V prípade hlavice meča z Drohiczynu Krystyna Musianowicz uvádza, že hlavica pochádza zo sídliskovej vrstvy datovanej na 11. storočie (Muszianowicz 1969: 151) a Piotr Pudło dodáva, že meč mohol byť vyrobený oveľa skôr, niekedy na prelome 10. – 11. storočia alebo v prvej polovici 11. storočia, čo by zodpovedalo chronológií mečov pochádzajúcich zo staroruského a baltského prostredia.
Meče zo staromaďarských pohrebísk v Čiernej nad Tisou a Székesfehérvári sa datujú medzi druhú tretinu 10. až začiatok 11. storočia (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 323-324). O meči z Čiernej nad Tisou sa vie, že pochádza z hrobu avšak jeho nálezové okolnosti nie sú úplne jasné, keďže k jeho objaveniu došlo počas zvážania hliny na výstavbu Trate družby spolu s ďalšími predmetmi z približne 15 zničených hrobov (Nevizánsky 2012: 75). Predmety boli do Východoslovenského múzea v Košiciach prevezené ako jeden celok, čo neumožnilo ich roztriedenie podľa konkrétnych hrobových celkov (Nevizánsky 2012: 75). Identifikované boli hroty šípov či zubadlá rôznych tvarov, niekoľko strmeňov s rovnými a oválnymi stúpadlami, amfora, čepeľ šable a niekoľko menších železných predmetov, pravdepodobne súčasti tulca na šípy (Pastor 1952: obr. 248-249; Nevizánsky 2012: 76-77). Meč zo Székesfehérváru, z hrobu č. 36 na lokalite Rádiótelep sa našiel spolu s tromi hrotmi šípov rozdielnych foriem, železnými časťami tulca na šípy, piatimi železnými kruhovými predmetmi, prackou ako aj železnými časťami vedra (Bakay 1965: IV. tábla).
Dvojsečné meče severskej či východoeurópskej proveniencie sa v priestore juhovýchodnej Európy datujú medzi deviate až polovicu 11. storočia a spájajú sa predovšetkým s obchodnými či vojenskými aktivitami Škandinávcov a Kyjevskej Rusi, prípadne môžu byť dôvodom nábor členov do tzv. Varjažskej gardy Byzantskou ríšou alebo obchodno-vojenské aktivity Pečenehov (Yotov 2011: 40; 2016: 249). Nakoľko obidva meče z Rumunska a Bulharska patria k náhodným nálezom a nepoznáme okolnosti ich objavenia je tak datovanie skôr orientačné a dá sa predpokladať že sa v tejto oblasti objavili niekedy medzi druhou polovicou 10. až začiatkom 11. storočia (Șova 2020: 163). Meč pochádzajúci z oblasti Slivenu má v literatúre uvedené datovanie medzi druhú polovicou 9. storočia až 10. storočím, keďže typologicky je zaradený k typu H/I, napriek tomu, že bol analogicky porovnávaný s exemplárom z Albești (Zlatkov 2014: 139). Ako sme však uviedli vyššie, vzhľadom k tomu, že koruna hlavice je polkruhová a konštrukčné časti rukoväte nesú fragmenty výzdoby zo striebra, medi a mosadze, tak môžeme predpokladať príslušnosť meča k Petersenovmu typu V a jeho datovanie by sa dalo odhadnúť na rovnaký časový úsek ako v prípade meča z Albești.
Obr. 29. Hrobový inventár zo Székesfehérváru – Rádiótelep 36.
Zdroj: Bakay 1965: IV. tábla.
VI. Dobové vyobrazenia a miniatúry mečov
Meč ako taký nie je typickou zbraňou výhradne iba doby vikinskej ale jeho história sa začína písať už omnoho skôr v dobe bronzovej a tak ako sa v priebehu histórie menili celé civilizácie, tak sa vyvýjal aj meč. Tieto predmety však nepoznáme len ako skutočné zbrane určené na boj ale poznáme ich aj ako prestížne militárie, ktoré častokrát odrážali okrem iného aj spoločenský status svojho nositeľa či slúžili ako insígnie kráľovskej moci. Preto nás samozrejme neprekvapuje, že sa zmienky o mečoch vyskytujú nielen v severských ságach ale aj v rôznych zákonníkoch či iných dobových textoch (Vlasatý 2018e). Okrem toho sa môžeme stretnúť aj s vyobrazením mečov v rôznych rukopisoch (Androshchuk 2014: 166-167) alebo ich nachádzame ako miniatúrne predmety (Gardeła 2021). Mnohé z mečov doby vikinskej sú v dobovej ikonografii relatívne verne zobrazené a vieme tak identifikovať podoby rukovätí s trojlaločnými či trojuholníkovými hlavicami z karolínskeho prostredia obdobia 9. storočia alebo meče podobné typom N, R/S, X a Z (Androshchuk 2014: 166-167). Jediné nám známe zobrazenie meča typu V registrujeme ako kresbu zo 16. storočia o ktorej sme sa v krátkosti zmienili v kapitole IV.
