Generic selectors
Exact matches only
Search in title
Search in content
Post Type Selectors
Generic selectors
Exact matches only
Search in title
Search in content
Post Type Selectors

Ranostredoveké meče z územia Rumunska (8. – 11. storočie)

PDF

Úvod

Ranostredoveké meče z územia Rumunska patria k prehliadanej téme a výrazná pozornosť sa jej nevenuje ani v odbornej literatúre. Mojou ambíciou nie je vytvoriť odbornú prácu, ktorá by mapovala všetky nálezy mečov a ich konštrukčných prvkov vrátane podrobného opisu s rozmermi, keďže nedisponujem možnosťou preskúmať ich osobne. Primárnym cieľom môjho článku je uviesť základné informácie a zostaviť súpis všetkých dodnes známych a v literatúre dostupných mečov, ich konštrukčných prvkov a nákončí mečových pošiev z územia Rumunska, datované do obdobia medzi 8. až 11. storočie a zároveň dostať túto tému do širšieho povedomia. Zameral som sa výhradne na predmety, ktoré v rámci typológie možno zaradiť do klasifikácie podľa Jana Petersena alebo Alfreda Geibiga.

V súčasnosti neexistuje žiadna komplexnejšia monografia, ktorá by obsahovala ucelený a podrobný popis jednotlivých exemplárov. Napriek tomu vzniklo niekoľko článkov a štúdií pojednávajúcich prevažne o náhodných objavoch a v menšej miere aj o nálezoch z archeologických vykopávok, či muzeálnych zbierok.

Najpočetnejšiu skupinu mečov a ich konštrukčných prvkov tvoria nálezy z historického regiónu Sedmohradsko (vrátane historických území Banátu, Krišany a Maramurešu), publikované v niekoľkých prácach (Hampel 1907; Roska 1944; Bakay 1965, 1967; Vlassa 1965, 1967; Horedt 1967, 1968; Radosav 1986-1987; Kovács 1994-1995; Pinter 1992-1994; Cosma 2001, 2002; Oța 2008). Prvé ucelené texty k tejto téme možno nájsť v článku Radu R. Heitela o archeologických dôkazoch prenikania starých Maďarov do Sedmohradska, v ktorej sú zastúpené početné kusy militárií pochádzajúce z vnútrokarpatskej oblasti a uložené v jednotlivých múzeách v Rumunsku, z ktorých časť tvoria aj včasnostredoveké dvojsečné meče (1994-1995) alebo v knihe Karla Z. Pintera Spada şi sabia medievală în Transilvania şi Banat, secolele IX – XIV, ktorá vyšla prvýkrát v roku 1999 a o osem rokov neskôr bola vydaná ako druhá edícia. Zatiaľ aktuálnou a pomerne podrobne spracovanou kapitolou k mečom, s popismi jednotlivých nálezov zo Sedmohradska a Banátu spracoval Erwin Gáll vo svojej diplomovej práci Az Erdélyi-medence, a Partium és a Bánság 10‒11. századi temetői (2013).

Druhú skupinu tvoria štyri exempláre z Dobrudže. Prvým bol nález koruny mečovej hlavice z Păcuiul lui Soare, ktorú opísal, typologicky a analogicky zaradil vo svojom článku Radu Popa (1984). Zvyšné tri meče, vrátane vyššie spomenutej hlavice ďalej uvádza bulharský autor Valeri Yotov (2011). V rumunskej literatúre boli dobrudžské meče publikované pomerne nedávno, kde ich do katalógu publikácie Mixobarbarii din Dobrogea în contextul lumii bizantine (secolele VI-XIII), s krátkymi opismi zaradil kolektív autorov Talmațchi – Stănică – Șova – Custurea (2020).

Poslednú, tretiu skupinu mečov uzatvára zatiaľ jediný známy nález z historického regiónu Moldavsko, ktorý okrajovo spomenuli iba Victor Spinei (2009), Erwin Gáll (2015) a Ion Tentiuc (2022). Z historického regiónu Valašsko nie je známy zatiaľ žiadny exemplár meča zo sledovaného obdobia, spadajúceho zároveň do vyššie uvedenej mečovej klasifikácie J. Petersena alebo A. Geibiga. Literatúra vyššie prezentovaných autorov poslúžila ako zdroj informácií pri zostavovaní tohto článku a katalógu.


Pokus o typologické zaradenie a uvedenie do časového horizontu

V tejto kapitole by som sa chcel zamerať predovšetkým na súpis všetkých v literatúre dohľadateľných mečov a ich konštrukčných prvkov vrátane mečových pošiev. Zároveň si kladiem za cieľ pokúsiť sa jednotlivé predmety zaradiť v rámci typologickej klasifikácie podľa Jana Petersena (Petersen 1919) alebo Alfreda Geibiga (Geibig 1991) s prihliadnutím na analógie z rôznych oblastí Európy. V prípade nákončí mečových pošiev som vychádzal z typologického zaradenia podľa Galy F. Korzuchiny (Korzuchina 1950), Petra Paulsena (Paulsen 1953) a Vytautasa Kazakevičiusa (Kazakevičius 1992).

Skôr než sa začnem venovať samotnej analýze nálezov, rád by som uviedol niekoľko informácií k problematike v používaní terminológie pri označovaní mečov v rumunsky písanej literatúre, ktorá je najmarkantnejšia v prácach ktoré vznikli predovšetkým v období komunizmu a po ňom. V rumunsky písanej literatúre, či už staršej (Vlassa 1965, 1967; Horedt 1967, 1968) alebo novšej (Șova 2020) sa môžeme stretnúť s označením meča slovom sabie (množ. číslo săbii). Ide však o chybné pomenovanie, pretože ako sa uvádza napr. v rumunsko-českom slovníku (Dicționar Român-Ceh) zostavenom Ancou Irinou Ionescu a vydanom v roku 2002 vydavateľstvom Leda, rumunské slovo sabie má v českom jazyku ekvivalent šavle (Ionescu 2002: 237). Internetový portál dexonline.ro (Dicționar explicativ al limbii române), čo je vlastne digitalizovaná forma jedného z najdôležitejších výkladových slovníkov rumunského jazyka, na svojich stránkach uvádza k slovu sabie toto: Armă albă formată dintr-o lamă lungă de oțel ascuțită la vârf și pe una dintre laturi și fixată într-un mâner (Biela [chladná] zbraň pozostávajúca z dlhej oceľovej čepele zaostrenej na hrote a na jednej strane, upevnenej v rukoväti). Vo vyššie uvedenom rumunsko-českom slovníku je slovo spadă preložené ako meč (Ionescu 2002: 249). Na portáli dexonline.ro má slovo spadă (množ. č. spade) uvedené takéto vysvetlenie: Armă formată dintr-o lamă dreaptă cu două tăișuri, din gardă și mâner, cu care se poate tăia și împunge (Zbraň pozostávajúca z rovnej dvojsečnej čepele, rukoväte a priečky, ktorou sa seká a bodá). Podrobne túto problematiku rozobral napríklad aj Karl Zeno Pinter v publikácii Spada şi sabia medievală în Transilvania şi Banat, secolele IX – XIV (Pinter 2007: 18-20).

Meče

V dostupnej literatúre sa mi podarilo dohľadať celkovo 25 kusov mečov a ich konštrukčných prvkov. Značnú časť analyzovaného materiálu tvoria fragmenty mečov a ich konštrukčných prvkov v rôznych formách: samostatné čepele s tŕňom rukoväte, čepele s priečkou a tŕňom rukoväte. V niekoľkých prípadoch sa zachoval fragment čepele s celou rukoväťou – hlavica, tŕň a priečka. A po jednom náleze evidujeme samostatnú priečku (ako bude nižšie uvedené, v evidencii boli zachytené dve priečky, avšak v tomto jednom prípade ide o chybné označenie ocieľky kresadla za priečku meča), ďalej po jednom náleze poznáme korunu hlavice a hrot čepele so zachovaným krvným žliabkom. V úplnom stave sa zachovalo iba sedem exemplárov mečov. Ďalším problémom diskutovaných predmetov je absencia nálezového kontextu, čo značne komplikuje ich zasadenie ako do typologickej klasifikácie, tak aj určenie presnejšieho časového horizontu a ako sa podrobnejšou analýzou neskôr ukáže, z celkového počtu 25 mečov len malá časť zodpovedá stanoveným kritériám.

Medzi najpočetnejšie nálezy možno zaradiť exempláre, pochádzajúce z historického regiónu Sedmohradsko (rum. Ardeal, Transilvania, maď. Erdély, nem. Siebenbürgen), pod ktoré som zaradil nasledujúce tri historické územia: Banát (rum., nem. Banat; maď. Bánság), Krišana (rum. Crișana; maď. Körösvidék; nem. Kreischgebiet) a Maramureš (rum. Maramureș; maď. Máramaros).

Zo Sedmohradska sú známe nálezy mečov a ich konštrukčných prvkov z týchto lokalít: Aiud (župa Alba), Alba Iulia (župa Alba), Brăișoru (župa Cluj), Cluj-Napoca (župa Cluj), Dăbâca (župa Cluj), Dej (župa Cluj), Deva – Micro15 (župa Hunedoara), Gâmbaș (župa Alba), Ernei (župa Mureș) a Tomnatec (župa Alba alebo Hunedoara).

V rámci Banátu poznáme nálezy z lokalít: Cheglevici (župa Timiș), Jimbolia (župa Timiș), Orșova (župa Mehedinți), Sasca Montană (župa Caraș-Severin) a Săcalăz (župa Timiș). Medzi súpis dvojbritých mečov z Rumunska som zaradil aj nález zo srbskej lokality Kovin, ktorý sa v súčasnosti nachádza v zbierkach Národného múzea Banátu v meste Timișoara.

Z regiónu Krišana sú evidované tri exempláre: Arad – Pădurea Ceala (župa Arad), Biharea (župa Bihor) a Curtuiușeni – Dealul Cărămidăriei (župa župa Bihor).

Jediný nález meča z Maramurešu pochádza z lokality Vetiș (župa Satu Mare).

Samostatné čepele poznáme z troch lokalít ku ktorým možno priradiť aj fragment hrotu čepele, na ktorom je zreteľný krvný žliabok z lokality Aiud (maď. Nagyenyed) (Gáll 2013a: 150. tábla. 1). Predmet je uložený v historickom múzeu v meste Aiud (Muzeul de Istorie) pod inventárnym číslom 4793. Nálezové okolnosti predmetu sú neznáme. Gáll o ňom uvádza iba to, že súčasťou zbierky miestneho historického múzea sa stal v roku 1964 (Gáll 2013a: 346). Celková dĺžka fragmentu dosahuje 20,5 cm, šírka: 4,0 cm – 2,3 cm. Krvný žľab je široký 0,9 cm a stráca sa 12 cm pred koncom hrotu čepele. E. Gáll na základe veľkosti a charakteristík predpokladá datáciu na koniec 11. storočia (Gáll 2013a: 346). Akékoľvek typologické zaradenie tohto fragmentu či už pod Petersenove typy alebo pod Geibigove konštrukčné typy je vzhľadom k jeho stavu prakticky nemožné.

Fragment čepele z lokality Arad-Pădurea Ceala (maď. Arad-Csálya), ktorý sa nachádza v múzeu Complexul Muzeal Arad pod inv. č. 14384 je taktiež bezkontextovým nálezom, ktorý je podľa Gálla charakterizovaný ako čepeľ bez krvného žliabku s celkovou dĺžkou 62 cm a šírkou 4,6 cm (Gáll 2013a: 41). Călin Cosma uvádza, že ide o jednobritú čepeľ pochádzajúcu zo šable datovanú na 10. storočie (Cosma 2002: 149, 164, 340 – pl. 3-4). Podľa László Kovácsa sa na diskutovanej lokalite našli najmenej 3 mužské hroby, medzi ktorými sa nachádzala šabľa a dvojsečný meč (Kovács 1994-1995: 153). Typologické zaradenie tejto čepele vzhľadom na uvedené informácie je taktiež ako pri hrote čepele meča z Aiud nemožné.

Arad-Pădurea Ceala. Zdroj: Gáll 2013a: 6. tábla. 1.

Z lokality Curtuiușeni-Dealul Cărămidăriei (maď. Érkörtvélyes) pochádza fragment čepele s dĺžkou 55 cm a šírkou 3,8 cm. Nálezový kontext je neznámy. Predpokladá sa, že čepeľ bola objavená v hrobe. Datovanie sa udáva do 10. storočia, na základe strmeňov, s ktorými sa čepeľ našla (Cosma 2001: 242, 2002: 149). Ďalšie údaje k dispozícii žiaľ nie sú (Heitel 1994-1995: 430, pozn. 1380). V databáze Jiřího Koštu, poskytnutej Tomášom Vlasatým, sa nachádza poznámka, že táto čepeľ môže pochádzať aj zo scramaseaxu.

Curtuiușeni-Dealul Cărămidăriei. Zdroj: Cosma 2001: Planșa nr. 15. 5.

