Úvod
V nasledujúcej práci sa chcem zamerať na súpis všetkých mečov a ich konštrukčných prvkov, vrátane nákončí mečových pošiev z územia Bulharska, datované do obdobia 9. až 11. storočia. Súpis obsahuje meče ktoré je možné zaradiť do Petersenovej a Geibigovej klasifikácie a nákončia mečových pošiev do niektorej z klasifikácií podľa Paulsena, Kazakevičiusa, či Korzuchiny. Cieľom článku je zosumarizovať a analyzovať tieto predmety na základe už vzniknutých prác. Zároveň by som chcel týmto článkom nadviazať na dva predchádzajúce, v ktorých som sa venoval korune hlavice meča z Păcuiul lui Soare (Viskupič 2022) a katalogizovaniu všetkých známych ranostredovekých mečov z Rumunska (Viskupič 2023).
Aj v tomto prípade, ako pri včasnostredovekých mečoch z Rumunska, ide o pomerne prehliadanú tému, ktorej najväčšiu pozornosť venujú samozrejme bulharskí autori. Komplexnejší prístup k tejto problematike prejavil Valery Yotov, ktorý napísal niekoľko publikácií (2003; 2004; Yotov – Pavlova 2004: 26-27) a článkov (2007: 321-327; 2016a: 241-254; 2016b: 103-122; 2018: 467-484). Okrem V. Yotova sa téme venovali aj ďalší vedci, ktorých práce mapujú jednotlivé nálezy (Parushev 2000: 31-32; Doncheva 2002: 141-144; Zlatkov 2014: 138-143, 148-155, 176-177; Popov 2018: 137-142; Sirakov 2018: 143-146) alebo sú syntézou archeologických nálezov (Kamburov 2021: 89-116; 2023: 22-25).
Vyššie uvedení autori a závery z ich prác boli hojne použité aj pri písaní tohto článku.
Súhrn nálezov
Z územia súčasného Bulharska je známy menší počet militárií, ktoré sa spájajú s prítomnosťou Severanov na území dolného Dunaja. Ide o sečné a úderné zbrane, vrátane ich konštrukčných prvkov. Hlavným problémom je fakt, že väčšina predmetov má neznáme nálezové okolnosti, čo značne komplikuje ich podrobnejšiu analýzu. Okrem mečov a ich konštrukčných prvkov, vrátane nákončí mečových pošiev, ktorým je táto práca venovaná sú známe nálezy aj ďalších militárií.
Medzi najpočetnejšie možno zaradiť hlavice sekier (Yotov 2016: 249, fig. 10.9 – 10.12; Kamburov 2021: 107, fig. 18). Pri nich je hlavným problémom určenie funkcie samotného predmetu, či ide o bojovú sekeru alebo slúžila na pracovné účely. Medzi hlavicami sekier, ktoré boli objavené na rôznych miestach Bulharska je pár exemplárov, ktoré síce majú paralely v Škandinávii ale nie je vylúčené, že väčšina z nich môže mať pôvod vo východoeurópskom či nomádskom prostredí (Yotov 2016: 249) a do Škandinávie sa mohli dostať ako importovaný artikel. Pre lepšie pochopenie týchto nálezov je určite potrebný podrobnejší výskum zameraný hlavne na zahraničné analógie. Ďalším vodítkom k určeniu pôvodu týchto predmetov môžu viesť perforované hlavice sekier, ktorých podrobnú analýzu vytvoril Tomáš Vlasatý a je dostupná v článku Katalog perforovaných seker 8.-12. století (Vlasatý 2023).
Okrem sekier sú taktiež známe nálezy dvoch hrotov kopijí, jeden exemplár pochádza z neznámej lokality na severovýchode Bulharska (Yotov 2016: 247, fig. 10.6), podľa Yotova by mala mať pôvod na Gotlande s analógiami v Rusku a typologicky spadá pod Kirpičnikov typ III alebo IV (Yotov 2007: 324; Kirpičnikov 1966b: 13-15, Tabl. VI: 1-2). Datovanie sa v prípade typu III kladie medzi 9. až 11. storočie, a typ IV sa udáva na 11. až 12. storočie (Kirpičnikov 1966b: 9, ris. 1). Zo Škandinávie akékoľvek analógie tohto typu chýbajú, pričom tvarovo by táto hlavica zodpovedala obdobiu 11. – 12. storočia geografickým rozšírením v oblasti Pruska (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým), odkiaľ pochádza nález z lokality Yrzekapinis/Klincovka (Клинцовка) v Kaliningradskej oblasti (Kulakov 2016: 16, ris. 4). Druhý exemplár bol objavený južne od pevnosti Drăstăr (Дръстър) s ornamentom kríža/rozety na tuľajke (Yotov 2016: 247, fig. 10.7). Najbližšou, mne známou analógiou tomuto typu je nález z Gotlandu (Thunmark-Nylén 1998: Tafel 247: a-d; 2000: 195). V rámci typologického zaradenia by malo ísť o Petersenov typ M (Thunmark-Nylén 2006: 302).
Jediný známy nález štítovej puklice, ktorý na základe analógii zo Škandinávie, Ukrajiny či Ruska možno zaradiť pod typ R 562, prípadne pod Kirpičnikov typ I (Vlasatý 2021b) pochádza z neznámeho miesta ležiaceho južne od bývalej pevnosti Drăstăr v meste Silistra (Силистра). Zaujímavým prvkom je, že puklica bola vyrobená z medi (Yotov 2016: 249, fig. 10.8).
Z mesta Pliska (Плиска) pochádza nález medenej dekoratívnej rozety, nepochybne súčasť helmy typu “Čierna mohyla”, s analógiami v Bielorusku, Česku, Estónsku, Poľsku, býv. Prusku, Rusku a na Ukrajine (Kainov 2018: 47-52, ris. 1).
Historické súvislosti
Najrozšírenejšou teóriou podľa ktorej sa vyššie spomenuté militárie ocitli na dolnom Dunaji, je tá o vojenskom ťažení kniežaťa Svjatoslava a jeho družiny z Kyjevskej Rusi v rokoch 968 – 971, ktoré zachytávajú dva zdroje: Nestorov letopis, známy aj ako Povesť vremenych let (Rozprávanie o dávnych časoch) alebo byzantský historik Leon Diakon (Téra 2019: 206). V krátkosti možno spomenúť, že Svjatoslavovo ťaženie sa sústredilo hlavne na Bulharsko, kde jeho armáda obsadila podunajské pevnosti a z miesta zvaného Perejaslavec, ktorého presná poloha je predmetom diskusie historikov ako aj archeológov (Téra 2019: 206), sa postupne vydala na Preslav. Prechodom cez pohorie Stara Planina sa dostali až do Philippolisu (dnes Plovdiv), zdecimovali Thrákiu a vydali sa ďalej do Byzantskej ríše, kde došlo k ďalším bojom pri Adrianopolise (dnes Edirne) a Arkadiopolise (dnes Lüleburgaz v Turecku), avšak tu sa byzantskému cisárovi Ióannésovi Tzimiskesovi a jeho armáde podarilo ťaženie kniežaťa Svjatoslava zastaviť a spolu s jeho vojskom boli zahnaní až do pevnosti Dorostolon (dnes Silistra), kde po niekoľko mesačných bojoch došlo k uzavretiu mieru a odchodu Svjatoslava a jeho armády z Bulharska (Rychlík 2016: 69-70; Téra 2019: 209).
Ďalšou z teórií, ktorá vysvetľuje okolnosti výskytu zbraní a ich konštrukčných prvkov s údajným severským pôvodom v oblasti dolného Dunaja, je pôsobenie tzv. varjažskej gardy v službách byzantských cisárov. Z dobových zdrojov sa dozvedáme o vojenskej pomoci byzantskému cisárovi Basilovi II. od kniežaťa Kyjevskej Rusi Vladimíra I., ktorý mu mal poslať až šesťtisíc svojich vojakov, nie je tak vylúčené že sa títo muži zapojili aj do bojov proti bulharskému cárovi Samuilovi (Yotov 2003: 3; Androshchuk 2016: 109). Taktiež sa dá predpokladať účasť varjažskej gardy na ťažení v Bulharsku proti povstalcom vedených Petrom Deljanom v roku 1041, ktorého sa mal údajne zúčastniť aj budúci nórsky kráľ Harald harðráði (Yotov 2003: 3).
Podľa Valeri Yotova by výskyt časti výzbroje prisudzovanej Severanom na území Bulharska mohol súvisieť aj s Pečenehmi, ktorí mali ako obchodné tak aj vojenské kontakty s Kyjevskou Rusou (Yotov 2018: 473; Kamburov 2021: 92).
Z dobových prameňov je okrem Nestorovho letopisu cenným zdrojom informácií o obchodných či vojenských cestách Rusov do Konštantínopola dielo byzantského cisára Konštantína VII. Porfyrogenéta De Administrando Imperio, ktoré vzniklo okolo roku 950 (výrazom Rus sa v tomto prípade myslia podľa Konštantína Porfyrogenéta pravdepodobne Severania, ktorých jazyk vo svojom diele odlišoval od slovanského) (Téra 2019: 143). V jednej stati sa zmieňuje o tom, ako Rusi prechádzajú k Dunaju a odtiaľ „(…) smerujú do Conopa, z Conopa do Constantie a potom do Varnasu, z Varnasu plávajú k rieke Ditzina [Kamčija v Bulharsku]. Všetky tieto miesta sú v bulharskej zemi (…).“ (Mihăescu et al. 1970: 660-666). Prítomnosť vojenských jednotiek, či kupcov prichádzajúcich zo severu, respektíve z Kyjevskej Rusi, prípadne členov varjažskej gardy môžu dokladať aj nálezy špecifických drevených konštrukcii domov z rumunskej obce Nufăru (na brehu dunajského ramena Sfântu Gheorghe v župe Tulcea), ktorých paralely z 10. až 11. storočia sú známe z Novgorodu alebo Starej Ladogy (Yotov 2018: 468).
Typologický rozbor a datovanie
V nasledujúcej časti sa chcem zamerať na rozbor jednotlivých predmetov v rámci ich typologického zaradenia, vrátane určenia časového horizontu mečov a nákončí zohľadňujúc aj vyššie prezentované historické súvislosti s ktorými sa spája ich výskyt na území Bulharska.
Pre typologické zaradenie mečov som použil Petersenovu klasifikáciu rovnako ako V. Yotov a Samuil Kamburov, iba pri jednom type hlavice bola použitá typológia podľa Geibiga. V prípade nákončí mečových pošiev je ich zaradenie pomerne zložitejšie. Ide o rozmanitú skupinu predmetov, ktorých distribúcia presahovala hranice Škandinávie, za ktorými ale neskôr vznikali buďto ako napodobeniny severských exemplárov v lokálnych dielňach alebo sa vyvíjali nové skupiny nákončí, ktoré už s prostredím Škandinávie nemali nič spoločné. Vyššie spomenutý autori vychádzali z Paulsenovej typológie (Paulsen 1953), ako však bude v texte nižšie naznačené, jej aplikovanie na niektoré exempláre je nepostačujúce a z tohto dôvodu som pri ich komparatívnej analýze vychádzal z viacerých štúdií od rôznych autorov (Korzuchina 1950; Kazakevičius 1992; Hedenstierna – Jonson 2002; Tomsons 2012; Androshchuk 2014).
Informácie o metrických údajoch nie sú dostupné pri každom náleze a keďže ja nemám možnosti k tomu aby som ich preskúmal osobne, vychádzal som pri tých predmetoch, pri ktorých tieto údaje sú k dispozícii už z uvedených meraní v publikovaných prácach.
Známych a v literatúre dohľadateľných je osem exemplárov mečov vrátane ich konštrukčných prvkov a šestnásť kusov nákončí mečových pošiev.
Meče
Do sledovaného obdobia z územia Bulharska môžeme zaradiť osem nálezov dvojbritých mečov a ich konštrukčných prvkov: Burgas (Бургас), Gradešnica (Градешница), Kladnica (Кладница), Opaka (Опака), Sliven (Сливен), Veliki Preslav (Велики Преслав) a dva exempláre z neznámych miest na severovýchode krajiny (Yotov 2003: 7; Kamburov 2023: 23-24, fig. 8a,b,f,g, 9b). Tak ako v prípade ostatných militárií, ktorým sa prisudzuje severoeurópsky či východoeurópsky pôvod, ani v prípade mečov nemôžeme hovoriť o hrobových nálezoch, problémom už je samotný fakt, že ide o bezkontextové nálezy, čo značne komplikuje ich podrobnejšiu analýzu. Napriek tomu ich typologické zaradenie na základe Petersenovej klasifikácie mečov nie je problematické keďže v troch prípadoch sa meče zachovali s hlavicou a priečkou (Gradešnica, Opaka, Sliven) a v troch prípadoch vieme o existencii hlavíc z ktorých jedna sa našla na neznámom mieste na severovýchode Bulharska, druhá v Burgase a tretia pochádza z lokality Veliki Preslav. Druhý uvedený objekt bol nájdený pomerne nedávno na nálezisku v pevnosti Aquae Calidae v Burgase. Hlavica je náhodným nálezom a vizuálne má byť podobná korune hlavice meča z Păcuiul lui Soare (Kamburov 2021: 112 a osobná komunikácia so Samuilom Kamburovom), čo by teda znamenalo, že hlavica z Burgasu tak spadá pod typy R alebo S v rámci Petersenovej typológie.
Trojlaločná koruna hlavice meča z neznámeho miesta na severovýchode Bulharska sa v literatúre radí pod Peterenov typ S (Yotov – Pavlova 2004: 94, kat. č. 62; Kamburov 2023: 24, fig. 9b). Tento objekt žiaľ nebol do dnešných dní riadne publikovaný.
Meče typov R a S rozdelil Petersen na základe ich rozmerov, vizuálne sú takmer nerozoznateľné. Obidva typy sa vyznačujú trojlaločnou korunou hlavice, ktorá je k báze pripevnená dvoma nitmi. Priečky majú rovný alebo oválny tvar s rozšírenými koncami. Základne bázy a koruny hlavíc sú prehnuté. Zároveň sú hlavice a priečky tohto typu zdobené inkrustáciami zo striebra a medenej zliatiny so zvieracími motívmi. Bočné laloky hlavice môžu byť oddelené od centrálneho laloku tordovaným strieborným drôtom a ich výzdoba sa nesie v štýle Jelling a Mammen (Androschchuk 2014: 75).