Z obdobia včasného stredovaku sa zachovalo ešte niekoľko predmetov, ktoré majú podobu meča s oválnou hlavicou rozdelenou na tri laloky alebo sa takéto formy hlavíc podobné typu V nachádzajú zobrazené na minciach a príveskoch. Z prostredia Kyjevskej Rusi evidujeme štyri tzv. Heraldické prívesky pochádzajúce z Ruska a Ukrajiny. Tieto predmety sú charakterizované ako kovové prívesky ktoré nesú z jednej alebo z obidvoch strán kniežacie insígnie a slúžili ako poverenia kniežacích úradníkov 10. – 11. storočia (Beleckij 2019: 30). Všetky štyri prívesky sa datujú do obdobia rokov 980-1050, teda do obdobia vlády kyjevskoruského kniežaťa Vladimíra Svjatoslaviča a jeho miestodržiteľov (Beleckij 2019: 30). Na jednej strane sa nachádza zobrazený “trojzubec“ kniežaťa Vladimíra a na strane druhej figurálne symboly, v troch prípadoch reprezentujúce meče prechádzajúce z čepele do Thorovho kladiva (Beleckij 2019: таблица 1, cat. no. 50, 62,93), z čoho pri dvoch príveskoch nie je možné rozpoznať formu hlavice (Beleckij 2014: puc. 5-6) a pri treťom je hlavica delená na päť lalokov (Beleckij 2019: puc. 3. 50). Štvrtý exemplár pochádzajúci zo Sedneva v Černihivskej oblasti na Ukrajine znázorňuje meč s dvojdielnou hlavicou a korunou delenou na tri laloky s čepeľou prechádzajúcu do hrotu kopije podobnému motívu s dlhými listovými alebo krídelkovými výbežkami po stranách (Beleckij 2014: 14, cat. no. 89, puc. 7; 2019: таблица 1, cat. no. 89). Ďalšie vyobrazenia mečov s trojlaločnými hlavicami blízkych typu V alebo W nájdeme na troch minciach. Jednou je byzantský miliaresion cisára Konštantýna VII a Romana II s datáciou medzi roky 945-959 pochádzajúci z Erilovského pokladu (Dobrovolskij et al. 1991: cat. no. 74). Na jednej strane mince sa nachádza vyrytý symbol meča s dvojdielnou hlavicou a korunou delenou dvomi šikmými čiaramy na tri segmenty a s rovnou priečkou ktorá prechádza do ohnutých ramien a tie isté ramená vyčnievajú aj po vonkajších stranách priečky (Dobrovolskij et al. 1991: puc. 12. 3, 15). I. G. Dobrovolskij naznačuje blízkosť meča s typmi V a W (Dobrovolskij et al. 1991: 52). Druhou mincou, na ktorej by mala byť zobrazená trojlaločná polkruhová hlavica je strieborný samánovský dirham Nuh Ibn Mansura (943-954) objavený na lokalite Gorovljany v Bielorusku (Dobrovolskij et al. 1991: cat. no. 29, puc. 2. 22). Treťou mincou je strieborný dirham objavený v roku 2010 pri obci Bolšoje Červonnoje v Smolenskej oblasti na západe Ruska bez bližšie známych okolností nálezu s informáciou, že predmet je súčasťou súkromnej zbierky (Sergeev 2016: 114-115). Minca je ohnutá s prasklinou v spodnej časti a s nitovaným očkom z bieleho kovu na opačnej strane, čo znamenalo, že dirham pravdepodobne slúžil ako prívesok (Sergeev 2016: 114). Na jednej zo strán v strede mince sa nachádza graffiti v podobe vertikálne umiestneného meča s dvojdielnou hlavicou smerujúcou hore a hrotom čepele dole (Sergeev 2016: 114, puc. 1-2). Napravo od priečky prechádza línia dvoch rytých čiar do podoby písmena S, ktoré sa k hrotu zužujú. Podľa V. Yu. Sergeeva tento motív pripomína trojuholníkovú bojovú zástavu (Sergeev 2016: 115). Autor taktiež naznačuje, že meč vzhľadom k tvaru hlavice možno priradiť k typu V alebo W (Sergeev 2016: 114). Hlavica je znázornená ako dvojdielna s pravdepodobne oválnou korunou, ktorej časť prekrýva nitované očko. Razba mince sa odhaduje na začiatok 10. storočia ale kvôli jej opotrebovaniu určiť bližší časový úsek jej vzniku nie je možné (Sergeev 2016: 114).
Okrem príveskov a mincí existujú ešte aj prívesky miniatúr mečov z ktorých niektoré majú oválnu hlavicu v podobe podstavy a koruny, ktorá je rozdelená šikmými vertikálnymi čiarami na tri segmenty. Dva takéto predmety pochádzajú z neznámych miest v Dánsku. Ide o náhodné nálezy vyrobené zo zliatiny medi pripomínajúce rukoväte typov E, V a W (Gardeła 2021: 43, cat. no. 27, 28). Tretí pochádza z Nórska. Miniatúra sa našla v Rønvik, Bodø, v kraji Nordland (Ts4306/f) v dvoch zmiešaných hrobových celkoch obsahujúcich ľudské kostry, identifikované ako mužské, dva kostené hrebene, púzdro na ihlu, meč typu Petersen Y, hrot kopije typu P. G a štítovú puklicu typu R563 (Ts4306). Miniatúra meča je vyrobená z kosti (portál Unimus pripúšťa aj drevo) zachovaná vo fragmentárnom stave s neúplnou čepeľou/pošvou, rovnou priečkou a časťou dvojdielnej hlavice s rovnou podstavou a neúplnou polkruhovou korunou (Gardeła 2021: 44, cat. no. 1, figure 3). Portál Unimus a aj Leszek Gardeła uvádzajú, že miniatúra sa najviac podobá tvaru rukoväte mečov Petersenovho typu V.
Vedľa miniatúr mečov existuje ešte niekoľko nálezov drevených detských hračiek imitujúce skutočné meče. K takýmto nálezom patrí až 74 hračiek mečov so štylizovanými hlavicami delenými na podstavu a troj až päť laločnú korunu, ktoré by mali údajne predstavovať Petersenove typy S, T2 a V ako aj jednodielne polkruhové hlavice podobajúce sa na Petersenov typ X s datovaním medzi 10. – 11. storočie, pochádzajúce z Novgorodu (Sinch – Stepanov 2020: 184-185, fig. 1.1-6, fig. 2.1-3). Z Novgorodu pochádza aj nález dreveného kolesa s priemerom 10,4 cm datovaného do prvej polovice 11. storočia (Singh – Stepanov 2020: 187). Na povrchu kolesa sú vyryté dva meče s hlavicami, ktoré tvoria podstava a koruna delené na tri segmenty, interpretované ako možný typ V (Singh – Stepanov 2020: 187, fig. 4.2).
Samozrejme nie všetky vyššie zmienené doklady vyobrazení/graffiti či miniatúry mečov musia reprezentovať výhradne typ V. Je nutné vziať do úvahy aj to, že znázornenie trojlaločných hlavíc môže predstavovať ešte ďalšie varianty mečov, ako sú typ E, T, U a W. Ale zároveň nám takéto doklady ikonografického materiálu poskytujú aj určitý obraz o tom, že meče vybavené dvojdielnymi hlavicami s korunami rozdelenými na tri segmenty museli patriť k pomerne obľúbeným militáriám včasnostredovekých bojovníckych elít v priebehu 10. storočia.
Obr. 30. Vyobrazenia mečov s trojlaločnými hlavicami.
1. Sednevo (Beleckij 2014: cat. no. 89, puc. 7); 2. Gorovljany (Sergeev 2016: 114, puc. 1); 3. Erilovský poklad (Dobrovolskij et al. 1991: puc.15); 4. Rønvik (Gardeła 2021: figure 3).
Záver
Zo 151 analyzovaných mečov v tejto práci by sledovanému typu malo patriť zhruba 117 exemplárov a ďalších 34 je zmienených ako neistý typ pri ktorých sme zohľadňovali morfologicko-dekoračné vlastnosti tých zachovaných konštrukčných častí rukoväte, ktoré vykazujú rysy charakteristické pre Petersenov typ V, prípadne sú niektoré meče pod tento typ zaradené v iných prácach, ale nedisponujú podrobnejšími informáciami či obrazovou prílohou z ktorých by bolo zrejmé ich jednoznačné zaradenie pod sledovaný typ.
