Úvod
Nasledujúci článok sa venuje pomerne málo známej téme včasnostredovekých dvojsečných mečov z územia Srbska, datovaných do 10. až 11. storočia a ktoré majú byť výhradne náhodnými nálezmi. Práca nadväzuje na dve predchádzajúce štúdie, v ktorých sa autor venoval dvojsečným mečom z územia Rumunska a Bulharska z obdobia 8. až 12. storočia (Viskupič 2023a; 2023b). Cieľom článku je prezentovať systematický súpis mečov a ich fragmentov z územia Srbska na základe typologických kritérií podľa Jana Petersena a Alfreda Geibiga s prihliadnutím na zahraničné analógie. V porovnaní s chorvátskymi exemplármi, ktorých počet je oproti srbským výrazne vyšší, sa práve srbským mečom dostalo v odbornej literatúre menšej pozornosti. Všetky nižšie uvedené predmety už boli v minulosti publikované. Prvý ucelený súpis včasnostredovekých dvojsečných mečov zostavil chorvátsky archeológ Zdenko Vinski v roku 1983; uvádza v ňom dvanásť exemplárov z územia bývalej Juhoslávie. V 90. rokoch 20. storočia analyzoval maďarský archeológ László Kovács meče z Karpatskej kotliny, pričom spomína aj päť nálezov z územia autonómnej oblasti Vojvodina. Zatiaľ posledné spracovania niektorých nálezov zo sledovanej oblasti uverejnili Silviu Oța (2008) a Milica Radišić (2022).
Typológia
V nižšie prezentovanej analýze dvojsečných mečov z 10. až 11. storočia sú zahrnuté nálezy, ktoré môžeme označiť ako tzv. meče západného typu. Pre ne sme zvolili zaradenie podľa klasifikácie Jana Petersena na základe tvaru ich rukovätí. Petersen vo svojej práci analyzoval takmer tisíc mečov z územia Nórska datovaných do 8. až 11. storočia. Jeho typológia bola zostavená na základe morfologicko-dekoračných kritérií a jednotlivé typy označil 27 písmenami nórskej abecedy (od A po Æ). K nim priradil ďalších 20 variantov označených ako špeciálne typy. Po vyše sto rokoch sa ukazuje, že nie všetky Petersenom určené typy sú stále akceptované. Napríklad špeciálny typ 20 je v skutočnosti torzo typu H/I alebo V (Petersen 1919: 174-175, fig. 135; Androshchuk 2014: 59-60).
Je však potrebné pripomenúť, že jeho typológia bola zameraná predovšetkým na meče z územia Nórska a nie vždy ju bolo možné aplikovať na všetky typy rukovätí mečov mimo nórskeho či všeobecne škandinávskeho prostredia. Svedčia o tom doklady výroby mečov, ktoré síce mohli vychádzať z tradičných severských variantov, ale odlišujú sa technickými parametrami alebo tvarom a výzdobou rukovätí. Sme si vedomí, že zo súčasného pohľadu táto typológia nereflektuje celkovú rozmanitosť mečov sledovaného obdobia, no napriek tomu dodnes patrí k najpoužívanejším zdrojom pri typologickom zaraďovaní európskych mečov 8. – 11. storočia.
Obr. 1. Petersenova typológia mečov (podľa Košta 2021: fig. 1-2).
Paralelne s tým sme prihliadali aj na fakt, že pri niektorých mečoch datovaných do 11. storočia je aplikovanie Petersenovej klasifikácie nepostačujúce, preto bolo nahradené kombinačnou typológiou podľa Alfreda Geibiga. Jeho štúdia spočívala vo vytvorení novej typológie konštrukčných častí rukoväte (hlavica a priečka) a čepelí. Aplikovaná bola na meče pochádzajúce zo západného Nemecka datované do 8. až 13. storočia. Výskumník rozlišuje devätnásť typov hlavíc a štrnásť typov čepelí. Okrem toho navrhol aj tri možné spôsoby upevnenia hlavíc na tŕň čepele (Geibig 1991: 90 – 100, abb. 24). Neskôr bola Geibigova typológia rozšírená o niekoľko ďalších variantov a prechodných typov Jiřím Koštom a Jiřím Hošekom pri analýze súboru mečov z českého územia (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 261 – 274, fig. 94). V prípade nami sledovaných mečov, ktoré sa zachovali s hlavicou, evidujeme tretí konštrukčný variant, respektíve varianty Ib a IIIa podľa J. Koštu a J. Hošeka.
Výskum identifikoval deväť exemplárov spĺňajúcich sledované časové a typologické kritériá. Päť kusov vykazuje jednoznačné typologické znaky. Pri zvyšných štyroch exemplároch nebolo možné vykonať bližšiu typologizáciu pre ich fragmentárne zachovanie, avšak ich morfologické vlastnosti dovoľujú zaradenie do definovaného časového horizontu. Vylúčiť nemôžeme ani možnosť, že v depozitároch môžu byť uložené meče alebo fragmenty mečov, ktoré sa nepodarilo identifikovať alebo neboli ešte publikované.
Obr. 2. Geibigova kombinačná typológia mečov: a. predný pohľad na hlavicu; b. predný pohľad na priečku (podľa Geibig 1991).
Obr. 3. Schéma konštrukčných typov rôznych spôsobov upevnenia hlavice na tŕň čepele (1. podľa Geibig 1991: abb. 24; 2. podľa Hošek – Košta – Žákovský 2021: 94).
Petersenov typ X
Tento typ predstavuje skupinu mečov vyznačujúcich sa polkruhovou hlavicou vyrobenou z jedného kusu železa s rovnomernou šírkou a zaoblenými koncami, pričom v horizontálnom a bočnom pohľade sú relatívne úzke (Petersen 1919: 159; Hošek – Košta – Žákovský 2021: 302). Priečky sú rovné a hranaté, v niektorých prípadoch môžu byť mierne ohnuté smerom k čepeli. Pri horizontálnom pohľade majú zaoblené alebo rovné konce (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 302). Tŕň prechádza cez hlavicu, ku ktorej je fixovaný roznitovaním na jej vrchole; tento spôsob upevnenia hlavice možno priradiť Geibigovmu kombinačnému typu III (Geibig 1991: abb. 24). Jan Petersen rozdelil tento typ na dva varianty – skorší a neskorší (Petersen 1919: 159). Rozdiely charakterizoval na základe odlišností v tvare hlavíc a priečok. Skorší variant opísal ako meče s vyššou, širšou a menej masívnou hlavicou a s dlhšou, robustnejšou priečkou, niekedy mierne ohnutou smerom k čepeli. Neskorší variant sa, naopak, vyznačuje menšou, no masívnejšou hlavicou s tenšou priečkou rovnakej dĺžky (Petersen 1919: 159, fig. 124 – 129).
Obr. 4. Meč Petersenovho typu X z neznámej nórskej lokality v kraji Telemark (C8073). Zdroj: unimus.no.
V Geibigovej klasifikácii tomuto typu zodpovedá kombinačný typ 12, variant I (Geibig 1991: 57, abb. 13). Hlavice a priečky sú nezdobené, s výnimkou niekoľkých exemplárov, ktoré majú naznačené ryhy rozdeľujúce hlavicu na podstavu a korunu rozdelenú na tri laloky. Tým imitujú honosnejšie meče s hlavicami typov V, W, prípadne E (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 303). Príklady takejto výzdoby nájdeme na meči z neznámej nórskej lokality (C280) alebo na meči z východopruskej lokality Zohpen, dnes Suvorovo v Kaliningradskej oblasti (Petersen 1919: fig. 125; Petri 2017: 145-150, tafel 4. b). Okrem toho evidujeme aj exempláre, ktoré sa zachovali s intarzovanou výzdobou či pokovaním drahými kovmi, a špecifický nález zo švédskej lokality Oljonsbyn, farnosť Orsa, provincia Dalarna (SHM 11097), ktorého hlavica je zdobená razenými trojuholníkmi (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 303). S mečmi Petersenovho typu X sa stretávame na pomerne rozsiahlom území – od Britských ostrovov cez Škandináviu, západnú a strednú Európu až po východnú a juhovýchodnú Európu. Ich počet sa odhaduje približne na 370 kusov. Predpokladá sa, že sa vyvinuli z Petersenových typov K a N vo Franskej ríši alebo v oblastiach pod jej vplyvom. Kombinácia konštrukčnej jednoduchosti a inovatívnych technologických riešení pri výrobe čepelí prispela k popularite u vyšších spoločenských vrstiev (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 304 – 305). K ich výrobe a následnej aplikácii na importované alebo miestne čepele mohlo dochádzať aj v lokálnych kováčskych dielňach mimo územia Franskej ríše (Košta et al. 2019: 220 – 221). Na opravy, doplňovanie alebo výmenu súčastí rukovätí poukazujú napríklad nálezy troch mečov z moravského Pohanska pri Břeclavi (Košta et al. 2019: 220-221). Jan Petersen datuje najstaršie exempláre mečov typu X do prvej polovice 10. storočia a mladšie do 11. storočia (Petersen 1919: 182). Je však možné, že proces ich vzniku spadá už do prvých dvoch tretín 9. storočia, hoci nálezy z územia bývalej Franskej ríše sú často náhodné alebo riečne, čo sťažuje ich presné datovanie (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 304 – 305). Nesmierne dôležitými sú v tomto smere meče z veľkomoravského prostredia, ktoré pochádzajú prevažne z hrobových kontextov a datujú sa od druhej polovice 9. do začiatku 10. storočia (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 305). Na území bývalej Kyjevskej Rusi sa ich výskyt kladie do 10. až začiatku 11. storočia (Kainov 2012: 55 – 56), v baltskom prostredí medzi 10. až 12. storočie (Kazakevičius 1996: 138). Maďarské nálezy, datované na koniec 10. až začiatok 11. storočia, patria v tomto regióne k najrozšírenejším typom mečov (Bakay 1965: 31, 33). Z územia súčasného Chorvátska poznáme sedem nálezov – Brodski Drenovac, Dabar, Koljane, Šoderica, Jarun-Záhreb a dva exempláre uložené v súkromnej zbierke (Vinski 1983: cat. no. 6, 7,10; Demo 1984: 218-225, tab. 1.2, 3.2; Radić 1991: 77-80; Kovač 2003: cat. no. 7, 8). Ich časový horizont sa udáva od druhej polovice 9. storočia až na začiatok 11. storočia (Vinski 1983: 24-25; Bilogrivić 2019: 53-54).
