Păcuiul lui Soare je názov ostrova v lokalite Ostrov, v župe Constanța, na juhu Rumunska, v blízkosti hraníc z Bulharskom. Na týchto miestach v stredoveku stála pevnosť, ktorú vybudovali v rokoch 971 – 972 byzantínci. Mala slúžiť ako námorná základňa. V 11. storočí síce stráca svoj námorný význam, obývaná však zostáva až do prvej polovice 15. storočia, kedy Dobrudžu obsadila Osmanská ríša.
Viac ako tri štvrtiny pevnosti zničil Dunaj, ktorého hladina v roku 1957 výrazne stúpla. Ešte v 80-tych rokoch 20. storočia tento jav spôsoboval postupnú eróziu opevneného územia zo západu na východ (Popa, 1984: 425). Archeologické vykopávky, prebiehajúce od roku 1956 odhalili vrstvy troch rôznych období – neskoro rímske (4. – 6. stor.), rano stredoveké (10. – 11. stor.) a stredoveké (14. – 15. stor., Diaconu, 1959: 653). Vykopávky sa časovo zhodovali so zničením spôsobeným vodou, tým pádom množstvo predmetov objavených v pevnosti pochádza väčšinou z pláže na západnej strane pevnosti, kde sa našli po tom, keď Dunaj opadol.
Na jar roku 1982, na vyššie spomenutej pláži, bol objavený predmet – koruna hlavice meča, nálezové okolnosti ho však nedovoľujú zaradiť do jednej z troch vrstiev určených výskumom. Predmet možno nezávisle na nálezových okolnostiach zaradiť a datovať na základe štylistických kritérií a známych analógií (Popa, 1984: 425).
Obr. 1. Poloha pozostatkov pevnosti na mape Evropy.
Obr. 2. Ruiny múrov bývalej pevnosti na ostrove Păcuiul lui Soare. Zdroj: https://discoverdobrogea.ro.
Opis a parametre
Na základe niekoľkých analógií zo Švédska, Dánska a Ruska korunu môžeme zaradiť k trojlaločným hlaviciam ranostredovekých mečov. Bola vyrobená z bronzu. Tvoria ju tri laloky, dva bočné menšie a jeden väčší, centrálny lalok. Centrálny lalok sa z vrchu, smerom dolu zužuje. Po obidvoch stranách je ohraničený drážkami, ktoré mohli byť pravdepodobne vybavené krútenými striebornými drôtmi aby vytvorili vzor rybej kosti, ako v prípade nálezu z dánskeho Gråsandu. Od dvoch bočných segmentov je centrálny lalok oddelený hlbokým spojom. Spodný okraj koruny je klenutý smerom von, čo znamená že báza hlavice podľa všetkého musela byť prehnutá, aby do nej zapadla koruna. Na najvyššom bode koruny, ktorý je na vrchnej strane centrálneho laloku sa nachádza diera, tá slúžila na fixáciu koruny k tŕňu rukoväte. Vnútorná strana koruny je dutá. Povrch koruny nesie stopy zlátenia a striebrenia (Popa, 1984: 426-427). Všetky tri laloky sú zdobené pletencovým ornamentom, možno v štýle Mammen (Schulze-Dörrlamm, 2014: 627, Abb. 14). Presnejšia rekonštrukcia vzoru ale nie je možná kvôli jeho fragmentárnosti, na mnohých miestach totiž strieborná vložka úplne vypadla. Samostatná koruna má zoomorfný charakter, čo ešte viac umocňujú dva páry symetricky umiestnených výbežkov na bočných stenách centrálneho laloku, ktoré sú hrotovo zakončené a pôsobia ako oči. Maximálna výška koruny dosahuje 36 mm, jej dĺžka je 73 mm a šírka v základni má 2 mm. Hmotnosť koruny je 0,148 kg (Popa, 1984: 425-427).
Obr. 3. Koruna hlavice meča z Păcuiul lui Soare. Zdroj: Dean, 2012.
Obr. 4. Koruna hlavice meča z Păcuiul lui Soare, prekresba. Zdroj: Schulze-Dörrlamm, 2012: Abb.14.