Ako vyplýva z vyššie uvedených informácií, meče Petersenovho typu V netvoria homogénnu skupinu ale práve naopak, sú rôznorodé. Odlišnosti možno sledovať nielen v tvare niektorých hlavíc ale aj v spôsobe ich výzdoby. Najbližším “príbuzným“ sledovaného typu je Petersenov typ T2. Ale aj tu narážame na odlišnosti. Tými sú, pokiaľ sa budeme držať typologických štandardov zavedených pri jednom aj druhom type, prelínanie sa jednotlivých prvkov vymykajúce sa zavedenej typologickej klasifikácií. Je potrebné si uvedomiť, že Jan Petersen vytvoril svoju typológiu pre meče z nórskeho prostredia, ktorá však nemusí (alebo nemôže) byť aplikovaná na všetky typy rukovätí mečov mimo nórske, či mimo škandinávske prostredie. O tom svedčia napríklad doklady mečov, ktoré sa vyvíjali nezávisle od Škandinávie, prípadne mohlo ísť o ich napodobeniny. To znamená, že niektoré meče môžeme teoreticky považovať za zbrane, ktorých tvar či výzdoba odrážajú severské výrobné tradície ale k ich produkcii už dochádzalo v dielňach stredovýchodnej a východnej Európy, kde sa následne tieto tradície severského prostredia vyvinuli do exemplárov, ktoré sa v určitých detailoch líšia od klasických mečov typu V (Hošek-Košta-Žákovský 2021: 324). Pokiaľ chceme lepšie pochopiť tento typ, nemali by sme sa na neho pozerať ako na izolovanú skupinu v rámci umelo vytvorenej typológie ale práve naopak, mali by sme vziať do úvahy aj ostatné varianty rukovätí mečov Petersenovej klasifikácie, ako typ E, S, R, U, T1, T2 a Z a podrobiť ich hlbšej analýze vďaka čomu môžeme získať ucelenejší obraz vzťahov medzi nimi. Kým meče typov E, U, T1, T2 a V spája hlavica delená na tri segmenty, pričom bočné laloky majú podobu štylizovaných zvieracích hláv, tak konštrukcia hlavice typov V a T2 vykazuje podobné rysy nielen s typom H/I ale taktiež aj s niektorými exemplármi typov R (C257, T20362) a Z (Androshchuk 2014: plate 182. a; SHM 22293/107495_HST). Stupňovitú výzdobu, ktorá sa spája predovšetkým s typom V dokážeme doložiť minimálne na troch exemplároch typu H/I so zachovanou korunou a na ďalších piatich, ktoré sa zachovali bez koruny ale v literatúre im je pripísaná príslušnosť k typu H/I. Skoršia datácia typov E a H/I by mohla naznačovať vývoj typu V z typu E v rámci morfologických vlastností hlavice a z typu H/I vývoj v konštrukcii hlavice a vo výzdobe. Jan Petersen datoval meče typov H a I do druhej polovice 9. a 10. storočia, pričom typ H je vnímaný ako starší a I zasa ako mladší typ (Androshchuk 2014: 63). Na strane druhej, stupňovitá výzdoba striedajúcich sa trojuholníkov a kosoštvorcov je zaznamenaná iba na menšom počte mečov, o ktorých môžeme s istotou povedať, že patria typu H/I, čo je v kontraste oproti sledovanému typu, ktorý má tento spôsob výzdoby zaznamenaný vo viac ako 20 prípadoch. Ponúka sa tak aj otázka, či vzor striedajúcich sa stupňovitých trojuholníkov a kosoštvorcov nemohol byť akýmsi vývojovým štádiom v zdobení mladších variantov typu H/I z typu V v dobe ich používania. Taktiež je zjavné, že nejakým spôsobom spolu súvisí aj výzdoba typov V a T2. O obľube používania tohto vzoru svedčia aj nálezy hrotov kopijí niekoľkých typov zdobené geometrickými vzormi striedajúcich sa trojuholníkov a kosoštvorcov či strmeňov (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 322).
Obr. 31. Rekonštrukcia konštrukčných častí rukoväte meča z nórskej lokality Torblå Ulvik.
Zdroj: Igor Grebyonkin.
Príloha
Nižšie priložený odkaz na tabuľkový formát katalógu mečov Petersenovho typu V obsahuje informácie súvisiace s jednotlivými exemplármi mečov, ako sú metrické údaje, inv. č., nálezový kontext, typ použitej výzdoby, nápisy a značky na čepeliach, etc.
Poďakovanie
Na tomto mieste by som sa rád poďakoval všetkým tým, ktorí prispeli svojou pomocou, konzultáciou či zaslaním fotografií pri zostavovaní tohto článku. Menovite sú to: Sven Kalmring zo Štátneho historického múzea v Stockholme, Sergej Kainov zo Štátneho historického múzea v Moskve, Melanie Wrigglesworth z Univerzitného múzea v Bergene, Ján Rákoš z Východoslovenského múzea v Košiciach, Ny Björn Gustafsson zo Švédskeho národného pamiatkového úradu (Riksantikvrieämbetet), Mikko Moilanen, Jets Indreks, Radoslav Čambal z Archeologického múzea v Bratislave. Moja veľká vďaka patrí samozrejme aj Tomášovi Vlasatému za konzultácie a možnosť uverejniť článok na portáli projektu Forlǫg ako aj autorovi kreslenej schémy výzdoby Diegovi Flores Cartesovi.
Literatúra
Acland, J. E. (1928). Sword of the Viking period. In: The Antiquaries Journal, Volume 8, 1928, 361-363.
Anders, Jette (2013). Früh- und hochmittelalterliche Flussfunde in Nordostdeutschland. Das Material aus Peene, Recknitz, Tollense und Trebel und seine siedlungsgeschichtliche Einbindung, Bonn.
Androshchuk 2013 = Андрощук, Федир А. (2013). Мечи викингов, Киев.
Androschchuk, Fedir (2014). Viking Swords: Swords and Social aspects of Weaponry in Viking Age Societies, Stockholm.
Androshchuk – Zotsenko 2012 = Андрощук, Фёдор – Зоценко, Владимир (2012). Скандинавские древности Южной Руси: каталог (Scandinavian Antiquities of Southern Rus´), Paris.
Antanavičius, Juozas (1976). Balno kilpos Lietuvoje X-XIV a. In: MADA, nr. 1 (54), 69-81.
Anteins, Aleksis (1966). Im Ostbaltikum gefundene Schwerter mit damaszierten Klingen. In: Waffen und Kostümkunde 8, 111-125.
Anteins 1973 = Антейн, А. К. (1973). Дамасская сталь в странах бассейна Балтийского моря, Рига.
Apala, Zigrīda – Zariņa, Anna (1991). Dižciltīga latgaļa apbedījums Ģūģeru kapulaukā. In: Latvijas Vēstures Institūta Žurnāls, Nr. 1, 11-29.