Diskutovaná hlavica má však už na prvý pohľad rovnú základňu a nízke bočné laloky ktoré stredný výrazne prevyšuje. Povrch by mal byť pokrytý striebrom s pletencovým motívom (Yotov 2016: 244, fig. 10.2). Bočné laloky sú zdobené s každej strany špirálovito stočenými čiarami, ktoré pripomínajú oči. Centrálny lalok disponuje na vrchole otvorom, ktorý v prípade hlavíc typov S absentuje. Z tohto pohľadu má koruna viac rysy Petersenovho typu T. Meče tohto typu sa vyznačujú trojlaločnnou hlavicou pozostávajúcou z bázy a koruny. Bočné laloky majú podobu štylyzovaných zoomorfných hláv. Centrálny lalok je najvyšší, najširší a najhrubší. Priečky sú takmer rovné, oválne pri pohľade zhora, niekedy mierne zaoblené po stranách a s obdĺžnikovým prierezom (Moilanen 2015: 253). Petersen rozdelil typ T do dvoch skupín na základe výzdoby a hmotnosti (Androshchuk 2014: 76). Prvú skupinu (T1) tvoria meče s ťažšími priečkami. Hlavice ako aj priečky sú strieborné a zdobené pletencovými a zoomorfnými motívmi. Druhou skupinou (T2) sú meče s ľahkými priečkami, ktoré sú spolu s hlavicami zdobené geometrickými obrazcami – trojuholníky a kosoštvorce (Androshchuk 2014: 76; Moilanen 2015: 253). Pripevnenie hlavíc na tŕň rukoväte je taktiež na základe pozorovaní odlišný. Pri type T2 je koruna pripevnená k báze dvoma nitmi. Hlavice mečov typu T1 sú upevnené pomocou tŕňa rukoväte (Androshchuk 2014: 76). Bulharský exemplár by sme vzhľadom k uvedeným údajom mohli priradiť pod typ T1. Pod typ T sa priraďuje ešte jedna skupina mečov, pre ktoré je tiež typická trojlaločná hlavica s výrazne vysokým centrálnym lalokom. Horná a spodná priečka je po stranách zaoblená, pripomínajúce typ T, pretože ich konce sú mierne zakrivené smerom od rukoväte. Rovnako ako hlavica a priečka, tak aj rukoväť je postriebrená. Strieborný povrch je ďalej zdobený gravírovanými zvieracími motívmi, vyryté čiary mohli byť niekedy vyplnené niellom. Mikko Moilanen ich vo svojej štúdií nazval jednoducho „silver-plated“ (postriebrené) (Moilanen 2015: 265-268). Niekoľko takých exemplárov pochádza z Fínska či Estónska, jeden je známy aj z Nórska (Moilanen 2015: 266). Najstaršie nálezy sa datujú do roku 1000, pričom fínske meče s postriebrenými rukoväťami sú datované na rôzne fázy 11. storočia, prevažne však na jeho druhú polovicu a estónske nálezy sa datujú medzi roky 1050 – 1110 (Moilanen 2015: 266). V Kirpičnikovej klasifikácií prináležia tieto hlavice typu II A s datovaním medzi 11. – 12. storočie (Kirpičnikov 1966a: 50, ris. 10). Podľa Androshchuka je priradenie týchto mečov pod typ T chybné. Zároveň dodáva, že sú charakteristické pre Fínsko a Pobaltie, so škandinávskymi nemajú nič spoločné a ich odlišná výzdoba rukovätí je dielom miestnych dielní (Androshchuk 2014: 76). Veľmi blízkou analógiou bulharskému exempláru je hlavica rukoväte meča z ruskej lokality Ratčino (Ратчино) v Leningradskej oblasti ako aj rukoväť s absentujúcou priečkou, ktorá sa našla v litovskej lokalite Pavirvite-Gudai, v hrobe č. 27 s datovaním na 11. storočie (Shchedrina 2020: 211-212, 214, fig. 11.2-3).
Koruna hlavice meča z neznámej lokality na severovýchode Bulharska.
Zdroj: Yotov 2016: 244, fig. 10.2.
Analógie rukovätí mečov z lokality Ratčino a Pavirvite-Gudai, hrob č. 27.
Zdroj: Shchedrina 2020: 214, fig. 11.2-3.
Fragmentárny nález meča z Gradešnice sa z typologického hľadiska priraďuje k Petersenovmu typu Z (Zlatkov 2014: 143; Yotov 2016b: 108; Kamburov 2023: 23. fig. 8b). Tieto typy sa vyznačujú priečkou zakrivenou smerom k čepeli a dvojdielnou hlavicou pozostávajúcej z bázy koruny ohnutej opačným smerom ako je priečka, teda hore ku korune. Koruna hlavice je trojlaločná, od bázy je niekedy oddelená krúteným strieborným drôtom. Bočné laloky mávajú v niektorých prípadoch tvar zvieracích hláv a tak ako hlavica aj priečka môže byť zdobená striebornou inkrustáciou (Androshchuk 2014: 84-85). Meče typu Z sú datované na koniec 10. až začiatok 11. storočia (Androshchuk 2014: 86). Podľa J. Żaka meče typu Z kombinujú špecifické prvky mečov typu L alebo R-S, prípadne ich priečky môžu vychádzať zo zakrivených priečok nomádskych šablí (Żak 1960: 333-334). Tento typ mečov má nejasný pôvod, v niektorých prípadoch sa označujú ako škandinávske, alebo ako ruské, respektíve by mali pochádzať z oblastí východného Pobaltia (Kirpičnikov 1966a: 34). Ich geografické rozšírenie je pomerne široké, od západnej Európy cez Škandináviu až po východnú a strednú Európu. Veľmi podobným exemplárom meču z Gradešnice je napríklad nález zo švédskej provincie Dalarna (Serning 1966: Pl. 62-63).
Meč z lokality Opaka prináleží podľa Yotova Petersenovmu typu K (Yotov 2004: 42). Pre tento typ sú charakteristické tieto prvky: koruna hlavice je rozdelená na päť vertikálnych častí (exemplár z Opaky disponuje rozdelením na šesť častí; Androshchuk 2014: 66, fig. 21; Zlatkov 2014: 140, kat. č. 40), ktoré sú zväčša rovnakej šírky. Centrálny lalok zvykne byť vyšší od zvyšných štyroch bočných lalokov. Hlavica môže byť vyrobená z dvoch alebo jednej časti. Priečky sú vždy rovné so zaoblenými koncami, nie zahrotenými ako pri type O. Drážky medzi jednotlivými lalokmi na korune hlavice môžu byť vyplnené striebornými, zriedkavejšie medenými drôtmi. Hlavica a priečka je zvyčajne pokrytá inkrustáciou (čo pravdepodobne nie je prípad meča z Opaky) a čepele nesú stopy po nápisoch, avšak bulharský exemplár má čepeľ zdobenú motívom zlatého kríža v kruhu metódou inlay (Androshchuk 2014: 63-64). Meče typu K sú datované medzi 9. – 10. storočie, pričom najstaršie exempláre je možné datovať do 9. storočia, čo potvrdzujú aj niektoré vyobrazenia z Franskej ríše (Androshchuk 2014: 66). Fedir Androshchuk rozdelil typ K do troch kategórii – K1, K2, K3 (Androshchuk 2014: 64). Meč z Opaky podľa neho prináleží variantu K3, ktorý popisuje takto: „Päťdielna hlavica a báza hlavice sú vyrobené z jedného kusu železa, pričom ich oddeľujú iba ozdobné čiary. Koruna hlavice/báza koruny aj priečka sú rovné a oválneho tvaru (…)“ (Androshchuk 2014: 65). Meče typu K sa zvyčajne považujú za karolínske výrobky, Androshchuk meču z Opaky pripisuje skôr nórsky pôvod a k tomu uvádza, že z Nórska pochádza 14 nálezov tohto typu. Ďalšie paralely sú známe z Bosny a Hercegoviny, Chorvátska, Nemecka, bývalého Pruska, Dánska, Írska a Holandska (Androshchuk 2014: 66). Na území bývalej Kyjevskej Rusi úplne absentujú, taktiež nie je tento typ zaradený ani v Kirpičnikovej typológii mečov z býv. Sovietskeho zväzu (Kirpičnikov 1966a: 20, ris. 1).
Meč z neznámeho miesta v oblasti Sliven, ktorý sa zachoval takmer celý je v literatúre zaradený pod Petersenov typ H (Yotov 2016b: 108; Zlatkov 2014: 139; Sirakov 2018: 144; Kamburov 2023: 23). Tieto meče sa ale vyznačujú priečkou a bázou koruny s oválnym prierezom. Koruna hlavice má tvar trojuholníka a širokú základňu. Výška hlavice variuje medzi 2,5 – 4,5 cm. Priečka a báza hlavice majú často mierne konvexné, prípadne na starších exemplároch zreteľne ryhované zvislé strany. Koruna hlavice na bežných typoch je vždy pripevnená k báze dvoma nitmi (Androshchuk 2014: 56). Z vizuálneho hľadiska však rukoväť meča zo Slivenu vykazuje skôr charakteristické rysy typu V než typu H.
Ako uvádza Petersen, meče vybavené na dve časti rozdelenými trojlaločnými hlavicami a rovnými priečkami možno zaradiť k typom A, D, E, R, S, T, U. Priradil k nim aj typ V, ktorý bolo ťažké zaradiť k niektorým vyššie uvedeným typom na základe ich neurčitého tvaru. Tieto meče sa vyznačujú okrúhlou korunou hlavice. V priereze sa zdá byť úzka a špicatá. Ich výška sa pohybuje medzi 3 – 4 cm. Koruna hlavice má rovnakú hrúbku ako jej báza. Priečky sú v priereze úzke a ku koncom sa zužujú. Tak ako hlavica, aj priečka býva obvykle zdobená striebornými a bronzovými drôtmi so stupňovytým motívom (Petersen 1919: 154-155). Na základe týchto informácií sa ponúka otázka, či by sa typologické zaradenie meča zo Slivenu nemalo prehodnotiť a zaradiť ho skôr pod typ V.
Najbližšiu analógiu nie je potrebné hľadať nijako zvlášť ďaleko. Veľmi podobný exemplár pochádza z rumunskej obce Albești (župa Constanța), ktorý je taktiež klasifikovaný ako Petersenov typ V, avšak s tým rozdielom, že na jeho čepeli by sa mal nachádzať nápis Ulfberth, ktorý na diskutovanom meči zo Slivenu absentuje. Najpočetnejšie nálezy mečov typu V pochádzajú zo starej Rusi (25 kusov), zo Švédska (16 kusov) či Dánska (12 kusov), z Nórska je známych len 6 kusov, z Fínska 3 kusy a z Islandu iba jeden kus (Kainov 2012: 42). Na územiach obývaných baltskými kmeňmi sa našlo spolu 13 nálezov mečov typu V (Kainov 2012: 42). Sergej Kainov zastáva názor, že nie všetky meče, klasifikované Kazakevičiusom spĺňajú rovnaké typologické kritéria Petersenovho „klasického“ typu V (Kainov 2012: 42, pozn. 29). Jeden exemplár typu V je známy aj z Česka, z mesta Olomouc na strednej Morave (Hošek, Košta, Žákovský 2019: 193-194). Z nemeckej lokality Großenwieden v Dolnom Sasku pochádza meč s rovnou priečkou, dvojdielnou hlavicou a nápisom +VLFBERH+T so zvyškami kože alebo srsti v oblasti hlavice a pozostatkami kožených remienkov ako na hlavici tak aj na priečke (Wulf 2015: 156-9, abb. 2-3). V rámci Geibigovej klasifikácie má patriť kombinovanému typu 11, zahŕňajúci Petersenove typy U, V a W (Wulf 2015: 165). Zároveň je vhodné zmieniť, že aktuálne sú počty mečov typu V neznáme, keďže neprebehla v poslednom období žiadna podrobnejšia revízia (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým).
Meče typu V sa datujú do 10. storočia (Androshchuk 2014: 79). Zaujímavým prvkom na meči zo Slivenu je tŕň rukoväte, ktorý disponuje otvorom s veľkosťou 2,5 mm. Pokiaľ tento otvor nevznikol v čase jeho konzervovania ale ide o úpravu ku ktorej došlo v období raného stredoveku, nie je vylúčené že otvor na tŕni slúžil k upevneniu kostených či drevených črienok. Takýto spôsob perforácie rukovätí je však u dvojbritých mečov pomerne výnimočný (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým). Dvomi podobnými otvormi umiestnenými na tŕni disponuje napríklad aj meč z neznámeho miesta v rumunskej časti Dobrudže (Yotov 2011: fig. 7). Ďalším zaujímavým prvkom na tomto meči sú dva kovové kliny vytŕčajúce spod bázy hlavice, dotýkajúce sa bočných stien tŕňa. V literatúre sa uvádza, že hlavica meča je k tŕňu rukoväte upevnená práve vďaka nim (Zlatkov 2014: 139; Sirakov 2018: 144). Z osobnej komunikácie medzi Tomášom Vlasatým a Metodi Zlatkovom mi bola tlmočená informácia, že kliny na meči analyzované neboli, rovnako tak nebol uskutočnený ani röntgen meča (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým). Jednou z možností funkcie klinov je, že rukoväť mohla byť konštruovaná z viacerých častí a kliny samotné sú v podstate fragmenty dlhých častí rukoväte, ktoré prechádzali od bázy hlavice ku priečke. V prípade takéhoto konštrukčného riešenia to viedlo k rozšíreniu otvorov či už na priečke alebo podstave koruny hlavice. Obloženie bočných častí rukoväti je zavedené do jedného alebo druhého komponentu a opreté o protiľahlý kovový diel, čo slúžilo predovšetkým k lepšiemu zvládnutiu vibrácií (Vlasatý 2021a; osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým). Ako príklad takéhoto spôsobu uchytenia rukoväti máme doložený na dvoch mečoch z poľskej lokality Ostrów Lednicki – typ Petersen H a typ X.A/B.1 podľa Oakeshotta (Vlasatý 2021a). Tento spôsob upevňovania rukovätí je však pre obdobie včasného stredoveku raritný a častejšie sa vyskytuje od 12. storočia. Avšak všetky časti štvordielnej rukoväte na obidvoch poľských mečoch sú drevené, zároveň pri lepšom pohľade na kliny meča zo Slivenu je možné si všimnúť ich šikmého skosenia, identické na obidvoch stranách tŕňa. Zároveň z priložených fotografií diskutovaného meča ale nie sme schopní určiť, či sú priečka alebo podstava rozšírená alebo nie sú.
Niektoré meče typu V disponujú kovovými rukoväťami, takže sa ponúka otázka, či tieto kliny nemohli slúžiť k fixácií práve takéhoto typu držadla alebo minimálne nejakej jej kovovej časti (osobná komunkácia s Tomášom Vlasatým). Určiť presnú funkciu klinov na rukoväti meča zo Slivenu je za týchto okolností pomerne ťažké. Aby sme boli schopní pochopiť ich význam, je potrebné urobiť podrobnejšiu analýzu tohto meča.
Meč zo Slivenu. Znázornenie polohy klinov pod bázou koruny hlavice.
Zdroj: Sirakov 2018: 18, obr. 1.