Ďalší fragment čepele je známy z lokality Gâmbaș (maď. Marosgombás) (Gáll 2013a: 159. tábla. 1). Predmet sa zachoval iba s tŕňom, hrot absentuje. Podľa Erwina Gálla by malo ísť o hrobový nález (osobná komunikácia s E. Gállom). Napriek tomu, že krvný žľab je pomerne zreteľný, aj v tomto prípade je typologické zaradenie čepele vylúčené, tak ako pri fragmente dvojbritej skorodovanej čepele z mesta Alba Iulia (maď. Gyulafehérvár), ktorá sa zachovala s tŕňom rukoväte a bez hrotu. Stredom prechádza krvný žliabok, ktorý nesie stopy po údajne celoplošnom damaskovaní v podobe vzoru tzv. rybej kosti (⋘⋙) a v jeho vrchnej časti sú na obidvoch stranách čepele vykované značky z damaskovaného drôtu – špirála a kríž s ramenami zakončenými do písmena T (Pinter 2007: planșa 33: b). Podľa Radu R. Heitela bol hrot dávno odlomený, čo muselo byť skutočnosťou už aj v čase vydania jeho článku Die Archäologie der ersten und zweiten Phase des Eindringens der Ungarn in das innerkarpatische Transilvanien v recenzovanom časopise za obdobie rokov 1994 – 1995, napriek tomu v ňom figuruje fotografia na ktorej je táto čepeľ zachytená v celom stave, tzn. že aj s hrotom (Heitel 1994-1995: 434, Abb. 18. a), na ktorej je zároveň možné vidieť zaoblený hrot čepele a krvný žliabok, ktorý sa končí len pár centimetrom pred hrotom. Kedy presne bola fotografia čepele vyhotovená a kedy presne došlo k odlomeniu hrotu sa mi nepodarilo zistiť. Predmet je bez informácií k nálezovým okolnostiam (Pinter 2007: 67), vie sa iba to, že sa našiel pravdepodobne na neznámom mieste na brehu rieky Mureș a v registri A. Csernisa z roku 1905 figuruje ako prevzatý predmet zo zbierky Batthyaneum pod inventárnym číslom 5229 (Heitel 1994-1995: 430). Radu R. Heitel predpokladal, že meč bol produktom kováča, ktorý sa pravdepodobne snažil napodobňovať znaky na čepeli podľa severských modelov z druhej polovice 10. storočia, s tým že sa mu ju podarilo preraziť čo z dostupnej fotografie nie práve najlepšej kvality nie je zreteľné, avšak pod symbolom kríža sú badateľné stopy po pokusoch o vloženie ďalších dekorácií (Heitel 1994-1995: 431). Podľa K. Z. Pintera mohla čepeľ patriť meču s rukoväťou ktorá v rámci Petersenovej typológie spadá pod typ V alebo L (Pinter 2007: 69). Zároveň čepeľ meča datuje na 8. – 9. storočie (Pinter 2007: 68). Celoplošné damaskovanie čepelí bolo vo Franskej ríši štandardom v merovejskom období – do 8. storočia (Košta-Hošek-Dresler-Macháček-Přichystalová 2019: 220). Nedá sa teda vylúčiť, že analyzovaná čepeľ mohla byť vyrobená vo franských dielňach. Zdobenie damaskovaných čepelí jednoduchými značkami sa častejšie začalo aplikovať už vo včasnom karolínskom období v 8. storočí a nebolo ničím neobvyklým aj v storočí 9. a v staršej fáze 10. storočia čo možno doložiť aj nálezmi moravských mečov kombinujúcich plošné damaskovanie s jednoduchými znakmi – omega (Ω), špirála/kruh či ležaté písmeno “S” / osmička (Košta-Hošek 2020: 346). Túto skutočnosť potvrdzuje aj arabský filozof Al-Kindí (803 – 870), ktorý vo svojom diele spomína franské meče, zdobené zlatými alebo mosadznými krížmi (Košta-Hošek-Žákovský 2021: 147). Čepeľ meča z Alba Iulia má, ako bolo uvedené vyššie, na jednej strane vykovaný kríž s ramenami v tvare písmena T a na druhej strane sa nachádza špirála. Symboly kríža či špirály sú pomerne častým prvkom na čepeliach včasno stredovekých mečov. Z dostupnej literatúry sa mi podarilo dohľadať zhruba 40 kusov mečov, vrátane samostatných čepelí ktoré nesú rovnaké symboly, prípadne sú kombinované so znakom v podobe písmena omega či rôznymi nápismi. Najväčší počet je možné vysledovať z Fínska, kde podľa existuje až 24 exemplárov mečov a samostatných čepelí na ktorých sú aplikované symboly krížov a špirál (Moilanen 2015: str. 349, 353, 355, 357, 366, 369-370, 374, 380-383, 386, 390-391, 393, 399, 400-403, 410-411, 421). Ďalej nasleduje Nemecko so siedmimi nálezmi, vrátane lokality Hedeby (Geibig 1991: taf. 46, taf. 54. 1-3, taf. 119. 1-4, taf. 141, taf. 143; 1999: taf. 2, taf. 5). Po troch kusoch sú známe nálezy z Čiech (Košta-Hošek-Žákovský 2019: str. 182, 295, 321) a ruského Gnëzdova (Kainov 2012: Fig. 6. 3 a Fig. 7, Fig. 12 a Fig. 13, Fig. 19 a Fig. 20). Dva meče pochádzajú z Jazera Lednickiego v Poľsku (Marek 2004: Tablica 30. A, C). Jeden meč je známy z litovskej lokality Aizkraukle (kazakevičius 1996: 70, 80 pav., 115) a jeden z Marcelovej v okrese Komárno na Slovensku (Kovács 1994 – 1995: 3. kép. 1.). Ako z typologického hľadiska tak aj zaradenia do časového horizontu ide o rozmanitú skupinu nálezov. Kríže a špirály boli rozpoznané na typoch mečov E, D, H/I, L/Z, S, Z, X, Y, Æ a špeciálnom type 1 podľa Petersena, na štyroch exemplároch typu Kirpičnikov II A a Geibigovych kombinačných typoch 5 (V I), 8, 12 (V I, V II), 12/13 (V I), 13 (V II), 14, 15 (V III) a 16 (V I). Takmer všetky z uvedených predmetov však na čepeliach nemajú celoplošné damaskovanie, s výnimkou dvoch mečov. Jedným je Petersenov typ Y z českej lokality Náklo – Lhota nad Moravou (alebo Příkazy), v okrese Olomouc na Morave datovaný medzi koniec 9. storočia až 10. storočie (Košta-Hošek-Žákovský 2019: 182, ID No 148). Krvný žľab má na jednej zo strán, zhruba 60 – 80 mm pod priečkou vložku v tvare špirály s priemerom 20 mm (Košta-Hošek-Žákovský 2019: 183). Druhý je nálezom z Fínska: KM 6746:49, Turku, Kaarina, Ristimäki – meč Petersenovho špeciálneho typu 1 nesie na obidvoch stranách krvného žľabu, v jeho vrchnej časti pod priečkou damaskované jadro so symbolom kruhu na jednej strane a špirálou na strane druhej (Moilanen 2015: 380). Ďalšie pomerne najbližšie analógie čepeli z Alba Iulia so spoločnými symbolmi kríža a špirály, v týchto prípadoch však bez damaskovaného jadra sú nálezy z fínskych lokalít: Lempäälä – KM 1996:73, meč typu L alebo Z s čepeľou ktorá má na jednej strane aplikované dva kríže s ramenami vo forme písmena T, medzi ktorými je špirála (Moilanen 2015: 355), Kangasala – KM 11242, meč typu Z ktorý má na jednej strane čepele kríž s ramenami vo forme písmena T a na strane druhej vzor špirály (Moilanen 2015: 400) a Ikaalinen – SatM 10330, meč typu Y s čepeľou zdobenou z jednej strany dvoma krížmi s ramenami vo forme písmena T medzi ktorými sa nachádza špirála (Moilanen 2015: 421). Z ruského Gnëzdova pochádza meč typu E, ktorého čepeľ je taktiež zdobená na jednej strane dvoma krížmi s ramenami vo forme písmena T, medzi ktorými sa nachádza špirála a druhá strana nesie zdobenie v štylizovanej podobe muža (Kainov 2012: Fig. 12 a 13). Znaky kríža na čepeliach sa však vyskytujú aj na mečoch neskorších období, ako napríklad na najstaršom zachovanom cisárskom meči z 12. storočia, ktorý nesie malý strieborný kríž v kruhu alebo slávnostný cisársky meč vyrobený v Palerme okolo roku 1220 s čepeľou zdobenou malým zlatým krížom (Košta-Hošek-Žákovský 2022: 147-148). V prípade mikulčických mečov z územia Veľkej Moravy sa predpokladá, že tie ktoré mali aplikované kríže na čepeliach mohli predstavovať symbol kresťanských panovníkov Veľkej Moravy (Košta-Hošek-Žákovský 2021: 148). Fragmentárnosť čepele z Alba Iulia, ako aj absencia priečky a hlavice nedovoľujú bližšie typologické zaradenie. Určenie časového horizontu je v tomto prípade vďaka damaskovaniu a výzdobe krvného žliabku na základe analógií možné v širšom zábere na obdobie 8. až začiatok 10. storočia.

Alba Iulia, na fotografii je možné vidieť čepeľ zachovanú ešte s hrotom.
Zdroj: Heitel 1994-1995: Abb. 18. a.

Z územia Sedmohradska sú známe tri nálezy čepelí, ktoré sa zachovali s priečkou. Meč z lokality Sasca Montană (maď. Szászkabánya) v župe Caraș – Severin mal 10. októbra 1862 darovať Frigyes Niuny Maďarskému národnému múzeu (Kovács 1994-1995: 174). Fragment dvojbritej čepele s rukoväťou bez hlavice, krátkou priečkou a pomerne úzkym krvným žliabkom má tieto rozmery: celková dĺžka dosahuje 85,6 cm. Dĺžka priečky má 8,5 cm. Čepeľ je dlhá 73 cm, široká 6 cm. Z dostupnej prekresby meča je zreteľné, že v tŕni rukoväte sa nachádzajú dva predmety umiestnené v otvoroch pod sebou, ktoré mohli slúžiť ako nity na upevnenie častí rukoväte. Silviu Oța meč datuje na 11. storočie s poznámkou, že rovnako ako nálezy mečov z banátskych lokalít Orșova a Novi Bečej (Srbsko) nemajú jasné nálezové okolnosti a za týchto podmienok nemôžu byť zaradené do horizontu pochovávania spolu s konskými pozostatkami, jazdeckou výbavou a zbraňami typickými pre nomádske etniká (Oța 2008: 132-133). László Kovács ho v datovaní posúva až do obdobia sťahovania národov (Kovács 1994-1995: 174).

Sasca Montană. Zdroj: Kovács 1994-1995: 171, 12. kép – Abb. 12, 1.

Meč z Ernei (maď. Nagyernye) je ďalším problematickým nálezom, keďže ide o bezkontextový nález. Predmet bol darovaný Historickému múzeu v meste Cluj – Napoca grófom Domokosom Telekim v roku 1918 pod inventárnym číslom IV. 1919 a k jeho objaveniu malo dôjsť na lokalite Ernei v župe Mureș (Vlassa 1965: 669). Meč má nasledovné parametre: dĺžka: 53,0 cm; dĺžka rukoväte: 13,0 cm; šírka čepele: 4,3 – 4,0 cm; šírka rukoväte: 2,0 – 0,7 cm; hrúbka rukoväte: 0,4 – 0,5 cm; dĺžka priečky: 8,3 cm; šírka priečky: 2,2 cm; hrúbka priečky: 1,0 cm (Gáll 2013a: 347). Nicolae Vlassa meč označil pod chybným názvom sabie (šabľa) ako včasno stredoveký, typický pre 11. – 12. storočie, ktorý spadá do kategórie tzv. “normanských” či “karolínskych” mečov (v pôvodnom texte je opäť označenie sabie) a ktorého vlastník mohol patriť do pomerne širokej etnickej skupiny (Vlassa 1965: 669). Ako najbližšie analógie uvádza nálezy z maďarských lokalít Székesfehérvár – Demkóhegy, Petersenov typ S (Bakay 1967: 116, Abb. 6.), Szob – Vendelin, Petersenov typ X (Bakay 1967: 121: Abb. 10. 4.) a bližšie nešpecifikovaný meč z Budapešti (Vlassa 1965: 669). Erwin Gáll datuje meč z Ernei ku koncu 11. storočia ale bez konkrétnejšieho typologického zaradenia kvôli jeho fragmentárnosti (Gáll 2013a: 347). Pozrime sa však teraz na samotný opis meča, tak ako ho podáva N. Vlassa: „Diskutovaný exemplár patrí do série rovných dvojbritých mečov, ktorých priečka rukoväte má tvar podlhovastého kosoštvorca a rukoväť je zakončená v tvare viac-menej pravidelnej sférickej čiapky, niekedy sploštenej…“ (Vlassa 1965: 669). Podľa L. Kovácsa by mala mať čepeľ aj krvný žliabok (Kovács 1994-1995: 169), ale ten nespomína ani N. Vlassa a ani E. Gáll, práve naopak, z prekresby dostupnej v práci E. Gálla Az Erdélyi-medence, a Partium és a Bánság 10‒11. századi temetői vyplýva, že čepeľ by mala byť rovnako ako priečka kosoštvorcového tvaru čo úplne mení pohľad na tento predmet. Osobne si myslím, že meč z Ernei nemá nič spoločné s dvojbritými včasno stredovekými mečmi 9. – 11. storočia a jeho datovanie by sa malo prehodnotiť. Ponúka sa otázka, či predmet nespadá medzi dvojbrité meče 5. – 7. storočia s oválnymi čepeľami, ktorých najbližšie analógie možno vysledovať na viacerých miestach Európy. Nálezy takýchto mečov sú známe napríklad z poľskej lokality Jakuszowice (Tejral – Zeman 2021: 287, Abb. 6. 11), malého viedenského cintorína Wien-Leopoldau na severnom brehu Dunaja (Tejral – Zeman 2021: 290, Abb. 8. 9), srbskej lokality Horgoš v Severobanátskom okrese (Tejral – Zeman 2021: 296, Abb. 13. 5), Arzignano v severnom Taliansku (Tejral – Zeman 2021: 303, Abb. 19. 1). Jeden exemplár sa našiel aj v moravskej obci Horákov v Česku (Tejral – Zeman 2021: 309, Abb. 22. 1). Ďalšie poznáme aj z bulharských lokalít Sokolare a Sliven (Pinter – Yotov 2021: 74, Plate III. 1 a 71, Fig. 10.). Tento typ mečov s dlhou krížovou priečkou by mal odkazovať na perzské (sasanidské) alebo stredoázijské či neskoro sarmatské formy z Povolžia (Dyrda – Kontny – Mączyńska 2014: 121). Analógie sú známe ako z hunského tak aj alanského či východogermánskeho prostredia (Dyrda – Kontny – Mączyńska 2014: 121). Na základe vyššie uvedených informácií môžeme fragment meča z Ernei vylúčiť z katalógu, tak ako v prípade meča zo Sasca Montană.

Ernei. Zdroj: Vlassa 1965: 670, Fig. 1.

Prekresba meča z Ernei. Zdroj: Gáll 2013a: 179. tábla: 1.

Horákov. Zdroj: Tejral – Zeman 2021: 309, Abb. 22. 1.