Obr. 5. Meč Petersenovho typu X pochádzajúci z oblasti Jarun-Záhreb (podľa Bilogrivić 2019: sl. 2).
Sledovanému typu z územia Srbska zodpovedá iba jeden nález. Meč pochádza z bližšie neidentifikovaného miesta v okolí mesta Vršac v Juhobanátskom okruhu vo Vojvodine a ide o náhodný nález (Vinski 1983: pozn. 18). Meč je dlhý 85 cm a zachoval sa v pomerne dobrom stave. Hlavica je jednodielna, z čelného pohľadu polkruhová s rovnou základňou. Tŕň čepele má tvar lichobežníka a od hlavice sa v smere k priečke rozširuje. Priečka je pomerne dlhá, rovná so zaoblenými hranami. Čepeľ meča je rovná a dvojsečná. Z fotografie nie je možné určiť, či disponuje krvným žliabkom. Predmet by mal byť uložený v mestskom múzeu (Gradski muzej) vo Vršaci (Kovács 1994-1995: cat. no. 89).
Obr. 6. Meč z okolia mesta Vršac (podľa Radišić 2022: fig. 1. 1).
Petersenov typ Y
Jan Petersen uvádza, že tento typ patrí k druhým najbežnejším a najjednoduchším mečom mladšej doby vikinskej (Petersen 1919: 167). Hlavice mečov typu Y sú vyrobené z jedného kusu železa s mierne prehnutou základňou, ktorej okraje smerujú hore. Vrchná časť hlavice sa vyznačuje tromi zaoblenými lalokmi, medzi ktorými sa nachádza priehlbina sedlovitého tvaru. Priečka je pomerne dlhá a niekedy môže byť zahnutá opačným smerom ako základňa hlavice, teda konce priečky smerujú k čepeli alebo je rovná, ako pri type Petersen X. Hlavica aj priečka sa ku koncom zužujú a môžu byť zrezané alebo rovné (Androshchuk 2014: 83-84). Zároveň možno postrehnúť, že hlavice bývajú v niektorých prípadoch drážkami členené na podstavu a korunu. Jan Petersen rozdelil typ Y na dva varianty. Prvý variant sa podobá na Petersenov typ P ale líši sa masívnejšími komponentmi rukoväte, ktoré sú bez výzdoby neželezným kovom (Petersen 1919: 168, fig. 130). Druhý variant sa vyznačuje nízkou priečkou i podstavou a zaoblenou časťou stredného laloka na korune (Petersen 1919: fig. 131-132). V Geibigovej kombinačnej typológií zodpovedajú meče Petersenovho typu Y kombinačnému typu 13, pričom sú rozdelené podľa tvaru hlavíc a priečok na varianty I a II (Geibig 1991: abb. 14). Tŕň čepele prechádza celou hlavicou a je upevnený na jej vrchole (Hošek – Košta – Žákovský 2021: fig. 103. f-h), čo v rámci Geibigovho konštrukčného typu zodpovedá variante III (Geibig 1991: abb. 14, 24). Pri tomto type sa môžeme stretnúť aj so vzorovo zváranými čepeľami (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 309). V súčasnosti sa eviduje okolo 118 kusov mečov typu Y a okrem Škandinávie sa našli aj v Poľsku, Nemecku, Holandsku, Čechách, Rakúsku, Maďarsku, v Pobaltí, vo Fínsku, Francúzsku ale aj na územiach bývalej Kyjevskej Rusi či na Slovensku (Bakay 1965: 31; Moilanen 2015: 258-259; Hošek – Košta – Žákovský 2021: 309-314). Na Britských ostrovoch nachádzame skôr prechodné varianty tohto typu, ktoré stoja blízko mečov typu L či iných anglosaských foriem (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 313).
Obr. 7. Meč Petersenovho typu Y z nórskej Bøen Østre, Tinn, Telemark (C21038/a). Zdroj: unimus.no.
Zo Srbska poznáme iba jeden exemplár meča Petersenovho typu Y. Ide o náhodný nález objavený počas výkopových prác v obci Banatski Brestovac v Juhobanátskom okruhu vo Vojvodine a je uložený v Historickom múzeu Srbska v Belehrade pod inventárnym číslom 426 (Aleksić 2004: 251). Múzeum ho do svojich zbierok odkúpilo od Branka Ostojića v roku 1983 (Aleksić 2004: 251, pozn. 1). Podľa jeho slov mal byť meč objavený v strede obce, v neznámej hĺbke s tým, že na danom mieste sa nenašli žiadne iné predmety (Aleksić 2004: pozn. 1).
Z meča sa zachovala iba čepeľ bez hrotu, s poškodeným ostrím a hlavicou na tŕni čepele. Hlavica je z jedného kusu, rozdelená dvoma sedlovitými žliabkami na tri laloky so zaoblenými hranami. Základňa hlavice je oválna. Čepeľ meča je rovná, dvojsečná a jej stredom prechádza krvný žliabok, ktorý je zreteľný iba v hornej polovici. Čepeľ musela byť vyrobená metódou zvarkového damasku, pretože niekoľko centimetrov od ramien čepele sa nachádza klasovitý vzor s hrotmi smerujúcimi k hlavici; rovnaký vzor sa nachádza aj pár centimetrov nižšie (Aleksić 2004: 256). Na jednej strane žliabku, v jeho hornej časti, je plytká kruhová preliačina, ktorá bola pravdepodobne v minulosti vyplnená tauzovaným motívom (Aleksić 2004: 256).
Celková zachovaná dĺžka meča dosahuje 87 cm, z čoho samotná čepeľ meria 75,4 cm a tŕň čepele s hlavicou 11,6 cm (Aleksić 2004: 251). Šírka čepele pri jej ramenách dosahuje 5 cm a šírka zachovaného krvného žliabku predstavuje 2,8 cm; tŕň je dlhý 9,2 cm, pričom jeho šírka variuje medzi 1,1 až 3,3 cm v smere od hlavice k ramenám čepele; hlavica je dlhá 6,5 a vysoká 2,4 cm (Aleksić 2004: 251-252).
Obr. 8. Fragment meča z obce Banatski Brestovac (podľa Aleksić 2004: fig. 1).
Obr. 9. Detail tŕňa čepele a hlavice meča z obce Banatski Brestovac (podľa Aleksić 2004: fig. 2).
Meče Petersenovho typu Y sa datujú od prvej polovice 10. storočia do prelomu 11. storočia (Petersen 1919: 182; Hošek – Košta – Žákovský 2021: 312). Nálezy z prostredia Veľkej Moravy však dokazujú, že sa vyskytovali už v 9. storočí. Potvrdzuje to rádiokarbónová analýza kostrových pozostatkov z niektorých veľkomoravských hrobov, na ktorej základe môžeme datovanie týchto mečov posunúť do poslednej tretiny 9. storočia, najneskôr na prelom 10. storočia (Hošek – Košta – Žákovský 2021: 312). Nálezy mečov Petersenovho typu Y z území Maďarska a Slovenska sa zvyknú datovať na koniec 10. až začiatok 11. storočia (Bakay 1967: 169).