Arbman, Holger (1940). Birka I. Die Gräber. Tafeln, Stockholm.
Arbman, Holger (1943). Birka I. Die Gräber. Text, Stockholm.
Arbman, Holger – Nilsson, Nils-Ove (1969). Armes scandinaves de l’époque Viking en France. In: Meddelanden från Lunds Universitets historiska Museum (1966–1968), 163–202.
Arents, Ute – Eisenschmidt, Silke (2010). Die Gräber von Haithabu. Die Ausgrabungen in Haithabu 15, Neumünster.
Atgāzis, Māris (1964). Latgaļu 9.—12. gs. cirvji. In: Arheoloģija un etnogrāfija 6, Rīga, 105-125.
Atgāzis, Māris (2019). Tuvcīņas ieroči senajā Latvijā 10.–. 13. gadsimtā, Rīga.
Avdusin, D. A. – Pushkina, T. A. (1988). Three chamber graves at Gniozdovo. In: Fornvännen 83, 20–33.
Bakay, Kórnel (1965). Régészeti tanulmányok a magyar államalapítás kérdéséhez, Pécs.
Bakay, Kornél (1967). Archäologische Studien zur Frage der ungarischen Staatsgründung. Angaben zur Organisierung des fürstlichen Heeres. In: Acta archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae 19, 105-174.
Bellander, Erik (1939). Gästrikland Järnålderbebyggelse I. Fornlämningar och fynd, Gävle.
Beleckij 2014 = Белецкий, C. B. (2014). Подвески Древней Руси (новые находки). In: Ладога и Ладожская земля в эпоху средневековья. Выпуск 4, Санкт-Петербург, 12-54.
Beleckij 2019 = Белецкий, C. B. (2019). Геральдические подвески X–XI вв. In: Земля наша велика и обильна: сборник статей, посвященный 90-летию А.Н. Кирпичникова, Санкт-Петербург, 30-49.
Bersu, Gerhard – Wilson, David M. (1966). Three Viking Graves in the Isle of Man. The Society for Medieval Archaeology Monograph Series: No 1, London.
Blindheim, Charlotte – Heyerdahl-Larsen, Birgit (1995). Kaupang-funnene, Bind II. Gravplassene i Bikjholbergene/Lamøya. Undersøkelsene 1950–1957. Del A. Gravskikk, Oslo.
Blindheim, Ch. – Heyerdahl-Larsen, B – Ingstad, A. S. (1999). Kaupang-funnene. Bind II. Gravplassene i Bikjholbergene/Lamøya: Undersøkelsene 1950–57. Del B. Oldsaksformer. Del C. Tekstilene, Oslo.
Braathen, Helge (1989). Ryttergraver: politiske strukturer i eldre rikssamlingstid, Oslo: Universitetet i Oslo.
Brøndsted, Johannes (1936). Danish inhumation graves of the Viking Age. In: Acta Archaeologica 7, 81–228.
Brunning, Sue (2015). ‘(Swinger of) the Serpent of Wounds’: Swords and Snakes in the Viking Mind. In: Williams, J. T. (ed.). Representing Beasts in Early Medieval England and Scandinavia, Woodbridge, 53-72.
Budvydas, Ugnius (2007). Аbout Some Aspects of Scalvian Armaments, on the Basis of Investigations in Viešvilė. In: Archaeologia Baltica 8, 205-213.
Carlson, Stella (2023). Audhumbla and Heidrun beyond gods and mead. Species selection for production of leather in Late Iron Age Scandinavia, Uppsala: Uppsala universitet.
Crumlin-Pedersen, Ole (1981). The attackers return. In: Roesdahl, Else (ed.). The Vikings in England, London, 55-68.
Delort, Hugues (2017-2018). Les épées des IXe-XIIe siècles découvertes en France – état des lieux, typochronologie et mise en perspective, Tome 3: Catalogue, Cergy: Université de Cergy-Pontoise.
Duczko, Wladyslaw (2004). Viking Rus – Studies of the Presence of Scandinavians in Eastern Europe, Leiden & Boston.
Dworschak, Nina (2018). Die wikingerzeitlichen Grabbefunde bei Wiskiauten/Mochovoe im Kaliningrader Gebiet, Kiel.
Dobrovolskij et al. 1991 = Добровольский, И. Г. et al. (1991). Граффити на восточных монетах, Leningrad.
Eidel 2022 = Ейдель, Евген (2022). Парадна зброя IX – XIII століть. За матеріалами колекції Олександра Фельдмана, 34 – 37. Київ, 2022.
Eldjárn, Kristján (2016). Kuml og haugfé, Reykjavík.
Eremeev 2012 = Еремеев И. И. (2012). Полоцкая земля. In: Русь в IX–X веках археологическая панорама. Отв. ред. Н. А. Макаров, Москва, 274-299.
Evison, Vera I. (1967). A Sword From the Thames at Wallingford Bridge. In: Archaeological Journal, 124:1, 160-189.
Frait, Radovan (2006). Mladohradištní meč z Univerzitní ulice v Olomouci. In: Zprávy Vlastivědného muzea v Olomouci – společenské vědy, čís. 292, Olomouc, 97–102.
Gáll, Erwin (2013). Az Erdélyi-medence, a Partium és a Bánság 10-11. századi temetői I-II, Szeged.
Gáll, Erwin (2015). The archaeological research state of the 9/10–11th centuries in Moldova (Romania). Some thoughts on funerary places and stray finds (axes). In: Ziridava Studia Archaeologica, 29, 313 – 332.
Gáll, Erwin et al. (2023). A Unique Object from the 10th-Century Transylvanian Basin: The Mount Ornamented Sabretache of Grave No. 25 in Cluj-Napoca-Plugarilor Street. In: Ephemeris Napocensis 33, 201–232.
Geibig, Alfred (1989). Zur Formenvielfalt der Schwerter und Schwertfragmente von Haithabu. In: Offa 46, 223-267.
Geibig, Alfred (1991). Beiträge zur morphologischen Entwicklung des Schwertes im Mittelalter, Neumünster.
Geibig, Alfred (1999). Die Schwerter aus dem Hafen von Haithabu. In: Berichte über die Ausgrabungen in Haithabu 33, Neumünster, 9-99.
Goßler, Norbert (2014). Wikingerzeitliche Wafen- und Reitzubehörfunde aus dem Berliner Bestand der Prussia-Sammlung (ehemals Königsberg/Ostpreußen) und ihre Beziehung zu Skandinavien. In: Acta Praehistoria et Archaeologica 46, 1–26.
Goßler, Norbert – Jahn, Christoph (2019). Wikinger und Balten an der Memel: Die Ausgrabungen des frühgeschichtlichen Gräberfeldes von Linkuhnen in Ostpreußen 1928–1939, Mainz.