Z lokality Veliki Preslav pochádza hlavica meča, ktorá bola objavená na mieste bývalej veľkej reprezentatívnej budovy medzi keramickým materiálom datovaným na 11. – 12. storočie (Vitljanov 1996: 35). Stojan Vitljanov hlavicu meča datuje do 12. storočia a v rámci klasifikácie ju priraďuje ku Kirpičnikovmu typu IV (Yotov 2004: 45). V publikácií V. Yotova Викингите на Балканите je uvedené typologické zaradenie pod typ A podľa Oakeshotta (Yotov 2003: 7). Jednodielna hlavica z lokality Veliki Preslav má šošovkovitý tvar (Yotov 2004: 44, obr. 15, kat. č. 427), pričom v litaretúre sa tomuto typu hlavíc zvykne niekedy udávať aj označenie „hlavice v tvare paraorechu„. Menšie hlavice tohto tvaru občas bývajú zamienané s Petersenovým typom X, ktoré však spodnú stranu majú rovnú a naopak, hlavice v tvare paraorechu sa vyznačujú zakrivenými koncami a sú podstatne dlhšie (Moilanen 2015: 269). V Geibigovej klasifikácií zodpovedá Oakeshottovmu typu A kombinovaný typ 16, varianta I. Hlavice tohto typu sa vyznačujú hornou hranou, ktorá je zakrivená smerom k čepeli a stretáva sa s konvexnou základňou v ostrom uhle. Horná strana ako aj základňa zvyknú byť rovnako vypuklé, čím vytvárajú predĺžený špicatý ovál. Existujú aj príklady hlavíc, kedy sa veľkosť vydutia hornej hrany od základne môže líšiť (Geibig 1991: 70). Meče s hlavicami vo forme paraorechu sú rozšírené po celej Európe – napr. Škandinávia, Rusko, Pobaltie a vďaka ich jednoduchému tvaru, mohli byť vyrobené na viacerých miestach (Moilanen 2015: 269). Najbližšou analógiou diskutovanému predmetu môže byť hrobový nález meča z rumunského mesta Deva, datovaný na 2. pol. 10. až zač. 11. storočia a ktorý taktiež disponuje hlavicou rovnakého typu (Gáll 2013: 96, 20. tábla). Datovanie sa podľa Yotova udáva na 11. storočie až prvú pol. 12. storočia (Yotov 2003: 7). Časové zaradenie týchto mečov/hlavíc má podstatne široký záber. Oakeshottov typ A sa datuje na obdobie rokov 1000 – 1150 (Moilanen 2015: 269).
Zvyšné dva nálezy tvoria iba dvojbrité čepele s tŕňom rukoväte (Kladnica a neznáme miesto na severovýchode Bulharska) ktoré sa pomerne ťažko dajú zaradiť do sledovaného obdobia a kategórie, napriek tomu však existuje niekoľko charakterových vlastností, ktoré aspoň minimálne môžu pomôcť pri analýze predmetov.
Stoyan Popov predpokladá, že čepeľ meča z Kladnice môže patriť k dvojbritým mečom, tzv. vikinským na základe krvného žľabu ale absencia priečky a hlavice túto možnosť sťažuje, tak ako aj jeho časové zaradenie, ktoré stanovil v širšom zábere na obdobie 10. – 12. storočia (Popov 2018: 140). Meč bol odovzdaný Národnému archeologickému múzeu v Sofii ako dar z kláštora Kladnica 15. septembra roku 1922 (Popov 2018: 141, pozn. 4). Dĺžka samotnej čepele dosahuje 73 cm, je rovná a k hrotu sa nijako zvlášť nezužuje. V rámci Geibigovej klasifikácie by na základe týchto údajov mohla spadať pod typ 2 alebo 3 (Geibig 1991: 84, abb. 22).
Druhý exemplár je na tom podobne, jeho typologické zaradenie je vylúčené vzhľadom k absencii priečky a hlavice. Na základe krvného žľabu sa dá predpokladať, že čepeľ bola vyrobená niekde v západnej, severnej, strednej alebo východnej Európe. Yotov tento objekt datuje medzi 10. – 11. storočie (Yotov 2004: 45), v širšom zábere na 10. stor. až začiatok 12. storočia (Yotov 2003: 7).
V zbierke Archeologického múzea v Plovdive sú vystavené 4 meče, ktoré sú majetkom súkromnej zbierky zberateľov Bojka Vateva a jeho otca. Zbierka Vatevovcov zhromaždila prvky výzbroje z rôznych období – od neskorej doby bronzovej až po stredovek. Zo zozbieraných zbraní (počet asi 4800 kusov), je len mečov viac ako 50 exemplárov. Medzi dvojbrité včasno stredoveké meče by mali patriť cca 4 exempláre, ktoré podľa hlavíc môžu patriť typom N, X, V (S?). Tieto predmety však neboli zatiaľ nikde publikované (Kamburov 2021: 111). Zároveň je otázna ich pravosť, keďže meče z existujúcich fotografií pôsobia veľmi dobre zachované a aj z typologického hľadiska sa jedná o pomerne zvláštne exempláre (osobná komunikácia so Samuilom Kamburovom a Tomášom Vlasatým).
Z bližšie neurčenej lokality v okolí mesta Drăstăr pochádza ešte jedna zvláštnosť, na ktorú ma upozornil Tomáš Vlasatý. Ide o dvojsečný meč s celkovou dĺžkou 87 cm, z čoho 15,5 cm meria dĺžka rukoväte (vrátane hlavice a priečky) (D’Amato 2010: 21). Datovanie zbrane sa udáva na koniec 11. storočia (D’Amato 2010: 21). Z jedinej mne známej a dostupnej fotografie vyhotovenej prof. Boyanom Totevom meč možno opísať takto: čepeľ je rovná s oválnym hrotom, krvný žľab nie je vzhľadom k nízkej kvalite snímky možné rozpoznať. Priečka sa zdá byť šošovkovitá, pri čelnom pohľade ukončená do podoby poloblúkov na obidvoch stranách. Tŕň rukoväte je pomerne dlhý a úzky, mierne sa zužuje od priečky smerom k hlavici, ktorá má tvar trojuholníka. To, či je niektorá z častí rukoväte alebo čepele pokrytá výzdobou nie je známe. Raffaele D’Amato poukazuje na podobnosť priečky meča z Drăstăr s priečkou nórskeho meča Petersenovho špeciálneho typu 4 z lokality Kalstad Nordre (C8402). Z fotografie bulharského exempláru však nie je jasné, či sú konce priečky vybavené nitmi, ako je tomu pri niektorých typoch mečov predvikingskej a staršej doby vikingskej alebo ide o akési zaguľatené výstupky na priečke, ktorá ako poznamenáva D’Amato je východorímskym prvkom. Hlavica podľa D’Amata pochádza z Petersenovho meča typu H a je tak cenným dokladom zmiešaných vplyvov severského a byzantského prostredia pri výrobe meča (D’Amato 2010: 21). Podľa neoverených informácií údajne došlo počas reštaurovania k spojeniu dvoch prvkov do jedného. Keďže meč nebol podrobený detailnejšiemu rozboru, rozhodol som sa nezaradiť ho do nižšie zostaveného katalógu.
Meč z okolia mesta Drăstăr. Zdroj: D’Amato 2010: 21. Autor fotografie: prof. Boyan Totev.
Je na mieste, zmieniť sa ešte o meči, ktorý pochádza z lokality Govežda (Говежда), oblasti Montana na severozápade Bulharska. Veľmi dobre zachovalý dvojbritý meč s pomerne dlhou, mierne zakrivenou priečkou a krátkym tŕňom rukoväti, na ktorom je umiestnená pološošovkovitá hlavica s rovnou hranou na vrchole, smerom k rukoväti vypuklá. Čepeľ meča je rovná, zužujúca sa smerom k hrotu. Stredom prechádza krvný žliabok. Celková dĺžka meča dosahuje 982 mm (Zlatkov 2014: 144-145). Hlavica zodpovedá Geibigovmu kombinovanému typu 17, variant I (Geibig 1991: 74, abb. 18), prípadne Kirpičnikovmu typu III (Kirpičnikov 1966a: 50, ris. 10). Datovanie sa pre používanie hlavíc tohto typu udáva prevažne od druhej polovice 11. storočia, s rozmachom v 12. – 13. storočí (Tomsons 2012: 144). Zlatkov meč z Goveždy datuje na koniec 11. až na prvú polovicu 12. storočia (Zlatkov 2014: 145).
Meč z lokality Govežda. Zdroj: Zlatkov 2014: 144, kat. č. 42.
Nákončia mečových pošiev
K nálezom mečov môžeme priradiť aj šestnásť exemplárov nákončí mečových pošiev. Ide o prelamované alebo pevné púzdra s okrúhlym asymetrickým kosoštvorcovým, trojuholníkovým alebo zložitejším tvarom a konvexnými alebo konkávnymi ramenami. Prierez nákončí je elipsovitý a všetky boli vyrobené z bronzu (Yotov 2007: 325). Jednotlivé nákončia boli objavené v rôznych častiach Bulharska, primárne však väčšina pochádza zo severovýchodu krajiny. Niektoré pochádzajú z archeologických výskumov, pri ktorých je známe aj miesto ich objavenia. Zvyšné exempláre majú neznáme nálezové okolnosti a predpokladá sa pri nich len približná oblasť, kde malo dôjsť k ich objaveniu. V rámci typologického zaradenia V. Yotov jednotlivé nákončia klasifikoval podľa Paulsenovej typológie do piatich kategórií:
- germanische Vogelmotiv (germánsky vtáčí motív) – Miladinovci, Zavet a neznáme miesto na severovýchode Bulharska (Yotov 2016b: 111, fig. 13.1-3).
- germanische Vierfüßlermotiv (motív germánskej štvornohej šelmy) – Pavlikeni, Stana a okolie mesta Varna (Yotov 2016b: 111, fig. 14.1-3).
- orientalische Palmette (orientálna palmeta) – Čirpan-Rupkite, Gigen, Madara, Miladinovci, okolie mesta Razgrad a dva exempláre z neznámeho miesta na severovýchode Bulharska (Yotov 2016b: 112, fig. 15.1-7).
- Kreuz und Ranke (kríž a úponka) – neznáme miesto na severovýchode Bulharska (Yotov 2016b: fig. 16.2).
- Niedrige (typ nízkych nákončí) – neznáme miesto na severovýchode Bulharska (Yotov 2016b: 113, fig. 16.3).
Prvá kategória nákončí patrí pod Paulsenov typ s vtáčím motívom, ktoré sú rozdelené do dvoch skupín – Eine skandinavische Gruppe (škandinávska skupina) a Eine schwedisch-warägische Gruppe (švédsko-varjažská skupina). Druhá menovaná bola rozdelená do ešte ďalších štyroch podskupín (a, b, c, d). Z bulharských nálezov majú do tejto kategórie spadať štyri exempláre: Miladinovci (Миладиновци), Zavet (Завет), neznáme miesto na severovýchode Bulharska a nepublikované nákončie z neznámej lokality. S určitosťou sa však do tejto kategórie dajú zaradiť len nákončia z lokalít Zavet, neznámeho mieste na severovýchode Bulharska a nepublikovaný nález nákončia z neznámej lokality. Povrch nákončia z Miladinovci je totiž hladký a lesklý, čo značne sťažuje určenie motívu. Vizuálne ho podľa tvaru možno priradiť k niektorému zo zvieracích motívov Paulsenových typov „germánsky vtáči motív“ alebo „motív štvornohej šelmy“.
Nákončie ktoré bolo objavené na mieste pevnosti v blízkosti mesta Zavet sa vyznačuje geometrickou siluetou vtáka pri pohľade zhora. Menšie rozdiely môžu vykazovať tieto nákončia v zakončení hornej strany, kde sa niekedy nachádza malá zvieracia hlava a v zakončení spodnej strany, ktorá môže byť oválna alebo z nej vytŕča valcovitý výbežok. Paulsen priradil tieto nákončia k typu s vtáčim motívom a do škandinávskej skupiny. Vytautas Kazakevičius na základe svojich výskumov dospel k záveru, že táto skupina je skôr baltského pôvodu a sú tak výrobkami miestnych remeselných dielní, napodobňujúce škandinávsku skupinu. Najbližšie známe paralely pochádzajú z Poľska, Litvy a Kaliningradskej oblasti (Janowski 2007: 159). V rámci typologického zaradenia tak exemplár zo Zavetu zodpovedá viac Kazakevičiusovmu typu I a podtypu I2b (Kazakevičius 1998: 292). Datovanie týchto typov nákončí sa zvykne udávať na koniec 10. a začiatok 11. storočia (Janowski 2007: 161-162).
Nepublikovaný nález z neznámeho miesta v Bulharsku je uložený v archeologickom múzeu vo Varne (osobná komunikácia so Samuilom Kamburovom), ide pravdepodobne o bronzové nákončie s jednoduchou siluetou vtáka s roztiahnutými krídlami a chvostom, bez detailnejšieho zobrazenia peria. Niekedy sú tieto typy nákončí zdobené kruhovým ornamentom. Horná časť je formovaná do podoby vtáčej hlavy z profilu, niektoré exempláre v tejto časti disponujú naznačeným okom v podobe kruhového ornamentu. Typologicky sa jedná o Paulsenovu švédsko-varjažskú skupinu so zaradením do podskupiny d (Paulsen 1953: 22, 28-34, abb. 20-26). Tento typ je bezpochyby škandinávskym produktom.
Paulsen považoval za miesto ich výroby Birku, Gotland ale aj oblasť okolo Kyjeva (Paulsen 1953: 33). V Birke bol počas archeologického výskumu objavený fragment odlievacej formy vo vrstve zeme z druhej polovice 10. storočia, čo teda môže ukazovať na možnosť, že švédska lokalita mohla byť jedným z centier výroby tejto skupiny nákončí (Kainov 2009: 92; Paulsen 1953: 27, abb. 22). Analógie nákončí švédsko-varjažskej skupiny s podskupinou d sú známe zo Švédska, Nórska, Fínska, Pobaltia, Poľska, Nemecka, Ukrajiny a Ruska (Paulsen 1953: 28-33, abb. 20-26; Kainov 2009: 91-92). Časové zaradenie pre tieto typy sa udáva podľa Paulsena na druhú polovicu 10. storočia (Paulsen 1953: 33). Podľa Androshchuka sa objavujú už v prvej polovici 10. storočia a boli používané až do jeho konca, s výnimkou niektorých baltských regiónov kde je ich používanie doložené ešte v 11. storočí (Androshschuk 2014: 118). Ruské nálezy datuje Kainov do prvej polovice 10. storočia, respektíve skôr do jeho druhej štvrtiny, ich distribúciu na územie Rusi spája so Škandináviou a tvrdí že sa tu skôr ako v 30. tych rokoch 10. storočia neobjavili (Kainov 2009: 93). Datovanie bulharského exempláru je vzhľadom k absencii informácií o náleze zložité. Pokiaľ vezmeme do úvahy stav bádania o vyššie diskutovanom type nákončia a ďalších exemplároch z územia Bulharska, tak za najpravdepodobnejšiu možnosť stanovenia časového horizontu, kedy sa toto nákončie mohlo ocitnúť v oblasti dolného Dunaja je druhá polovica 10. storočia (osobná komunikácia so Samuilom Kamburovom).
Nákončie z neznámeho miesta na severovýchode Bulharska je pomerne raritným exemplárom, ktoré má na každej strane odlišný motív. Jedna strana zodpovedá Paulsenovmu vtáčiemu motívu, kým druhá strana predstavuje ornament štvornohej šelmy.