Z územia Maďarska sú známe tri nálezy mečov typu Y. Jeden je hrobovým nálezom zo Székesfehérváru, objavený na mieste pieskovne v štvrti Sóstó, na lokalite Vízművek, v hrobe č. 1 (Bakay 1965: cat. no. 54, V. tábla). Ďalšie dva sú bezkontextové nálezy: jeden pochádza z tehelne v meste Miskolc, pričom meč sa mal údajne stratiť (Bakay 1965: cat. no. 36) a druhý z neznámeho miesta, pravdepodobne v bývalej Ostrihomskej župe, avšak aj tento meč sa mal údajne stratiť alebo ho nie je možné identifikovať (Kovács 1994-1995: 180). Kórnel Bakay uvádza ešte jeden meč sledovaného typu, ktorý by mal byť hrobovým nálezom z lokality Solomonovo (Соломоново, Šalamúnová, Tiszasalamon) na západe Ukrajiny, pri hraniciach s Maďarskom a Slovenskom (Bakay 1965: cat. no. 45, 15. kép).
Na Slovensku sú aktuálne známe taktiež tri meče typu Petersen Y (Jócsik 2024). Dva sa spájajú so staromaďarskými pohrebiskami – jeden sa našiel v Hurbanove-Bohatej v okrese Komárno, v hrobe č. 3 (Rejholcová 1976: 203, tab. II. 2) a druhý je údajným nálezom z kostrového hrobu pochádzajúci z obce Marcelová, taktiež v okrese Komárno na juhu Slovenska (Ruttkay 1975: cat. no. 91, abb. 6. 3). Tretí exemplár je náhodným nálezom, ku ktorému došlo počas bagrovacích prác na Dunaji (Turčan 1997: obr. 1. a-d). Podľa nášho zistenia existuje z územia Slovenska ešte štvrtý exemplár meča typu Y, ktorý bol objavený pri riadnom archeologickom výskume v roku 2023, avšak nateraz zostáva nepublikovaný.
Meč z Banatskeho Brestovaca sa datuje medzi druhú polovicu 10. až začiatok 11. storočia (Aleksić 2004: 257). Marko Aleksić predpokladá, že meč je vďaka vzorovo zváranej čepeli pôvodne produktom niektorej zo západoeurópskych kováčskych dielní v oblasti Stredného Porýnia alebo jeho blízkeho okolia a zároveň naznačuje, že tento predmet sa v priestore južného Banátu mohol ocitnúť vďaka vojenským aktivitám medzi Maďarmi a kniežatstvom Ajtoňa (Ajtony, Ahtum, Achtum) koncom tretej dekády 11. storočia, prípadne sa v tomto priestore meč ocitol prostredníctvom obchodu (Aleksić 2004: 257, 263).
Obr. 10. Meče Petersenovho typu Y: a. meč vybagrovaný z Dunaja (podľa Turčan 1997: obr. 1. d); b. Marcelová (podľa Ruttkay 1975: abb. 6. 3); c. Hurbanovo-Bohatá (podľa Rejholcová 1976: tab. II. 2); d. Székesfehérvár-Vízművek (podľa Bakay 1965: V. tábla); e. Solomonovo (podľa Bakay 1965: 15. kép).
Petersenov typ Z
Meče Petersenovho typu Z taktiež radíme do mladšej doby vikinskej (Petersen 1919: 175). Jan Petersen ich definoval ako exempláre so zakrivenými priečkami a podstavami s trojlaločnými korunami, ktorých stredný segment je zároveň najvyšší a najhrubším, tak ako pri type S (Petersen 1919: 175). Fedir Androshchuk zastáva názor, že kritériá pre tento typ, ktoré predložil Jan Petersen, nie sú dostatočne jasné. Za výraznú charakteristickú črtu považuje práve zakrivené priečky a podstavy, pričom v rámci tohto typu rozlišuje značný počet variantov, ktoré rozdelil do troch podtypov (Androshchuk 2014: 84-86). Klasický typ podľa J. Petersena (Petersen 1919: fig. 136-137; Androshchuk 2014: pl. 134, 136, 139) sa vyznačuje zahnutou podstavou smerom hore a priečkou ohnutou opačne, teda nadol. Podstavy môžu byť ohnuté mierne alebo výraznejšie. Koncové hrany obidvoch komponentov sú zaoblené, pričom niektoré sa môžu rozširovať, podobne ako pri type S. Koruny sú trojlaločné, k podstave upevnené dvoma nitmi alebo tŕňom. Delenie koruny býva zvýraznené tordovanými striebornými drôtmi a bočné laloky majú často tvar zvieracích hláv. Laloky môžu byť zdobené v niektorých prípadoch “očami/obočím/ušami“ zo zliatiny medi (podobne ako pri type R) a výzdoba meča je často krát opatrená striebornou inkrustáciou (Androshchuk 2014: 84; Hošek – Košta – Žákovský 2021: 316, pozn. 196). Ďalšie varianty sa vyznačujú hlavicou s hornou polkruhovou stranou, konvexnou podstavou a priečkou ohnutou nadol (Androshchuk 2014: pl. 159). Komponenty rukoväte môžu byť vyrobené z bronzu alebo železa (Androshchuk 2014: 85). Menej častý variant, známy iba v dvoch prípadoch sa vyznačuje päťlaločnou hlavicou a priečkou ohnutou nadol (Androshchuk 2014: 85-86, pl. 135).
Obr. 11. Meč Petersenovho typu Z. Løken, Hole, Buskerud, Nórsko (C5402). Zdroj: unimus.no.
V zbierkach Národného múzea Banátu v Temešvári (Timișoara) je pod inv. číslom 3203 (Pinter 2007: 73) uložený meč pochádzajúci z lokality Temesch – Cubin na Dunaji, v bývalom habsburskom dištrikte Pancsova, župa Torontál, dnes Kovin na území Vojvodiny v Srbsku (Pinter 2007: 73). Vzhľadom na informáciu o územno správnom rozdelení muselo dôjsť k objaveniu meča pred rokom 1918. Podľa Zdenka Vinskeho je meč náhodným nálezom (Vinski 1983: 44, pozn. 19). Meč sa zachoval v relatívne dobrom stave. Hlavica bola pravdepodobne vyrobená z jedného kusu (Pinter 2007: 73). Vizuálne však pôsobí ako dvojdielna, rozdelená mierne ohnutou horizontálnou drážkou na podstavu a korunu. Podstava je mierne ohnutá, koncovými hranami smerujúcimi nahor. Koruna je rozdelená na tri laloky dvoma šikmými drážkami. Obidva bočné segmenty sú nižšie, stredný je najväčší a zároveň aj najširší. Horný okraj stredného segmentu je oválny. Tŕň sa od hlavice smerom k priečke rozširuje. Priečka meča je pomerne dlhá, masívna so zaoblenými koncami a mierne ohnutá smerom k čepeli. Čepeľ sa zachovala takmer celá (bez hrotu), s poškodením v spodnej časti. Stredom prechádza krvný žliabok, ktorý by mal byť podľa Z. Vinskeho damaskovaný, zatiaľ čo Karl Z. Pinter uvádza presný opak – čepeľ nemá viditeľné stopy po damaskovaní, ani stopy nápisov či značiek (Vinski 1983: 44, pozn. 19; Pinter 2007: 73). Parametre meča sú nasledovné: celková dĺžka – 82,2 cm; dĺžka, výška, hrúbka hlavice – 6,9, 3,4, 1,6 cm; dĺžka, šírka, hrúbka tŕňa – 9,1, 1,8-3,1, 0,31 cm; dĺžka, hrúbka priečky – 13,6, 1,8-1,13 cm; dĺžka zachovanej čepele – 69,1 cm; šírka čepele od priečky smerom ku hrotu – 4,5/4,7-2,3 cm; hrúbka čepele – 0,34-0,13 cm; šírka krvného žliabku – 2,1-1,4 cm. Podľa K. Z. Pintera meč nemá v rámci Petersenovej typológie priame analógie (Pinter 2007: 73). Konštrukčné časti rukoväte sú podľa K. Z. Pintera blízke typu L alebo špeciálnemu typu 15 podľa Petersena. V prípade priečky naznačuje podobnosť s typom Y. Trojlaločná hlavica podľa neho vykazuje podobné rysy s typom V podľa Petersena, ako aj s typom Z podľa Kirpičnikova či konštrukčným typom 7 podľa Geibiga. Zároveň poukazuje na niektoré rané formy Petersenovho typu X, respektíve Geibigov typ 12, vyznačujúce sa ozdobnými drážkami deliacimi hlavicu na dve časti, ako je to pri meči z Kovinu. Meč je tak podľa neho akýmsi prechodným variantom medzi typmi L a X, prípadne ide o špeciálny typ L-X, respektíve Geibigov kombinačný typ 11 (Pinter 2007: 74). Zdenko Vinski a László Kovács radia meč pod Petersenov typ Z, s čím sa na základe vyššie zmienených morfologických vlastností dá súhlasiť (Vinski 1983: 25; Kovács 1994-1995: 167). Zdenko Vinski odhaduje datovanie meča na 11. storočie, s tým že ho považuje za izolovaný exemplár v rámci Podunajska a juhovýchodnej Európy (Vinski 1983: 27). Pomerne blízkou analógiou je exemplár z nórskeho Bøen Nordre v kraji Telemark (C60769). Z juhovýchodnej Európy poznáme ešte jeden exemplár typu Z. Ide o fragmentárny nález objavený na stredovekom sídlisku v blízkosti dediny Gradešnica, v oblasti Vraca na severozápade Bulharska s datovaním medzi druhú polovicu 10. až polovicu 11. storočia (Zlatkov 2014: 142-143, cat. no. 41).