Grancsay, S. W. (1959). A Viking Chieftain’s Sword. In: The Metropolitan Museum of Art Bulletin, New Series, Vol. 17, No. 7, (Mar., 1959), 173-181.
Gräslund, Anne-Sofie, (1975). Vikingatidsväskan från Rösta i Ås. In: Jämten 69, 110–121.
Gurevič 1963 = Гуревич, Ф. Д. (1963). Норманский могильник у дер. Вишнево. In: Скандинавский сборник. Таллинн. 1963. Т. VI, 197-210.
Halpin, Andrew (2017). The battle of Clontarf: the archaeological evidence. In: Medieval Dublin XVI, proceedings of Clontarf 1014–2014: National Conference Marking the Millenium of the Battle of Clontarf, 188-209.
Hansson, Anders (1994). Jämtländska fjällgravar. In: Fornvännen 89:1, 1-11.
Harrison, S. H. – Ó Floinn, Raghnall (2014). Viking Graves and Grave-Goods in Ireland. Medieval Dublin Excavations 1962-81, Series B, Dublin.
Herfert, Peter (1977). Frühmittelalterliche Schwerter aus dem Strelasund und dem Einzugsgebiet der Peene. In: Bodendenkmalpflege in Mecklenburg, Jahrbuch, 247-261.
Hergessel, Jan – Snítilý, Pavel (2020). Příběh meče – Výjimečný archeologický nález z Lázní Toušeně, Čelákovice.
Hill, R. A. (2016). Identification of a new VLFBERHT sword by medical radiology. In: Journal of the Arms and Armour Society XXII/1, 17-29.
Hjardar, Kim – Vike, Vegard (2016). Vikings at War, Oxford – Philadelphia.
Hošek, Jiří – Košta, Jiří – Žákovský, Petr (2019). Ninth to mid-sixteenth century swords from the Czech Republic in their European context. Part I, Praha – Brno.
Hošek, Jiří – Košta, Jiří – Žákovský, Petr (2021). Ninth to mid-sixteenth century swords from the Czech Republic in their European context. Part II, Praha – Brno.
Husár, Martin – Oța, S. I. (2024). The Early Medieval Thrusting and Cutting Weapons From the National Museum of Romanian History in Bucharest. Their Background at the Time. In: Cercetări Arheologice nr. 31. 2, 653-682.
Hvarfner, Harald (1957). Fångstmän och nybyggare i Ångermanälvens källområden under järnåldern. Härnösand.
Ibsen, Timo (2013). On Prussians and Vikings: New excavation results from the early medieval Viking Age site Wiskiauten/Mohovoe in the Kaliningrad Region, Russia. In: Archaeology of the Baltic (Археология Балтийского региона), 241-249.
Ísberg, Marjatta (2022). Víkingaaldarsverð, gerðir þeirra og smíði. In: Árbók Hins íslenzka fornleifafélags 2021, 183-214.
Iwanowska, Grażina – Kazakevičius, Vytautas (2001). Kurhan 47 z mieczem z cmentarzyska w Żwirblach (Žvirbliai). In: Lietuvos Archeologija. 2001. T21, 241-266.
Jahn, Christoph – Ibsen, Timo (2024). Wiskiauten/Mochovoe: Das wikingerzeitliche Gräberfeld: Funde und Befunde der Ausgrabungen 1865−1939, Baden-Baden.
Jakobsson, Mikael (1992). Krigarideologi och vikingatida svärdstypologi, Stockholm: Stockholms Universitet.
Janionis, Andrius (2025). V–XV a. kalavijų raida Lietuvos archeologinės medžiagos archeometalurginių tyrimų kontekste, Vilnius : Vilniaus universitetas.
Jets, Indrek (2013). Lahingu maod: Skandinaavia 9.–11. sajandi kunstistiilid Eesti arheoloogilistel leidudel, Tallinn.
Kainov 2009 = Каинов, С. Ю. (2009). Наконечники ножен мечей из Гнездова. In: Acta Militaria Mediaevalia V, Krakow-Sanok, 79-110.
Kainov, S. Yu. (2012). Swords from Gnёzdovo. In: Acta Militaria Mediaevalia VIII, 7-68.
Kainov 2019a = Каинов, С. Ю. (2019). «Большой» меч из Чёрной могилы (предварительные итоги нового этапа изучения) // Земля наша велика и обильна : сборник статей, посвященный 90-летию А. Н. Кирпичникова. Отв. ред. С.В. Белецкий, Санкт-Петербург, 125-139.
Kainov 2019b = Каинов, С. Ю. (2019). Сложение комплекса вооружения Древней Руси X – начала XI в. (по материалам Гнёздовского некрополя и поселения). Диссертация на соискание ученой степени кандидата исторических наук Том I, Москва.
Kainov – Zozulya 2014 = Каинов, С. Ю. – Зозуля, С. С. (2014). Накладки на рукояти мечей (по материалам раскопок Гнёздовского и Петровского некрополей). In: Сборник „Славяне и иные языци…“. Труды ГИМ. Вып. 198, Москва, 132 – 140.
Kainov – Zozulya 2022 = Каинов, С. Ю. – Зозуля, С. С. (2022). Мечи типа «W» на территории Древней Руси. In: Археологические вести 32, 107-129.
Kainov – Novikov 2024 = Каинов, С. Ю. – Новиков, В. В. (2024). Новые находки мечей в Гнёздове (2017-2020 гг.), Москва.
Kamburov 2023 = Камбуров, Самуил (2023). Чужди военни контингенти и войско по Долен Дунав в периода края на IX – средата на XI век – Foreign Military Contingents and Troops on the Lower Danube in the Period late 9th – mid 11th Century. In: Наследство БГ 5/2023, 12-35.
Karger 1958 = Каргер, М. К. (1958). Древний Киев. Очерки по истории материальной культуры древнерусского города. Том 1, Москва – Ленинград.
Kazakevičius, Vytautas (1992). Sword chapes from Lithuania. In: Acta Universtitatis Stockholmiensis – Studia Baltica Stockholmiensia 9, Uppsala, 91-108.
Kazakevičius, Vytautas (1996). IX–XIII a. baltų kalavijai, Vilnius.
Kazakevičius, Vytautas (1999) Dėl E tipo ietigalių ornamentuotomis įmovomis chronologijos ir kilmės. In: Archaeologia Lituana, 1, 179–196.
Kirpičnikov 1966a = Кирпичников, А. Н. (1966). Древнерусское оружие: Вып. 1. Мечи и сабли IX–XIII вв, Москва – Ленинград.
Kirpičnikov 1966b = Кирпичников, А. Н. (1966). Древнерусское оружие. Вып. 2: Копья, сулицы, боевые топоры, булавы, кистени IX – XIII вв, Москва – Ленинград.