Fragmentárna čepeľ s oválnou priečkou a neúplným tŕňom rukoväte z lokality Morești/Brăișoru (Horedt 1968: 424, Fig. 2.) je ďalším z predmetov darovaných historickému múzeu v meste Cluj – Napoca zberateľom grófom Teleki Domokos v roku 1918, pod inventárnym číslom IV. 1920 (Vlassa 1967: 511). Od roku 1968 je meč uložený v Národnom historickom múzeu Rumunska v Bukurešti (Muzeul Național de Istorie a României) pod inv. č. 54484 (Gáll 2013a: 317). Nálezové okolnosti predmetu nie sú známe a predmetom dohadov je aj miesto jeho objavenia, keďže v literatúre sú prezentované dve lokality – Morești (maď. Malomfalva) v župe Mureș a Brăișoru (maď. Malomszeg) v župe Cluj. Kurt Horedt prezentoval diskutovaný meč ako nález z lokality Morești (Horedt 1952: 329, Fig. 10.), zároveň argumentoval tým, že keď ho objavil v depozitári múzea v Cluj – Napoca, sám si poznamenal nasledovné: „F(und)O(rt) Malomfalva, Maros Torda, alter Zettel auf dem Gegenstand. Nach Inv(entar) Malomszeg“ (Miesto objavu Malomfalva, Mureș Turda, starý lístok na objekte. Po inventarizácii Malomszeg)(Horedt 1967: 509). Táto informácia mala byť podľa neho uvedená na žltom lístku s rozmerom 5×2 cm, ktorý bol prilepený na meči ale pred jeho premiestnením do Bukurešti sa počas čistenia zničil (Horedt 1967: 509). Nicolae Vlassa zastával názor, že miesto nálezu meča muselo byť na lokalite Brăișoru, čo podložil tvrdením z ktorého vyplíva, že predmet bol odovzdaný múzeu medzi 30. nov. – 2. dec. 1918 archeológom Sándorom Ferenczi, ktorý si pri inventarizácií predmetu z dôvodu znalosti maďarského jazyka a topografických lokalít určite nemohol pomýliť názvy Malomfalva a Malomszeg (Vlassa 1967: 511). K tejto teórii sa prikláňa aj Erwin Gáll (Gáll 2013a: 317). V tejto práci tak bude diskutovaný meč zaradený pod lokalitu Brăișoru (Malomszeg). Kurt Horedt ho datuje na začiatok 11. storočia (Horedt 1952: 329, Fig. 10.) a Erwin Gál posúva datáciu od druhej polovice 10. storočia do prvej polovice 11. storočia na základe nálezov z karpatskej kotliny (Gáll 2013a: 317). Fragment meča sa vyznačuje dvojbritou čepeľou, ktorej stredom prechádza krvný žliabok s nápisom ॥ ટ ડ | z damaskovaného drôtu a na strane druhej 12 krúžkov vytvorených technikou inlay. V spodnej časti čepele sú zreteľné stopy po častiach mečovej pošvy. Má oválnu priečkua neúplný tŕň rukoväte. Hlavica sa nezachovala, čo podľa K. Horedta vylučuje jeho typologické zaradenie (Horedt 1968: 422). Erwin Gáll zaradil meč pod Geibigov kombinovaný typ 11, ktorému zodpovedajú Petersenove typy U, V a W (Geibig 1991: 54). Typ W v tomto prípade môžeme s určitosťou vylúčiť, keďže hlavice a priečky boli odlievané z bronzu (Vlasatý 2018). Hlavice mečov U a V sa vyznačujú trojlaločnou korunou a oválnou bázou (Moilanen 2015: 254-255). Pri type U je hlavica o niečo nižšia ako pri type V a stredný lalok zároveň najvyšší a najširší (Moilanen 2015: 254). Vzhľadom k tomu, že pri meči z Brăișoru sa hlavica nezachovala, nemá väčší význam sa im venovať. Zamerajme sa na priečky týchto mečov. Typ U sa vyznačuje oválnou hlavicou pri pohľade zhora a z profilu sú nízke (Moilanen 2015: 254), pri type V sú priečky tiež oválne ale pomerne hrubé (Moilanen 2015: 255), napriek tomu že existujú aj exempláre s priečkami užšími, zároveň bývajú zdobené, vrátane hlavice. Priečka meča z Brăișoru sa žiadnym zdobením nevyznačuje, aspoň sa o ňom v literatúre nenachádza zmienka. Podobné nálezy mečov poznáme z fínskych lokalít Vesilahti – KM 10390:3 (Moilanen 2015: 397), Lieto – KM 9433:1 (Moilanen 2018: 126) a Salo – KM 12543 (Moilanen 2018: 127) alebo z Degvoldu na Opplande v Nórsku (Androshchuk 2014: 77, Fig. 32.). Datovanie sa kladie medzi roky 900 – 950, v širšom zábere od roku 900 až po rok 1000 pri type U (Moilanen 2015: 254) a pri type V je to datovanie do rokov 900 – 950, ale Moilanen predpokladá jeho používanie na obdobie 925 – 1000, prípadne až do roku 1050 (Moilanen 2015: 255). V jednom aj v druhom prípade toto časové zaradenie korešponduje s datovaním navrhnutým Erwinom Gállom. Pôvod tohto typu treba hľadať podľa Petersena niekde mimo územie Nórska, distribúcia mečov U v rámci geografického rozšírenia zahŕňa Nórsko, Dánsko, Rusko a Litvu (Moilanen 2015: 254).

Brăișoru. Zdroj: Horedt 1968: Fig. 2.

V prípade priečok boli evidované dva exempláre, jeden z pevnosti Dăbâca v župe Cluj a druhý z lokality Dej v rovnakej župe. Oválny predmet ktorý sa našiel počas archeologických vykopávok v 60. rokoch 20. storočia na mieste bývalej pevnosti, nad obcou Dăbâca (maď. Doboka) bol identifikovaný ako priečka dvojbritého meča a k jeho objaveniu došlo v areáli č. IV, na severozápadnej strane, na mieste kde stála nadzemná budova – S1/IV/1965 (Pascu, Rusu, etc. 1968: 178; Gáll 2013c: 211). Spolu s “priečkou” sa našli aj dva páry pozlátených ostrôh, fragment glazovanej keramiky zelenej farby, fragment kríža a vreckový nožík. Predmet bol analogicky porovnávaný s nálezmi mečov z územia Chorvátska a Veľkej Moravy, s datovaním do 9. storočia a typologickým zaradením k Petersenovmu typu X (Pascu, Rusu, etc. 1968: 178, pozn. 60). Erwin Gáll však uvádza, že v skutočnosti ide o ocieľku kresadla, ktorá bola zaregistrovaná ako priečka meča Petersenovho typu X na základe článku z roku 1968 (Gáll 2013b: 182; 2013c: 211, poz. 48). Zároveň dodáva, že predmety zo skúmaného objektu (S1/IV/1965) môžu mať nejasný pôvod a nie je tak známe čo presne patrilo k skúmanému objektu nadzemnej stavby a čo už nie, keďže pôvodná dokumentácia nálezov nebola spracovaná podrobne a taktiež sa zmieňuje o dvoch ocieľkach kresadla s predpokladaným datovaním až do 12. storočia (Gáll 2013c: 211). Vzhľadom k tomu, že nie sú v literatúre dostupné rozmery predmetu, z publikovanej prekresby (Pascu et al. 1968: Fig. 5. 7.) a fotografie (Gáll 2013c: 232, plate 6.) možno usúdiť, že uvedený predmet by mohol patriť k obojstranným oválnym ocieľkam kresadiel, ktoré sú známe z rôznych častí Európy, ako napr. nález z Trondheimu v Nórsku.

Ocieľka kresadla z pevnosti Dăbâca. Zdroj: Pascu et al. 1968: Fig. 5. 7.

Ocieľka kresadla z pevnosti Dăbâca. Zdroj: Gáll 2013: 232, plate 6.

Bezkontextový nález priečky meča z okolia mesta Dej (maď. Dés) v župe Cluj pochádza údajne z roku 1904. V tom istom roku bol darovaný Sedmohradskému národnému múzeu. Povrch priečky je pokrytý striebrom, na jednej a aj druhej strane sú zreteľné stopy po výzdobe strieborným drôtom umiestnených vertikálne a horizontálne, avšak značná časť z nich vypadla (Hampel 1907: 222; Gáll 2013a: 98). Tým pádom nie je prakticky možné rekonštruovať vzor, ktorý priečku zdobil. V rámci typologickej klasifikácie sa pri diskutovanom predmete dá predpokladá príslušnosť k Petersenovmu typu S/Geibigov kombinovaný typ 10 (Gáll 2013a: 98), hoci viac vykazuje prvky totožné s typom R (osobná konzultácia s Tomášom Vlasatým). Priečky typov R sú pri pohľade zhora oválne a pri pohľade z profilu sa konce rozširujú, báza koruny spolu s priečkou sú po stranách zaoblené (Moilanen 2015: 251). Obvykle sa najstaršie meče typu S datujú do prvej polovice 10. storočia, najmladšie na začiatok 11. storočia (Hergessel – Snítilý 2020: 38-40), pri typoch R sa datovanie môže posúvať na prvú polovicu 10. storočia (Androshchuk 2014: 75). Predpokladá sa aj dlhšie používanie, v období rokov 900 – 1010 (Moilanen 2015: 251). V prípade priečky z Dej sa datovanie odhaduje na druhú polovicu 10. až začiatok 11. storočia (Gáll 2013a: 98). Podobné analógie môžeme vysledovať taktiež v škandinávskom prostredí, napríklad v neznámej lokality z Hedermarku v Nórsku či vo Fínsku, v Hämeenlinna – KM 27141:1 (Moilanen 2018: 120). Jedna takáto priečka je evidovaná aj v nálezoch z Haithabu (Geibig 1991: 371, Taf. 161. 5 – 7, Kat.-Nr. 304). Meče typu R boli nájdené aj v ďalších častiach Európy, ako je Francúzsko, Britské ostrovy, Poľsko či Maďarsko (Moilanen 2015: 252).

Medzi nálezy mečov, ktoré sa podarilo nájsť s celou rukoväťou v rámci Sedmohradska možno zaradiť exempláre z týchto lokalít: Biharia, Cheglevici, Deva, Orșova, Vetiș a Kovin.

Meč ktorý sa nachádza v zbierkach múzea Muzeul Țării Crișurilor, Oradea pod inv. č. 2833 mal byť údajne nálezom na mieste bývalej pevnosti Biharia (maď. Bihar) v blízkosti rovnomennej obce, 14 km severne od mesta Oradea, v župe Bihor (Horedt 1968: 422; Gáll 2013: 60). Podľa K. Horedta ide o hrobový nález a k jeho objaveniu malo prísť pred rokom 1862, údajne spolu so železným strmeňom a fragmentom ďalšieho strmeňa a bližšie neidentifikovateľnou nádobou, ktorá sa mala stratiť (Horedt 1968: 422). V múzeu bol však zaregistrovaný iba meč (Gáll 2013: 60). Samotný predmet pozostáva z dvoch častí, a to z rukoväte ktorú tvorí neúplná polkruhová hlavica, tŕň, krátka a rovná priečka a fragment čepele a k tejto časti meča patrí ešte ďalší fragment čepele, pravdepodobne hrot (Gáll 2013a: 17. tábla. 1.). Kurt Horedt tento meč priradil Petersenovmu typu S, s čím sa ale na základe prekresby meča nedá súhlasiť. Pri čelnom pohľade totiž hlavica, ako bolo uvedené vyššie má poloblúkový tvar a jej spodná strana je rovná, z profilu sa od spodnej časti smerom k vrcholu zužuje, čím nadobúda tvar trojuholníka. Erwin Gáll zaradil meč pod Petersenov typ X, respektíve ku Geibigovmu kombinovanému typu 12, varianta I (Gáll 2013a: 60). Avšak, na základe Geibigovej typológie sú hlavice variantu I pri pohľade z profilu rovné a na vrchole zaoblené a v prípade hlavíc variantu II je možné vidieť, že ich profilová strana má viac trojuholníkový tvar (Geibig 1991: 57, Abb. 13.). Priečka prezentovaného meča ale v tomto prípade vykazuje prvky Geibigovho kombinovaného typu 12, var. I. Čo znamená, že priečka je krátka a rovná a pri druhom variante je možné si všimnúť ako sa výrazne predlžujú (Geibig 1991: 57, Abb. 13.). V prípade, že meč z pevnosti Biharia bol zakreslený správne, a hlavice nie je výraznejšie poškodená, môžeme jeho rukoväť zaradiť nasledovne: Geibigov kombinovaný typ 12, hlavica – varianta II, priečka – varianta I. Erwin Gáll meč datuje medzi druhú polovicu 10. až začiatok 11. storočia (Gáll 2013a: 60). Nie je však vylúčené, že hlavica meča môže byť aj dvojdielna a tým pádom by sme ho mohli zaradiť pod Petersenov typ N. Meče typu N sú podobné typu X, odlišujú sa však osobitne vyrobenou bázou hlavice, ku ktorej je koruna upevnená dvoma nitmi (Androshchuk 2014: 70).

Ďalší meč, ktorý sa zachoval celý pochádza z lokality Cheglevici (maď. Keglevichháza), v župe Timiș (Gál 2013a: 111. tábla. 1.). Nálezové okolnosti nie sú známe. Ale údajne sa jedná o hrobový nález (Kovács 1994-1995: 167). Po celom obvode čepele sú zreteľné stopy drevenej konštrukcie pošvy. Priečka vytvára dojem, že je rovná, hlavica sa zdá byť tvorená rovnou bázou a korunou, ktorá pri čelnom pohľade pôsobí že je rozdelená na tri časti. V rámci typológie tento meč podľa Erwina Gálla možno priradiť ku Geibigovmu kombinovanému typu 10 / Petersen S (Gáll 2013a: 241). Z dostupnej prekresby predmetu je ale pomerne ťažké meč presnejšie typologicky klasifikovať, keďže nedošlo k jeho reštaurovaniu a zároveň je jeho stav v súčasnosti neznámy (Gáll 2013a: 241). Avšak pri lepšom pozorovaní prezentovaného meča sa typologické zaradenie pod Geibigov kombinovaný typ 10 / Petersen S javí skôr ako nepresné, keďže priečka a hlavica nevykazujú charakteristické rysy tohto typu. Datovanie sa udáva na koniec 10. až začiatok 11. storočia (Gáll 2013a: 241).