Obr. 12. Meč Petersenovho typu Z, Bøen Nordre, Telemark, Nórsko (C60769): a. súčasný stav meča; b. röntgenová snímka meča. Zdroj: unimus.no.
Meče tohto typu sa vo všeobecnosti datujú do obdobia konca 10. až začiatku 11. storočia (Androshchuk 2014: 86). Podľa J. Żaka typ Z kombinuje špecifické prvky mečov typu L alebo R-S, prípadne môžu byť ich priečky odvodené od krátkych zakrivených priečok nomádskych šablí (Żak 1960: 333-334; Kirpičnikov 1966: 35). Pôvod tohto typu nie je celkom jasný; v niektorých prípadoch sa označujú ako škandinávske alebo ruské, alebo sa predpokladá, že pochádzajú z východobaltskej oblasti (Moilanen 2015: 260).
Obr. 13. Meč z Kovinu (podľa Radišić 2022: fig. 1. 3).
Geibigov kombinačný typ 16
Tomuto typu z územia Srbska zodpovedajú dva exempláre objavené v historickom regióne Banát. Alfred Geibig rozdelil hlavice mečov kombinačného typu 16 na dva varianty, ktoré definoval na základe ich proporcionálnych charakteristík, keďže sú tvarovo identické (Geibig 1991: 70-71, abb. 17). V našom prípade sa budeme venovať prvému variantu, do ktorého môžeme zaradiť vyššie zmienené meče. Rukoväte mečov tohto typu sa vyznačujú šošovkovitou hlavicou a dlhou, rovnou priečkou obdĺžnikového tvaru. Niektoré exempláre vykazujú mierne zhrubnutie v strede priečky, ktorá sa smerom ku koncom zužuje (Geibig 1991: abb. 17). Niektoré z nich boli aj zdobené, o čom svedčia nálezy z Česka, Francúzska a Poľska (Hošek – Košta – Žákovský 2021: fig. 123. a-c). Spôsob upevnenia hlavice na tŕň čepele zodpovedá Geibigovmu konštrukčnému typu III (Geibig 1991: 71, fig. 24). Lentikulárne hlavice patriace pod kombinačný typ 16, ktoré sa niekedy označujú aj ako hlavice v tvare brazílskeho orecha (paraorechu), zaradil Ronald E. Oakeshott pod svoj typ A (Oakeshott 1964: 80, 93). Ich datovanie sa odhaduje do pomerne širokého časového horizontu. Prvé exempláre sa objavili už v polovici 10. storočia a boli rozšírené až do polovice 12. storočia, s ojedinelým výskytom do polovice 13. storočia (Oakeshott 1964: 80; Hošek – Košta – Žákovský 2021: 359). Vyobrazenie tohto typu sa nachádza aj v otónskom umení, presnejšie v rukopise pre cisára Ota III., ktorý bol vyrobený v Reichenau niekedy medzi rokmi 983 a 991 (Oakeshott 1964: 83). Na jednej zo strán rukopisu je cisár zobrazený sediaci na tróne a vedľa neho, po jeho ľavej ruke stojí mužská postava, pravdpodobne šľachtic, držiaci v jednej ruke meč uložený v pošve s rovnou priečkou a hlavicou v tvare brazílskeho orecha (Oakeshott 1964: fig. 8). Marko Aleksić predpokladá, že výroba mečov so šošovkovitými hlavicami sa mohla začať v kováčskych dielňach v oblasti stredného Porýnia (Aleksić 2007: 33).
Z územia Srbska, ako bolo spomenuté, evidujeme iba dva nálezy. Jeden pochádza z okolia mesta Zrenjanin a má ísť o náhodný nález s celkovou dĺžkou 89 cm (Vinski 1983: 44, pozn. 20). Meč by mal byť uložený v zbierkach Národného múzea v meste Zrenjanin (Vinski 1983: 42, cat. no. 3). Zachoval sa takmer celý, s výnimkou hrotu. Hlavica má šošovkovitý tvar, pôsobí pomerne masívne a je umiestnená na relatívne krátkom tŕni čepele, ktorý sa v smere od hlavice k priečke rozširuje. Priečka meča je masívna, rovná a dlhá, obdĺžnikového tvaru s rovnobežne ukončenými bočnými hranami. Nenesieme na nej stopy po výzdobe, rovnako ani hlavica nemá zreteľné dekoratívne prvky. Čepeľ meča je dvojbritá, rovná a smerom k chýbajúcemu hrotu sa zužuje. Stredom čepele prechádza žliabok, ktorý je približne v strede na dvoch vzdialenejších miestach poškodený. Poškodenie čepele je badateľné aj v jej nižších častiach.
Obr. 14. Meč z okolia mesta Zrenjanin (Radišić 2022: fig. 1. 2).
Druhý meč pochádza z okolia Somboru v západobáčskom okruhu (severozápadné Srbsko) a je uložený v zbierkach tamojšieho Mestského múzea (Gradski muzej) (Vinski 1983: 42, cat. no. 5). Ide o náhodný nález bez bližších informácií o nálezových okolnostiach (Vinski 1983: 44, pozn. 21). Časti rukoväte sa zachovali vcelku. Hlavica má lentikulárnu formu, bola vykovaná z jedného kusu železa a nasadená na krátky tŕň čepele, ktorý sa smerom k priečke rozširuje. Priečka meča je rovná a dlhá, s oblúkovito ukončenými hranami. Z čepele sa zachoval iba fragment; jej spodná časť vrátane hrotu absentuje (Vinski 1983: 44, pozn. 21).
Obr. 15. Meč z okolia mesta Sombor (podľa Vinski 1983: tab. IV. 2).
Zmieniť môžeme ešte jeden meč z Braničeva na východe Srbska, pri hraniciach z Rumunskom v Braničevskom okruhu, ktorý v rámci typologického zaradenia môže patriť jednému z Geibigovych konštrukčných typov, však chronologicky pravdepodobne presahuje sledované obdobie. Meč je náhodným nálezom a jeho historický kontext sa spája s križiackymi výpravami, ktoré podľa dobových prameňov v rokoch 1096, 1147 a 1189 prechádzali aj cez túto oblasť (Stojić 2022: 441, 463). Goran Stojić zaraďuje meč k typu XI podľa Oakeshotta na základe tvaru čepele, ktorá je dlhšia, úzka a rovnako sa vyznačuje aj úzkym stredovým žliabkom (Stojić 2022: 441). Čepeľ by mala byť opatrená z jednej strany pod priečkou inskripciou. Časť nápisu je umiestnená medzi dvoma krížmi s rozšírenými koncami. Identifikovať sa podarilo písmená + INIO . IN +, ktoré sa dajú interpretovať ako nápis IN NOMINE IESU OMNIPOTENTIS (V mene Ježiša Všemohúceho) a druhá časť nápisu by mala pozostávať z písmen IND, identifikované ako možná skratka nápisu IN NOMINE DOMINI (V mene Pána) (Stojić 2022: 441). Inskripcie náboženského charakteru boli na čepeliach mečov veľmi obľúbené predovšetkým v priebehu 12. storočia a najčastejšími skupinami nápisov boli varianty IN NOMINE DOMINI, IN NOMINE DEI, HOMO DEI (Aleksić 2007: 120). Nápisy vo forme INOINI poznáme napríklad na meči z územia Lotyšska, z lokality Zlēku Pasilciems, ktorý sa datuje na koniec 11. storočia alebo na začiatok či prvú polovicu 12. storočia a typologicky by mal spadať k jednej z foriem typu T podľa A. Tomsonsa (Tomsons 2018: 185, 23. att). Ďalšie dva príklady s neznámym miestom nálezu môžeme doložiť aj na území Poľska, datované medzi druhú pol. 12. až zač. 13. storočia (Głosek 1984: 106, tab. XII. 218, XV. 369). Hlavica meča je oválna, blízka predchádzajúcim dvom exemplárom (Zrenjanin, Sombor), avšak zdá sa byť vyššia a užšia (obr. 16). Typologicky by mohla byť blízka Geibigovmu konštrukčnému typu 15 II, III, IV alebo V, respektíve typu B podľa Oakeshotta (Geibig 1991: 65-68, abb. 16; Hošek – Košta – Žákovský 2022: 359-360). Hlavice tohto typu sa objavujú na území takmer celej Európy údajne už od polovice 9. do do konca 12. storočia s možným prekrytím do prvej polovice 13. storočia (Hošek – Košta – Žákovský 2022: 359). Datovanie braničevského exempláru sa odhaduje medzi 11. až 12. storočie, avšak Goran Stojić sa prikláňa k chronologickému zaradeniu do 12. storočia (Stojić 2022: 441, cat. no. 35, 463).