Kirpičnikov 1973 = Кирпичников, А. Н. (1973). Снаряжение всадника и верхового коня на Руси ІХ-ХІІІ вв. In: Археология. СССР. Свод археологических источников. Е1-36. Москва – Ленинград.
Kirpičnikov 1992 = Кирпичников, А. Н. (1992). Новообнаруженные клейма раннесредневековых мечей. In: Fasciculi Archaeologiae Historicae. Fasc. V. Lodz, 1992, 61–81.
Kirpičnikov 1997 = Кирпичников, А. Н. (1997). Новообнаруженный древнерусский подписной меч. In: Труды отдела древнерусской литературы, 1997. Т.50, 717-722.
Kirpičnikov 2000 = Кирпичников, А. Н. (2000). Крепость древнего Гдова (Fortress of Ancient Gdov). In: Вести, 2000, 56.
Kirpitsjnikov, Anatolij (1993). To sverd med innskrifter. In: Vikingtidsfunn på Vang. Oppdal Historielag. Særtrykk av Bøgda vår, 84-86.
Kirpitsjnikov, A. N. – Stalsberg, Anne (1992). Sverd fra vikingtiden – Russisk-norske undersøkelser. In: Årbok 1992, 31-43.
Kiudsoo, Mauri (2019). Viikingiaja Eesti: ajakirja Imeline Ajalugu eriväljaanne, nr. 1, Tallinn.
Kjellmark, Knut (1905). Ett graffält från den yngre järnåldern i Ås i Jämtland. In: Ymer 25, 351–371.
Kochkurkina – Summanen 2021 = Кочкуркина, С. И. – Сумманен, И. М. (2021). Средневековые древности. Каталог археологических коллекций ИЯЛИ КарНЦ РАН, Петрозаводск.
Korotkevič et al. 2006 = Короткевич, Б. С. – Сениченкова, Т. Б. – Кузнецова, М. Д. (2006). Русь и Балтика в эпоху викингов: археологические коллекции Государственного Эрмитажа. Каталог выставки, Санкт-Петербург.
Košta, Jiří (2021). Early Medieval Swords from the Czech Republic (9th–10th Centuries), Praha : Univerzita Karlova.
Kotowicz, P. N. (2018). Early Medieval Axes from Territory of Poland, Kraków.
Kovács, László (1994-1995). A Kárpát-medence kétélü kardjai a 10. század 2. feléböl. Adattár. In: CommArchHung 1994–95, 153–189.
Kulakov 1989 = Кулаков, В. Н. (1989) Знамёна дружин Балтийского региона. In: Советская археология 4, 61-70.
Kuniga, Ināra (2000). Kristapiņu kapulauks: 8. gs. beigas – 12. gs., Rīga.
Lehmann, Ulrich (2017). „als ob der Wurm lebendig wäre“. Zur Tiersymbolik der frühmittelalterlichen Spatha. In: Hg.: Brieske, Vera et al. (eds.). Tiere und Tierdarstellungen in der Archäologie. Beiträge zum Kolloquium in Gedenken an Torsten Capelle, 30.–31. Oktober 2015 in Herne, Münster, 273-288.
Leppäaho, Jorma (1964). Späteisenzeitliche Waffen aus Finnland, Helsinki.
Liwoch, Radosław (2005). Militaria z dziewiętnastowiecznych badań w Podhorcach. In: Acta Militaria Mediaevalia, T. 1, 37-59.
Ljungkvist, John (2008). Valsgärde – Development and change of a burial ground over 1300 years. In: Norr, Svante (ed.). Valsgärde Studies: the Place and its People, Past and Present, Uppsala, 13–56.
Lorange, A. L. (1889). Den Yngre Jernalders Sværd. Et Bidrag til Vikingetidens Historie og Teknologi, Bergen.
Maczek, Dušan et al. (2024). Early Medieval Sword from Košice-Krásna revisited. In: Zborník Slovenského národného múzea CXVIII, Archeológia 34, 2024, 277–301.
Makarov 2023 = Макаров, Н. А. et al. (2023). Основание навершия меча из Суздальского ополья: реконструкция декора. In: Российская археология, 2023, № 2, 52-63.
Mandel, Mati (1991). Eesti 8.–13. sajandi mõõkade tüpoloogiast ja dateerimisest. In: Muinasaja teadus 1, 101–133.
Martens, Irmelin – Astrup, E. E. (2021). Viking Age Swords from Telemark, Norway. An Integrated Technical and Archaeological Investigation, Oslo.
Meier, Michael (2105). Restaurierung und Befundanalyse am Ulfberht-Schwert. In: Nachrichten aus Niedersachsens Urgeschichte 84, 167-177.
Moberg, Eva (1992). Vikingtidssverdene, hjemlig produserte eller importerte, med utgangspunkt i et lokalt sverdmateriale fra Sogn og Fjordane. Hovedfagsoppgave i Arkeologi, Bergen: Universitetet i Bergen.
Moilanen, Mikko (2015). Marks of fire, value and faith : swords with ferrous inlays in Finland during the late Iron Age (ca. 700-1200 AD), Turku.
Moilanen, Mikko (2018). Viikinkimiekat Suomessa, Helsinki.
Môc, Róbert (2018). Príspevok k technológii výroby meča z Krásnej nad Hornádom. In: Zborník Slovenského Národného Múzea 112, 221-233.
Mühlen, Bernt von Zur (1975). Die Kultur Der Wikinger in Ostpreussen, Bonn.
Müller-Wille, Michael (1970). Ein neues Ulfberht-Schwert aus Hamburg. Verbreitung, Formekunde und Herkunft. In: Offa 27, 65-91.
Müller-Wille, Michael (1977). Krieger und Reiter im Spiegel früh- und hochmittelalterlicher Funde Schleswig-Holsteins. In: Offa 34, 40-74.
Müller-Wille, Michael (2011). Zwei Grabfunde des 10. Jahrhunderts in europäischer Perspektive: Rösta (Grab IV) im nördlichen Schweden und Gnezdovo (Grab Dn-4) im westlichen Russland. In: Zwischen Starigard/Oldenburg und Novgorod. Beiträge zur Archäologie west- und ostslawischer Gebiete im frühen Mittelalter, Neumünster, 193-206.
Musianowicz, Krystyna (1968). Wczesnośredniowieczny kurhan w Rekanciszkach, rejon Nowowilejka, na tle wschodniolitewskich kurhanów. In: Wiadomości Archeologiczne, tom (vol.) XXXIII, 3-4, Warszawa, 338-334.
Musianowicz, Krystyna (1969). Drohyczin we wcesnym średniowieczu. In: Materiały wczesnośredniowieczne 6, Wroclaw – Warszawa – Kraków, 7–235.
Nerman, Birger (1929). Die Verbindung zwischen Skandinavien und dem Ostbaltikum in der jüngeren Eisenzeit, Stockholm.