V roku 1975 v štvrti Micro 15 v meste Deva (maď. Déva) (župa Hunedoara) bolo počas inštalácie plynového potrubia pri škole č. 6, medzi ulicami Aleea Streiului a Bejan objavené staromaďarské pohrebisko (Gáll 2013a: 94). Hrob č. 3 obsahoval kostrové pozostatky, pravdepodobne muža, spolu s mečom so značne skorodovanou čepeľou, nachádzajúci sa v hornej časti vedľa kostry (Gáll 2013a: 95). V hrobe sa okrem kostry a meča nachádzali ešte ďalšie predmety: strmene, ocieľka, pazúrik, brúsny kameň, bronzový náramok so zahrotenými koncami, náušnica, hroty šípov (Gáll 2013a: 20. tábla. 1 – 16). Hrob bol označený ako jazdecký (Pinter 1992-1994: 235, 239). Dvojsečný meč pozostáva z čepele, dlhej rovnej priečky, tŕňa rukoväte a šošovkovitej hlavice v tvare tzv. “paraorecha” (Pinter 2007: 200, Planșa 34: b.). Pinter zaradil meč pod Petersenov typ X (Pinter 1992-1994: 237). Menšie verzie hlavíc formy tzv. “paraorechu” môžu byť niekedy mylne zamieňané s Petersenovym typo X, ale vo všeobecnosti platí, že spodná strana šošovkovitých hlavíc má zakrivenie smerom nahor a sú dlhšie ako pri typoch X (Moilanen 2015: 269). Meč z jazdeckého hrobu z mesta Deva na základe jeho tvaru môžeme jednoznačne zaradiť pod Geibigov kombinovaný typ 16, varianta I (Geibig 1991: 71, Abb. 17.). Meče tohto typu sú rozšírené po celej Európe, od Škandinávie cez Pobaltie až po Rusko, a vďaka ich jednoduchému tvaru, mohli byť vyrobené na viacerých miestach (Moilanen 2015: 269). Najbližšie analógie môžeme vysledovať aj na území Česka, napr. na lokalite Hoštice v okrese Kroměříž (Košta-Hošek-Žákovský 2019: 108, ID No 61) alebo Terezín – Počaply u Terezína, okres Litoměřice (Košta-Hošek-Žákovský 2019: 256-257, ID No 241). Datovanie mečov s hlavicou “paraorechu” má pomerne dlhé časové rozpätie, kladie sa medzi roky 950 až 1250 (Moilanen 2015: 269). Meča z Deva sa na základe hrobového inventára zaraďuje medzi druhú polovicu 10. až začiatok 11. storočia (Gáll 2013a: 96).

Predmety pochádzajúce z jazdeckého hrobu č. 3. z lokality Deva-Micro 15.
Zdroj: Gáll 2013a: 20. tábla.

Ďalším exemplárom, ktorý sa zachoval takmer celý, je meč z Kovinu (srb. Ковин, rum. Cuvin, maď. Kevevára), uložený v Národnom múzeu Banátu, v meste Timișoara. Meč sa pôvodne našiel na lokalite Temesch – Cubin, okres Pancsova, župa Torontál, dnes v Srbsku (Pinter 2007: 73, 199, Planșa 33: c). Ďalšie informácie týkajúce sa nálezu nie sú dostupné. Isté je len to, že na základe územno správneho rozdelenia musel byť objekt nájdený pred rokom 1918. Meč tvorí čepeľ s poškodeným ostrím a chýbajúcim hrotom, priečka je dlhá a mierne ohnutá k čepeli, na tŕni rukoväte sa nachádza trojlaločná hlavica, s podstavou ohnutou mierne hore. Hlavica je vyrobená z jedného kusu materiálu, napodobňujúca dvojdielne hlavice pozostávajúce z bázy a koruny, čo je pomerne slabo zreteľné na jej výzdobe (Vinski 1983: 25, 12 – Tab. III, 3). Na čepeli by malo byť aj damskovanie (Vinski 1983: 25). Karl Z. Pinter priradil meč medzi Petersenove typy L a X, alebo ako špeciálny typ L-X, datovaný na začiatok 10. storočia a jeho pôvod vidí vo vikinskom, respektíve varjažskom prostredí (Pinter 2007: 75). Zdenko Vinski a László Kovács radia meč pod Petersenov typ Z (Vinski 1983: 25; Kovács 1994-1995: 167). Z. Vinski odhaduje datovanie meča na 11. storočie, s tým že ho považuje za izolovaný exemplár v rámci Podunajska a juhovýchodnej Európy (Vinski 1983: 27). Fedir Androshchuka naznačuje, že Petersenove kritéria pre typ Z nie sú dostatočne jasné, podľa neho sa meče vyznačujú trojlaločnou hlavicou s hrubším a vyšším stredným lalokom a sám si všíma že charakteristickým znakom je skôr zakrivenie priečok a že v rámci typu existuje značný počet variantov (Androshchuk 2014: 84). Meč z Kovinu ako aj bulharský exemplár z okolia obce Gradešnica v oblasti Vraca sú jediné dva známe meče typu Z na Balkáne. Exemplár z Kovinu sa však vyznačuje výraze dlhšou a len mierne zahnutou priečkou, než je u väčšiny týchto typov zvykom. Relatívne podobné typy diskutovanému meču môžeme nájsť v Anglicku, z Londýna pochádza meč vylovený z rieky Temža alebo v Nórsku, na lokalite Bøen Nordre.

Z lokality Orșova (maď. Orsova) v župe Mehedinți pochádza nález relatívne dobre zachovaného meča s dlhou priečkou, krátkym tŕňom rukoväte, šošovkovitou hlavicou a na niektorých miestach poškodenou čepeľou, ktorá sa výrazne zužuje smerom k hrotu (Kovács 1994-1995: 170, 11. kép – Abb. 11, 5). Podľa L. Kovácsa na obidvoch stranách čepele má byť bližšie nešpecifikovaná mosadzná značka v krvnom žliabku (Kovács 1994-1995: 172). Meč bol údajne vylovený z vôd Dunaja (Madgearu 2019: 102) a dnes by mal byť uložený v Maďarskom národnom múzeu (Magyar nemzeti Múzeum) pod inv. číslom 53.119 (Kovács 1994-1995: 172). Alexandru Madgearu uvádza jeho datáciu na 10. storočie (Madgearu 2019: 102), Silviu Oța posúva datovanie do 11. storočia (Oța 2008: 132) a L. Kovács až na koniec 11. storočia (Kovács 1994-1995: 172). V rámci typologického zaradenia, ktoré sa v literatúre neuvádza, môžeme predpokladať príslušnosť ku Geibigovmu kombinovanému typu 16, varianta I., prípadne Oakeshottov typ A (Geibig 1991: 71, Abb. 17.; Oakeshott 1991: 10).

Posledným, tu uvedeným mečom z územia Sedmohradska, ktorý sa zachoval v celom stave je nález z obce Vetiș (maď. Vetés) v župe Satu Mare, na severozápade Rumunska. K jeho objaveniu došlo v roku 1978 počas prác vykonávaných na výsadbe ovocného sadu (Radosav – Lazin 1986-1987: 159). Meč, ktorý pozostáva z čepele, priečky v tvare obdĺžnika, rukoväte a polkruhovej hlavice mal byť v čase jeho publikovania dobre zachovalý s výnimkou priečky, ktorej chýbala zhruba 16 mm časť v jej strede, na mieste kde dochádzalo k jej fixácií na čepeľ a tŕň rukoväte ako aj samotná čepeľ, ktorá bola výrazne skorodovaná (Radosav – Lazin 1986-1987: 159). Doru Radosav a Gheorghe Lazin označili meč ako “románsky” spadajúci pod typ C podľa typológie Ady Bruhn Hoffmeyer (Radosav – Lazin 1986-1987: 161) a s datovaním do druhej časti prvej polovice 13. storočia, prípadne krátko po jeho polovici, argumentujúc tým, že prvá písomná zmienka lokality Vetiș pochádza z roku 1238 a na mieste objavenia meča sa našli aj narušené obydlia s pozostatkami keramiky datovanej medzi 13. – 14. storočie (Radosav – Lazin 1986-1987: 161). Karl Z. Pinter navrhol typologické zaradenie pod Petersenov typ X s datovaním k druhej polovici 10. storočia (Pinter 2007: 79). Erwin Gáll na základe vlastností meča, ako napr. tvar priečky, hlavice, dĺžka, šírka čepele a krvného žliabku a hmotnosti zaradil tento meč pod Geibigov kombinovaný typ 12, varianta II, s datovaním na koniec 11. storočia (Geibig 1991: 57, Abb. 13.; Pinter 2007: 200, Planșa 34:a; Gáll 2013a: 542-543).

K sedmohradským nálezom mečov patria ešte ďalšie štyri exempláre o ktorých sa dnes nevie nič: Podľa Radu R. Heitla, by mal existovať meč z Cluj-Napoca, ktorého kópia sa údajne nachádza vo vojenskom múzeu v Bukurešti. Okrem toho že má ísť o meč Petersenovho typu Y, datovaný na koniec 10. až začiatok 11. storočia, nie je o ňom nič viac známe (Heitel 1994-1995: 438); Jimbolia (maď. Zsombolya, župa Timiș) – údajne meč západného typu z 10. storočia, ktorý sa však nepodarilo identifikovať v žiadnom múzeu (Kovács 1994-1995: 179; Gáll 2013: 556, 741); Săcalăz (maď. Szakálháza, župa Timiș) – dvojbritý meč s pozostatkami pošvy mal byť nálezom z jazdeckého hrobu. Identifikácia ako aj vek predmetu sa dnes určiť nedajú, keďže došlo k jeho strateniu (Kovács 1994-1995: 174); Tomnatec (maď. Tomnatek, župa Alba alebo Hunedoara) – je ďalší meč ktorý sa údajne stratil, ďalšie informácie k dispozícii nie sú (Heitel 1994-1995: 430, pozn. 138). Informáciu o presnej polohe lokality Tomnatec sa mi nepodarilo dohľadať. V rámci administratívneho rozdelenia rumunských obcí existujú dve lokality s názvom Tomnatec. Jedna sa nachádza v župe Alba a ide o dedinu ktorá tvorí spolu s ďalšími 34 dedinami obec Bistra. Druhá dedina s názvom Tomnatec sa nachádza v župe Hunedoara a spolu s ďalšími ôsmimi dedinami tvorí obec Bulzeștii de Sus. Nie je tak jasné, v ktorej župe došlo k objaveniu meča.

V historickom regióne Dobrudža (rum. Dobrogea, bul. Добруджа), ktorý sa nachádza medzi Rumunskom a Bulharskom sa našli dva fragmenty mečov na neznámych miestach (ktoré som nižšie v texte a katalógu označil ako Dobrudža I a Dobrudža II), ďalej to je jeden úplný meč z lokality Albești a koruna hlavice meča z ostrova Păcuiul lui Soare.

Najlepšie zachovaný meč zo všetkých troch dobrudžských exemplárov je taktiež náhodným nálezom pochádzajúcim z lokality Albești v župe Constanța (Șova 2020: 163). Dvojbritý meč sa zachoval s priečkou, rukoväťou a dvojdielnou hlavicou. Priečka a báza hlavice s korunou nesú stopy po dekorácií. Na jednej strane čepele sa pravdepodobne nachádza nápis +ULFBERHT (Yotov 2011: 39) a na strane druhej geometrická značku, ktorá by sa dala schematicky uviesť približne takto: III IXXXI III (Yotov 2011: 45, Fig. 5: c.-d.). Podľa Petersenovej klasifikácie zodpovedá typu V. Pre tieto typy je charakteristické, že sa vyznačujú okrúhlou korunou hlavice, v priereze sa zdá byť úzka a špicatá. Ich výška sa pohybuje medzi 3 – 4 cm. Koruna hlavice dosahuje približne rovnakú hrúbku ako jej báza. Priečky sú v priereze úzke, zužujúce sa ku koncom a tak ako hlavica, aj priečka býva obvykle zdobená striebornými a bronzovými drôtmi so stupňovitým motívom (Petersen 1919: 154-155). Datovanie sa udáva do 10. storočia a v prípade Balkánu sa posúva od druhej polovice 10. do začiatku 11. storočia (Yotov 2011: 39; Șova 2020: 163). Podľa Jana Petersena sa datovanie mečov V kladie do rokov 900 – 950, pričom Mikko Moilanen predpokladá ich používanie na obdobie rokov 925 – 1000, prípadne až do roku 1050 (Moilanen 2015: 255). Najbližšou analógiou rumunskému exempláru je nález meča v oblasti Sliven v Bulharsku, identifikovaný ako typ H (Zlatkov 2014: 139) ktorý však vykazuje jasné rysy typu V (Viskupič 2023). Okrem týchto dvoch ojedinelých nálezov sú meče typu V známe predovšetkým zo Škandinávie, Írska, Nemecka, území bývalej Kyjevskej Rusi, Pobaltia či Francúzska (Moilanen 2015: 255).

Rukoväť meča z Albești. Zdroj: Yotov 2011: 45, Fig. 5: b.

Časť čepele meča z Albești s geometrickou značkou III IXXXI III.
Zdroj: Yotov 2011: 45, Fig. 5: c.