Obr. 16. Meč z Braničeva (podľa Stojić 2022: cat. no. 35).
Meče bez typologického zaradenia
Do tejto kategórie môžeme zaradiť štyri exempláre. Jeden z nich sa zachoval v stave, ktorý neumožňuje bližšie priradenie k žiadnemu z uvedených typov v rámci Petersenovej či Geibigovej typológie. Ďalšie dva objekty predstavujú fragmenty čepelí, ktoré pre absenciu rukoväte nie je možné zaradiť do konkrétnej typológie mečov. Posledným kusom je nález meča s údajným karolínskym pôvodom.
Prvým exemplárom je meč pochádzajúci z neznámej lokality v okolí mesta Novi Bečej (Vinski 1983: cat. no. 4) v Stredobanátskom okruhu na severe Srbska, v autonómnej oblasti Vojvodina. Meč bol objavený po druhej svetovej vojne a do múzea v Zrenjanine sa dostal ako dar pod inventárnym číslom 314, v súčasnosti je meč uložený v zbierkach múzea pod novým inv. č. 103 (osobná komunikácia s Aleksandarom Šalamonom). Zdenko Vinski ho označil za neskorokarolínsky až postkarolínsky a v rámci Petersenovej typológie ho priradil ku kombinovanému typu W-X (Vinski 1977-1978: 170), a neskôr ako typ W, čo prebrali aj ďalší výskumníci (Vinski 1983: 42, cat. no. 4, 43 – pozn. 14; Oța 2008: 132). Meč sa zachoval pravdepodobne vcelku s dĺžkou 90 cm. Hlavica, údajne vyrobená z jedného kusu materiálu, pozostáva z podstavy a trojlaločnej koruny, ktorá mala byť zdobená farebným kovom. Priečka je krátka, široká a masívna, s rovno zakončenými bočnými hranami (Vinski 1983: 43 – pozn. 14, tab. II. 1). Typologické zaradenie meča však nie je jednoznačné. Z. Vinski uvádza, že údaje a kresbu mu poskytol R. Radišić zo Zrenjaninu, kde by mal byť predmet uložený v miestnom múzeu (Vinski 1983: 43 – pozn. 14). To naznačuje, že Vinski pravdepodobne nemal možnosť meč osobne preskúmať. S. S. Zozulja a S. Ju. Kainov navyše upozorňujú, že súčasti rukoväte meča z Noveho Bečeja mali byť vyrobené zo železa, a nie z bronzu (Kainov – Zozulja 2022: 111, pozn. 7), ako je zvykom pri mečoch Petersenovho typu W (Androshchuk 2014: 79). Jiří Košta meč vníma ako Petersenov typ V (Košta 2021: table 10, cat. no. 2472). Meč by mal byť v súčasnosti vo veľmi zlom stave (osobná komunikácia s Milicou Radišić).
Obr. 17. Meč z okolia mesta Novi Bečej (podľa Vinski 1983: tab. II. 1).
Druhým nálezom je čepeľ pochádzajúca z dediny Lučica (okolie mesta Požarevac, Braničevský okruh) na východe Srbska. Objavili ju na jeseň roku 1991 v štrkovisku na brehu rieky Morava (Milenković 1992: 57). Z meča sa zachovala iba dvojbritá čepeľ v celistvom stave, bez priečky a hlavice. Jej celková dĺžka dosahuje len 76 cm, z čoho 5,7 cm tvorí fragment tŕňa. Šírka čepele pri tŕni je 5,7 cm a pri hrote 3 cm (Milenković 1992: 57). Na čepeli, ktorá bola ukovaná bez krvného žliabku, sa z obidvoch strán zachoval nápis z latinských písmen, ktorý sa dá identifikovať ako DOICTANH, s tým, že na jednej strane sa nachádza vo forme DOⅠCTΛNH a vo forme DOICTAИИ na strane druhej (Milenković 1992: picture 1. a-b). Samotný nápis by sa dal interpretovať ako skratka slov D(ominus) O(mnipotentis) I(esus) C(hristus) T(er) A(litissimi) (i)N N(omine) alebo DO(minus) O(mnipotentis) I(esus) C(hris) T(us) A(litissimi) (i) N N(omine) (Milenković 1992: 58). Podľa Kirpičnikova a Medvedeva by mohol patriť do tzv. skupiny nápisov “IN (NOMINE)“ s datovaním od 11. do 13. storočia (Milenković 1992: 58).
Podľa M. Jankovića a Z. Vinského mohla byť čepeľ produktom byzantských kováčskych dielní. Vinski však pripomína, že predmet mohol patriť aj k mečom postkarolínskeho prostredia, napríklad k typu Petersen X, pri ktorom niektoré nórske či poľské exempláre taktiež disponujú čepeľami bez žliabku (Milenković 1992: 58). Marina Milenković zastáva názor, že čepeľ mohla byť vyrobená aj v miestnych dielňach ako napodobenina západoeurópskych čepelí. Zároveň uvádza najbližšie analógie – dva fragmentárne meče z Gamzigradu (Milenković 1992: 58). Teoreticky možno uvažovať o úmyselne skrátenej čepeli, ktorá prešla opravou; namiesto vykovania a tepelného spracovania novej čepele bola pôvodná iba opätovne nabrúsená v mieste poškodenia. Vhodným príkladom pre túto teóriu sú dva fínske meče Petersenovho typu V z lokalít Hämeenlinna Vanaja (KM 370) a Hämeenlinna Tuulos (KM 708) s dĺžkou 49,8 a 55,7 cm (Moilanen 2015: appendix 1, 346). Okrem takéhoto spôsobu úpravy prichádza do úvahy aj možnosť, že meče patrili mladším jedincom (osobná komunikácia s Mikkom Moilanenom). Zároveň je vhodné spomenúť, že obidva fínske meče disponujú aj inskripciami a geometrickou značkou v krvnom žliabku (Moilanen 2015: 351-352).
Obr. 18. Čepeľ meča s inskripciou z Lučice (podľa Milenković 1992: Obr. 1. a-b).
Tretím nálezom je dvojsečná čepeľ meča s neznámym miestom nálezu, uložená v zbierkach Vojenského múzea v Belehrade pod inventárnym číslom 16080 (Peković 2006: 115; 2015: cat. no. 399). Čepeľ je dlhá, smerom k hrotu sa zužuje a jej stredom prechádza žliabok. Na opačnom konci sa nachádza tŕň, ktorý sa od ramien smerom ku koncu zužuje a na jeho povrchu sa nachádza perforácia. Celková dĺžka predmetu dosahuje 95 cm, z čoho samotná čepeľ meria 83 cm (Peković 2015: cat. no. 399). Mirko Peković odhaduje datovanie predmetu v širšom časovom rámci medzi 9. až 11. storočie. Tŕň čepele sa však zdá byť pomerne tenký, čím je analogicky blízky niektorým mečom pochádzajúcim zo stepno-nomádskeho prostredia z obdobia sťahovania národov. Tomuto zaradeniu by mohla nasvedčovať aj spomínaná perforácia tŕňa. Nemôžeme teda vylúčiť možnosť, že čepeľ časovo nespadá do nami sledovaného obdobia.
Obr. 19. Čepeľ meča z neznámeho miesta v Srbsku (podľa Peković 2015: cat. no. 399).
Štvrtý exemplár predstavuje údajný karolínsky meč, ktorý zmieňuje Gavro Škrivanić vo svojej práci z roku 1957. Meč by mal byť uložený v Národnom múzeu v Belehrade pod inv. číslom 2284 (Škrivanić 1957: 41). Žiaľ, bližšie údaje o tomto exemplári nie sú dostupné. Okrem základných parametrov zbrane nie sú známe žiadne ďalšie podrobnosti, ako napríklad miesto a okolnosti nálezu či jeho stav. Zdá sa, že predmet nebol publikovaný v iných prácach. Jeho celková dĺžka dosahuje 69,8 cm, z čoho samotná čepeľ meria 54,3 cm a jej šírka (pravdepodobne pri tŕni) predstavuje 5,8 cm. Rukoväť vrátane hlavice má dĺžku 10,5 cm (Škrivanić 1957: 41, pozn. 186). Vzhľadom na absenciu kresby či fotografie meča v citovanej práci sa bližšia typologická identifikácia predmetu javí ako nemožná. Keďže šírka čepele je 5,8 cm, možno na základe tejto indície teoreticky predpokladať, že by meč mohol patriť do sledovaného obdobia. Záverom je vhodné uviesť, že G. Škrivanić kladie tento meč do obdobia príchodu Slovanov na Balkán (Škrivanić 1957: 41).