Nevizánsky, Gabriel (2012). Staromaďarské jazdecké hroby v Čiernej nad Tisou. In: Študíjne zvesti Archeologického ústavu SAV 51, 75-88.
Ostapenko – Sarychev = Остапенко, М. А. – Саричев, В. Д. (2016). Знахідка меча Х ст. біля Хортиці (до питання про похід князя Святослава „в пороги“ 972 р.). In: Археологія. – 2016. – № 3, 49-64.
Pastor, Ján (1952). Jazdecké hroby v Čiernej nad Tisou. In: Archeologické rozhledy, 1952, č. IV, 485-487.
Pedersen, Anne (2010). Appendix: Inscribed swords/swords with marking from Denmark and Scane. In: The Viking age: Ireland and the West, 2010, 318-320.
Pedersen, Anne (2014a). Dead Warriors in Living Memory. A study of weapon and equestrian burialsin Viking-age Denmark, AD 800-1000.Publications from the National Museum. Studies in Archaeology & History Vol. 20:1 1. (Text), Copenhagen.
Pedersen, Anne (2014b). Dead Warriors in Living Memory. A study of weapon and equestrian burialsin Viking-age Denmark, AD 800-1000.Publications from the National Museum. Studies in Archaeology & History Vol. 20:1 2. (Catalogue), Copenhagen.
Peirce, I. G. (2002). Swords of the Viking Age, Woodbridge.
Petersen, Jan (1919). De Norske Vikingesverd: En Typologisk-Kronologisk Studie Over Vikingetidens Vaaben, Kristiania.
Petri, Ingo (2017). Vier VLFBERHT-Schwerter aus der Sammlung des Museums für Vor- und Frühgeschichte, Staatliche Museen zu Berlin. In: Acta Praehistorica et Archaeologica 49, 137–187.
Plavinski 2009 = Плавінскі, М. А. (2009). Нарысы гісторыі клінковай зброі Х–ХІІІ стагоддзяў на Беларусі, Мінск.
Platonova 1998 = Платонова, Н. И. (1998). Камерные погребения XI – начала XII вв. в Новгородской земле (анализ погребального обряда). In: Общество, экономика, культура и искусство славян – Труды VI Международного конгресса славянской археологии. М., 1998. Т. 4, 372-380.
Pudło, Piotr (2012a). Wczesnośredniowieczne miecze z terenu Polski na tle europejskim. Systematyka, technologia produkcji, zdobienia. T. I – tekst, Toruń: Nicolaus Copernicus University.
Pudło, Piotr (2012b). Wczesnośredniowieczne miecze z terenu Polski na tle europejskim. Systematyka, technologia produkcji, zdobienia. T. II – katalog i tablice, Toruń: Nicolaus Copernicus University.
Raudonikas, V. I. (1930). Die Normannen der Wikingerzeit und das Ladogagebiet, Stockholm.
Ruttkay, Alexander (1975). Waffen und Reiterausrüstung des 9. bis zur ersten Hälfte des 14. Jahrhunderts in der Slowakei II. In: Slovenská archeológia 24/2, 245–395.
Rygh, Oluf (1885). Norske oldsager, ordnede og forklarede, Christiania.
Sénby Posse, Lovisa (2021). En rumslig analys av båtgravskicket. Tvärvetenskapliga metoder för att tolka Valsgärdes tvillinggravar 12 och 15, Uppsala: Uppsala Universitet.
Sergeev 2016 = Сергеев, В. Ю. (2016). Подвеска-дирхам с граффити дружинного круга из Смоленской области. In: III МНК «Эпоха викингов в Восточной Европе в памятниках нумизматики VIII–XI вв., Материалы докладов и сообщений. Санкт-Петербург, 114-117.
Serning, Inga (1966). Dalarnas järnålder, Stockholm.
Shchedrina, A. Y. (2020). Sword from Krasnianka. Complex of traditions and technologies. In: Acta Militaria Mediaevalia XVI, Kraków – Sanok – Wrocław, 205-224.
Shchedrina, A. Y. – Kainov, S. Y. (2020). Helmet from the National Museum of Bosnia and Herzegovina. In: Acta Militaria Mediaevalia XVI, Kraków – Sanok – Wrocław, 225-245.
Shetelig, Haakon (1940a). Viking antiquities in Great Britain and Ireland, part III, Oslo, 1940
Shetelig, Haakon (1940b). Viking antiquities in Great Britain and Ireland, part IV, Oslo, 1940.
Schönbäck, Bengt – Thunmark-Nylén, Lena (2002). De vikingatida båtgravarna i Valsgärde – relativ kronologi. In: Fornvännen 97, 1-8.
Schulze-Dörrlamm, Mechthild (2014). Schwerter des 10. Jahrhunderts als Herrschaftszeichen der Ottonen. Zu den Vorläufern des Reichsschwerts und zu dessen Imitationsformen. In: Jahrbuch des Römisch-Germanischen Zentralmuseums Mainz, Bd. 59 Nr. 2 (2012), 609-651.
Singh – Stepanov 2020 = Сингх, В. К. – Степанов, А. М. (2020). Деревянные игрушки — имитации предметов вооружения из раскопок средневекового Новгорода (по материалам Троицкого раскопа). In: Археологические вести 28, 182-193.
Sirakov 2018 = Сираков, Николай (2018). Меч и бойна брадва – скандинавско оръжие от фонда на музея в Сливен. In: Acta Musei Varnensis, X-2, 143-146.
Syta – Mudrytska 2023 = Сита, Людмила – Мудрицька, Вікторія (2023). Каталог знахідок із Шестовицького могильника у зібранні Чернігівського історичного музею імені В.В. Тарновського. Розкопки П.І. Смолічева (1925 – 1927 роки). In: Скарбниця української культури – Збірник наукових праць – випуск 22, Специвипуск 3, Чернігів.
Solberg, Bergljot (1984). Norwegian Spear-Heads from the Merovingian and Viking Periods, Bergen : Universitetet i Bergen.
Spinei, Victor (2009). The Romanians and the Turkic Nomads, Leiden – Boston.
Stalsberg, Anne (2008). Herstellung und Verbreitung der VLFBERHT-Schwertklingen. Eine Neubewertung. In: Zeitschrift für Archäologie des Mittelalters 36, 89-118.
Steinforth, D. H. (2015). Die Wikingergräber auf der Isle of Man, British Archaeological Reports, British Series 611. Oxford.
Stjerna, Niklas (2007). Viking-age seaxes in Uppland and Västmanland : craft production and eastern connections. In: Fransson, Ulf (ed.). Cultural interaction between east and west, Stockholm, 243–249.
Šitov 1992 = Шитов В. Н. (1992). Меч с клеймом Ulfberht из Шокшинского могильника. In: Археологические исследования в Окско-Сурском междуречье. Саранск, 1992, 116-117.