Pozrime sa najprv na stranu s vtáčím motívom v ktorom Paulsen videl vyobrazenie vtáka. Pohľad na takúto interpretáciu zmenil nález nákončia z Čiernej zeme v Birke počas archeologických vykopávok v rokoch 1990 – 1995. Nákončie je unikátnym nálezom, ktoré má z jednej strany zobrazenie dravého vtáka s hlavou otočenou z profilu a na druhej strane sa zreteľne ukazuje motív prepleteného vtáka s človekom, ktorý bol porovnaný so scénou znázornenou na obrazovom kameni v gotlandskej lokalite Hammars III, vo farnosti Lärbro, interpretovanej ako mytologický výjav, keď Óðin kradne medovinu poézie obrovi Suttungovi, ktorú neskôr vypije a pri úteku sa premení na orla (Ambrosiani 2001: 12, fig. 1.2.-1.4.). Fedir Androshchuk v tomto zobrazení vníma skôr východné paralely. Prepojenie človeka držaného vtákom interpretuje ako neskoroantickú a stredovekú legendu o nanebovstúpení Alexandra Veľkého s tým, že túto teóriu môžu ešte viac podporiť napríklad škandinávske obchodné alebo vojenské aktivity smerom na východ. Prípadne ďalšou interpretáciou vtáčieho motívu by mohlo byť prepojenie s postavou kováča Vǫlunda z básne Vǫlundarkviða, ktorého zajal kráľ Níðuð. Po tom, čo sa Vǫlund kráľovi pomstil zabitím jeho synov a znásilnením dcéry, uniká zo zajatia pomocou nejakého stroja vyrobeného z vtáčích pier (Helmbrecht 2012: 175). Nie je ale vylúčené, že význam týchto symbolov bol pre vtedajšiu spoločnosť úplne iný ako ho interpretujeme dnes, a teda jeho pochopenie nám môže unikať.
Androshchuk radí toto nákončie pod typ 3c, s motívom v štýle Borre/Jellinge/Mammen stvárňujúce vtáka a šelmu (Androshchuk 2014: 116, fig. 71c), prípadne ako kombináciu vtáka, šelmy a človeka (Androshchuk 2014: 124). Datovanie sa podľa Paulsena udáva medzi 10. – 11. storočie a ich pôvod kladie na sever Európy s tým, že dochádzalo aj k ich napodobňovaniu mimo územia Škandinávie (Paulsen 1953: 17). Na územiach obývaných baltskými kmeňmi sa tento typ nákončia rozšíril práve zo Škandinávie a neskôr tu vznikali ich napodobeniny, ktoré Kazakevičius radí pod typy Ib2 (kam patrí aj exemplár zo Zavetu) a Ib3 (Kainov 2009: 95). Paralely bulharského exempláru sú známe zo Švédska, ostrovov Gotland a Öland, ďalej z Nórska, Dánska, Islandu, Ruska a Nemecka (Kainov 2009: 95).
Druhá strana nákončia je zdobená motívom štvornohého zvieraťa prepleteného s hadom. Typologicky sa dá zaradiť pod Paulsenov typ germanische Vierfüßlermotiv, rozdelený do štyroch skupín: Eine skandinavische Gruppe des 10. Jahrhunderts (škandinávska skupina z 10. storočia), Eine schwedische Gruppe des 10. Jahrhunderts (švédska skupina z 10. storočia), Ortbänder mit Tierstil des Ostseekreises (nákončie so zvieracím motívom z baltského regiónu) a Ortbänder mit Vierfüßlermotiv und Palmette (nákončie so štvornohou šelmou a palmetou). Toto nákončie z neznámej lokality vykazuje prvky skupín Eine skandinavische Gruppe des 10. Jahrhunderts alebo Eine schwedische Gruppe des 10. Jahrhunderts. V Androshchukovej klasifikácii prináleží typu 6b (Androshchuk 2014: 117, fig. 75). Škandinávska skupina je datovaná do prvej polovice 10. storočia a má paralely v Dánsku, Anglicku, Nórsku, Nemecku, Rusku, na Islande a vo Švédsku (Paulsen 1953: 35-42). Je tu ešte teória, podľa ktorej by na nákončiach tohto typu malo ísť o vyobrazenia v umeleckom štýle Mammen, ktorého rozšírenie v Škandinávii sa udáva na druhú polovicu 10. storočia (Kainov 2009: 96-97), zároveň ešte existuje nález fragmentu podobného nákončia z Birky, ktoré sa našlo vo vrstve datovanej medzi roky 950 – 970 (Ambrosiani – Androshchuk 2006: 5; Kainov 2009: 96). Švédsku skupinu Paulsen datuje do obdobia okolo roku 950 a miesto ich produkcie kladie na Uppland vo Švédsku. Nákončia tohto typu poznáme z rôznych oblastí: Švédsko, Nórsko, Fínsko a Rusko (Paulsen 1953: 45-47, abb. 42-43, 47). Spojenie dvoch odlišných typov nákončí do jedného predmetu je pomerne neobvyklé, bulharskému exempláru zodpovedá iba jedna jediná analógia na ktorú ma upozornil Tomáš Vlasatý. Identické nákončie s motívom vtáčieho motívu a štvornohej šelmy pochádza z litovskej lokality Katyčiai, okres Šilutės, v Klaipėdskom kraji, ktoré Vytautas Kazakevičius radí vo svojej typológií pod medzityp I/II, s datovaním na 11. storočie (Kazakevičius 1998: 295, 11. pav. a,b).
Do druhej skupiny boli zaradené aj ďalšie nákončia, identifikované ako typ štvornohej šelmy, ktoré pochádzajú z lokalít Pavlikeni (Павликени), Stana (Стана) a z neznámeho miesta v blízkosti Varny.
Nákončie z Pavlikenije náhodným nálezom. Jeho povrch nesie zdobenie v podobe pletencového motívu štylizovanej palmety, vytvárajúci kosoštvorcové línie. Tento typ je pomerne raritný a jedinou známou paralelou je náhodný nález zo švédskej lokality Vreta, vo farnosti Västerhaninge v Södermanlande (Androshchuk 2014: 118, 375). Nález z Vrety však disponuje na spodnej strane valcovitým výbežkom a jeho horná časť je tiež odlomená. Paulsen švédsky exemplár radí k typu germanische Vierfüßlermotiv (Paulsen 1953: 35-47), Yotov, Zlatkov ako aj Kamburov nález z Pavlikeni priraďujú tiež k tomu istému typu podľa Paulsena (Yotov 2004: 48, 5, kat. č. 435; Zlatkov 2014: 149; Kamburov 2021: 106). Androshchuk zastáva názor, že obidve nákončia by za súčasných okolností mali byť skôr priradené k zvláštnym typom, ktoré zatiaľ nemajú konkrétne typologické zaradenie (Androshchuk 2014: 118). Datovanie exempláru z Pavlikeni sa kladie na druhú polovicu 10. storočia (Zlatkov 2014: 149).
Exempláre z pevnosti Stana a neznámeho miesta pri Varne sú prakticky rovnaké, rozdiel je iba v tom, že nález z pevnosti Stana sa zachoval vo fragmentárnom stave, napriek tomu je motív na jednej strane zreteľný. Yotov nákončie priradil k Paulsenovmu typu germanische Vierfüßlermotiv a skupine Ortbänder im Tierstil des Ostseekreises (Yotov 2004: 49, 7, kat. č. 437). Charlotte Hedenstierna-Jonson ich rozdelila ako skupinu nákončí s motívom zviazanej antropomorfnej postavy do štyroch podskupín (A, B, C, D) v závislosti na zobrazení hlavy. V niektorých prípadoch sa postava javí ako ľudská, v iných má zvieracie črty a v jednom prípade je hlava jasne zvieracia. Podskupinu A tvoria nákončia so zoomorfnou hlavou. Podskupina B má antropomorfnú hlavu. Podskupina C nesie zoomorfnú hlavu podobnú tým na oválnych brošniach typu P48, vyrobených v štýle Borre. Podskupina D pozostáva z nákončí, kde je motív skreslený alebo nesprávne interpretovaný (Hedenstierna-Jonson 2002: 104, 106-107, fig. 3-5). Obidva bulharské exempláre možno jednoznačne zaradiť pod typ B, s vyobrazením antropomorfnej hlavy. Najbližšie paralely bulharských nálezov poznáme z Nemecka – Nimschütz, Ukrajiny – Koroston, Cherson, Šestovica (Hedenstierna-Jonson 2002: 106, fig. 4.1-4.4) a Ruska – Gnëzdovo (Kainov 2009: 97-101, fig. 10.1). Podľa N. Eniosovej mohlo byť centrum výroby nákončí s antropomorfnou hlavou v oblasti stredného Dnepra, ktoré odlievali remeselníci poznajúci škandinávske umelecké tradície (Kainov 2009: 101). Paulsen datovanie udáva na prvú polovicu 10. storočia s úzkym prepojením empórií Hedeby a Birka (Paulsen 1953: 48). Ambrosiani ich považuje za najskoršie typy nákončí vikinskej doby s rozšírením po celej Škandinávii s centrom výroby v oblasti Baltského mora (Ambrosiani 2001: 24). Charlotte Hedenstierna-Jonson datuje nález nákončia podskupiny A (zoomorfná hlava) z Posádky v Birke do druhej polovice 10. storočia (Hedenstierna-Jonson 2002: 109-110). Datácia bulharských nálezov spadá do druhej polovice 10. storočia a sú spájané s vojenskou intervenciou kniežaťa Svjatoslava a jeho vojska na Balkán v rokoch 968 – 971 (Kamburov 2021: 99). Interpretácia motívu na nákončiach tohto typu má podľa jednej teórie reprezentovať Óðina (Kainov 2009: 99) a podľa Ch. Hedenstierny-Jonson ide o vyobrazenie ukrižovaného Krista, ako analógiu udáva obrazový kameň z dánskeho Jellinge, datovaný medzi roky 960 – 1050 (Hedenstierna-Jonson 2002: 107-108).
Typológia nákončí mečových pošiev podľa P. Paulsena.
Prevzaté a upravené z: Kainov 2009: 80, fig. 1.
Tretia skupina nákončí sa od tých vyššie diskutovaných značne odlišuje. Púzdra už nemajú prelamované zdobenie ale sú uzavreté, ich povrch je hladký, s reliéfnou kompozíciou rastlinného ornamentu umiestneného väčšinou v spodnej časti. Tento typ nákončí je odliaty zo zliatiny medi. Ide však o veľmi rôznorodú skupinu, ktorá sa líši hlavne v zdobení. Miesto ich najrozšírenejšej distribúcie sa nachádza vo východnej Európe a Pobaltí, pričom v Škandinávii úplne absentujú. Gali F. Korzuchina zaradila tieto nákončia pod typ V (Korzuchina 1950: 67-69, Tab. 1) a Paulsen pod typ orientálnej palmety, ktoré ešte rozdelil do štyroch skupín: Eine warägische Gruppe (varjažská skupina), Eine warägisch-baltische Gruppe (varjažsko-baltská skupina), Eine baltisch-ostpreußische Gruppe (baltsko-východopruská skupina) a Eine ostpreußische Gruppe (východopruská skupina) (Paulsen 1953: 59-96).
Z Bulharska do tejto kategórie spadajú nálezy z lokalít: Čirpan-Rupkite (Чирпан-Рупките), Gigen (Гиген), Madara (Мадара), Miladinovci (Миладиновци), nákončie z okolie mesta Razgrad a dva exempláre z neznámeho miesta na severovýchode Bulharska.
Nálezy z lokalít Čirpan-Rupkite (Philippopel) a Madara boli prvýkrát publikované v roku 1931 Gézom Fehérom, pričom naznačil že môžu mať východoeurópsky pôvod (Kamburov 2021: 101). Neskôr ich do svojej práce zaradil aj Peter Paulsen, ktorý tieto exempláre priradil ku varjažskej skupine (Paulsen 1953: 59, 63, abb. 67, 69) v ktorej videl napodobeniny severských nákončí so zachovaným zoomorfným charakterom horného výbežku ale s výrazným východným vplyvom v podobe rastlinného motívu palmety (Paulsen 1953: 59). Samuil Kamburov v tomto type nákončí tiež vidí skôr východný (možno byzantský) pôvod (osobná komunikácia so Samuilom Kamburovom).
Yotov ako aj ďalší výskumníci sa v rámci typologického zaradenia pridržiavali klasifikácie podľa Korzuchiny a Paulsena (Doncheva 2002: 142; Yotov 2004: 5; Zlatkov 2014: 151-154; Kamburov 2021: 101-102). Paulsen ich výrobu pôvodne umiestnil do Pobaltia ale Korzuchina upozornila na to, že zmiešal dva typy do jedného a sama vyjadrila názor, podľa ktorého jedna skupina nákončí bola vyrábaná vo východnom Prusku, kým druhá, do ktorej zaradila aj nálezy z Bulharska musela vzniknúť niekde v oblasti Dunaja, čo demonštrovala na podobnosti zobrazenia rastlinného motívu v jeho spodnej časti s motívom palmety na staromaďarských platničkách z torieb pochádzajúcich z pohrebísk datovaných na koniec 10. storočia z územia Maďarska (Korzuchina 1950: 68). V Maďarsku sú však tieto platničky datované prevažne do prvej polovice 10. storočia (Virágos 2022), zároveň revízia vytvorená Erwinom Gállom vedie datovanie používania platničiek v širšom zábere medzi roky 920/930 – 970/980, s tým že by tento časový horizont nemal byť braný za stabilný (Gáll, Lezsák, Novichikhin 2018: 66). Paulsen neskôr naznačil, že miesto výroby nákončí varjažskej skupiny mohlo byť v Kyjeve alebo jeho okolí (Paulsen 1953: 59). Vytautas Kazakevičius pri skúmaní litovských nálezov dospel k záveru, že do baltského prostredia mohol preniknúť tento typ z juhu slovanských území Ruska alebo z Maďarska či Bulharska (Kazakevičius 1992: 100).
Bulharské nálezy nákončí sa od seba taktiež líšia výzdobou. Všetky sú ukončené valcovitým výbežkom. Značné rozdiely sú v zdobení, päť exemplárov má hornú stranu v podobe štylizovanej zoomorfnej hlavy (Čirpan-Rupkite, Gigen, Madara, okolie Razgradu, SV Bulharsko). Nález z Miladinovci je ukončený na hornej strane akýmsi geometrickým objektom, ktorý sa nezachoval celý a ďalší kus z neznámej lokality zo severovýchodu Bulharska má hornú stranu odlomenú, takže sa nedá určiť, ako bola táto časť konštrukčne riešená. Rastlinný vzor v spodnej časti predmetov je rozlíšiteľný iba v štyroch prípadoch (Čirpan-Rupkite, Madara, okolie Razgradu a SV Bulharsko). V prípade nálezov z lokalít Gigen a Miladinovci sa dá hovoriť o ťažšie identifikovateľných motívoch, ktorých charakter nesie prvky štylizovaného rastlinného motívu. Podobný motív má v spodnej časti aj nález nákončia z neznámej lokality zo severovýchodu Bulharska, s tým rozdielom, že jeho stredná časť je zdobená v podobe vtáka s roztiahnutými krídlami a hlavou otočenou do profilu, smerujúcou k vrcholu nákončia.