Dobrudža I – Dvojbritý meč s pomerne krátkou priečkou, tŕňom rukoväte a fragmentom čepele s chýbajúcim hrotom. Hlavica sa taktiež nezachovala. Krvný žliabok je slabo zreteľný, zdá sa však, že je široký. Aj v tomto prípade ide o náhodný nález (Șova 2020: 163) . Podľa Valery Yotova by malo ísť o Petersenov typ E alebo W (Yotov 2011: 40). Obidve varianty navrhované Yotovom môžeme s určitosťou vylúčiť, a to z nasledujúcich dôvodov: hlavice a priečky typu W boli odlievané z bronzu (Vlasatý 2018) a v prípade typu E nesú ako hlavice tak aj priečky zdobenie v podobe kruhových či oválnych jamiek, vyplnených neželeznými drôtmi a zároveň môžu byť rukoväte zdobené striebornou a/alebo medenou inkrustáciou (Androshchuk 2014: 52-53; Moilanen 2015: 244). Pokiaľ sa zameriame na krátku priečku a širokú čepeľ, ktorej bočné ramená sú umiestnené hneď pod okrajmi priečky, ponúka sa otázka, či tu nemáme do činenia s fragmentom meča Petersenovho typu B, pomerne podobné nálezy pochádzajú z moravskej lokality Mikulčice – Valy (Košta-Hošek-Žákovský 2019: 169-170, ID No 134) a z Turku vo Fínsku – KM 6482 (Moilanen 2015: 379). Obidva nálezy sa vyznačujú širokou čepeľou pod priečkou ale s tý rozdielom, že ako mikulčický, tak aj fínsky exemplár majú priečku výrazne vysokú oproti tomuto rumunskému exempláru, tak ako to je pri tomto type bežné (Androshchuk 2014: 42) . Vzhľadom k absencii hlavice je však typologické zaradenie komplikované. Datovanie sa odhaduje na koniec 9. až začiatok 10. storočia (Șova 2020: 163). Atypickým prvkom na tomto meči sú dva otvory v tŕni rukoväte, nie je teda vylúčené, že časový horizont môže byť starší, a to 8. – 9. storočie (osobná konzultácia s Tomášom Vlasatým) zároveň by som uviedol do pozornosti už spomínaný nález meča z oblasti Slivenu, ktorého tŕň rukoväte nesie taktiež “zdobenie” v podobe dvoch pod sebou umiestnených otvorov, ktorých funkcia musela byť určite spojená s konštrukciou držadla (Viskupič 2023).

Dobrudža II – dvojbritý meč sa zachoval s fragmentom čepele, tenkou rovnou priečkou, dlhým tŕňom rukoväte a polkruhovou hlavicou, v tvare písmena „D“. Ide o náhodný nález z neznámeho miesta na severe Dobrudže (Șova 2020: 163). Meč je datovaný od druhej polovice 10. storočia až na začiatok 11. storočia (Yotov 2011: 40; Șova 2020: 163 ). Podľa Petersenovej klasifikácie by mohol zodpovedať typu X (Petersen 1919: 158-167, Yotov 2011: 40), respektíve Geibigovmu kombinovanému typu 12, varianta I (Geibig 1991: 57, Abb. 13.).

Z Dobrudže pochádza aj nález hlavice meča, ktorý sa našiel na mieste bývalej pevnosti na ostrove Păcuiul lui Soare v župe Constanța (Popa 1984: 425, 429 – abb. 3.). Koruna hlavice v rámci typologickej klasifikácie môže zodpovedať Petersenovmu typu R/S. Tomuto predmetu som venoval samostatný článok dostupný (Viskupič 2022).

Păcuiul lui Soare, prekresba koruny meča. Zdroj: Popa 1984: 429, Abb. 3.

Z historického regiónu Moldavsko (rum. Moldova), na východe Rumunska, pochádza jediný nález meča z lokality Pașcani v župe Iași. Informácie k nálezovým okolnostiam, parametrom či stavu meča nie sú k dispozícii. Existuje iba jeho prekresba dostupná v práci Victora Spinei (Spinei 2009: fig. 9/13). Meč tvorí fragment čepele s rovnou a krátkou priečkou a tŕňom rukoväte na ktorom je umiestnená dvojdielna hlavica tvorená bázou a trojlaločnou korunou. Z dostupnej prekresby nie je isté, či priečka a hlavica disponujú výzdobou. Erwin Gáll zaraďuje meč k Petersenovmu typu S, prípadne Geibigovmu kombinovanému typu 11 (Gáll 2015: 319). Victor Tentiuc mu pripisuje príslušnosť k typu Petersen U a datuje do druhej polovice 10. storočia (Tentiuc – Munteanu 2022: 37). Nie je vylúčené, že sa môže jednať aj o typ Petersen V, či o akýsi hybrid tohto typu (osobná konzultácia s Tomášom Vlasatým). Erwinom Gállom navrhnutý typ S môžeme určite vylúčiť. Vzhľadom k tomu že o meči nie sú dostupné žiadne bližšie informácie a existuje iba jeho prekresba, skôr sa v typologickom zaradení prikloníme k jeho druhému variantu, ktorým je navrhnutý Geibigov kombinovaný typ 11, čomu zodpovedajú Petersenove typy U a V (Geibig 1991: 54, 55 – Abb. 12.). Na tomto mieste je vhodné ešte spomenúť, že z rumunskej časti Moldavska pochádza 8 nálezov hlavíc sekier, ktoré spadajú do nami sledovaného obdobia, ide o sekery Kirpičnikovho typu III z lokalít Dulcești (župa Neamț), Liteni (župa Suceava), Giurcani (župa Vaslui), Pleșești (župa Suceava) a Prăjești (župa Bacău) (Gáll 2015: 330 – Pl. 6. 3., 331 – Pl. 7. 2-3., 332 – Pl. 8. 2-3; Kirpičnikov 1966: 30, Рис. 6.) a Kirpičnikovho typu IV z lokalít Fedești (župa Vaslui), Jariștea (župa Vrancea) a Siliștea Nouă (župa Suceava) (Gáll 2015: 330 – Pl. 6.4, 331 – Pl. 7. 1., 332 – Pl. 8. 5; Kirpičnikov 1966: 30, Рис. 6.).

Nákončia mečovej pošvy

Z územia Rumunska sú známe iba dva exempláre nákončí mečovej pošvy. Ide o objekty z ktorých jeden by mal pochádzať z Alba Iulia v Sedmohradsku a druhý z okolia moldavskej lokality Bârlad.

Alba Iulia, župa Alba – Bronzové nákončie mečovej pošvy s hladkým telom a reliéfnym motívom orientálnej palmety na spodnej strane sa v roku 1943 dostalo do zbierok Národného múzea Sedmohradska v Cluj – Napoca (Roska 1944: 102; Gáll 2013a: 199). Márton Roska, ktorý predmet opisoval, naznačil že nákončie bolo značne opotrebované a nie je vylúčené že sa nachádzalo v hrobe (Gáll 2013: 199), čo sa nedá overiť. Nálezový kontext je neznámy (Roska 1944: 102). Najbližšie analógie tohto nákončia sa našli v Bieloruku, na lokalite Staraya Belitsa, ďalej v Bulgare v Rusku a na pohrebisku v maďarskej lokalite Beszterec (župa Szabolcs-Szatmár-Bereg), kde sa nákončie našlo v hrobe spolu s mečom Petersenovho typu S (Kainov – Makušnikov 2022: 165, 168 – Рис. 2, 169 – Рис. 3. 1, 3). Gali F. Korzuchina tento typ nákončí priradila do skupiny V, ktorá zahŕňa pomerne široké spektrum nákončí s hladkým telom, reliéfnou výzdobou rastlinného ornamentu v spodnej časti a hornou výzdobou v podobe zoomorfnej alebo ornitomorfnej hlavy s viacerými centrami výroby – Podunajsko, východné Prusko (Kainov – Makušnikov 2022: 163). Na základe exempláru z lokality Beszterec a z Bulgaru sa dá usudzovať, že stred vrchnej časti nákončia z Alba Iulia bol zdobený štylizovanými hlavami vtákov, otočených do profilu (Paulsen 1953: 66, Abb. 79.). Datovanie tejto skupiny odhadovala na koniec 10. až začiatok 11. storočia (Kainov – Makušnikov 2022: 163). Peter Paulsen zaradil nákončie z lokality Beszterec pod typ orientálnej palmety (orientalische palmette) a do tzv. varjažsko-baltskej skupiny (Eine warägisch-baltische Gruppe)(Paulsen 1953: 66, Abb. 78-79, 67-84). Vytautas Kazakevičius litovské nálezy Paulsenovho typu orientálnej palmety a tzv. baltsko-východopruskej skupiny (Eine baltisch-ostpreußische Gruppe) zaradil ku skupine III a do podskupiny III b s miestom ich výroby niekde na juhu slovanských území Ruska, v Maďarsku či dokonca až v Bulharsku (Kazakevičius 1992: 99-100). Treba však poznamenať, že v rámci litovských nálezov ani jeden exemplár zdobením vrchnej ako aj spodnej strany nezodpovedá nákončiu z Alba Iulia či jeho analógiam z Bieloruska, Maďarska a Ruska. Vzhľadom k tomu, že ide o rozmanitú skupinu nákončí, ktoré sa od seba líšia predovšetkým v zdobení, rozhodol som sa pre typologické priradenie pod Paulsenov typ orientálnej palmety, bez bližšieho zaradenia do ním vytvorených skupín tohto typu. Datácia hrobu z Beszterec sa kladie na koniec 10. až začiatok 11. storočia, takú istú datáciu navrhuje S. Kainov a O. Makušnikov pre exemplár z lokality Staraya Belitsa (Kainov – Makušnikov 2022: 165). Erwin Gáll predpokladá datovanie nákončia z Alba Iulia na prelom 10. – 11. storočia (Gáll 2013a: 199).

Nákončie mečovej pošvy z Alba Iulia (2) s analógiami z lokalít Beszterec (1) a z Bulgaru (3).
Zdroj: Kainov – Makušnikov 2022: 169.

Bârlad – nálezový kontext predmetu je neznámy, vie sa iba to že k jeho objaveniu malo prísť niekde v okolí mesta Bârlad (župa Vaslui), ktoré leží na východe Rumunska v hist. regióne Moldavsko (Spinei 1973: 277). Podľa Iona Tentiuca sa nákončie nenachádza v múzeu mesta Bârlad a je dokonca možné, že Victor Spinei ho skúmal v súkromnej zbierke, keď v oblasti vykonával archeologický výskum, taktiež nebolo údajne zakreslené či vyfotografované (osobná komunikácia s Ionom Tentiuc-om). Z dostupnej literatúry vieme iba, že nákončie je datované do obdobia medzi 11. – 12. storočie (Spinei 1973: 277). V rámci typologickej klasifikácie by malo ísť o typ VII podľa Korzuchiny (Spinei 1973: 277, poznámka 317; Korzuchina 1950: 67-68, Таблица 1), s analógiami z Livónska a Kurónska (Spinei 1973: 277, poznámka 317; Arne 1913: 387, 34.-37.). V Kazakevičiusovej typológií tieto nákončia patria pod typ V, ktoré rozdeľuje do dvoch skupín – Va a Vb (Kazakevičius 1992: 102-106, Fig. 9.-10.). Artūrs Tomsons lotyšské nálezy zaradil pod typ V s rozdelením do skupín 1, 2 a 3 (Tomsons 2012: 211-219, 118. att., 119. att., 120., 121., 122., 123. att.). Nákončia sa považujú za produkt majstrov z baltského regiónu, keďže ich najväčšia koncentrácia je sústredená v celej oblasti Baltského mora, najmä v Kurónsku či v západnej Litve (Arne 1913: 387; Tomsons 2012: 211). Datovanie sa udáva od 11. až do 12. storočia podľa T. J. Arneho (Arne 1913: 388), prípadne od 11. do 13. storočia (Tomsons 2012: 211).

Baltské analógie nákončia z lokality Bârlad typov Korzuchina VII a Kazakevičius V.
Zdroj: Arne 1913: 387.

Doplnok k nákončiam mečových pošiev z územia Rumunska

Za zaujímavosť určite stojí uviesť ešte fakt, že zo susednej Moldavskej republiky pochádza nález nákončia mečovej pošvy ktoré typologicky ako aj datovaním spadá do nami vymedzených kritérií a tak by sa na tomto mieste hodilo o tomto predmete uviesť pár základných informácií. Nález prelamovaného nákončia mečovej pošvy pochádza z okolia lokality Mîrzoaia (obec Iurceni, rajón Nisporeni) v centrálnej časti pruto-dnestrovského regiónu (Tentiuc – Munteanu 2022: 28), zhruba 20 km od rieky Prut, pretekajúcej medzi Rumunskom a Moldavskou republikou. Nákončie je náhodným nálezom a bolo vyrobené zo zliatiny medi a olova (Tentiuc – Munteanu 2022: 29). Jeho stav je relatívne dobrý, nesie však známky opotrebovania. Vrchná časť nákončia je odlomená tesne pod touto časťou sa nachádzajú na obidvoch stranách otvory s rozmerom 0,3 cm, vzdialené od seba 1,1 cm. Z čelného pohľadu sa nákončie od vrchu smerom dole zužuje a je ukončené oválnym hrotom. Rozmery zachovaného predmetu sú nasledovné: výška – 5,5 cm; maximálna šírka pri otvore – 4,1 cm; hrúbka – 0,7 cm; hrúbka plechu z ktorého je nákončie vyrobené – 0,1 cm (Tentiuc – Munteanu 2022: 29). Povrch nákončia je zdobený motívom, ktorý je na obidvoch častiach takmer totožný, avšak predmet bol vyrobený z dvoch odlišných foriem (Tentiuc – Munteanu 2022: 29, poz. 9). Motív má zoomorfný charakter a jeho centrálnu časť tvorí dlhé hadovito stočené telo štvornohého zvieraťa vo forme širokého písmena “S” medzi ktoré sú vpletené rôzne pásiky a v pravej časti je zreteľná štylizovaná zvieracia labka, ktorá akoby zvierala obrysy rámu nákončia (Tentiuc – Munteanu 2022: 29, Fig. 3. 1-2). V rámci typologického zaradenia môžeme nákončie priradiť k Paulsenovmu typu nákončí štvornohej šelmy (germanische Vierfüßlermotiv) a do škandinávskej skupiny 10. storočia (Eine skandinavische Gruppe des 10. Jahrhunderts), s tým že škandinávska skupina je datovaná do prvej polovice 10. storočia (Paulsen 1953: 35-42). Ornament tejto skupiny je podľa Androshchuka zdobený v umeleckom štýle Jellinge a radí ho pod typ 6a (Androshchuk 2014: 171) avšak nie je vylúčené, že by na nákončiach tohto typu malo ísť o vyobrazenia v umeleckom štýle Mammen, ktorého rozšírenie v Škandinávii sa udáva na druhú polovicu 10. storočia (Kainov 2009: 96-97). Do rovnakého typologického zaradenia nákončie z lokality Mîrzoaia zaradili aj Ion Tentiuc a Octavian Munteanu (Tentiuc – Munteanu 2022: 32), jeho používanie datujú do druhej polovice 10. storočia, tak ako meč z Pașcani (Tentiuc – Munteanu 2022: 37). Najbližšie analógie tomuto exempláru môžeme vysledovať v lokalitách Danilovka, Linkunen, Listvin, Dombrádról, Gnëzdovo a Žąsinas (Tentiuc – Munteanu 2022: Fig. 5. 1-6).