Analógie a typológia
Najbližšie analógie korune z Păcuiul lui Soare sú nález z Dánska – Gråsand (Ginding), exemplár z ruského polostrova Taman (údajne súčasť súkromnej zbierky v Moskve), ďalej zo Stora Sojdeby vo farnosti Fole na Gotlande a päť exemplárov z lokality Alvena, farnosť Mästerby, tiež na Gotlande (Gustafsson, 2011: 244). Rozdiel medzi týmito nálezmi je v tom, že päť hlavíc z Alveny je nedokončených a z neznámeho dôvodu boli uložené do zeme. Zvyšné štyri exempláre boli rozptýlené nálezy, tvorili ale súčasť už hotových mečov. V súčasnosti neexistuje ani jeden známy exemplár ktorý by bol súčasťou meča (Gustafsson, 2013: 95; osobná konzultácia s T. Vlasatým). V literatúre je koruna z Păcuiul lui Soare zaradená k typom mečov S podľa Petersenovej klasifikácie (Popa: 1984, 429; Schulze-Dörrlamm: 2012, 627; Yotov: 2003, 7; 2007, 325). Podobné hlavice nesú aj meče typu R. Petersen ich rozdelil na základe merania. V publikáciách sú prakticky nerozoznateľné, majú trojlaločnú hlavicu pripevnenú k báze dvoma nitmi. Bočné laloky môžu byť tvarované ako hlavy šeliem. Priečky mečov typu R/S sú rovné alebo oválne, s rozšírenými koncami. Čepele pomerne často vykazujú zvyšky nápisov. Porovnávacia analýza mečov typu R/S ukazuje, že existujú dve hlavné kritériá definujúce variant R: výška priečok dosahuje cca. 1,5 cm, je teda nižšia ako pri variante S a druhým kritériom pozorovaným pri mečoch typu R sú koruny vyrobené zo zliatiny medi, ktoré majú zoomorfný charakter. Posledný uvedený znak sa vyskytuje aj na niektorých exemplároch typu Z. Hlavice a priečky mečov typu R/S sú zdobené inkrustáciami zo striebra a medenej zliatiny so zvieracími motívmi. Bočné laloky hlavice môžu byť oddelené od centrálneho laloku skrúteným strieborným drôtom a ich výzdoba sa nesie v štýle Jelling a Mammen (Androschchuk: 2014, 75). Na základe vyššie uvedených informácií by sa teda mohlo zdať, že korunu z Păcuiul lui Soare, vrátane kusov z Dánska, Gotlandu či Ruska spadá v rámci Petersenovej klasifikácie práve pod typ R. Spomenuté nálezy nepochybne nejakým spôsobom súvisia s hlavicami typov R, S, T, no z územia Nórska nemáme doklad o existencii ani jedného exempláru takejto hlavice, a zároveň, ako už bolo vyššie spomenuté, neexistuje ani žiadny kompletný nález meča s týmto typom hlavice, čo ešte viac sťažuje presnejšie typologické zaradenie (osobná konzultácia s Tomášom Vlasatým).
Obr. 5. Koruna hlavice meča z Gråsandu. Zdroj: Gustafsson, 2013: Figure 10, 96.
Obr. 6. Koruna hlavice meča z Gotlandu, Stora Sojdeby. Zdroj: historiska.se.
Datovanie mečov typu R sa dá v širšom zábere odhadovať približne na obdobie rokov 920 – 980. Najstaršie kusy sú datované na prelom prvej a druhej štvrtiny 10. storočia a najmladšie medzi tretiu a štvrtú štvrtinu 10. storočia. Meče typu R môžu byť oproti typom S o niečo staršie (osobná komunikácia s Tomášom Vlasatým). Najstaršie exempláre mečov typu S boli vyrobené v priebehu prvej polovice 10. storočia. Oblasťou ich vzniku mohlo byť územie Dánska vrátane dnes nemeckého Šlezvicka a švédskeho Skåne. Naopak najmladšie exempláre, z územia Kyjevskej Rusi, pochádzajú z poslednej tretiny 10. a začiatku 11. storočia. Ich produkcia mohla prebiehať na juhu Rusi, možno priamo v Kyjeve (Hergessel – Snítilý, 2020: 38-40). Pôvod koruny hlavice meča z Păcuiul lui Soare sa dá hľadať v škandinávskom prostredí. Výskyt takéhoto objektu na mieste bývalej byzantskej pevnosti pravdepodobne súvisí s vojenskými alebo obchodnými aktivitami varjažsko-ruských družín počas ich nájazdov a kontaktov s Konštantínopolom (Yotov, 2007: 326).
Obr. 7. Koruny hlavíc z Alveny, Gotland. Zdroj: Gustafsson, 2011: 243, Fig. 1.
Obr. 8. Koruna hlavice meča, ktorá sa našla na polostrove Taman.
Zdroj: Androshchuk, 2016, Figure 4.2.
Literatúra
Androshchuk, Fedir. Viking Swords: Swords and Social aspects of Weaponry in Viking Age Societies, Stockholm, 2014.
Androshchuk, Fedir. What does material evidence tell us about contacts between Byzantium and the Viking world c. 800–1000?, in: Byzantium and the Viking World, Uppsala, 2016, 91-116.
Dean, Sidney E. Varangian Guard and Mamluks, in: Medieval Warfare Vol. 2, No. 6, IN THIS ISSUE: Basil II’s lightning campaigns in the East 2012, 18-22.
Diaconu, Petre. Săpăturile de la Păcuiul lui Soare (r. Adamclisi, reg. Constanţa), in: Materiale și cercetări arheologice VI, 1959, 653-666.
Hergessel, Jan – Snítilý, Pavel. Příběh meče – Výjimečný archeologický nález z Lázní Toušeně, Městské muzeum v Čelákovicích, 2020.
Gustafsson, Ny Björn. A Viking Period metalworking hoard from Alvena in Mästerby parish, Gotland, in: Fornvännen, Vol. 3, 2011, 242-245.
Gustafsson, Ny Björn. Casting Identities in Central Seclusion: Aspects of non-ferrous metalworking and society on Gotland in the Early Medieval Period, 2013.
Popa, Radu. Knaufkrone eines wikingerzeitlichen Prachtschwertes von Pacuiul lui Soare, in: Germania, 62, 1984, 425-431.
Schulze-Dörrlamm, Mechthild. Schwerter des 10. Jahrhunderts als Herrschaftszeichen der Ottonen. Zu den Vorläufern des Reichsschwerts und zu dessen Imitationsformen, in: Jahrbuch des Römisch-Germanischen Zentralmuseums 59, 2012, 609-651.
Yotov, Valery. The Vikings on the Balkans, 2003.
Yotov, Valeri. The Vikings in the Balkans (Tenth to 11th Centuries). Strategic and Tactical Changes. New Archaeological Data on the Weaponry, in: Archaeologia Baltica, Vol. 8, 2007, 321-327.