Najbližšie analógie bulharským exemplárom pochádzajú z rôznych lokalít. Nákončie z Kyjeva (Paulsen 1953: Abb. 68) s ornamentom palmety ako aj zoomorfná hlava na hornej strane sú identické iba s nálezom z Madary a neznámeho miesta pri Razgrade (Zlatkov 2014: 151; Yotov 2004: 51, kat. č. 440). Nákončie z Kyjeva sa oproti tým bulharským líši iba tým, že má štyri otvory v strede púzdra. Podobnú výzdobu spodnej časti nákončia z Čirpan-Rupkite možno pozorovať na nákončí z ruskej lokality v Tatarstane, v Biljarsku (Paulsen 1953: 60, abb. 70). Najbližšou analógiou nákončia z Miladinovci je nález z haličskej lokality Podhorce (dnes Підгірці – Pidhirci v Ľvovskej oblasti na Ukrajine), ktorý sa našiel ešte v roku 1874 spolu s pozostatkami meča Petersenovho typu V a množstvom ďalších predmetov vrátane militárií v miestnej mohyle (Liwoch 2005: 47, 53, rys. 16, fot. 17-18). Z typologického hľadiska spadá nákončie z Podhorca pod Kazakevičiusov typ III (zodpovedajúci Paulsenovmu typu orientálnej palmety) a podtyp IIIc, ktoré sú rozšírené najmä v západnej časti Pobaltia (Liwoch 2005: 54). Zvyšné bulharské exempláre nemajú zatiaľ žiadne známe analógie.
Datovanie nákončí varjažskej skupiny udáva Paulsen na druhú polovicu 10. storočia, s tým že nález z Philippopelu (Čirpan-Rupkite) datuje medzi roky 960 – 970 (Paulsen 1953: 65, 67). Podľa Korzuchiny sú nákončia typu V datované medzi koniec 10. až prvú polovicu 11. storočia, a mladšie exempláre datuje od konca 11. až do 12. storočia (Korzuchina 1950: 67).
Typologické zaradenie bulharských exemplárov z dostupného materiálu sa vzhľadom k absencii analógií podľa môjho názoru javí ako problematické a nepostačujúce, avšak pre potreby článku v ktorom som sa primárne zameral na zostavenie katalógu všetkých známych nálezov nákončí nebolo mojou ambíciou vytvárať nové klasifikačné zoskupenie pre jednotlivé typy. Z tohto dôvodu som pristúpil k použitiu Paulsenovho typu orientálnej palmety bez zaradenia do niektorej ním vytvorenej skupiny, ktoré vyčlenil osobitne pre analyzované predmety vo svojej práci.
Do štvrtej kategórie patrí nákončie z neznámej lokality na severovýchode Bulharska v tvare písmena U. Na základe Paulsenovej typológie zodpovedá typu Kreuz und Ranke, ktoré rozdelil do dvoch podskupín – Eine warägisch-livländische Grupe (varjažsko-livónska skupina), Eine kurländisch-ostpreussiche Gruppe (kurónsko-východopruská skupina), zároveň pre druhú skupinu vyčlenil tri podskupiny (a, b, c). Korzuchina ich radí pod typ IV a miesto výroby kladie na Gotland alebo do Pobaltia, s tým že výzdobu výrazne ovplyvnil “východný” umelecký štýl (Korzuchina 1950: 66). Artūrs Tomsons je presvedčený, že miesto ich výroby malo byť niekde vo východnom Pobaltí, keďže okrem Kurónska a západnej Litvy sú rozšírené v celej oblasti Pobaltia (Tomsons 2012: 211). Lotyšské nálezy zaradil k typu V a tie ešte rozdelil zvlášť do troch skupín. Kazakevičius zaradil tento typ nákončí pod typ V s podtypmi Va a Vb pričom vyjadril názor, že pre litovské nálezy je Paulsenovo delenie nepresné, minimálne v prípade jeho podtypov b a c, keďže sú si podobné a kritéria na diferenciáciu sú pomerne nejasné (Kazakevičius 1992: 102). Bulharskému exempláru by tak na základe Kazakevičiusovho delenia mohol zodpovedať podtyp Vb, ktorý je zdobený rastlinným motívom alebo motívom kríža a zároveň pri niektorých nálezoch prevláda trojlistý motív na vrchole centrálneho výbežku (Kazakevičius 1992: 104). Tieto nákončia sa datujú do 11. storočia, avšak niektoré náhodné nálezy môžu pochádzať až z 12. storočia (Kazakevičius 1992: 105). Najbližšie analógie pochádzajú z Litvy, Lotyšska či Gotlandu. Na území bývalej Kyjevskej Rusi absentujú (Korzuchina 1950: 67).
Piatu kategóriu tvorí nákončie pochádzajúce taktiež z neznámej lokality na severovýchode Bulharska, ktoré Yotov priradil k Paulsenovej skupine nákončí typu Niedrige, rozdelenej do troch skupín: mitt Palmette (s palmetou), mit Kreuz (s krížom), ohne Kreuz und Palmette (bez kríža a palmety). Podľa Paulsena táto skupina nákončí nie je odvodená zo škandinávskych foriem z 10. – 11. storočia, ale objavuje sa ako nová, cudzia forma z 11. storočia pravdepodobne s presahom do 12. až 13. storočia (Paulsen 1953: 131). G. F. Korzuchina poznamenáva, že najrozšírenejšie sú v Pobaltí. Ďalšie nálezy sú známe z Gotlandu či Švédska a radí ich pod typ VIII (Korzuchina 1950: 68). Pôvod sa aj v tomto prípade kladie do oblasti Pobaltia (Tomsons 2012: 221). Kazakevičius zaradil tieto exempláre pod typ VI s podtypmi VIa, VIb, VIc (Tomsons 2012: 190, 100. att.) a Artūrs Tomsons ich zaradil pod typ VI (Tomsons 2012: 190. 101. att.).
Typológia nákončí mečových pošiev podľa V. Kazakevičiusa. Zdroj: Kazakevičius 1998: 289.
Do sledovaného obdobia môžeme zaradiť ešte nákončie mečovej pošvy, ktoré pochádza z lokality Veliki Preslav a k jeho objaveniu došlo na mieste vnútorného mesta, pri severnej hradbe (Yotov 2003: 20). Datovanie je podľa Yotova pomerne chaotické, keďže v bulharsky písanom texte udáva datáciu na 12. – 13. storočie, avšak anglická verzia textu má uvedené datovanie na koniec 10. storočia až 11. storočie (Yotov 2003: 20). Najbližšiu analógiou tomuto nákončiu môžeme hľadať v Česku. Z lokality Dobroměřice v okrese Louny (Ústecký kraj) pochádza veľmi podobné nákončie k typu 1, variant B podľa klasifikácie R. Kocha, alebo variant 210 podle S. Krabatha. Tento typ nákončí sa obvykle datuje do 11. – 12. storočia, s ojedinelým presahom do prvej polovice 13. storočia a najrozšírenejšie je v Nemecku (Korený 2012: 945, obr. 2).
Zdroj: Korený 2012: 945, obr. 2.
Nákončie mečovej pošvy z lokality Veliki Preslav (vľavo).
Nákončie mečovej pošvy z lokality Dobroměřice (vpravo).
Zhrnutie
Z 24 analyzovaných predmetov (vrátane nepublikovanej hlavice meča z Burgasu) môžeme konštatovať, že 7 nálezov pochádza z neznámych lokalít na severovýchod Bulharska (5 nákončí a 2 meče). V jednom prípade evidujeme nepublikované nákončie, ktorého miesto objavenia je neznáme a vie sa iba, že je uložené v archeologickom múzeu vo Varne. Ďalšie 3 exempláre majú známu aspoň približnú oblasť objavenia (Sliven, Razgrad a Varna). Pri 13 nálezoch dokážeme uviesť miesto, kde došlo k ich objaveniu.
Keďže ani v jednom prípade sa predmety nenašli v hrobe, ide o náhodné nálezy pričom nesmieme zabudnúť aj na to, že niektoré z nich boli objavené detektorármi.
Čo sa týka geografického rozmiestnenia jednotlivých nálezov, tak ich najväčšia koncentrácia je sústredená na severovýchode Bulharska (16 exemplárov – 4 meče a 12 nákončí). Zo severu pochádzajú dve nákončia (Gigen a Pavlikeni), z juhovýchodu jeden meč a jedna hlavica (Sliven a Burgas). Po jednom kuse sa našli meč na severozápade (Gradešnica), nákončie na juhu Bulharska (Čirpan-Rupkite) a čepeľ meča z juhozápadu (Kladnica).
Pokiaľ zohľadníme v prípade vyššie diskutovaných predmetov stav bádania a informácie v dobových prameňoch, môžeme predpokladať že časť týchto militárií mohla byť na územie Bulharska zavlečená v určitom historickom kontexte – vojenská kampaň Svjatoslava I. z rokov 968 – 971, vpády Pečenehov ako predpokladá V. Yotov, vojenské aktivity Varjažskej gardy v službách byzantských cisárov ale taktiež nemožno vylúčiť aj obchodné kontakty.
Časový horizont týchto predmetov môže byť rozdielny, napriek tomu že niektoré z mečov či nákončí mečových pošiev mohli byť vyrobené v priebehu prvej polovice 10. storočia, ich výskyt na dolnom Dunaji nemožno predpokladať skôr ako koncom 10. až začiatkom 11. storočia.
Napriek tomu, že niektoré z analyzovaných predmetov sú v literatúre prezentované ako pôvodom severské, len veľmi malá časť z nich mohla byť vyrobená v škandinávskych dielňach a ich pôvod by sa mal hľadať skôr niekde v oblastiach Pobaltia či na územiach Kyjevskej Rusi. Zároveň výskyt týchto militárií (vrátane hlavíc sekier, kopijí, etc.) nemusí byť aj jednoznačným ukazovateľom fyzickej prítomnosti Severanov na území Bulharska, či nemusia byť aj svedectvom toho, že ich nositeľ bol predstaviteľom určitého etnika, pochádzajúceho z tej istej oblasti, v ktorej bol daný predmet vyrobený (Kamburov 2021: 90). Ponúka sa aj otázka, či niektoré nákončia mečovej pošvy neboli vyrobené priamo v oblasti dolného Dunaja, ako to naznačili niektorí výskumníci (Korzuchina 1950: 68; Kazakevičius 1992: 100; osobná komunikácia so Samuilom Kamburovom). Z lokalít Pliska a Preslav sa zachovali nálezy konštrukčných prvkov mečov a šablí, vrátane polotovarov a odpadu v podobe priečok, rôznych typov nákončí pošiev či hlavíc, ktoré však podľa S. Kamburova nesúvisia s varjagmi (osobná komunikácia so Samuilom Kamburovom).
Katalóg
Meče a nákončia mečových pošiev sú v nižšie prezentovanom katalógu usporiadané v abecednom poradí.
Geografické označenie lokalít distribúcie lokalizovaných nálezov mečov a ich konštrukčných prvkov (modrá) a nákončí mečových pošiev (oranžová) na území Bulharska.
Meče
Burgas (Бургас)
Hlavica mala byť objavená na nálezisku v pevnosti Aquae Calidae v Burgase, na východe Bulharska.
Uloženie: ?
Inventárne číslo: ?
Parametre: ?
Opis: ?
Datovanie: ?
Typologické zaradenie: Malo by ísť o typ R/S podľa Petersena.
Literatúra: Kamburov 2021: 112; osobná komunikácia so Samuilom Kamburovom.
Gradešnica (Градешница)
Nález fragmentárneho dvojbritého meča pochádza z okolia obce Gradešnica, v oblasti Vraca na severozápade Bulharska.
Uloženie: Regionálne historické múzeum – Vraca (Регионален Исторически Музей – Враца).
Inventárne číslo: Г-290.
Parametre: dĺžka – 227 mm; šírka čepele v základni – 48 mm, z ktorej chýbajú zhruba 4 mm; dĺžka/výška/šírka priečky – 115/39/20 mm; dĺžka základne rukoväte – 64 mm; dĺžka/výška/šírka hlavice – 95/47/23 mm; váha – 516 g.
Opis: Nálezové okolnosti nie sú dostupné. Nález pozostáva iba z malej časti čepele, priečky, tŕňa rukoväte a dvojdielnej hlavice. Z čepele sa zachovala pomerne malá časť, značne skorodovaná ktorá má na obidvoch stranách poškodené ostrie. Krvný žľab je široký a dobre zreteľný. Priečka meča je ťažká a hrubá, ohnutá k čepeli, rozširujúca sa ku koncom, ktoré sú zaoblené. V jej strede sa nachádza malý výbežok smerujúci k čepeli. Tŕň rukoväte je tenký, relatívne rovnako hrubý na obidvoch koncoch. Hlavica pozostáva z dvoch častí – bázy a ťažkej koruny. Báza je zahnutá smerom hore ku korune a má elipsovitý tvar. Koruna je konvexná, päťlaločná a na obidvoch koncoch zo spodnej strany poškodená. Na niektorých miestach sú viditeľné stopy po inkrustácií (Yotov 2004: 43; Zlatkov 2014: 142-143).
Datovanie: druhá polovica 10. storočia – prvá polovica 11. storočia.
Typologické zaradenie: Typ Z podľa Petersena.
Literatúra: Zlatkov 2014: 143.
Meč z Gradešnice. Zdroj: Zlatkov 2014: 142, 41.
Kladnica (Кладница)
Meč pochádza z hradiska v blízkosti obce Kladnica, oblasť Pernik.
Uloženie: Národné Archeologické Múzeum, Sofia (Националният археологически музей, София).
Inventárne číslo: 2096.
Opis a parametre: Meč tvorí v súčasnosti iba skorodovaná čepeľ s tŕňom rukoväte. Celková dĺžka objektu má 85,5 cm. Tŕň rukoväte dosahuje dĺžku 12,5 cm, šírka variuje od 2,5 do 1 cm v smere od čepele ku hrotu tŕňa rukoväte. Prierez je obdĺžnikový. Jedno z ramien čepele je užšie, so šírkou 1,2 cm a druhé dosahuje šírky 2 cm. Hrúbka meča pri tŕni rukoväte predstavuje 0,5 cm. Dĺžka samotnej čepele má 73 cm, jej šírka prechádza od tŕňa k hrotu z 5,3 na 4,7 cm. Hrot je zaoblený. Krvný žľab je pomerne slabo zreteľný, začína sa 3 cm od ramien a končí asi 4 cm pred hrotom. Šírku má zhruba 2,5 cm. Hmotnosť čepele je 740 g.
Datovanie: 10. – 12. storočie.
Typologické zaradenie: Vzhľadom k absencii priečky a hlavice je typologické zaradenie nemožné.