Šitov 1994 = Шитов В. Н. (1994). Мечи X-XI вв. на территории Мордовии. In: Историко-археологическое изучение Поволжья, Йошкар-Ола, 1994, 44-53.
Tachtaj 1935 = Тахмай, A. (1935). Франкский меч Херсонского музея. In: Проблемы истории докапиталистических обществ, № 5-6, 130-133.
Șova, Constantin (2020). Mixobarbaroi from Dobruja in the context of the Byzantine World (6th–13th Century) /Mixobarbarii din Dobrogea în contextul Lumii Bizantine (Secolele VI–XIII), Cluj – Napoca.
Tentiuc, Ion – Munteanu, Octavian (2022). Conexiunile spaţiului est-carpatic cu lumea vikingă: o nouă buterolă din epoca medievală timpurie descoperită în Moldova. In: Tyragetia – Arheologie, istorie antică. Serie Nouă, vol. XVI [XXXI], nr. 1, 25–46.
Thålin-Bergman, Lena – Kirpičnikov, A. N. (1998). Neue Untersuchungen von Schwertern der Wikingerzeit aus der Sammlung des Staatlichen Historischen Museums in Stockholm. In: Wesse, Anke (ed.). Studien zur Archäeologie des Ostseeraumes. Von der Eisenzeit zum Mittelalter, Neumünster, 497-513.
Thålin-Bergman, Lena – Arrhenius, Birgit (2005). Excavations at Helgö XV: Weapon Investigations, Stockholm.
Thunmark-Nylén, Lena (1984). Ringnadeln. In: Arwidsson, Greta (ed.). Birka II:1. Systematische Analysen der Gräberfunde, Stockholm, 5–14.
Thunmark-Nylén, Lena (1998). Die Wikingerzeit Gotlands II: Typentafeln, Stockholm.
Thunmark-Nylén, Lena (2000). Die Wikingerzeit Gotlands IV:1-2: Katalog, Stockholm.
Thunmark-Nylén, Lena (2006). Die Wikingerzeit Gotlands III: 1–2 : Text, Stockholm.
Tomsons, Artūrs (2012). Divasmeņu zobeni Latvijas arheoloģiskajā materiālā 9.-13.gs., Rīga.
Tomsons, Artūrs (2018). Zobeni Latvijas teritorijā no 7. līdz 16. gadsimtam, Rīga.
Viskupič, Michal (2023). Včasnostredoveké dvojsečné meče z územia Bulharska (800 – 1100). In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/vcasnostredoveke-dvojsecne-mece-z-uzemia-bulharska-800-1100/
Vlasatý, Tomáš (2014). O křidélkách na vikinských kopích. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/o-kridelkach-na-vikinskych-kopich/
Vlasatý, Tomáš (2015). Přilba z Lokrume. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/prilba-z-lokrume/
Vlasatý, Tomáš (2016). Sekery z Birky. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/sekery-birka/
Vlasatý, Tomáš (2018a). Meče Petersenova typu M. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mece-petersenova-typu-m/
Vlasatý, Tomáš (2018b). Meče Petersenova typu W. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mece-petersenova-typu-w/
Vlasatý, Tomáš (2018c). Meče Petersenova typu G. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mece-petersenova-typu-g/
Vlasatý, Tomáš (2018d). Podoba rukojetí norských mečů. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/podoba-rukojeti-norskych-mecu/
Vlasatý, Tomáš (2018e). Biografie meče. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/biografie-mece/
Vlasatý, Tomáš (2020). Drátem omotané rukojeti mečů 9.-11. století. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/dratem-omotane-rukojeti-mecu-9-11-stoleti/
Vlasatý, Tomáš (2022a). Prolamování a stupňovitý okraj nožových pochev. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/prolamovani-a-stupnovity-okraj-nozovych-pochev/
Vlasatý, Tomáš (2022b). Doplněk Androščukova katalogu švédskych mečů doby vikinské. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/doplnek-androscukova-katalogu-svedskych-mecu-doby-vikinske/
Vlasatý, Tomáš (2022c). Plechem omotaná topůrka lotyšských seker. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/plechem-omotana-topurka-lotysskych-seker/
Vlasatý, Tomáš (2022d). Dlouhý nůž z hrobu Valsgärde 12. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/dlouhy-nuz-z-hrobu-valsgarde-12/
Vlasatý, Tomáš (2024). Falešný “meč z Hedeby”. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2025-11-20]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/falesny-mec-z-hedeby/
Volkaitė-Kulikauskienė, Regina (1964). IX-XII amžių kalavijai Lietuvoje. In: Iš lietuvių kultūros istorijos IV, Vilnius, 197–226.
Wåhlander, Linda (2023). Buried at Birka. Three centuries, four Viking lives, Stockholm.
Wåhlin, Erik Nygren (2020). Makt, rikedomar och kontakter – en rumslig analys av svärd i norra Sverige, Uppsala: Uppsala Universitet.
Westphal, Herbert (2002). Franken oder Sachsen?: Untersuchungen an frühmittelalterlichen Waffen, Oldenburg.
Williams, Alan (2012). The Sword and the Crucible, Leiden – Boston.
Wilson, D. M. (1965). Some Neglected Late Anglo-Saxon Swords. In: Medieval Archaeology, vol. 9, 32-54.
Wulf, Friedrich-Wilhelm (2015). Das ULFBERHT-Schwert aus Großenwieden. Archäologische Untersuchungen. In: Nachrichten aus Niedersachsens Urgeschichte 84, 155-166.
Yotov, Valeri (2011). Byzantine Time Swords (10th–11th Centuries) in Romania. In: Studia Universitatis Cibiniensis Series Historica VIII Supplementum No.1, 35 – 46.
Yotov, Valery (2016). Traces of Scandinavian warrior’s presence on Balkans. In: Acta Musei Varnensis X-1, 103-122.
Zachrisson, Inger (1997). Varför samiskt? In: Möten i gränsland. Samer och germaner i Mellanskandinavien, Stockholm, 189-220.
Zlatkov 2014 = Златков, Методи (2014). Меч от Сливен –Sword from Sliven. In: Цар Самуил (✝ 1014) в битка за България, Българска академия на науките – Национален археологически институт с музей, София, 2014 – Tsar Samuil (✝ 1014) in battle for Bulgaria, Bulgarian Academy of Sciences – National Institute of Archaeology with Museum, Sofia, Sofia, 138-139.
Zozulya 2007 = Зозуля, С. С. (2007). Зозуля Предметы вооружения Ярославского Поволжья X-XI вв., Москва 2007.
Żabiński, Grzegorz (2007). Viking Age Swords from Scotland. In: Studia i Materiały – Studies and Materials, Acta Militaria Mediaevalia III., Kraków – Sanok, 29–84.