V závere tejto kapitoly by sme chceli krátkym komentárom zmieniť niekoľko ďalších bodných a sečných zbraní, z ktorých niekotré boli mylne považované za meče, iné nebolo možné overiť alebo boli mylne priradené nesprávnemu časovému horizontu.
Druhý údajný karolínsky meč, ktorý G. Škrivanić uvádza sa údajne našiel niekde v okolí Belehradu. Ide o fragment čepele s priečkou a tŕňom (Škrivanić 1957: cл. 8. 3). Gavro Škrivanić nám o ňom viac informácií nepodáva s výnimkou miesta jeho uloženia v Múzeu juhoslovanskej ľudovej armády v Belehrade (dnes Vojenské múzeum – Vojni muzej Beograd) pod inv. číslom 74.251 (Škrivanić 1957: 41). Z dostupnej kresby môžeme usúdiť, že čepeľ je pravdepodobne dvojsečná, s relatívne tenkým stredovým žliabkom. Priečka sa z čelného pohľadu zdá byť rovná, dlhá a na oboch koncoch poškodená (?). Tŕň čepele je pomerne tenký a rovnako poškodený. Na základe týchto indícií môžeme predpokladať, že priečka by mohla teoreticky patriť k Petersenovmu typu X. Veľmi blízku paralelu k tomuto exempláru nájdeme priamo v zbierkach Vojenského múzea v Belehrade. Pod inventárnym číslom 16072 múzeum eviduje podobnú fragmentárnu dvojsečnú čepeľ s tŕňom a dlhou priečkou, dosahujúcu celkovú dĺžku 62 cm (Peković 2015: cat. no. 401). Podľa M. Pekovića je tento fragment meča nálezom z Kotoru (Čierna Hora) a datuje ho do 13. – 14. storočia. Z fotografie uverejnenej v jeho práci nie je možné rozpoznať stredový žliabok. Pre nedostatok detailnejších informácií o meči zmienenom G. Škrivanićom je náročné určiť, či ide o ten istý predmet, alebo o dva rozdielne exempláre podobných tvarov.
Obr. 20. a. fragment meča z okolia Belehradu (podľa Škrivanić 1957: fig. 8. 3); b. fragment meča z Kotora (podľa Peković 2015: cat. no. 401).
Zdenko Vinski uvádza pomerne zvláštny nález meča pochádzajúci z lokality Ritopek v obci Grocka, približne 20 km východne od Belehradu na pravom brehu Dunaja. Železný meč je náhodným nálezom bez bližšie známych nálezových okolností (Vinski 1983: pozn. 120). Jeho celková zachovaná dĺžka predstavuje 70 cm (Vinski 1983: pozn. 120). Tento pomerne krátky meč má širokú dvojsečnú čepeľ bez žliabku, so znakom kríža umiestneným v jej hornej časti pod ramenami. Od ramien sa čepeľ zužuje a prechádza do tŕňa rukoväte, ktorý sa smerom k stredu rozširuje a k hlavici opäť zužuje. Predmet sa zachoval bez priečky (ak vôbec pôvodne existovala). Hlavicu od samotnej rukoväte oddeľuje len malá priečka. Hlavica má guľovitý tvar a na jej vrchole sa nachádza ozdobný prvok, taktiež v podobe menšej gule s vydutinou (Vinski 1983: pozn. 120).
Zdenko Vinski uvádza, že v čase vydania jeho štúdie išlo o prvú publikáciu tohto nálezu. Sám ho považuje za možný byzantský produkt vychádzajúci z tradície starších krátkych rímskych mečov gladius (Vinski 1983: 32–33). Zároveň poznamenáva, že tento exemplár nemá žiadnu bližšie známu analógiu. Vzhľadom na to, že meč nebol nikdy podrobnejšie analyzovaný a existuje iba jeho kresba vyhotovená M. Ljubinković-Čorović a M. Tatić z Belehradu (Vinski 1983: pozn. 120), nie je možné vyvodiť presnejšie závery o pôvode predmetu. Tvarom hlavice sa však podobá niektorým mečom byzantského alebo orientálneho pôvodu z 9. storočia (Szőke 1992: taf. 20; Yotov 2011: 38, fig. 2. c; 2022: plate I). Nemožno však vylúčiť ani možnosť, že predmet je podstatne mladšieho dáta (konzultácia s Vladimírom Turčanom a Radom Čambalom).
Obr. 21. Meč z lokality Ritopek (podľa Vinski 1983: tab VI. 2).
Jiří Košta uvádza z územia Srbska jeden meč bez typologického zaradenia (Košta 2021: table 10, cat. no. 2473). Ide o nález z lokality Novi Kneževac na severovýchode krajiny (Severobáčsky okruh, Vojvodina). Informácie o tomto náleze v literatúre prakticky nefigurujú a jedinú zmienku o predmete, respektíve o mieste nálezu, nachádzame v katalógu László Kovácsa. Maďarský archeológ uvádza, že z lokality Törökkanizsa (srb. Novi Kneževac) pochádza bližšie nešpecifikované množstvo nálezov z pozostalosti Bélu Tálliána. Tie sa v roku 1899 dostali do Maďarského národného múzea (Magyar Nemzeti Múzeum) buď darom, alebo ako výsledok vykopávok Lázsló Ébera (Kovács 1994–1995: 178). Maďarský archeológ József Hampel niektoré z týchto predmetov bez bližších dôkazov priradil k určitému časovému horizontu. Medzi nálezmi sa nachádzal hrot kopije, strmeň, uzda a tri fragmenty jednosečného meča. Podľa L. Kovácsa ide o predmety z avarského prostredia (Kovács 1994–1995: 178). Do súboru avarských pamiatok ich zaraďuje aj József Szentpéteri (Szentpéteri 2002: 62).
Okrem toho L. Kovács zmieňuje ešte ďalšie dva predmety z Vojvodiny ako možné meče. Jednými z nich mali byť fragmenty mečov zo zničeného náleziska v obci Ada v Severobáčskom okruhu, ktoré sa údajne stratili a podľa L. Kovácsa nebolo možné overiť, či išlo o meče alebo šable (Kovács 1994-1995: 153). Druhý neoveriteľný predmet mal pochádzať z obce Svilojevo (Szilágyi), opština Apatin v Západobáčskom okruhu. Údajne malo ísť o úlomky hrdzou poškodenej čepele meča z pohrebiska zasadeného do tzv. obdobia zaujatia vlasti (honfoglalás) (Kovács 1995-1994: 176).
V prácach Mirka Pekovića sa uvádza aj jednosečný meč zo Starej Pazovy – Surduk (Sremský okruh, Vojvodina) s datovaním do 8. až 9. storočia (Peković 2006: 115; 2015: cat. no. 398). Jeho čepeľ je dlhá a rovná, s poškodeným ostrím, z ktorého v spodnej časti chýba značný kus. Hrot je odlomený. Tŕň čepele je taktiež poškodený, neúplný a na jeho povrchu sa nachádzajú dva nity. Ramená priečky sú krátke, s dvoma dlhšími trojuholníkovými výčnelkami (ostňami) smerujúcimi k čepeli a tŕňu. Staršia fotografia nízkej kvality spôsobila, že niektorí autori zbraň považovali za byzantský typ meča (Rabovyanov 2011: 78, fig. 20). Na základe novšej fotografie o niečo lepšej kvality (obr. 22. a) sa však tento predmet javí bližší niektorým šabliam a palošom z obdobia Avarského kaganátu, objaveným napríklad v Chorvátsku (obr. 22. b), v Podunajsku či na území Bulharska. Tieto zbrane majú pomerne bohaté zastúpenie v hroboch patriacich onogurským Bulharom (Aralica – Ilkić 2012: 179-180).
Obr. 22. a. Meč zo Starej Pazovy – Surduk (podľa Peković 2015: cat. no. 398); b. paloš zo Struga Nartska, Chorvátsko (podľa Aralica – Ilkić 2012: sl. 12. a-b).
Zdenko Vinski do svojej práce zahrnul aj meč pochádzajúci z lokality Tekija (obec Kladovo) na brehu Dunaja. Lokalita sa nachádza pri Železných vrátach vo východnej časti Srbska, na hranici s Rumunskom (Vinski 1983: cat. no. 12, pozn. 25). Z meča sa zachovala dvojbritá čepeľ s priečkou kosoštvorcového prierezu. K jeho objavu došlo v hrobovej jame nad kostrou v priestoroch bývalej rímskej vojenskej budovy; nález bol pôvodne datovaný do 10. – 11. storočia (Radišić – Bilogrivić 2024: 273). Typologicky sa tento kus spájal s Petersenovým typom X, prípadne sa predpokladalo, že ide o imitáciu západoeurópskeho meča vyrobenú v byzantských dielňach (Janković 1983: 60; Radišić – Bilogrivić 2024: 278). Vzhľadom na tvar priečky a čepele, ako aj na polohu kostry v hrobe je však pravdepodobné, že meč spadá do obdobia sťahovania národov s predpokladaným datovaním do 5. – 6. storočia (Radišić – Bilogrivić 2024: 273). Podobné znaky vykazuje aj fragmentárny nález meča s romboidnou priečkou z dunajského brehu v lokalite Batajnica (blízko Belehradu). Ten sa datuje do prvej polovice 5. storočia a spája sa so stepno-nomádskym prostredím (Radišić – Bilogrivić 2024: 265–271, 278, fig. 2–4). Do tohto obdobia by mal patriť aj nález ohnutej čepele s romboidnou priečkou z lokality Horgoš v Severobanátskom okruhu. Meč mal byť údajne objavený v hrobe spolu s ďalšími predmetmi typickými pre staromaďarské pohrebiská z obdobia 10. storočia, ako napr. strmene či vedro (Radišić – Bilogrivić 2024: 271). Milica Radišić zastáva názor, že meč môže pochádzať z obdobia sťahovania národov a zároveň poznamenáva, že rituálne ohnuté militárie nie sú charakteristické pre hrobové súbory z obdobia zaujatia vlasti (honfoglalás), taktiež ešte dodáva, že ukladanie vedier do hrobov je možné doložiť aj v období sťahovania národov (Radišić – Bilogrivić 2024: 271).
Obr. 23. Meče s kosoštvorcovými priečkami: a. Tekija (podľa Vinski 1983: tab. VI. 1); b. Batajnica (podľa Radišić – Bilogrivić 2024: fig. 3. b, 4. b); c. Horgoš (podľa Radišić – Bilogrivić 2024: fig. 7. 4)
Gavro Škrivanić uvádza ešte dva meče objavené počas archeologických vykopávok v roku 1947 na lokalite Caričin Grad neďaleko mesta Lebane v Jablanickom okruhu v južnej časti centrálneho Srbska. Obidva považuje za meče patriace do 9. storočia (Škrivanić 1957: 41). Obidva meče sa našli s ohnutou čepeľou, pričom jeden dosahuje dĺžku 98 cm, zachovaný s kosoštvorcovou priečkou a prstencovito ukončeným tŕňom a druhý iba s tŕňom s celkovou dĺžkou 80 cm (Deroko – Radojčić 1950: cл. 39). Priečka prvého exempláru je podľa Škrivanića analogicky blízka nálezu z Horgošu, k čomu zároveň dodáva, že niektorí autori ho považujú sa predmet z obdobia sťahovania národov a iní ho kladú do 10. – 11. storočia (Škrivanić 1957: 41). Z vyššie uvedených informácií o mečoch z romboidnými priečkami môžeme súhlasiť s tým, že priečka meča z Caričinho gradu by skutočne mohla byť z obdobia sťahovania národov. Prstencová hlavica je blízka niektorým mečom tzv. typu Ringknaufschwert z 2. – 3. storočia (Mráv 2006: Abb. 9-10; Miks 2009; Žákovský – Bárta – Hošek 2023: 23). Za zmienku stojí aj fakt, že čepeľ prvého z mečov v práci A. Deroka a S. Radojčića pôsobí, ako keby bola jednosečná. Pomerne dobrou analógiou je nález jednosečného meča z včasnoavarského hrobu z maďarskej lokality Biharkeresztes – Lencséshát (Mesterházy 1987: 6. kép.). Samostatná zachovaná čepeľ sa zdá, že je dvojsečná, rovnomernej dĺžky od ramien ku koncu bez zjavného zužovania sa a pravdepodobne nedisponuje krvným žliabkom.
Dva exempláre dvojsečných čepelí poznáme aj z východosrbskej lokality Gamzigrad v Zaječarskom okruhu. Obidve čepele sú pomerne krátke, zachované iba s tŕňom a boli ukované bez krvného žliabku (Srejović et al. 1983: 156; Milenković 1992: 58). Celková dĺžka jednej z nich dosahuje 74,4 cm a druhej 68,4 cm (Srejović et al. 1983: cat. nos. 316, 317). Ich maximálne šírka pri tŕni je menej ako 4 cm (Srejović et al. 1983: 156). Predpokladá sa, že čepele môžu byť produktom byzantských kováčskych dielní (Srejović et al. 1983: 156), tak ako v prípade vyššie zmienenej čepele z Lučice. Niektoré z predmetov objavených počas archeologického výskumu na lokalite Gamzigrad sú datované medzi 10. až 11. storočie, avšak vzhľadom na nespoľahlivú stratigrafiu obidvoch čepelí ako aj absenciu konštrukčných častí rukoväte sa nedá bližšie určiť ich vek (Srejović et al. 1983: 154-156).
Obr. 24. a. čepeľ dvojsečného meča z Gamzigradu (podľa Srejović et al. 1983: cat. no. 316); b. čepeľ dvojsečného meča z Gamzigradu (podľa Srejović et al. 1983: cat. no. 317).
Kliknutím na nižšie priložený odkaz si môžete stiahnuť tabuľku sumarizujúcu katalógové údaje:
Rozšírenie dvojsečných mečov z obdobia 9. – 11. storočia na území súčasného Srbska.
Datovanie a historický kontext
Vzhľadom na skutočnosť, že vyššie prezentované meče predstavujú výlučne náhodné nálezy bez bližších informácií o nálezových okolnostiach, je ich zaradenie do konkrétneho časového horizontu pomerne náročné. Zdenko Vinski datoval meče postkarolínskeho obdobia z územia bývalej Juhoslávie (vrátane niekoľkých nálezov z Chorvátska) do 10. a 11. storočia (Vinski 1983: 7). Všeobecne sa datovanie týchto predmetov v priestore východnej a juhovýchodnej Európy zvyčajne uvádza od druhej polovice 10. až do 11. storočia.
Milica Radišić taktiež kladie dvojsečné meče postkarolínskeho obdobia objavené na území dnešného Srbska do obdobia druhej polovice 10. až 11. storočia (Radišić 2022: 43).
Ich výskyt, spolu s ďalšími sečnými a žrďovo-bodnými zbraňami, ktorých pôvod sa predpokladá vo franských či kyjevskoruských kováčskych dielňach, sa môže spájať predovšetkým s politicko-vojenskými aktivitami Karolínskej ríše, prípadne Veľkej Moravy v priebehu 9. storočia. Taktiež môže súvisieť s expanziou prvých uhorských panovníkov smerom na juh a juhovýchod strednej Európy, pričom jednou z teórií je aj pôsobenie cudzích žoldnierskych skupín v ich vojskách (Radišić 2022: 43). Na čo môže poukazovať aj nerovnomerné rozšírenie mečov v priestore srbskej časti Panónskej nížiny.
Valeri Yotov uvádza, že niektoré stredoveké zbrane vyskytujúce sa v priestore stredného a dolného Dunaja sú byzantského pôvodu, čo naznačuje byzantský vplyv v tejto oblasti. Zároveň poznamenáva, že novšie archeologické štúdie poukazujú na možné spojenie s Avarmi, bulharskou dominanciou severne od Dunaja a s presunom starých Maďarov do Podunajska (Yotov 2011: 35–36).
Poďakovanie
Záverom by som sa chcel poďakovať Milici Radišić z Archeologického inštitútu v Belehrade a Aleksandarovi Šalamonovi z Národného múzea v Zrenjanine za informácie k meču z Noveho Bečeja, ktoré nám ochotne poskytli. Moja vďaka patrí, samozrejme, aj Vladimírovi Turčanovi a Radovi Čambalovi z Archeologického múzea SNM v Bratislave za pomoc pri konzultácii meča vybagrovaného z Dunaja a meča z lokality Ritopek, ako aj Tomášovi Vlasatému za možnosť publikovať tento príspevok na stránkach projektu Forlǫg.
Literatúra
Aleksić 2004 = Алексић, Марко (2004). Посткаролиншки мач из Банатског Брестовца. In: Гласник Српског археолошког друштва 20, 251-265.
Aleksić, Marko (2007). Medieval Swords from Southeastern Europe. Material from 12thto 15th century, Belgrade.
Androschchuk, Fedir (2014). Viking Swords: Swords and Social aspects of Weaponry in Viking Age Societies, Stockholm.
Aralica, Tomislav – Ikić, Mato (2012). Križnica sablje ili paloša Drugog avarskog kaganata iz Nina, in: Prilozi Instituta za arheologiju u Zagrebu 29, 167-184.
Bakay, Kórnel (1965). Régészeti tanulmányok a magyar államalapítás kérdéséhez, Pécs.
Bakay, Kornél (1967). Archäologische Studien zur Frage der ungarischen Staatsgründung. Angaben zur Organisierung des fürstlichen Heeres. In: Acta archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae 19, 105-174.
Bilogrivić, Goran (2019). Oružje i ratovanje u doba kneza Branimira. In: Bunčić, Maja – Dugonjić, Anita (eds.). Zbornik predavanja održanih tijekom Branimirove godine u arheološkom muzeju u Zagrebu, Zagreb, 52-58.
Demo, Željko (1984). Srednjovjekovni mačevi u muzeju grada Koprivnica. In: Vjesnik Arheološkog muzeja u Zagrebu XVI-XVII, 211-239.
Deroko – Radojčić 1950 = Дероко, А. – Радојчић, С. (1950). Откопавање Царичина града 1947 године. In: Старинар I, 119-142.
Geibig, Alfred (1991). Beiträge zur morphologischen Entwicklung des Schwertes im Mittelalter, Neumünster.
Głosek, Marian (1984). Miecze środkowoeuropejskie z X-XV w., Warszawa.
Hošek, Jiří – Košta, Jiří – Žákovský, Petr (2021). Ninth to mid-sixteenth century swords from the Czech Republic in their European context. Part II, Praha – Brno.
Janković, Milica (1983). Implements and weapons from the 9th-11th centuries found at Ključ Dunava, In: Balcanoslavica 10, 55-70.
Jócsik, Kristián (2024). Včasnostredoveké meče z územia dnešného Slovenska v kontexte európskej archeológie, Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.
Kainov, S. Yu. (2012). Swords from Gnёzdovo. In: Acta Militaria Mediaevalia VIII, 7-68.
Kainov – Zozulja 2022 = Каинов, С. Ю. – Зозуля, С. С. (2022). Мечи типа «W» на территории Древней Руси. In: Археологические вести 32, 107-129.
Kazakevičius, Vytautas (1996). IX–XIII a. baltų kalavijai, Vilnius.
Kirpičnikov 1966 = Кирпичников, А. Н. (1966). Древнерусское оружие: Вып. 1. Мечи и сабли IX–XIII вв, Москва – Ленинград.
Košta, Jiří (2021). Early Medieval Swords from the Czech Republic (9th–10th Centuries), Praha: Univerzita Karlova.
Košta, Jiří et al. (2019). Velkomoravské meče z Pohanska u Břeclavi a okolí – nová revize. In: Památky Archeologické 110, 173 – 235.
Kovač, Mario (2003). Ubojite oštrice – Hladno oružje na području Hrvatske od IX. do kraja XVIII. stoljeća, Gornja Stubica.
Kovács, László (1994-1995). A Kárpát-medence kétélü kardjai a 10. század 2. feléböl. Adattár. In: Communicationes Archaeologicae Hungariae 1994–95, 153–189.
Mesterházy, Károly (1987). Korai avar részleges lovastemetkezések Ártándról és Biharkeresztesről. In: Folia Archaeologica XXXVIII, 219-245.
Miks, Christian (2009). Ein römisches Schwert mit Ringknaufgriff aus dem Rhein bei Mainz. In: Mainzer Archäologische Zeitschrift 8, 129–165.
Milenković 1992 = Марина, Миленковић (1992). Случајни налаз мача из села Лучице код Пожаревца. In: VIMINACIVM – Зборник Радова Народног Музеја 7, 57-60.
Moilanen, Mikko (2015). Marks of fire, value and faith: swords with ferrous inlays in Finland during the late Iron Age (ca. 700-1200 AD), Turku.
Mráv, Zsolt (2006). Paradeschild, Ringknaufschwert und Lanzen aus einem römerzeitlichen Wagengrab in Budaörs. Die Waffengräber der lokalen Elite in Pannonien. In: Archaeologiai Értesítő 131, 33-73.
Oakeshott, Ewart (1964). The Sword in the Age of Chivalry, London – Melbourne.
Oța, Silviu (2008). Orizonturi funerare din Banatul istoric (secolele X-XIV), Sibiu.
Peković 2006 = Пековић, Мирко (2006). Археолошка збирка Војног музеја у Београду – Archaeological Collection of the Military Museum in Belgrade, Београд.
Peković 2015＝Пековић, Мирко (2015). Збирка праисторије, антике и средњег века Војног музеја у Београду, Београд.
Petersen, Jan (1919). De Norske Vikingesverd: En Typologisk-Kronologisk Studie Over Vikingetidens Vaaben, Kristiania.
Petri, Ingo (2017). Vier VLFBERHT-Schwerter aus der Sammlung des Museums für Vor- und Frühgeschichte, Staatliche Museen zu Berlin. In: Acta Praehistorica et Archaeologica 49, 137–187.
Pinter, Karl Zeno (2007). Spada și sabia medievală în Transilvania și Banat (secolele IX – XIV), Sibiu.
Rabovyanov, Deyan (2011). Early Medieval Sword Guards from Bulgaria. In: Archaeologia Bulgarica XV, 2, 73-86.
Radić, Mladen (1991). Mač tipa „X“ iz privatne zbirke u Osijeku. In: Osječki zbornik 21, 77-85.
Radišić, Milica (2022). Double-Edged Swords and Polearms of Western Origin in the Territory of Present-day Serbia: an Overview and Reinterpretation. In: FUROR NORMANNORUM Research on 9-11th Century Double-Edged Swords: Archaeological and Metallurgical Approaches, Budapest, September 19–23th 2022, 43-45.
Radišić, M. O. – Bilogrivić, Goran (2024). Pommelless Swords with Rhomboid Crossguards in the Early Middle Ages – a Research Contribution from the Southern Carpathian Basin. In: Starinar LXXIV/2024, 265-282.
Rejholcová, Mária (1976). Pohrebisko z 10. a 11. storočia v Hurbanove-Bohatej. In: Slovenská Archeológia XXIV-1, 191-234.
Srejović et al. 1983 = Срејовић, Драгослав et al. (1983). Гамзиград. Касноантички царски дворац, Београд.
Stojić, Goran (2022). Живот на простору Виминацијума од 5. до 12. века. In: Vivere in Vrbe Viminacivm Tom 1, 429-471.
Szentpéteri, József (2002). Archäologische Denkmäler der Awarenzeit in Mitteleuropa, Band III, Budapest.
Szőke, B. M. (1992). Karolingerzeitliche Gräberfelder I-II von Garabonc-Ófalu. In: Antaeus 21, 41-203.
Škrivanić 1957 = Шкриванић, Г. А. (1957). Оружје у средњовековној Србији, Босни и Дубровнику, Београд.
Tomsons, Artūrs (2018). Zobeni Latvijas teritorijā no 7. līdz 16. gadsimtam, Rīga.
Turčan, Vladimír (1997). Stredoveký meč vybagrovaný z Dunaja. In: Zborník Slovenského Národného Múzea XCI – Archeológia 7, 79-83.
Vinski, Zdenko (1977-1978). Novi ranokarolinški nalazi u Jugoslaviji. In: Vjesnik Arheološkog muzeja u Zagrebu X-XI, 143-208.
Vinski, Zdenko (1983). Razmatranja o poslijekarolinškim mačevima 10. i 11. stoljeća u Jugoslaviji. In: Starohrvatska prosvjeta: glasilo Hrvatskoga starinarskog družtva u Kninu, ser. 3, 13, 7-64.
Viskupič, Michal (2023a). Ranostredoveké meče z územia Rumunska (8. – 11. storočie). In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2026-01-22]. Dostupné zde: https://sagy.vikingove.cz/ranostredoveke-mece-z-uzemia-rumunska-9-11-storocie/.
Viskupič, Michal (2023b). Včasnostredoveké dvojsečné meče z územia Bulharska (800 – 1100). In: Projekt Forlǫg : Reenactment a věda [online]. [2026-01-22]. Dostupné zde: https://sagy.vikingove.cz/vcasnostredoveke-dvojsecne-mece-z-uzemia-bulharska-800-1100/.
Yotov, Valeri (2011). Byzantine Time Swords (10th –11th Centuries) in Romania. In: Ţiplic, I. M. (ed.). Militaria Mediaevalia in Central and South Eastern Europe Sibiu, October 14th – 17th, 2010, Sibiu, 35-45.
Yotov, Valeri (2022). The find of Sfântu Gheorghe, Covasna County (1943): questions, that might be raised. In: Yotov, Valeri et al. (eds.). Swords in Byzantium, Varna, 189-198.
Zlatkov 2014 = Златков, Методи (2014). Меч от Градешница – Sword from Gradeshnitsa. In: Цар Самуил (✝ 1014) в битка за България, Българска академия на науките – Национален археологически институт с музей, София, 2014 – Tsar Samuil (✝ 1014) in battle for Bulgaria, Bulgarian Academy of Sciences – National Institute of Archaeology with Museum, Sofia, 2014, Sofia, 142-143.
Žákovský, Petr – Bárta, Patrick – Hošek, Jiří (2023). Středověké meče v českých zemích. Meč jako technologický, kulturně historický a archeologický fenomén, Brno.
Żak, Jan (1960). Problem pochodzenia mieczów tzw. “wikińskich” na ziemiach zachodniosłowiańskich, głównie polskich. In: Archeologia Polski, Tom 4, Zeszyt 2, 297–344.