Literatúra: Popov 2018: 140.
Meč z Kladnice. Zdroj: Popov 2018: 140.
Opaka (Опака)
Dobre zachovaný meč má údajne pochádzať z detektorovej činnosti a k jeho objaveniu malo dôjsť v blízkosti bývalej stredovekej pevnosti pri obci Opaka v oblasti Tărgovište, na severovýchode Bulharska.
Uloženie: Regionálne historické múzeum, Dobrič (Регионален Исторически Музей, Добрич).
Inventárne číslo: Ac 3234.
Parametre: celková dĺžka – 895 mm; dĺžka čepele – 775 mm; šírka čepele v základni – 55 mm; hrúbka čepele v základni – 12 mm; dĺžka žľabu – 720 mm; šírka žľabu v základni – 18 mm; dĺžka priečky – 100 mm; výška priečky – 8 mm; šírka priečky – 19 mm; dĺžka hlavice – 49 mm; výška hlavice – 25 mm; šírka hlavice – 14 mm; váha – 864 g.
Opis: Meč pozostáva z rovnej dvojbritej čepele, rovnej priečky, tŕňa rukoväte a hlavice. Zachoval sa takmer celý, iba z hrotu chýba približne 30 mm časť. Krvný žľab je zreteľný a tiahne sa od priečky smerom k hrotu. Postupne sa zužuje a niekoľko centimetrov pred hrotom sa stráca. Zhruba 100 mm pod priečkou, v krvnom žľabe sa nachádza zlatý kríž v kruhu vyplnený metódou inlay (10,5 x 11,5 mm). Priečka meča je rovná, rektangulárna. Na jej povrchu sa nachádzajú vertikálne ryhy (cca 11?). Tŕň rukoväte sa od priečky smerom k hlavici zužuje a pravdepodobne prechádza cez hlavicu, ku ktorej je pripevnený nitom. Hlavica je vyrobená pravdepodobne z jedného kusu železa a dekoratívne rozdelená horizontálnou ryhou na dve časti. Povrch koruny hlavice je zdobený šiestimi vertikálnymi drážkami.
Datovanie: druhá polovica 9. storočia – 10. storočie.
Typologické zaradenie: Typ K podľa Petersena.
Literatúra: Paroushev 1999: 31; Zlatkov 2014: 141.
Meč z pevnosti v blízkosti obce Opaka. Zdroj: Zlatkov 2014: 140.
Sliven (Сливен)
Nálezové okolnosti meča nie sú známe, vie sa iba to, že sa našiel niekde v oblasti Sliven.
Uloženie: Regionálne historické múzeum, Sliven (Регионален Исторически Музей, Сливен).
Inventárne číslo: 3627.
Parametre: celková dĺžka – 760 mm; dĺžka čepele – 610 mm; šírka čepele v základni – 59 mm; hrúbka čepele v základni – 5mm; hrúbka čepele v bode zlomu – 3,3 mm; šírka žľabu – 22-23 mm; dĺžka priečky – 91 mm; výška priečky – 11,5 mm; šírka priečky – 19,3 mm; báza a koruna hlavice (dl.,hr.,v.) – 71x45x22 mm; váha – 922 g.
Opis: Meč je v pomerne dobrom stave. Zachoval sa s dvojbritou čepeľou, z ktorej chýba hrot a značná časť ostria so žľabom v jej spodnej časti. Rukoväť pozostáva z priečky, tŕňa a dvojdielnej hlavice. Ostrie na čepeli je mierne poškodené aj vyššie. Krvný žľab je dobre zreteľný, široký, bez nápisu. Priečka je rovná, hexagonálna. Tŕň rukoväte prechádza od priečky smerom k hlavici, ku ktorej sa zužuje. Hlavica sa skladá z dvoch častí, z bázy a koruny, ktoré sú k sebe pripevnené nitmi. Báza hlavice je oválna. Koruna hlavice je plochá a má tvar pologule. Hlavica je údajne k tŕňu pripevnená dvoma klinmi vyčnievajúcimi spod bázy, smerujúcimi k priečke. Kliny sú na koncoch skosené. Tŕň rukoväte má v mieste, ktoré je bližšie k priečke otvor s veľkosťou 2,5 mm. Priečka ako aj hlavica meča nesie stopy po výzdobe. Motív, ktorý dnes nie je možné rozpoznať bol vytvorený zo strieborného, medeného a mosadzného drôtu.
Datovanie: druhá polovica 9. storočia – 10. storočie.
Typologické zaradenie: Udáva sa ako Petersenov typ H.
Poznámka: Rukoväť meča vykazuje prvky charakteristické pre Petersenov typ V, čo by znamenalo aj posunutie časového horizontu na 10. storočie, v prípade tohto nálezu pravdepodobnejšie až do jeho druhej polovice.
Literatúra: Zlatkov 2014: 139.
Meč z neznámej lokality v oblasti Sliven. Zdroj: Zlatkov 2014: 138.
Veliki Preslav (Велики Преслав)
Hlavica meča pochádza z lokality Veliki Preslav, oblasť Šumen, severovýchodné Bulharsko. K jej objaveniu došlo pri prieskume veľkej reprezentatívnej budovy v južnej časti vnútorného mesta, medzi keramickým materiálom z 11. – 12. storočia.
Uloženie: Archeologické múzeum, Preslav (Археологически музей, Преслав).
Inventárne číslo: ?
Parametre: ?
Opis: Hlavica polkruhového tvaru s elipsovitým prierezom má na spodnej strane rektangulárny otvor, ktorý slúžil pre jej umiestnenie na tŕň rukoväte.
Datovanie: 11. storočie – prvá polovica 12. storočia.
Typologické zaradenie: Oakeshott A, Geibigov kombinovaný typ 16, varianta I.
Literatúra: Vitaljanov 1996: 35; Yotov 2003: 7; 2004: 45, kat. č. 427.
Hlavica meča z lokality Veliki Preslav. Zdroj: Yotov 2003: 7.
Neznáma lokalita na severovýchode Bulharska
Uloženie: Archeologické múzeum, Varna (Археологически музей, Варна).
Inventárne číslo: ?
Parametre: ?
Opis: Nálezové okolnosti nie sú známe. Koruna hlavice meča má tri laloky, dva bočné sú oproti centrálnemu výrazne menšie a majú oválny tvar. Centrálny lalok je taktiež oválny, smerom hore sa zužuje. Medzi centrálnym lalokom a dvomi bočnými sa nachádzajú drážky, ktoré mohli byť v minulosti vyplnená strieborným krúteným drôtom. Hlavica by mala byť vyrobená zo železa a jej povrch je pokrytý striebrom. Z dostupnej fotografie je možné si všimnúť pletencový motív nachádzajúci sa na centrálnom laloku, dominujúci takmer celému povrchu, ktorý sa na bočných stranách stáča do špirál. Horná časť stredného laloku je poškodená na jednej aj druhej strane, bez striebornej výplne, ktorá musela vypadnúť a rekonštruovať tak celý ornament nie je možné. Pod ornamentom prechádza orámovanie v podobe horizontálnej čiary, z ktorej smerom k ornamentu vybiehajú vertikálne, do pravej strany naklonené malé výbežky. Pod týmto motívom je umiestnené ešte jedno orámovanie, tentokrát má vzor podobu tzv. rybej kosti. Bočné laloky sú po vnútornej strane lemované rovnakou čiarou s výbežkami, ako je tomu pod pletencovým ornamentom centrálneho laloku. Lem sa tiahne od spodného konca lalokov k vrchnej časti, priestor medzi nimi je vyplnený motívom pripomínajúcim špirálu. Na vrchu koruny sa nachádza otvor, ktorá slúžil na nit, ktorým bola pripevnená k báze. Na spodnej strane obidvoch bočných lalokov sa nachádzajú dva malé výbežky.
Datovanie: 10. stor. – zač. 11. storočia.
Typologické zaradenie: Typ T1 podľa Petersena / Typ II A podľa Kirpičnikova. Vykazuje rysy charakteristické pre tzv. postriebrené typy podľa Moilanena.
Literatúra: Yotov – Pavlova 2004: 94.
Koruna hlavice meča z neznámej lokality na severovýchode Bulharska.
Zdroj: Yotov – Pavlova 2004: 81, kat. č. 62.
Neznáma lokalita na severovýchode Bulharska
Uloženie: Archeologické múzeum, Varna (Археологически музей, Варна).
Inventárne číslo: ?
Parametre: dĺžka čepele – 46 cm.
Opis: Nález fragmentárnej dvojbritej čepele pochádza z neznámeho miesta na severovýchode Bulharska. Nie sú známe nálezové okolnosti. Čepeľ sa zachovala bez hrotu, priečky a hlavice, iba s tŕňom rukoväte, ktorý je pri ramenách čepele pomerne široký a smerom k jeho koncu sa zužuje. Krvný žľab je dobre zreteľný.
Datovanie: 10. storočie – zač. 12. storočia.
Typologické zaradenie: Vzhľadom k absencii priečky a hlavice je typologické zaradenie nemožné.
Literatúra: Yotov 2003: 7; 2004: 45.
Čepeľ dvojbritého meča z neznámej lokality na severovýchode Bulharska.
Zdroj: Yotov 2003: 7.
Nákončia mečových pošiev
Čirpan-Rupkite (Чирпан-Рупките)
Bronzové nákončie je náhodným nálezom pochádza z pevnosti Karasura, v lokalite Čirpan-Rupkite, oblasť Stara Zagora.
Uloženie: ?
Inventárne číslo: ?
Rozmer: dĺžka – 9,3 cm; šírka – 4,6 cm.
Opis: Nákončie je na hornej strane formované tenkým výbežkom v podobe zoomorfnej hlavy s dobre definovanými očami, od nej sa smerom dole rozširujú ramená, ktorých okraj je zdobený tenkou líniou čiary ústiacej ku koncu ramien. Z lemovania okrajov ústia na obidvoch stranách dve symetricky umiestnené trojlistové palmety. Od ramien sa nákončie dole zužuje a je ukončené valcovitým výbežkom. Ornament v jeho spodnej časti má listový motív v podobe otočeného srdca, spod ktorého do strán vybieha línia vlnovkovitej čiary.
Typologické zaradenie: nákončie s motívom orientálnej palmety podľa Paulsena.
Datovanie: druhá polovica 10. storočia – začiatok 11. storočia.
Literatúra: Yotov 2003: 26; 2004: 51, kat. č. 439; osobná komunikácia so Samuilom Kamburovom.
Nákončie z lokality Čirpan-Rupkite. Zdroj: Yotov 2003: 26.
Gigen (Гиген)
Bronzové nákončie bolo objavené počas pravidelných archeologických výskumov na mieste stredovekého sídliska vystavaného na mieste bývalého neskoro-antického mesta Oescus, pod východným múrom mestskej baziliky v blízkosti obce Gigen, oblasť Pleven.
Uloženie: Regionálne historické múzeum, Pleven (Регионалният исторически музей, Плевен).
Inventárne číslo: A3165.
Rozmer: výška – 83 mm; šírka – 42 mm; hrúbka – 14 mm.
Opis: Dobre zachované nákončie má horný výbežok, ktorý zdá sa je v podobe štylizovanej palmety (zvieracej hlavy?), od ktorej sa smerom dole rozširuje do strán. Okraj ramien je ohraničený úzkym reliéfnym pásom, ktorý ústi k vrcholu. Povrch nákončia je plochý. Výzdoba je na obidvoch stranách identická, v jeho strede sa nachádza kruhový výbežok nad ktorým sú vľavo, vpravo a pod ním tri otvory slúžiace pravdepodobne na nity, ktorými bolo nákončie pripevnené k pošve. Od ramien sa objekt postupne smerom dole zužuje, ukončený je valcovitým výčnelkom. Reliéfny ornament v spodnej časti nákončia má tvar hrotu smerujúceho k otvorom, bol identifikovaný ako tvar štylizovanej palmety.
Typologické zaradenie: nákončie s motívom orientálnej palmety podľa Paulsena.
Datovanie: 10. storočie až polovica 11. storočia.
Literatúra: Yotov 2003: 17; 2004: 51, kat. č. 441; Kamburov 2021: 101.
Nákončie z lokality Gigen. Zdroj: Yotov 2003: 17.
Madara (Мадара)
Bronzové nákončie pochádza z Madary, oblasť Šumen.
Uloženie: Národný archeologický inštitút s múzeom, Sofia (Национален археологически институт с музей, София).
Inventárne číslo: 2875.
Rozmer: dĺžka – 98 mm; šírka – 45 mm; hrúbka – 16 mm; váha – 53 g.
Opis: Nákončenie je v pomerne dobrom stave, s rovnakým ornamentom na obidvoch stranách. Horný okraj ramien je lemovaný líniou reliéfnych pásov smerujúcich a zužujúcich sa smerom hore, ústiacich do výbežku v podobe štylizovanej palmety (zvieracej hlavy?). Nákončie sa od ramien smerom dole zužuje, ukončené je valcovitým výčnelkom. Motív reliéfnej palmety v spodnej časti má tvar trojlístka v strede, z ktorého do strán vybiehajú volúty.
Typologické zaradenie: nákončie s motívom orientálnej palmety podľa Paulsena.
Datovanie: druhá polovica 10. storočia – prvá polovica 11. storočia.
Literatúra: Zlatkov 2014: 151.
Nákončie z lokality Madara. Zdroj: Zlatkov 2014: 151.
Miladinovci (Миладиновци)
Bronzové prelamované nákončie malo byť objavené na mieste pevnosti Miladinovci, oblasť Tărgovište (Yotov 2003: 10).
Uloženie: Súkromná zbierka.
Rozmer: ?
Opis: Povrch nákončia je hladký a lesklý, čo značne komplikuje rozlíšenie motívu a jeho typologické zaradenie. Tvar nákončia vizuálne možno priradiť k niektorej z Paulsenových skupín: Eine skandinavische Gruppe des 10. Jahrhunderts alebo Eine schwedische Gruppe des 10. Jahrhunderts, ktoré spadajú pod typ germanische Vierfüßlermotiv či ku skupine Eine skandinavische Gruppe, ktorá patrí typu germanische Vogelmotiv. Vrchná časť nákončia má tvar zvieracej hlavy s výraznými očami. Od hlavy smerom dole sa predmet rozširuje do strán, od ramien pokračuje smerom dole, kopíruje čepeľ meča až k jeho hrotu. Nákončie sa tak zužuje a je ukončené do podoby valcovitého výbežku.
Typologické zaradenie: nejasné, pravdepodobne patrí do niektorej skupiny typov germanische Vogelmotiv alebo germanische Vierfüßlermotiv.
Datovanie: druhá pol. 10. až začiatok 11. storočia.
Literatúra: Yotov 2003: 10; 2004: 47, kat. č. 434.
Nákončie z lokality Miladinovci. Zdroj: Yotov 2003: 10.
Miladinovci (Миладиновци)
Bronzové nákončie pochádza z pevnosti Miladinovci, oblasť Tărgovište.
Uloženie: Archeologické múzeum, Varna (Археологически музей, Варна).
Inventárne číslo: 4900.