Nákončie mečovej pošvy z lokality Mîrzoaia, Moldavská republika.
Zdroj: Tentiuc – Munteanu 2022: Fig. 3. 1-2.


Zhrnutie

Z celkového počtu 27 mečov a ich konštrukčných prvkov vrátane nákončí mečovej pošvy z územia Rumunska, dohľadaných v literatúre, sledovanému obdobiu a typologickým kritériám, t. j. klasifikácii podľa Jana Petersena a/alebo Alfreda Geibiga zodpovedá iba 17 exemplárov (Aiud, Alba Iulia – čepeľ a nákončie, Albești, Biharia, Brăișoru, Cheglevici, Dej, Deva, Dobrudža I a II, Gâmbaș, Kovin, Orșova, Pașcani, Păcuiul lui Soare, Vetiș). Tieto objekty je možné približne určiť do vymedzeného časového horizontu 8. až 11. storočia, ako aj do spomenutej typologickej klasifikácie. Situáciu však komplikuje fakt, že pri väčšine nálezov absentujú informácie k nálezovým okolnostiam a tak by sa mal budúci výskum podrobnejšie možno zamerať nie len na analógie z iných oblastí, ale aj na metalografický výskum. Do sledovaného obdobia je zaradených ešte ďalších päť exemplárov na základe ich opisu – Bârlad, Cluj – Napoca, Jimbolia, Săcalăz, Tomnatec. Je ale potrebné uviesť, že stav týchto predmetov je v súčasnosti neznámy a neboli riadne publikované. Posledných päť exemplárov (Arad – Pădurea Ceala, Dăbâca, Curtuiușeni, Ernei, Sasca Montană) môžeme zo sledovaného obdobia a typológie určite vylúčiť, keďže v jednom prípade existujú v literatúre dve rozdielne informácie týkajúce sa zaradenia predmetu ako takého, nie je tým pádom jasné, či bola čepeľ súčasťou meča alebo šable, v ďalšom prípade došlo k chybnému zaradeniu predmetu ako priečky meča avšak v skutočnosti ide o ocieľku kresadla, v treťom prípade sa nedá vylúčiť príslušnosť k čepeli scramaseaxu, pravdepodobne staršieho dáta a v posledných dvoch prípadoch máme meče, ktorých zaradenie do časového horizontu patrí určite pred rok 700.

Zaradenie vyššie analyzovaných predmetov z územia Sedmohradska (vrátane hist. regiónov Banátu, Krišany a Maramurešu) na základe ich nejasného nálezového kontextu a fragmentárneho stavu do presnejšieho časového horizontu je prakticky nemožné. Erwin Gáll predpokladá, že dvojbrité meče západného typu sa na tomto území skôr ako od druhej polovice 10. storočia nevyskytli (Gáll 2013: 743). Výnimku môže tvoriť čepeľ z Alba Iulia, ktorá pri absencii priečky a hlavice má na základe damskovaného krvného žliabku a jeho výzdoby pomerne širšie časové zaradenie, t. j. 8. – 10. storočie. Problematické môže byť taktiež datovanie mečov z Biharie, Orșovy a Vetișu. Pokiaľ je údaj o hrobovom náleze meča z Biharie pravdivý a skutočne sa v hrobe, ktorý bol zničený nachádzali keramika a pozostatky konského pohrebu tak jeho datovanie môžeme určiť do 10. storočia (Gáll 2013: 743). Datovanie mečov z Orșovy a Vetișu môže byť komplikované vzhľadom k tomu, že časový rámec používania Geibigovych kombinovaných typov 12 a 16 presahuje dve storočia (Gáll 2013: 743). Do rovnakého časového horizontu sa zaraďuje aj výskyt jediného meča z rumunského Moldovska, tak ako aj meče z rumunskej časti Dobrudže. Tieto militárie, vrátane tých z bulharskej strany regiónu sa už klasicky pripisujú vojenskej kampani kyjevskoruského kniežaťa Svjatoslava a jeho družiny z rokov 968, 969 – 971 proti Bulharom alebo sa spájajú s prítomnosťou členov tzv. varjažskej gardy byzantských cisárov (Yotov 2016: 252) alebo s Pečenehmi, ktorí mali priame obchodné či vojenské kontakty s Kyjevskou Rusou (Yotov 2011: 40). Aj v tomto prípade sa jedná o predmety pri ktorých sú nálezové okolnosti nejasné, neznáme a ich datovanie sa odhaduje zhruba na druhú polovicu 10. až začiatok 11. storočia (Yotov 2016: 252). V prípade jedného meča z neznámeho miesta na severe Dobrudže (v texte a katalógu označený ako Dobrudža I) by sa datovanie v širšom zábere dalo predpokladať medzi 8. storočím až začiatkom 10. storočia. Prítomnosť vojenských jednotiek, či kupcov prichádzajúcich zo severu, respektíve z Kyjevskej Rusi, prípadne členov varjažskej gardy na dolnom Dunaji môžu dokladať aj nálezy špecifických drevených konštrukcii domov z rumunskej obce Nufăru (na brehu dunajského ramena Sfântu Gheorghe v župe Tulcea), ktorých paralely z 10. a 11. storočia sú známe z Novgorodu alebo Starej Ladogy (Yotov 2016: 252).


Katalóg

Meče a nákončia mečových pošiev sú v nižšie prezentovanom katalógu usporiadané v abecednom poradí.

Meče

Aiud (župa Alba)
Uloženie: Muzeul de Istorie, Aiud.
Inventárne číslo: 4793
Parametre: Celková dĺžka – 20,5 cm; šírka – 4,0 cm–2,3 cm; krvný žľab je široký 0,9 cm a stráca sa 12 cm pred koncom hrotu čepele.
Opis: Zachoval sa iba hrot dvojbritého meča s časťou krvného žliabku.
Datovanie: Pravdepodobne koniec 11. storočia.
Typologické zaradenie: Vzhľadom k stavu predmetu je typologické zaradenie nemožné.
Literatúra: Gáll 2013a: 346.

Aiud. Zdroj: Gáll 2013: 150. tábla. 1.

Alba Iulia (župa Alba)
Uloženie: Muzeul Național al Unirii Alba Iulia.
Inventárne číslo: 226
Parametre: Celková dĺžka – 722 mm; dĺžka čepele – 644 mm; šírka čepele – 50-42 mm; šírka krvného žliabku – 29-24-18 mm; dĺžka tŕňa rukoväte – 58 mm; šírka tŕňa rukoväte – 32-19 mm; hrúbka tŕňa rukoväte – 2,8-1,6 mm.
Opis: Dvojbritá skorodovaná čepeľ sa zachovala s fragmentom rukoväte. Stredom čepele prechádza krvný žliabok, ktorý nesie stopy po celoplošnom damaskovaní. Na jeho povrchu je zreteľný ornament, vytvorený pravdepodobne z krútených damaskových panelov, ktorý vytvára charakteristický klasovitý motív (alebo motív tzv. rybej kosti) v podobe dvoch línií idúcich hrotmi od seba, jedna línia smeruje hrotmi smerom k tŕňu a druhá k hrotu čepele (⋘⋙). Vo vzdialenosti 100 mm od ramien čepele sú na obidvoch stranách vykované značky z damaskovaného drôtu – špirála a kríž s ramenami zakončenými do písmena T. Ostrie meča bolo navarené na damaskované jadro.
Datovanie: 8. – 10. storočie.
Typologické zaradenie: Vzhľadom k stavu predmetu je typologické zaradenie nemožné.
Literatúra: Pinter 2007: 67-72.

Alba Iulia. Zdroj: Pinter 2007: planșa 33: b.

Albești (župa Constanța)
Uloženie: Muzeul de Istorie Națională și Arheologie, Constanța.
Inventárne číslo: 20794.
Parametre: Dĺžka – 97,5 cm; šírka priečky – 9,9 cm.
Opis: Meč sa zachoval celý s dvojbritou čepeľou, priečkou, tŕňom rukoväte a hlavicou. Hlavica meča je tvorená bázou a korunou. Na jej povrchu sú zreteľné stopy po dekorácií. Podstava koruny je pomerne hrubá, oválna a na obidvoch koncoch skosená. Koruna je výrazne vysoká, rovnomerne zaoblená a rozdelená na tri časti. Tŕň rukoväte je do určitej dĺžky od priečky pomerne hrubý a smerom k hlavici sa výrazne zužuje. Priečka meča má oválny tvar, približne rovnakej hrúbky ako báza hlavice a rovnako ako obidva komponenty hlavice nesie stopy po dekorácií. Čepeľ meča je pomerne rovná a smerom k hrotu sa len mierne zužuje. Jej stredom prechádza krvný žliabok, ktorý nesie na jednej strane údajne nápis +ULFBERHT a na druhej sa nachádza geometrická značka – III IXXXI III.
Datovanie: 2. polovica 10. storočia až začiatok 11. storočia.
Typologické zaradenie: Petersenov typ V.
Literatúra: Yotov 2011: 39; Șova 2020: 163.

Albești. Zdroj: Yotov 2011: Fig. 5: a-b.

Biharea (župa Bihor)
Uloženie: Muzeul Țării Crișurilor, Oradea.
Inventárne číslo: 2833. Kurt Horedt uvádza, že v roku 1968 bol meč uložený pod vtedy aktuálnym inv. číslom 2400 (Horedt 1968: 422).
Parametre: Celková dĺžka – 31 cm; dĺžka rukoväte s hlavicou – 13,3 cm; výška hlavice – 3,6 cm; šírka hlavice – 7 cm; hrúbka hlavice na spodnej časti – 2,4 cm; hrúbka hlavice na vrchu – 0,5 cm; dĺžka priečky – 12 cm; výška priečky – 2 cm; hrúbka priečky – 1,8 cm; dĺžka čepele – 16 cm; šírka čepele – 4,6 – 4,7 cm.
Opis: Meč pozostáva z dvoch fragmentov – rukoväte, ktorú tvorí polkruhová hlavica, tŕň, priečka a fragment čepele a k tejto časti meča patrí ešte ďalší fragment čepele, pravdepodobne hrot. Na základe prekresby meča nie je jasné, či hlavicu tvorí báza a koruna alebo bola vyrobená z jedného kusu železa. Jedna z pohľadových strán pôsobí, že je výrazne poškodená, tak ako aj vrchná časť. Z profilu je tvar hlavice kónický, smerom k vrcholu sa výrazne zužuje. Spodná časť hlavice je pravdepodobne rovná. Tŕň rukoväte sa od hlavice smerom k priečke rozširuje. Priečka je krátka, rovná, na jednom konci časť z nej chýba. Obidva fragmenty čepele sú značne poškodené. Krvný žliabok je nerozpoznaný.
Datovanie: 2. polovica 10. až začiatok 11. storočia.
Typologické zaradenie: Geibigov kombinovaný typ 12, hlavica – varianta II, priečka – varianta I, prípadne Petersenov typ N.
Literatúra: Horedt 1968: 422; Gáll 2013a: 60.

Biharea. Zdroj: Gáll 2013: 17. tábla. 1.

Brăișoru (župa Cluj)
Ervin Gáll uvádza, že lokalita Brăișoru, leží v župe Sălaj. V skutočnosti patrí do župy Cluj. Z hľadiska administratívneho delenia je Brăișoru dedina, ktorá patrí pod obec (comuna) Sâncraiu.
Uloženie: Muzeul Național de Istorie a României, București.
Inventárne číslo: 54484.
Rozmery: Celková dĺžka – 68,3 cm; dĺžka čepele – 58,4 cm; dĺžka tŕňa rukoväte – 9,8 cm; šírka čepele – 5,8 cm; šírka krvného žľabu – 2,2 – 2,3 cm; dĺžka priečky – 9,5 cm; výška priečky – 3 cm; hmotnosť – 763,76 g.
Opis: Fragment dvojbritého meča tvorí tŕň rukoväte, priečka a čepeľ s krvným žliabkom. Hlavica ako aj hrot absentujú. Tŕň je taktiež fragmentárny, od priečky sa smerom k odlomenej časti mierne zužuje. Priečka má oválny tvar pri pohľade zhora a zdá sa, že nenesie žiadne stopy po výzdobe. Ostrie čepele je poškodené, na spodnej strane sú zreteľné stopy po drevenej konštrukcii mečovej pošvy. Stredom čepele prechádza krvný žliabok, zjavne bez damaškovania. Zhruba sedem centimetrov od priečky sa na jednej strane nachádza bronzový symbol vyrobený z damaškového drôtu – ॥ ટ ડ | a na strane druhej je na čepeli umiestnených 12 kruhových ornamentov vytvorených technikou inlay, z ktorých päť je umiestnených v dvoch radoch pod sebou. Ďalšie dva kruhové symboly sú umiestnené medzi horným a spodným dvojradom, jeden hneď na začiatku, bližšie k priečke a druhý na opačnom konci dvojradu. Prvé dva horné krúžky sú spojené vykladanou líniou pásov, v tom istom rade, avšak úplne na konci má aj posledný piaty kruh vytvorený pás. V spodnom rade, hneď prvé dva kruhy, ako aj stredový, umiestnený bližšie k priečke nesú rovnaké pásové zdobenie.
Datovanie: 2. polovica 10. – 1. polovica 11. storočia.
Typologické zaradenie: Geibigov kombinovaný typ 11.
Literatúra: Gáll 2013a: 317.

Brăișoru. Zdroj: Horedt 1968: Fig. 2.; Gáll 2013: 157. tábla.

Cheglevici (župa Timiș)
Uloženie: Expoziția Memorială Béla Bártok, Sânnicolau Mare (od roku 1955).
Inventárne číslo: ?
Parametre: Celková dĺžka – 97,5 cm; šírka hlavice – 7,2 cm; výška hlavice – 5,25 cm; dĺžka rukoväte – 8,25 cm; šírka rukoväte – 1,5 – 4,5 cm; dĺžka priečky – 12,0 cm; šírka priečky – 1,8 cm; dĺžka čepele – 82,5 cm; šírka čepele – 6,0 cm.
Opis: Meč sa zachoval s hlavicou, tŕňom, priečkou a čepeľou. Po celom obvode čepele sú zreteľné stopy drevenej konštrukcie pošvy, čo neumožňuje rozpoznanie krvného žliabku a prípadného damaskovania. Z dostupnej prekresby môžeme konštatovať, že priečka vytvára dojem, že je rovná a hlavica sa zdá byť tvorená rovnou bázou a korunou, ktorá pri čelnom pohľade pôsobí ako keby bola rozdelená na tri časti. Meč údajne neprešiel reštaurovaním a v súčasnosti je jeho stav neznámy.
Datovanie: koniec 10. až začiatok 11. storočia.
Typologické zaradenie: Vzhľadom k informáciám o stave meča je jeho typologické zaradenie komplikované. V literatúre sa uvádza Geibigov komb. typ 10.
Literatúra: Gáll 2013a: 241.

Cheglevici. Zdroj: Gáll 2013: 111. tábla. 1.

Dej (župa Cluj)
Uloženie: Muzeul Național de Istorie a Transilvaniei, Cluj-Napoca.
Inventárne číslo: ?
Parametre: Dĺžka – 10,7 cm; šírka: 2,8 cm; výška – 1,5 cm; váha: 188,5 g.
Opis: Priečka je rovná, smerom ku koncu sa na obidvoch stranách rozširuje. Bočné strany sú zaoblené. Pri pohľade zhora je priečka oválna, v strede sa z obidvoch strán nachádza otvor slúžiaci na umiestnenie na čepeľ. Povrch je pokrytý striebrom, na jednej a aj druhej strane sú zreteľné stopy po výzdobe strieborným drôtom umiestnených vertikálne a horizontálne, avšak značná časť drôtov vypadla. Tým pádom nie je prakticky možné rekonštruovať vzor, ktorý priečku zdobil.
Datovanie: druhá polovica 10. až začiatok 11. storočia.
Typologické zaradenie: Petersenov typ R/S, Geibigov komb. typ 10.
Literatúra: Gáll 2013a: 98.

Dej. Zdroj: Hampel 1907: 222, a-d.

Deva (župa Hunedoara)
Uloženie: Muzeul Civilizației Dacice și Romane, Deva.
Inventárne číslo: 27.1011.
Parametre: Celková dĺžka – 892 mm; dĺžka čepele – 762 mm; šírka čepele – 45 mm (v minulosti to mohlo byť aj okolo 50 mm); dĺžka tŕňa rukoväte – 100 mm; šírka – 24-5 mm; dĺžka priečky – 162 mm; hrúbka priečky – 11mm; maximálna šírka hlavice – 85 mm; výška hlavice – 36 mm; hrúbka hlavice – 29 mm.
Opis: Dvojsečný meč pozostáva zo skorodovanej čepele, rovnej priečky, rukoväte a hlavice v tvare tzv. paraorecha. Krvný žľab je vďaka korózii len slabo viditeľný na obidvoch stranách, tiahne sa však od priečky až smerom k hrotu, ktorý sa odlomil.
Datovanie: 2. polovica 10. – začiatok 11. storočia.
Typologické zaradenie: Geibigov kombinovaný typ 16, varianta I.
Literatúra: Pinter 2007: 79-82; Gáll 2013a: 96.

Deva. Zdroj: Pinter 2007: 200, planșa 34: b.

Dobrudža I (neznáma lokalita na severe)
Uloženie: Muzeul de Istorie Națională și Arheologie, Constanța.
Inventárne číslo: 6618.
Parametre: Dĺžka – 70,5 cm; šírka priečky – 6,3 cm.
Opis: Dvojbritý meč sa zachoval bez hlavice a hrotu. Jeho priečka je veľmi krátka, a zdá sa byť z prednej strany rovná, čepeľ je umiestnená hneď pod okrajmi priečky. S priloženej fotografie nie je jasné či je priečka oválny tvar alebo je rovná. Tŕň rukoväte sa smerom k jeho koncu od priečky zužuje a na jeho povrchu sú pod sebou umiestnené dva otvory. Čepeľ je pomerne široká, pravdepodobne s krvným žliabkom.
Datovanie: koniec 9. – zač. 10. stor. Nie je vylúčené, že meč môže byť starší (8. – 9. st.).
Typologické zaradenie: Vzhľadom k stavu meča je typologické zaradenie nemožné.
Literatúra: Șova 2020: 163; osobná konzultácia s Tomášom Vlasatým.

Dobrudža. Zdroj: Yotov 2011: Fig. 7.

Dobrudža II (neznáma lokalita na severe)
Uloženie: Muzeul de Istorie Națională și Arheologie, Constanța.
Inventárne číslo: 38359
Parametre: Dĺžka – 48,2 cm; šírka priečky – 9 cm; šírka hlavice – 4 cm.
Opis: Dvojbritý meč s fragmentom čepele. Priečka je rovná, smerom ku koncom pôsobí, že sa mierne zužuje. Tŕň rukoväte je dlhý, zakončený polkruhovou hlavicou s rovnou spodnou stranou. Hlavica vytvára dojem, že je vyrobená iba z jedného kusu železa. Krvný žľab je slabo zreteľný.
Datovanie: 2. polovica 10. storočia – začiatok 11. storočia.
Typologické zaradenie: Pravdepodobne Petersenov typ X / Geibigov kombinovanýu typ 12, varianta I.
Literatúra: Șova 2020: 163.

Dobrudža. Zdroj: Yotov 2011: Fig. 6.

Gâmbaș (župa Alba)
Podľa Erwina Gálla ide o hrobový nález, a k jeho objaveniu malo dôjsť počas archeologických vykopávok v roku 1905 (Gáll 2013: 322; osobná komunikácia s E. Gállom).
Uloženie: Muzeul de Istorie, Aiud.
Inventárne číslo: 3478.
Parametre: Celková dĺžka – 65,3 cm; šírka čepele – 4,9 – 4,5 – 4,0 cm; šírka krvného žľabu – 1,7 – 1,3 cm; dĺžka fragmentu rukoväte – 8,5 cm; šírka fragmentu rukoväte – 2,5 – 1,0 cm; hmotnosť – 560 g.
Opis: Fragment dvojbritej čepele s neúplným tŕňom rukoväte. Krvný žľab je zreteľný po celej dĺžke čepele. Priečka ako aj hlavica sa nezachovali.
Datovanie: Bez datovania.
Typologické zaradenie: Bez typologického zaradenia.
Literatúra: Gáll 2013a: 322.

Gâmbaș. Zdroj: Gáll 2013: 159. tábla. 1.

Kovin (Juhobanátsky obvod, Vojvodina, Srbsko)
Uloženie: Muzeul Național al Banatului, Timișoara.
Inventárne číslo: 3203.
Parametre: Celková dĺžka – 822 mm; dĺžka čepele – 691 mm (pôvodná dĺžka mohla byť vzhľadom k malej časti chýbajúceho hrotu cca o 10-15 mm väčšia); šírka čepele – 45-47 mm a bližšie k zachovanej časti hrotu prechádza na 23 mm; hrúbka čepele – 3,4 -1,3 mm; šírka krvného žliabku – 21-14 mm; dĺžka rukoväte – 91 mm; šírka rukoväte – 31-18 mm; Hrúbka rukoväte: 3,1 mm; dĺžka priečky – 136 mm; hrúbka – 18-11,3 mm; maximálna hrúbka hlavice – 16 mm; výška hlavice – 34 mm; šírka hlavice – 69 mm.
Opis: Meč tvorí čepeľ s chýbajúcim hrotom, na konci je poškodená. Jej stredom prechádza zreteľný krvný žliabok, údajne so stopami po damaskovaní. Priečka meča je dlhá, mierne ohnutá smerom k čepeli. Tŕň rukoväte sa od priečky smerom k hlavici zužuje a na jeho konci je umiestnená hlavica. Tá je mierne ohnutá smerom hore, od priečky. Hlavicu tvorí báza a koruna vyrobené z jedného kusu materiálu. Koruna je trojlaločná, dva bočné laloky sú nižšie a centrálny je najvyšší, pri čelnom pohľadena vrchu oválny. Drážky oddeľujúce podstavu od koruny, vrátane tých ktoré oddeľujú laloky na korune sú pomerne slabo zreteľné.
Datovanie: 11. storočie.
Typologické zaradenie: Petersenov typ Z.
Literatúra: Pinter 2007: 73-75; Vinski 1983: 27.

Kovin. Zdroj: https://mnab.ro/sectia-de-istorie/colectia-de-arme/.

Orșova (župa Mehedinți)
Uloženie: Magyar Nemzeti Múzeum, Budapest.
Inventárne číslo: 53.119
Parametre: ?
Opis: Meč je relatívne dobre zachovaný. Tvorí ho výrazne dlhá priečka, krátky tŕň rukoväte, na ktorom je nasadená hlavica šošovkovitého tvaru. Čepeľ je na niektorých miestach poškodená a výrazne sa zužuje smerom k hrotu. Krvný žliabok prechádzajúci stredom čepele je zreteľný, končí sa v pomerne väčšej vzdialenosti od hrotu. V presne nešpecifikovanej časti krvného žliabku sa má nachádzať bližšie neurčený mosadzný symbol na obidvoch stranách čepele.
Datovanie: koniec 11. storočia.
Typologické zaradenie: Geibigov komb. typ 16, varianta I., prípadne Oakeshottov typ A.
Literatúra: Kovács 1994-1995: 172.

Orșova. Zdroj: Kovács 1994-1995: 170, 11. kép – Abb. 11, 5.

Pașcani (župa Iași)
Uloženie: ?
Inventárne číslo: ?
Parametre: ?
Opis: Meč tvorí fragment čepele s rovnou a krátkou priečkou, ktorá má pri pohľade zhora oválny tvar. Tŕň rukoväte sa len mierne zužuje od priečky smerom k hlavici, ktorá je pravdepodobne tvorená z dvoch častí – bázy a koruny. Koruna hlavice je rozdelená na tri časti lalokmi, pričom dva bočné sú nižšie a centrálny je najvyšší. Je možné, že priečka a podstava koruny sú zdobené.
Datovanie: druhá polovica 10. storočia.
Typologické zaradenie: Geibigov kombinovaný typ 11.
Literatúra: Gáll 2015: 319; Tentiuc – Munteanu 2022: 37.

Pașcani. Zdroj: Spinei 2009: Fig. 9. 13.

Păcuiul lui Soare (župa Constanța)
Uloženie: Muzeul Dunării de Jos, Călărași.
Inventárne číslo: ?
Parametre: Maximálna výška – 36 mm; dĺžka – 73 mm; šírka v základni – 2 mm; hmotnosť – 0,148 kg.
Opis: Koruna bola vyrobená z bronzu. Tvoria ju tri laloky, dva bočné menšie a jeden väčší, centrálny lalok. Centrálny lalok sa z vrchu, smerom dolu zužuje. Po obidvoch stranách je ohraničený drážkami, ktoré mohli byť pravdepodobne vybavené krútenými striebornými drôtmi vytvárajúci vzor rybej kosti. Od dvoch bočných segmentov je centrálny lalok oddelený hlbokým spojom. Spodný okraj koruny je klenutý smerom von, čo znamená že báza hlavice podľa všetkého musela byť prehnutá, aby do nej zapadla koruna. Na najvyššom bode koruny, ktorý je na vrchnej strane centrálneho laloku sa nachádza otvor, slúžiaci na fixáciu koruny k tŕňu rukoväte. Vnútorná strana koruny je dutá. Povrch koruny nesie stopy zlátenia a striebrenia. Všetky tri laloky sú zdobené pletencovým ornamentom. Presnejšia rekonštrukcia vzoru ale nie je možná kvôli jeho fragmentárnosti, na mnohých miestach totiž strieborná vložka úplne vypadla. Samostatná koruna má zoomorfný charakter, čo ešte viac umocňujú dva páry symetricky umiestnených výbežkov na bočných stenách centrálneho laloku, ktoré sú hrotovo zakončené a pôsobia ako oči.
Datovanie: koniec 10. – začiatok 11. storočia.
Typologické zaradenie: Petersenov typ R/S
Literatúra: Popa 1984: 425-431; Viskupič 2022.

Păcuiul lui Soare. Zdroj: Popa 1984: 428, Abb. 2.

Vetiș (župa Satu Mare)
Uloženie: Muzeul județean Satu Mare.
Inventárne číslo: 1199/A.
Parametre: Celková dĺžka – 90,8 cm; dĺžka rukoväte – 8,5 cm; šírka rukoväte – 2,6 – 1,6 cm; výška hlavice – 2,5 cm; šírka hlavice – 4,7 cm; hrúbka hlavice – 2,0; dĺžka priečky – 12,9 cm; šírka priečky – 1,2 – 1,3 cm; dĺžka čepele – 79,1 cm; šírka čepele: do 3/4 dosahuje 5,0 cm, posledných 2,5 cm smerom k hrotu sa zužuje na 1,9 cm; šírka krvného žliabku – 1,3 cm; hmotnosť – 600 g.
Opis: Meč pozostáva z čepele, priečky v tvare obdĺžnika, rukoväte a hlavice. Čepeľ je relatívne rovná, smerom k hrotu sa mierne zužuje, zároveň má výrazne poškodené ostrie. Z hrotu chýba približne 10 – 20 mm. Krvný žliabok sa tiahne po celej dĺžke čepele a zhruba 85 mm pred hrotom sa stráca. Priečka meča je rovná, s obdĺžnikovým profilom. Jej časť medzi tŕňom rukoväte a čepeľou je poškodená. Tŕň rukoväte sa od priečky smerom k hlavici zužuje. Na jeho konci je umiestnená polkruhová hlavica s rovnou spodnou stranou.
Datovanie: koniec 11. storočia.
Typologické zaradenie: Geibigov kombinovaný typ 12, varianta II.
Literatúra: Pinter 2007: 78-79; Gáll 2013: 542-543.

Vetiș. Zdroj: Gáll 2013: 292. tábla.