Rozmer: dĺžka – 96 mm; šírka – 49 mm; hrúbka – 15 mm; váha – 47,3 g.
Opis: Nákončie sa zachovalo takmer celé iba z jednej časti. Okraj ramien má zdobenie v podobe troch reliéfnych línií, ktoré smerujú hore a sú ukončené kosoštvorcovým výčnelkom ktorý sa nezachoval celý. Smerom dole sa nákončie zužuje a na spodnej strane z neho vybieha valcovitý výbežok s dvomi horizontálnymi ryhami. Reliéfny ornament na spodnej strane má hrotový charakter s dvoma menšími šikmými ryhami bližšie k vrcholu a dvoma dlhšími šikmými ryhami bližšie k bočným stranám nákončia. Vizuálne pôsobí ako štylizovaný rastlinný ornament v podobe palmety.
Typologické zaradenie: nákončie s motívom orientálnej palmety podľa Paulsena, prípadne Kazakevičiusov typ III, podtyp IIIc.
Datovanie: druhá polovica 10. storočia – prvá polovica 11. storočia.
Literatúra: Zlatkov 2014: 153.
Nákončie z lokality Miladinovci. Zdroj: Zlatkov 2014: 153.
Pavlikeni (Павликени)
Bronzové nákončie pochádza z neznámeho miesta v blízkosti mesta Pavlikeni, oblasť Veliko Tărnovo. Nákončie je náhodným nálezom.
Uloženie: Archeologické múzeum, Varna (Археологически музей, Варна).
Inventárne číslo: 5118.
Rozmer: dĺžka – 67 mm; šírka – 44 mm; hrúbka – 14 mm; váha – 38 g.
Opis: Bronzové nákončie sa zachovalo takmer celé. Otvor je oválny. Horný výbežok je odlomený, nie je teda spoľahlivo možné určiť, ako bola táto časť tvarovo riešená. Tvar nákončia sa od ramien smerom dole zužuje, spodná strana je oválna, bez valcovitého výbežku. Povrch nákončia je zdobený zložitým pletencovým motívom štylizovanej palmety, so stopami po zlatom povlaku na niekoľkých miestach. Rám okolo otvoru je zdobený na každej strane líniou v tvare rybej kosti. Na povrchu sa nachádzajú štyri otvory, ktoré slúžili pravdepodobne na fixáciu nákončia k pošve.
Typologické zaradenie: zvláštny typ podľa Androshchuka (Androshchuk 2014: 118, fig. 78b).
Datovanie: druhá polovica 10. storočia.
Literatúra: Zlatkov 2014: 149.
Nákončie z lokality Pavlikeni. Zdroj: Zlatkov 2014: 149.
Stana (Стана)
Bronzové nákončie pochádza z pevnosti na náhornej plošine Stana, východne od mesta Novi Pazar, oblasť Šumen.
Uloženie: Archeologická rezervácia Pliska (Археологически резерват Плиска).
Inventárne číslo: ?
Rozmer: výška – 41 mm; šírka – 42 mm; hrúbka – 9 mm.
Opis: Nákončie je náhodným nálezom. Zachoval sa z neho len fragment s ornamentom. Vrchná ako aj spodná časť absentuje. Motív na nákončí je z jednej strany úplne hladký, iba v pravom hornom cípe je možné zreteľne pozorovať pletencový ornament s ryhovaním. Na opačnej strane nákončia sa dekorácia zachovala v pomerne lepšom stave. Výzdoba predstavuje zložitý pletencový ornament s pravdepodobne antropomorfným motívom v podobe ľudskej hlavy, na ktorej sú zreteľné fúzy.
Typologické zaradenie: zodpovedá typu B podľa Hedenstierny-Jonson (Hedenstierna-Jonson 2002: 104, 106, fig. 4).
Datovanie: druhá polovica 10. storočia.
Literatúra: Yotov 2003: 12; 2004: 48, 6, kat. č. 436; Kamburov 2021: 98-100.
Nákončie z lokality Stana. Zdroj: Yotov 2003: 12.
Zavet (Завет)
Bronzové nákončie pochádza z pevnosti v blízkosti mesta Zavet, oblasť Razgrad.
Uloženie: Archeologické múzeum, Varna (Археологически музей, Варна).
Inventárne číslo: 5705.
Rozmer: dĺžka – 60 mm; šírka – 42 mm; hrúbka – 7 mm; váha – 20,6 g.
Opis: Prelamované bronzové nákončie s oválnym otvorom. Rám okolo otvoru má dekoráciu v podobe dvoch línií s motívom rybej kosti. Vrchná časť je odlomená. Spodná strana má oválny tvar a smerom hore sa rozširuje k ramenám, od ktorých sa ďalej nákončie zužuje, na jednej strane je však motív rybej kosti ako aj vrchná časť centrálneho motívu odlomená. Ornament na ploche nákončia má zoomorfný charakter. Predstavuje štylizovaného vtáka, pri pohľade zhora. Jeho hlava a zobák sú formované do tvaru ružice s tromi ramenami mandľového tvaru. Z krátkeho trupu vybiehajú do strán krídla v podobe kruhov, trup sa smerom dole zužuje a z neho vybiehajú do strán dva menšie kruhy odkiaľ k stene nákončia do obidvoch strán prechádzajú dve horizontálne priečky, predstavujúce končatiny. Telo vtáka je ukončené vejárovitým chvostom s naznačenými líniami predstavujúcimi perie.
Typologické zaradenie: Kazakevičiusov typ Ib2.
Datovanie: 10. storočie až zač. 11. storočia.
Literatúra: Zlatkov 2014: 148.
Nákončie z lokality Zavet. Zdroj: Zlatkov 2014: 148.
Neznáma lokalita pri Razgrade
Bronzové nákončie pochádza z neznámej lokality z okolia Razgradu v oblasti Razgrad na severovýchode Bulharska.
Uloženie: Súkromná zbierka.
Rozmer: ?
Opis: Jedná sa o rovnaký exemplár, ako je nález z lokality Madara. Nákončie je vo veľmi dobrom stave, s rovnakým ornamentom na obidvoch stranách. Horný okraj ramien je lemovaný líniou reliéfnych pásov smerujúcich a zužujúcich sa smerom hore, ústiacich do výbežku v podobe štylizovanej palmety. Nákončie sa od ramien smerom dole zužuje, ukončené je valcovitým výčnelkom. Motív reliéfnej palmety v spodnej časti má tvar trojlístka v strede, z ktorého do strán vybiehajú volúty.
Typologické zaradenie: nákončie s motívom orientálnej palmety podľa Paulsena.
Datovanie: koniec 10. storočia – polovica 11. storočia.
Literatúra: Yotov 2003: 16; 2004: 51, kat. č. 440.
Nákončie z neznámeho miesta v okolí Razgradu. Zdroj: Yotov 2003: 16.
Neznáma lokalita v okolí Varny
Bronzové nákončie pochádza z neznámej lokality v okolí prístavu Varna na severovýchode Bulharska.
Uloženie: Archeologické múzeum, Varna (Археологически музей, Варна).
Inventárne číslo: 4980.
Rozmer: dĺžka – 55 mm; šírka – 41 mm; hrúbka – 12 mm; váha – 22,2 g.
Opis: Nákončie odliate z bronzu sa zachovalo bez hornej časti. Otvor je oválny. Ramená sú rozšírené do strán, odkiaľ smerujú dole, kde sa nákončie postupne zužuje a je ukončené valcovitým výčnelkom. Ornament tvorí antropomorfná postava s pletencovým motívom, zachovaným iba na jednej strane nákončia. Vyobrazenie predstavuje antropomorfnú postavu s roztiahnutými rukami a nohami omotanú prepletenými stuhami, stojacu na tvári, nachádzajúcej sa na spodnej strane nákončia, otočenej čelom k valcovitému výbežku. Ide o rovnaký typ, ktorý sa našiel v pevnosti Stana.
Typologické zaradenie: zodpovedá typu B podľa Hedenstierny-Jonson (Hedenstierna-Jonson 2002: 104, 106, fig. 4).
Datovanie: druhá polovica 10. storočia.
Literatúra: Zlatkov 2014: 150.
Nákončie z neznámeho miesta v okolí Varny. Zdroj: Zlatkov 2014: 150.
Neznáma lokalita na severovýchode Bulharska
Bronzové nákončie pochádza z neznámej lokality na severovýchode Bulharska.
Uloženie: Nákončie je súčasťou súkromnej zbierky.
Rozmer: ?
Opis: Prelamované nákončie vyrobené z bronzu má na každej strane odlišný motív. Na jednej zo strán sa nachádza motív pripomínajúci vtáka s roztiahnutými krídlami. Jeho telo je formované z niekoľkých cez seba prepletených čiar. Okolo tela, cez končatiny a cez krídla sa vinie pás ktorý sa na konci rozširuje do roztvoreného chvosta v podobe troch pier. Okolo chvosta je ovinutá slučka. Končatiny sú pásovité a zasahujú do okraja nákončia.
Druhá strana nákončia je zdobená motívom štvornohého zvieraťa prepleteného s hadom. Motív je však zreteľný len v pravej časti nákončia, kde je možné si všimnúť torzo stočeného tela zvieraťa do tvaru písmena S a jeho rebrovitú výplň. Okolo tela zvieraťa sa na niektorých miestach vinie tenšia pásová línia predstavujúca hada. Zvyšná časť nákončia je prakticky hladká. Horná strana nákončia je na obidvoch stranách formovaná do tvaru zvieracej hlavy, od ktorej sa smerom dole rozširujú ramená. Bočné strany nákončia prechádzajú od ramien dole, kde sa zužujú a stretávajú sa na spodnej strane, ktorá je ukončená do tvaru valcovitého výbežku. Rám na strane s vtáčím motívom je ozdobený ryhovanými drážkami.
Datovanie: druhá polovica 10. storočia.
Typologické zaradenie: Paulsenov typ germanische Vogelmotiv, skupina Eine skandinavische Gruppe a typ germanische Vierfüßlermotiv, skupina Eine skandinavische Gruppe des 10. Jahrhunderts, ktoré zodpovedajú Androshchukovým typom 3c a 6b (Androshchuk 2014: 116-117, fig. 71c, 75).
Literatúra: Yotov 2004: 46, kat. č. 432; osobná komunikácia so Samuilom Kamburovom.
Nákončie z neznámeho miesta na severovýchode Bulharska.
Zdroj: Yotov 2004: 47, kat. č. 432.
Neznáma lokalita na severovýchode Bulharska – nákončie s vtáčím motívom
Bronzové nákončie s neznámym archeologickým kontextom bolo objavené na neznámej lokalite v severovýchodnej časti Bulharska.
Uloženie: Regionálne historické múzeum, Šumen (Регионален исторически музей, Шумен).
Inventárne číslo: 22570.
Rozmer: dĺžka 89 mm; šírka 46 mm; hrúbka 12 mm; váha – 59 g.
Opis: Dobre zachované nákončie s rovnakým motívom na obidvoch stranách. Po okrajových stranách otvoru sa nachádza zdobenie v podobe volút, ktoré smerujú k vrcholu nákončia, ten sa zužuje a je zakončený do podoby štylizovanej palmety či zoomorfnej hlavy. Nákončie sa smerom dole zužuje. Na spodnej strane vyčnieva charakteristický valcovitý výbežok. Ústredným motívom je letiaci vták, pravdepodobne nejaký dravec. Hlavu má otočenú do profilu, zobák smeruje k vrcholu nákončia. Krídla má roztiahnuté a jeho chvost je vejárovito roztvorený v podobe štyroch pier. Tak ako jeho krídla aj telo sú pokryté drobnými bodkami predstavujúcimi perie. Na jeho tele sa ešte nachádzajú dve diery z jednej aj druhej strany. Tie pravdepodobne slúžili na pripevnenie nákončia k pošve. Z jednej strany sú zreteľné ešte dve pod sebou idúce diery vedľa vtáčích krídiel. Motív na spodnej strane má tvar dvoch horizontálnych ramien ktoré sa od bočných stien nákončia zvažujú smerom dole, odkiaľ vybiehajú dve vertikálne ramená smerom hore, akoby k sebe a ich vrchol je ukončený do romboidného objektu, hrotom smerujúcim k vejárovo rozvinutému chvostu dravého vtáka.
Typologické zaradenie: nákončie s motívom orientálnej palmety podľa Paulsena.
Datovanie: druhá polovica 10. storočia – prvá polovica 11. storočia.
Literatúra: Zlatkov 2014: 152.
Nákončie z neznámeho miesta na severovýchode Bulharska. Zdroj: Zlatkov 2014: 152.
Neznáma lokalita na severovýchode Bulharska
Nález bronzového nákončia pochádza z neznámej lokality na severovýchode Bulharska.
Uloženie: Archeologické múzeum, Varna (Археологически музей, Варна).
Inventárne číslo: 4983.
Rozmer: dĺžka – 78 mm; šírka – 47 mm; hrúbka – 13,5 mm; váha – 68 g.
Opis: Z nákončia sa nezachovala horná časť. Na jednej strane sa okraj ramien lemovaný líniou reliéfnych pásov zachoval takmer celý než na strane druhej, kde z ramien zostali iba fragmenty. Nákončie sa smerom dole zužuje a zakončené je prstencovým zdobením z ktorého vyčnieva valcovitý výbežok. Spodná časť nákončia na strane s lepšie zachovanými ramenami je zdobená v podobe rastlinného motívu palmety. Na druhej strane je tento motív slabo zreteľný a má skôr trojuholníkový tvar.
Typologické zaradenie: nákončie s motívom orientálnej palmety podľa Paulsena.
Datovanie: druhá polovica 10. storočia – prvá polovica 11. storočia.
Literatúra: Zlatkov 2014: 154.
Nákončie z neznámeho miesta na severovýchode Bulharska. Zdroj: Zlatkov 2014: 154.
Neznáma lokalita na severovýchode Bulharska
Bronzové nákončie pochádza z neznámej lokality na severovýchode Bulharska.
Uloženie: Archeologické múzeum, Varna (Археологически музей, Варна).
Inventárne číslo: 4982.
Rozmer: dĺžka – 35 mm; šírka – 35 mm; hrúbka – 14 mm; váha – 22,5 g.
Opis: Nákončie je pomerne dobre zachované, v tvare písmena U. Vrchné okraje sú rovné, s dierami po nitoch, ktorými bolo nákončie pripevnené k pošve. Na vnútornej strane prechádzajú ramená smerom dole, kde ústia do polooblúkovitých výbežkov, ktoré sú ukončené do trojuholníkového tvaru, ten na jednej strane je vyšší, na druhej menší. Z exteriérovej strany sa nákončie smerom dole zužuje a je ukončené valcovitým výbežkom. Povrch predmetu má zdobenie v podobe rastlinného motívu.
Typologické zaradenie: Paulsenov typ Niedrige s palmetou.
Datovanie: koniec 10. storočia – 11. storočie.
Literatúra: Zlatkov 2014: 155.
Nákončie z neznámeho miesta na severovýchode Bulharska. Zdroj: Zlatkov 2014: 155.
Neznáma lokalita na severovýchode Bulharska
Nákončie odliate z bronzu pochádza z neznámej lokality na severovýchode Bulharska.
Uloženie: Súkromná zbierka.
Rozmer: dĺžka – 6,3 cm; šírka – 3,7 cm.
Opis: Vrchné okraje sú na bokoch rovné a centrálny výbežok je ukončený do tvaru okvetného listu alebo kríža. Nákončie sa smerom dole zužuje a na jeho spodnej strane je romboidný výčnelok, ktorého spodná hrana je ukončená plochá. Motív na prednej strane je ťažko rozpoznateľný, keďže existuje iba prekresba nákončia. Lemovanie motívu po stranách smerujúce k vrcholu ústi do rastlinného ornamentu, pravdepodobne v tvare palmety, ktorej stredný list smeruje dole, k niečomu, čo sa podobá na štylizovaný motív srdca.
Typologické zaradenie: Paulsenov typ Kreuz und Ranke.
Datovanie: koniec 10. storočia – polovica 11. storočia.
Literatúra: Yotov 2003: 23; 2016b: 113, fig. 16.2; osobná komunikácia so Samuilom Kamburovom.
Prekresba nákončia z neznámeho miesta na severovýchode Bulharska. Zdroj: Yotov 2003: 23.
Neznáma lokalita v Bulharsku
Nález pravdepodobne bronzového nákončia pochádza z neznámej lokality na území Bulharska.
Uloženie: Archeologické múzeum, Varna (Археологически музей, Варна).
Inventárne číslo: ?
Rozmer: ?
Opis: Prelamované nákončie má horný výbežok v podobe vtáčej hlavy z profilu. Na priloženej fotografii sa zdá, že je na nej aj diera predstavujúca oko. Ramená nákončia sa od výbežku v podobe hlavy značne zvažujú dole do strán, odtiaľ sa tvar predmetu zužuje smerom k hrotu, ktorý je zaoblený. Výzdoba v podobe väčších kruhov, v strede ktorých sú umiestnené menšie kruhy sa tiahne od konca jednej strany ramena a prechádza cez spodnú stranu a pokračuje ku koncu druhého ramena. Centrálny motív má podobu vtáka s roztiahnutými krídlami. Tie sa spájajú s vnútornými bočnými stenami. Hlava je ohraničená spodným okrajom otvoru a na jednej strane je možné si všimnúť zdobenie v podobe väčšieho a menšieho kruhu, rovnaká výzdoba sa nachádza aj v strede vtáčieho tela. Chvost sa smerom ku koncu nákončia doširoka roztvára, ako vejár a spája sa s bočnými stenami nákončia.
Typologické zaradenie: Paulsenov typ germanische Vogelmotiv, skupina Eine schwedisch-warägisch Gruppe, ktorý zodpovedá Androshchukovmu typu 3a.
Datovanie: druhá polovica 10. storočia.
Literatúra: Nepublikované, osobná konverzácia so Samuilom Kamburovom.
Nákončie z neznámeho miesta v Bulharsku. Zdroj: Kristián Jócsik.
Poďakovanie
Touto cestou by som sa chcel rád poďakovať predovšetkým Samuilovi Kamburovi z Bulharskej akadémie vied za konzultácie a uvedenie niektorých nepublikovaných informácií, ktoré ochotne poskytol. Rovnako tak patrí vďaka Tomášovi Vlasatému z projektu Forlǫg za konzultácie ako aj možnosť publikovať tento článok na tomto portáli. Moje poďakovanie ďalej patrí Radovi Čambalovi z Archeologického múzea v Bratislave za užitočné rady pri zostavovaní článku ako aj Kristiánovi Jócsikovi z Univerzity Filozofa Konštantína v Nitre za poskytnutie fotografie nepublikovaného nálezu nákončia mečovej pošvy zo zbierok Archeologického múzea vo Varne.
Literatúra
Ambrosiani, Björn (2001). Birka Studies 5. Eastern Connections, Part One: The Falcon Motif, Stockholm.
Ambrosiani – Androščuk 2006 = Амбросиани, Бьёрн – Андрощук, Фёдор. Вооружение и восточные контакты Бирки. In: Русь на перехресті світів (міжнародні впливи на формування давньоруської держави) ІХ-ХІ ст., Чернiгiв, 2006, 3-16.
Androschchuk, Fedir (2014). Viking Swords: Swords and Social aspects of Weaponry in Viking Age Societies, Stockholm.
Androshchuk, Fedir (2016). What does material evidence tell us about contacts between Byzantium and the Viking world c. 800 – 1000? In: Byzantium and the Viking world, Uppsala, 91-116.
D’Amato, Raffaele (2010). The Varangian Guard 988-1453 (Men-at-Arms). Osprey Publishing Ltd.
Doncheva 2002 = Дончева, Стела. Накрайник за ножница на меч от североизточна България. In: Acta Musei Varnaensis, 1, Оръжие и снаряжение през Късната античност и Средновековието IV–XV в. Варна, 2002, 141-144.
Gáll, Erwin (2013). Az Erdélyi-medence, a Partium és a Bánság 10-11. századi temetői I-II, Szeged.
Gáll, Erwin – Lezsák, Gabriella M. – Novichikhin, Andrei (2018). Fragmentul de plăcuță de geantă de la Andreevskaia Shchel (Anapa, Federația Rusă). Observații privind răspândirea genților decorate cu plăcuțe în secolul al X-lea. In: Revista arheologica Ser. NS, vol. 14, 1, 59-78.
Geibig, Alfred (1991). Beiträge zur morphologischen Entwicklung des Schwertes im Mittelalter, Neumünster.
Hedenstierna-Jonson, Charlotte (2002). A group of Viking Age sword chapes reflecting the political geography of the time. In: Journal of Nordic Archaeological Science 13, 103-112.
Helmbrecht, Michaela (2012). A Winged Figure From Uppåkra. In: Fornvännen 107, 171-178.
Hošek, Jiří – Košta, Jiří – Žákovský, Petr (2019). Ninth to mid-sixteenth century swords from the Czech Republic in their European context. Part I, Praha – Brno.
Janowski, Andrzej (2007). Wczesnośredniowieczne okucia pochew mieczy tzw. trzewiki z terenu Pomorza, Warmii i Mazur. In: Wojskowość ludów Morza Bałtyckiego, Toruń, 150-177.
Kainov 2009 = Каинов, С. Ю. Наконечники ножен мечей из Гнездова. In: Acta Militaria Mediaevalia V, Krakow-Sanok, 2009, 79-110.
Kainov, S. Yu. (2012). Swords from Gnёzdovo. In: Acta Militaria Mediaevalia VIII, 7-68.
Kainov 2018 = Каинов, С. Ю. Детаил шлемв из Плиски. In: Acta Musei Varnensis, X-2, 2018, 47-52.
Kamburov, Samuil (2021). Early Medieval Weapons for Close Combat of North European Origin Found within Present-day Bulgarian Territory. In: Bulgarian e-Journal of Archaeology Supplements, No. 8, 89- 116.
Kamburov 2023 = Камбуров, Самуил. Чужди военни контингенти и войско по Долен Дунав в периода края на IX – средата на XI век – Foreign Military Contingents and Troops on the Lower Danube in the Period late 9th – mid 11th Century. In: Наследство БГ 5/2023, 12-35.
Kazakevičius, Vytautas (1992). Sword chapes from Lithuania. in: Acta Universtitatis Stockholmiensis – Studia Baltica Stockholmiensia 9, Uppsala, 91-108.
Kirpičnikov 1966a = Кирпичников А. Н. Древнерусское оружие: Вып. 1. Мечи и сабли IX–XIII вв, Москва – Ленинград, 1966.
Kirpičnikov 1966b = Кирпичников, А. Н. Древнерусское оружие. Вып. 2: Копья, сулицы, боевые топоры, булавы, кистени IX – XIII вв, Москва – Ленинград, 1966.
Korzuchina 1950 = Корзухина, Гали Фёдоровна. Из истории древнерусского оружия XI века. In: Советская археология XIII, 1950, 63-94.
Kulakov 2016 = Кулаков, Владимир Иванович. Изображения на плакированных серебром железных изделиях пруссов и куршей. In: Res humanitariae XX, 2016, 10-30.
Mihăescu, Haralambie et al. (1970). Fontes Historiae Dacoromane II. Scriptores: 2. Ab anno CCC usque ad annum M, București.
Moilanen, Mikko (2015). Marks of fire, value and faith : swords with ferrous inlays in Finland during the late Iron Age (ca. 700-1200 AD), Turku.
Liwoch, Radosław (2005). Militaria z dziewiętnastowiecznych badań w Podhorcach. In: Acta Militaria Mediaevalia, T. 1, 37-59.
Parushev 1999 = Парушев, Веселин. Средновековен меч от Поповско (края на X – началото на XI век). In: Аrchaeologia Вulgarica, No. 1, 1999, 31–32.
Paulsen, Peter (1953). Schwertortbänder der Wikingerzeit: ein Beitrag zur Frühgeschichte Osteuropas, Stuttgart.
Petersen, Jan (1919). De Norske Vikingesverd: En Typologisk-Kronologisk Studie Over Vikingetidens Vaaben, Kristiania.
Popov 2018 = Попов, Стоян. Четири меча от Националния археологически музей в София. In: Acta Musei Varnensis, X-2, 2018, 137-142.
Rychlík, Jan (2016). Dějiny Bulharska, Praha.
Serning, Inga (1966). Dalarnas järnålder, Stockholm.
Shchedrina, Alexandra Yu. (2020). Sword from Krasnianka. Complex of traditions and technologies. In: Acta Militaria Mediaevalia XVI, 205-224.
Sirakov 2018 = Сираков, Николай. Меч и бойна брадва – скандинавско оръжие от фонда на музея в Сливен. In: Acta Musei Varnensis, X-2, 2018, 143-146.
Téra, Michal (2019). Kyjevská Rus. Dějiny, kultura, společnost, Červený Kostelec.
Thunmark-Nylén, Lena (1998). Die Wikingerzeit Gotlands II : Typentafeln, Stockholm.
Thunmark-Nylén, Lena (2006). Die Wikingerzeit Gotlands III:1 : Text, Stockholm.
Tomsons, Artūrs (2012). Divasmeņu zobeni Latvijas arheoloģiskajā materiālā 9.-13.gs., Rīga.
Virágos, Gábor (2022). Sabretache Plates. Treasures of the Hungarian Conquerors of the Carpathian Basin, Budapest.
Viskupič, Michal (2022). Koruna hlavice meča z Păcuiul lui Soare. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2023-12-26]. Dostupné online: https://sagy.vikingove.cz/koruna-hlavice-meca-z-pacuiul-lui-soare/.
Viskupič, Michal (2023). Ranostredoveké meče z územia Rumunska (8. – 11. storočie). In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2023-12-26]. Dostupné online: https://sagy.vikingove.cz/ranostredoveke-mece-z-uzemia-rumunska-9-11-storocie/.
Vitljanov 1996 = Витлянов, Стоян. Старобългарското въоръжение, София, 1996.
Vlasatý, Tomáš (2021a). Konstrukce dřevěných rukojetí mečů 9. – 12. století. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2021-03-28]. Dostupné online: https://sagy.vikingove.cz/skladba-rukojeti-mecu-9-12-stoleti/.
Vlasatý, Tomáš (2021b). Rozměry kontinentálních a skandinávských štítových puklic. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2021-11-26]. Dostupné online: https://sagy.vikingove.cz/rozmery-kontinentalnich-a-skandinavskych-stitovych-puklic/.
Vlasatý, Tomáš (2023). Katalog perforovaných seker 8.-12. století. In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2023-12-26]. Dostupné online: https://sagy.vikingove.cz/katalog-perforovanych-seker-8-12-stoleti/.
Wulf, Friedrich-Wilhelm (2015). Das ULFBERHT-Schwert aus Großenwieden. Archäologische Untersuchungen. In: Nachrichten aus Niedersachsens Urgeschichte 84, 155-166.
Yotov, Valery (2003). The Vikings on the Balkans, Varna.
Yotov 2004 = Йотов, Валери. Въоръжението и снаряжението от Българското средновековие VII— XI в., Варна, 2004.
Yotov – Pavlova 2004 = Йотов, Валери – Павлова, Ваня. Българите и техните съседи през V–Х век – Каталог на изложба, Регионален исторически музей – Варна, Варна, 2004.
Yotov, Valery (2007). The Vikings in the Balkans (Tenth to 11th Centuries). Strategic and Tactical Changes. New Archaeological Data on the Weaponry. In: Archaeologia Baltica 8, 321-327.
Yotov, Valeri (2011). Byzantine Time Swords (10th–11th Centuries) in Romania. In: Studia Universitatis Cibiniensis Series Historica VIII Supplementum No.1, 35-45.
Yotov, Valery (2016a). Traces of the Presence of Scandinavian Warriors in the Balkans. In: Androshchuk, F. – Shepard, J. – White, M. (eds.). Byzantium and the Viking world, Uppsala, 241-254.
Yotov, Valery (2016b). Traces of Scandinavian warrior’s presence on Balkans. In: Acta Musei Varnensis X-1, 103-122.
Yotov, Valeri (2018). Data about Northmen’s presence in the Lower Danube area. In: Studia Romana et Mediævalia Europænsia: miscellanea in honorem annos LXXXV peragentis Professoris emeriti Dan Gh. Teodor oblata, 467-484.
Zlatkov 2014 = Златков, Методи. Меч от Сливен – Sword from Sliven, Меч от Опака – Sword from Opaka, Меч от Градешница – Sword from Gradeshnitsa, Меч от Говежда – Sword from Govezhda, Накрайник за ножница на меч, украсен със стилизирана птица – Sword scabbard chape with a stylized bird, Накрайник за ножница на меч, украсен със сложна плетеница – Sword scabbard chape with complex decorative motifs, Накрайник за ножница на меч, украсен с две лица – Sword scabbard chape with two faces, Накрайник за ножница на меч от Мадара – Scabbard chape from Madara, Накрайник за ножница на меч с изображение на птица – Sword scabbard chape with a bird, Накрайник за ножница на меч от Миладиновци – Sword scabbard chape from Miladinovtsi, Накрайник за ножница на меч от АМ-Варна, инв. № 4983 – Sword scabbard chape with complex decorative motifs from Varna Archaeological Museum, Inv. No. 4983, Накрайник за ножница на меч от АМ-Варна, инв. № 4982 – Sword scabbard chape from Varna Archaeological Museum, Inv. No. 4982 In: Цар Самуил (✝ 1014) в битка за България, Българска академия на науките – Национален археологически институт с музей, София, 2014 – Tsar Samuil (✝ 1014) in battle for Bulgaria, Bulgarian Academy of Sciences – National Institute of Archaeology with Museum, Sofia, Sofia, 2014, 138-155.
Żak, Jan (1960). Problem pochodzenia mieczów tzw. „wikińskich“ na ziemiach zachodniosłowiańskich, głównie polskich. In: Archeologia Polski, Tom 4, Zeszyt 2, 297–344.