Nákončia mečovej pošvy

Alba Iulia (župa Alba)
Uloženie: Muzeul Național de Istorie a Transilvaniei, Cluj-Napoca.
Inventárne číslo: 4151.
Parametre: Výška v strede – 9,8 cm; výška bočnej strany – 9,1 cm; šírka otvoru: 4,9 cm.
Opis: Bronzové nákončie mečovej pošvy s hladkým telom. Vrchná časť je poškodená, lemovaná dvoma radmi perlového zdobenia, medzi ktorými je zakomponovaný prepletaný vzor podobný vrkoču. Podlhovastý, polooválny objekt sa smerom ku koncu zužuje a je zakončený valcovitým výbežkom, so zaobleným koncom, ktorý nesie známky opotrebovania. Povrch je na obidvoch stranách, v spodnej časti zdobený reliéfnym palmetovým vzorom, ktorý sa od bočných strán nákončia v podobe dvoch horizontálnych línií tiahne akoby smerom k valcovitému výbežku avšak ďalej prechádza smerom hore, akoby k vrcholu nákončia a končí sa a/alebo prechádza do stonky rastlinného ornamentu ktorý sa po stranách a smerom hore, k vrcholu rozvetvuje na tri časti zakončené do podoby listu v tvare srdca. V spodnej časti ornamentu, v miestach kde línie z bočných strán prechádzajú k vrcholu nákončia sú rozdelené medzerou ďalších dvoch vertikálne umiestnených reliéfnych pásov, ktoré sa v spodnej časti tvarované do akéhosi dvojlístka, či trojlístka.
Datovanie: prelom 10. – 11. storočia.
Typologické zaradenie: Paulsenov typ orientálnej palmety.
Literatúra: Ciugudean – Dragotă 2002: 47; Gáll 2013a: 199.

Alba Iulia. Zdroj: Ciugudean, Dragotă 2002: 47, № 103; Gáll 2013: 85. tábla. 1. a-c.

Bârlad (župa Vaslui)
Uloženie: ?
Inventárne číslo: ?
Parametre: ?
Opis: ?
Datovanie: údajne 11. – 12. storočie.
Typologické zaradenie: údajne ide o typ VII podľa Korzuchiny.
Literatúra: Spinei 1973: 277; osobná komunikácia s Ionom Tentiucom.

Geografické označenie lokalít jednotlivých nálezov mečov a ich fragmentov.

Kliknutím na nižšie priložené tlačidlo si môžete stiahnuť tabuľku sumarizujúcu katalógové údaje.


Poďakovanie

Záverom by som sa rád poďakoval Tomášovi Vlasatému za pomoc, konzultáciu a poskytnutú literatúru, ako aj za možnosť uverejniť článok na týchto stránkach. Zároveň chcem touto cestou vyjadriť poďakovanie aj Erwinovi Gállovi z archeologického inštitútu v Bukurešti, za jeho pomoc pri dohľadaní a konzultovaní niektorých exemplárov mečov, ako aj za poskytnutú literatúru a taktiež moje poďakovanie patrí Ionovi Tentiucovi z Národného historického múzea v Kišiňove za pomoc pri poskytnutí informácií k stavu nákončia mečovej pošvy z mesta Bârlad.


Literatúra

Androschchuk, Fedir (2014). Viking Swords: Swords and Social aspects of Weaponry in Viking Age Societies, Stockholm.

Arne, Ture Johnsson (1913). Einige Schwert-Ortbänder aus der Wikingerzeit. In: Opuscula Archaeologica Oscari Montelio Septuagenario dicata, Stockholm, 375–390.

Ciugudean, Horia Ion – Dragotă, Aurel (2002). Catalogul expoziţiei „Civilizaţia medievală timpurie din Transilvania: rit şi ritual funerar (sec. IX-XI), Alba Iulia.

Cosma, Călin (2001). Necropole, morminte izolate și descoperiri funerare cu caracter incert din secolele al IX-lea și al X-lea din vestul și nord-vestul României. In: Ephemeris Napocensis, XI.

Cosma, Călin (2002). Vestul şi nord-vestul României în secolele VIII – X d. H. Cluj – Napoca.

Dyrda, Krzysztof – Kontny, Bartosz – Mączyńska, Magdalena (2014). Niezwykłe odkrycie grobu wojownika z wczesnego okresu wędrówek ludów w Juszkowie, gm. Pruszcz Gdański. In: Honoratissimum assensus genus est armis laudare, R. Madyda-Legutko, J. Rodzińska-Nowak (eds.), Kraków, p. 111-134.

Gáll, Erwin (2013a). Az Erdélyi-medence, a Partium és a Bánság 10-11. századi temetői I-II, Szeged.

Gáll, Erwin (2013b). Dăbâca: Necropola din jurul bisericii din grădina lui A. Tămaș. Câteva idei privind evoluția habitatului medieval de la Dăbâca. In: Analele Banatului, S.N., Arheologie – Istorie, XXI, p. 159 – 210.

Gáll, Erwin (2013c). From the fortress of Stephen I (997–1038) to the centre of ‘lord Gelou’. Dăbâca (germ.: Dobeschdorf; hung.: Doboka) in the nationalist myths in the 20th Century. In: Ziridava Studia Archaeologica 27, p. 203 – 310.

Gáll, Erwin (2015). The archaeological research state of the 9/10–11th centuries in Moldova (Romania). Some thoughts on funerary places and stray finds (axes). In: Ziridava Studia Archaeologica, 29, p. 313 – 332.

Geibig, Alfred (1991). Beiträge zur morphologischen Entwicklung des Schwertes im Mittelalter, Neumünster.

Hampel, József (1907). Ujabb tanulmányok a honfoglalási kor emlékeiről, Budapest, p. 222.

Heitel, Radu Robert (1994-1995). Die Archäologie der ersten und zweiten Phase des Eindringens der Ungarn in das innerkarpatische Transilvanien. In: Dacia NS, XXXVIII – XXXIX, p. 389 – 439.

Hergessel, Jan – Snítilý, Pavel (2020). Příběh meče – Výjimečný archeologický nález z Lázní Toušeně, Městské muzeum v Čelákovicích.

Horedt, Kurt (1952). Morești, raionul Târgu Mureș. In: Studii și cercetări de istoria veche, III, p. 328-348.

Horedt, Kurt (1967). Cu privire la locul de descoperire a sabiei de la Morești. In: Acta Mvsei Napocensis IV, p. 509 – 510.

Horedt, Kurt (1968). Interpretări arheologice, 2. Săbiile şi spadele din secolul X în bazinul carpatic. In: Acta Mvsei Napocensis V, p. 419 – 428.

Hošek, Jiří – Košta, Jiří – Žákovský, Petr (2019). Ninth to mid-sixteenth century swords from the Czech Republic in their European context. Part I, Praha – Brno.

Hošek, J. – Košta, J. – Žákovský, P. (2021). Ninth to mid-sixteenth century swords from the Czech Republic in their European context. Part II, Praha – Brno.

Ionescu, Anca Irina (2002). Rumunsko – český slovník, dicționar român – ceh. Leda, Voznice.

Kainov 2009 = Каинов, С. Ю (2009). Наконечники ножен мечей из Гнёздова. In: Acta Militaria Mediaevalia V, Krakow-Sanok, p. 79-110.

Kainov, S. Yu. (2012). Swords from Gnёzdovo. In: Acta Militaria Mediaevalia VIII, p. 7-68.

Kainov – Makušnikov 2022 = Каинов, С. Ю. – Макушников, О. А (2022). Наконечник ножен меча из Старой Белицы (Гомельская обл., Беларусь). Военная археология – Статьи, 7, p. 162 – 170.

Kazakevičius, Vytautas (1992). Sword chapes from Lithuania. In: Acta Universtitatis Stockholmiensis – Studia Baltica Stockholmiensia 9.

Kirpičnikov 1966 = Кирпичников, А. Н (1966). Древнерусское оружие. Вып. 2: Копья, сулицы, боевые топоры, булавы, кистени IX – XIII вв, Москва – Ленинград.

Korzuchina 1950 = Корзухина, Гали Фёдоровна (1950). Из истории древнерусского оружия XI века. In: Советская археология XIII, 1950, 63-94.

Košta, Jiří – Hošek, Jiří (2014). Early Medieval Swords from Mikulčice, Brno: Institute of Archaeology of the Academy of Sciences of the Czech Republic.

Košta, Jiří – Hošek, Jiří – Dresler, Petr – Macháček, Jiří – Přichystalová, Renáta (2019). Velkomoravské meče z Pohanska u Břeclavi a okolí – nová revize. In: Památky Archeologické, Vol 110, p. 173 – 235.

Košta, Jiří – Hošek, Jiří (2020). Raně středověký meč ze sbírek Středočeského muzea v Roztokách u Prahy v kontextu vývoje mečů 9. a 10. století. In: Levý Hradec v zrcadle archeologických výzkumů, Praha – Archeologický Ústav AV ČR, p. 340 – 356.

Kovács, László (1994-1995). A Kárpát – Medence Kétélű Kardjai A 10. Század 2. Feléből. In: Communicationes Archaeologicae Hungariae, Budapest, p. 153 – 189.

Madgearu, Alexandru (2019). Expansiunea Maghiară în Transilvania, Târgoviște.

Moilanen, Mikko (2015). Marks of fire, value and faith : swords with ferrous inlays in Finland during the late Iron Age (ca. 700-1200 AD), Turku.

Oakeshott, Ewart (1991). Records of the Medieval Sword. Boydell Press..

Oța, Silviu (2008). Orizonturi funerare din Banatul istoric (secolele X-XIV). Sibiu.

Paulsen, Peter (1953). Schwertortbänder der Wikingerzeit: ein Beitrag zur Frühgeschichte Osteuropas, Stuttgart.

Pascu Şt., Rusu M., Iambor P., Edroiu N., Gyulai P., Wollmann V., Matei Şt. (1968). Cetatea Dăbîca. In: Acta Mvsei Napocensis V, p. 153 – 202.

Petersen, Jan (1919). De Norske Vikingesverd: En Typologisk-Kronologisk Studie Over Vikingetidens Vaaben. Kristiania.

Pinter, Karl Zeno (1992-1994). Spada medievală din mormântul de călăreț de la Deva, considerații tipologice și cronologice. In: Sargetia XXV, p. 235 – 246.

Pinter, Karl Zeno (2007). Spada și sabia medievală în Transilvania și Banat (secolele IX – XIV), Sibiu.

Popa, Radu (1984). Knaufkrone eines wikingerzeitlichen Prachtschwertes von Pacuiul lui Soare. In: Germania, 62, 425 – 431.

Radosav, Doru – Lazin, Gheorghe (1986-1987). Spada – Feudal Timpurie De La Vetiș (Județul Satu Mare). In: Studii Și Comunicări Satu Mare, vol. 7-8, p. 159-162.

Roska, Márton (1944). A gyulafehérvári (Alba Iulia, Alsófehér M.) viking bronzkardtokvég. In: Közl. Nemzeti Múz. Éremtárából 4, 102–108.

Spinei, Victor (1973). Informaţii despre vlahi în izvoarele medievale nordice. II. In: Studii şi Cercetări de Istorie Veche şi Arheologie, TOMUL 1, p. 259-282.

Spinei, Victor (2009). The Romanians and the Turkic Nomads, Leiden – Boston 2009.

Șova, Constantin (2020). Mixobarbaroi from Dobruja in the context of the Byzantine World (6th–13th Century) /Mixobarbarii din Dobrogea în contextul Lumii Bizantine (Secolele VI–XIII), Cluj – Napoca, p. 163.

Tejral, Jaroslav – Zeman, Tomáš (2021). Die Kriegergräber mit Schwertern des sog. Asiatischen Typs im Mitteldonauraum unter Berücksichtung des Neufundes von Horákov (Mähren, CZ). In: Acta Archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae, 72 (2), p. 279–334.

Tentiuc, Ion – Munteanu, Octavian (2022). Conexiunile spaţiului est-carpatic cu lumea vikingă: o nouă buterolă din epoca medievală timpurie descoperită în Moldova, in: Tyragetia – Arheologie, istorie antică. Serie Nouă, vol. XVI [XXXI], nr. 1, p. 25 – 46.

Tomsons, Artūrs (2012). Divasmeņu zobeni Latvijas arheoloģiskajā materiālā 9.-13.gs., Rīga.

Vinski, Zdenko (1983). Razmatranja o poslijekarolinškim mačevima 10. i 11. stolječa u Jugoslaviji, in: Starohrvatska prosvjeta, Vol. III No. 13, p. 7 – 64.

Viskupič, Michal (2022). Koruna hlavice meča z Păcuiul lui Soare. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2023-12-26]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/koruna-hlavice-meca-z-pacuiul-lui-soare/

Viskupič, Michal (2023). Včasnostredoveké dvojsečné meče z územia Bulharska (800 – 1100). In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2023-12-26]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/vcasnostredoveke-dvojsecne-mece-z-uzemia-bulharska-800-1100/

Vlasatý, Tomáš (2018). Meče Petersenova typu W. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2018-03-18]. Dostupné tu: https://sagy.vikingove.cz/mece-petersenova-typu-w/

Vlassa, Nicolae (1965). Sabia feudală timpurie de la Ernei. In: Acta Mvsei Napocensis, II, p. 669 – 671.

Vlassa, Nicolae (1967). Tot despre locul de descoperire a sabiei „de la Morești“. In: Acta Mvsei Napocensis IV, p. 511 -512.

Yotov, Valeri (2011). Byzantine Time Swords (10th–11th Centuries) in Romania. In: Studia Universitatis Cibiniensis Series Historica VIII Supplementum No.1, p. 35 – 46.

Yotov, Valery (2016). Traces of the Presence of Scandinavian Warriors in the Balkans. In: Androshchuk, F. – Shepard, J. – White, M. (eds.). Byzantium and the Viking world, Uppsala, p. 241-254.

Zlatkov 2014 = Златков, Методи (2014). Меч от Сливен – Sword from Sliven In: Цар Самуил (✝ 1014) в битка за България, Българска академия на науките – Национален археологически институт с музей, София, 2014 – Tsar Samuil (✝ 1014) in battle for Bulgaria, Bulgarian Academy of Sciences – National Institute of Archaeology with Museum, Sofia, Sofia, 2014, 139.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *